znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 125/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. D. S. a T. S., obaja bytom S., zastúpení JUDr. M. B., Advokátska kancelária JUDr. M. B. & JUDr. M. B., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a základného práva T. S. „vlastniť a riadne užívať majetok“ podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 S 77/2011   z 12.   januára   2012   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Sžr 60/2012 z 29. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. D. S. a T. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2013 doručená sťažnosť Mgr. D. S. a T. S. (ďalej aj „sťažovateľka“), obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), v ktorej namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva sťažovateľky „vlastniť a riadne užívať majetok“ podľa čl. 20 ods. 4 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 77/2011 z 12. januára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžr 60/2012 z 29. mája 2012.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   prokurátor   v Poprade   (ďalej   len   „prokurátor“) podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Správy katastra Poprad (ďalej   len   „žalovaný“)   na   krajskom   súde,   kde   sťažovatelia   vystupovali   v pozícii zúčastnených osôb.   Krajský   súd   vo   veci   žaloby   prokurátora   rozhodol   napadnutým rozsudkom sp. zn. 1 S 77/2011 z 12. januára 2012, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom   sp. zn. 1 Sžr 60/2012 z 29. mája 2012   tak,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil.   Sťažovatelia   nespokojní s označeným rozsudkom najvyššieho súdu podali dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd   uznesením   sp.   zn.   1   Sdo   31/2012   z 28.   novembra   2012   tak,   že   konanie   zastavil. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na nedostatok právomoci rozhodnúť o dovolaní sťažovateľov, keďže najvyšší súd nie je dovolacím súdom vo veciach podľa V. časti zákona č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov (vo   veciach správneho súdnictva, pozn.).

Sťažovatelia   sa   v sťažnosti   domnievajú,   že   označenými   rozhodnutiami   krajského a najvyššieho súdu došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru a základného práva sťažovateľky „vlastniť   a riadne   užívať   majetok“ podľa   čl.   20   ods.   4   ústavy   z dôvodov uvádzaných v sťažnosti.

V závere sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľov v 1. a v 2. rade na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím   Krajského   súdu v Prešove sp.zn. 1S 77/2011 zo dňa 12.1.2012 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžr/60/2012 zo dňa 29.5.2012 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľky v 2. rade vlastniť a riadne užívať majetok podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR v dôsledku rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžr/60/2012 zo dňa 29.5.2012, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 S/77/2011-42 zo dňa 12.1.2012 porušené bolo.

3.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   1   S/77/2011   zo   dňa   12.1.2012   v spojení s rozsudkom sp. zn. 1 Sžr/60/2012 zo dňa 29.5.2012 zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľom v 1. a v 2. rade náhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony v sume 275.94 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 S 77/2011 z 12. januára 2012, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc   preskúmať   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   keďže   ho   už   preskúmal na základe   odvolania   najvyšší   súd,   ktorý   bol   oprávnený   a zároveň   povinný   poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05, IV. ÚS 155/2010).

2.   Pokiaľ   ide   o napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 1   Sžr   60/2012 z 29. mája 2012, v tejto časti bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť z dôvodu jej oneskoreného podania.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   stabilne   zotrváva   na   stanovisku,   že   nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene podľa § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Ústavný   súd   v súčinnosti   s krajským   súdom   zistil,   že   napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 60/2012 z 29. mája 2012 nadobudol právoplatnosť 8. októbra 2012. Sťažnosť sťažovatelia podali osobne 15. februára 2013, čo je zjavne po uplynutí lehoty   ustanovenej   zákonom   o ústavnom   súde   na podanie   sťažnosti.   V tejto   časti   tak ústavný súd posúdil predloženú sťažnosť ako oneskorene podanú.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že nebolo možné aplikovať judikatúru ústavného súdu (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010) vo vzťahu k napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorej   lehota   na   prípadné   podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. V posudzovanom prípade okolnosť, že sťažovatelia podali dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v správnom súdnictve, proti ktorému nie je prípustné   dovolanie,   bráni   zachovaniu   lehoty   aj   vo vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, pretože v opačnom prípade by sa   možnosť podania ústavnej sťažnosti vo vzťahu k odvolaciemu rozhodnutiu umelo predlžovala.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v celku tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 19. marca 2013