znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 125/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. U., R., zastúpeného advokátkou E. K., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – disciplinárneho súdu v disciplinárnom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Ds 9/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. R. U.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2012 faxom   doručená   sťažnosť   JUDr.   R.   U.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   doplnená   predložením originálu doručeným 5. marca 2012, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súdu disciplinárneho v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Ds 9/2008.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 15. júla 2008 podal disciplinárnemu súdu návrh na určenie, že písomné napomenutie bývalého predsedu Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 30. júna 2008   je neplatné. Z opísaných okolností vyplýva, že okrem doručenia   sťažovateľovho   návrhu   bývalému   predsedovi   krajského   súdu   na   vyjadrenie prípisom zo 7. augusta 2008 nebol vykonaný v tejto veci žiaden úkon až do 28. júla 2009, keď mala byť táto vec uznesením spojená s inou vecou vedenou pod sp. zn. 2 Ds 1/2009. Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   disciplinárny   súd   sa „samotným   napomenutím...   vôbec meritórne nezaoberal“ a do odôvodnenia rozhodnutia z 3. novembra 2010 mal prebrať len vyjadrenia vtedajšieho predsedu krajského súdu vrátane nepresných konštatovaní, čo má podľa sťažovateľa svedčiť o nekoncentrovanej činnosti disciplinárneho súdu.

Sťažovateľ tiež uviedol, že v rámci napadnutého disciplinárneho konania je proti jeho   osobe   vedené   aj   konanie   o   ďalšom   disciplinárnom   návrhu   bývalého   predsedu krajského   súdu   z   12.   februára   2009,   na   základe   ktorého   mu   minister   spravodlivosti Slovenskej   republiky   6.   marca   2009   dočasne   pozastavil   výkon   funkcie   sudcu   z   dôvodu vedenia predmetného disciplinárneho konania, ktoré malo trvať do 2. augusta 2010. V sťažnosti   ďalej   opísal   úkony,   ktoré   vo   veci   vykonal   a ktoré   vo   veci   mal   vykonať disciplinárny   súd.   Podľa   jeho   názoru,   disciplinárny   súd „nekonal   dostatočne koncentrovane,   t.   j.   spôsobom   smerujúcim   k   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty“. Disciplinárny súd síce vydal 3.   novembra   2010   meritórne   rozhodnutie,   toto   rozhodnutie   však   bolo   odvolacím disciplinárnym   senátom   zrušené   rozhodnutím   sp.   zn.   2   Dso   1/2011   z   27.   júna   2011. Poukazujúc   na   trvanie   disciplinárneho   konania,   ktoré   podľa   sťažovateľa   o   návrhu   na určenie neplatnosti napomenutia trvá 43 mesiacov a o návrhu bývalého predsedu krajského súdu trvá 36 mesiacov, je sťažovateľ názoru, že postup disciplinárneho súdu «vo svojich dôsledkoch... predstavuje pokračovanie v zbytočných prieťahoch...

Pokiaľ   ide   o   primeranú   dĺžku   konania,   disciplinárne   konanie   vo   veci   sudcov   je konaním,   ktoré   má   podstatný   vplyv   na   reálny   výkon   súdnej   moci.   Je   preto   v   záujme spoločnosti, aby bolo konaním rýchlym a účinným. Zákonodarca tento záujem vyjadril aj osobitne v zákonnej úprave, a to v ustanovení § 129 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   v   znení   neskorších   právnych   predpisov,   podľa   ktorého „disciplinárny   senát   je   povinný   rozhodnúť   o   disciplinárnom   previnení   spravidla   do 3 mesiacov od podania návrhu...“. V namietanom konaní je táto lehota prekročená takmer 15-násobne, resp. 12-násobne.

Disciplinárne   konanie,   ktoré   bez   právoplatného   rozhodnutia   trvá   tak   dlho   (43 mesiacov,   resp.   36   mesiacov),   treba   považovať   už   len   so   zreteľom   na   samotnú   dĺžku konania za konanie nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru...

Vzhľadom k uvedenému sme presvedčení, že v konaní došlo k hrubému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaných čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj k porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu – disciplinárny súd. ».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci rozhodol, že jeho „základné právo... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – disciplinárny súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Ds 9/2008 bolo porušené“. Ďalej navrhol priznať mu primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   7   000   €   a uhradiť   náhradu   trov   právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne.

Návrh   na   poskytnutie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   7   000   €   sťažovateľ odôvodnil   závažným   dôsledkom „v   oblasti   osobnej   cti,   dôstojnosti   a profesionálnej vážnosti sťažovateľa. Prebiehajúce disciplinárne konanie vytvára dojem, že sťažovateľ si neplní svoje povinnosti sudcu a že pri výkone tejto funkcie postupuje protiprávne.“.   Podaním   doručeným   16.   marca   2012   sťažovateľ   doplnil   svoju   sťažnosť o splnomocnenie udelené svojej právnej zástupkyni E. K. na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, ďalej označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa základné práva alebo slobody porušili, a tiež označenie toho, proti komu návrh smeruje.  

Sťažovateľ za porušovateľa svojich práv označil najvyšší súd – disciplinárny súd, ktorý má byť orgánom oprávneným v jeho disciplinárnej veci konať.

Podľa § 119 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich (ďalej len „zákon o sudcoch a prísediacich“) v znení účinnom do 31. decembra 2011 bol najvyšší súd na účely disciplinárneho konania považovaný za disciplinárny súd.

Najvyšší súd však túto zákonom ustanovenú právomoc konať ako disciplinárny súd stratil dňom 1. januára 2012 nadobudnutím účinnosti zákona č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení   a dopĺňa   zákon   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a prísediacich   a o   zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré ďalšie   zákony   (ďalej   len   „zákon   č.   467/2011   Z.   z.“).   Článkom   I   bodom   1   zákona č. 467/2011 Z. z. boli totiž slová „disciplinárny súd“ vo všetkých tvaroch a v celom texte zákona o sudcoch a prísediacich nahradené slovami „disciplinárny senát“ v príslušnom tvare a článkom I bodom 20 zákona č. 467/2011 Z. z. bolo zmenené aj ustanovenie § 119 zákona o   sudcoch   a prísediacich   tak,   že   disciplinárnu   zodpovednosť   zisťuje   a disciplinárne opatrenie ukladá disciplinárny senát (§ 119 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich v znení účinnom od 1. januára 2012). Najvyšší súd ostal len orgánom zabezpečujúcim organizačne a technicky činnosť disciplinárnych senátov (§ 119 ods. 4 zákona o sudcoch a prísediacich v znení účinnom od 1. januára 2012).

Podľa   §   151v   ods.   6   zákona   o   sudcoch   a prísediacich,   ktorý   je   prechodným ustanovením k právnej úprave účinnej od 1. januára 2012 prijatej zákonom č. 467/2011 Z. z., disciplinárne konanie začaté pred 1. januárom 2012 dokončí senát v zložení podľa stavu k 31. decembru 2011; pri zmene v personálnom obsadení disciplinárneho senátu sa disciplinárny senát má doplňovať podľa predpisov účinných od 1. januára 2012.

Najvyšší   súd   teda   od   1.   januára   2012   nie   je   orgánom   oprávneným   konať   v disciplinárnych konaniach vedených proti sudcom všeobecných súdov. Tento právny výklad je   v   zhode   so   zmyslom   a účelom   zákona   č.   467/2011   Z.   z.   a potvrdzuje   ho   aj   znenie dôvodovej   správy   k   tomuto   zákonu   (bližšie   pozri   <www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid =zakony/zakon&MasterID=3784>).   Z   uvedeného   dôvodu   preto   najvyšší   súd   už   v   čase podania sťažnosti (t. j. 2. marca 2012) nemohol byť orgánom porušujúcim základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva významnú   preventívnu   funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní   týchto   práv   ďalej   nepokračovalo   (m.   m.   IV.   ÚS   225/05,   III.   ÚS   61/05, III. ÚS 317/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušovanie   základného   práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade najvyšším súdom) ešte trvalo. Ak v čase,   keď   sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k   namietanému porušovaniu   označeného   základného   práva   postupom   označeného   súdu,   ústavný   súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd preto dospel k záveru, že v čase podania sťažnosti už disciplinárne konanie neviedol najvyšší súd ako súd disciplinárny, ale od najvyššieho súdu nezávislé disciplinárne senáty, ktorých ústavný rámec vyplýva z čl. 141a ods. 4 písm. e), čl.147 ods. 1 a čl. 148 ods.   1 ústavy. Keďže však v sťažnosti bol za porušovateľa základného práva označený najvyšší súd, a nie disciplinárny senát konajúci vo veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 2 Ds 9/2008, je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

Navyše ústavný súd zistil, že podaním z 1. marca 2012 doručeným disciplinárnemu senátu 5. marca 2012 bol sťažovateľom, ktorý je súčasným predsedom krajského súdu, vzatý   späť   návrh   na   začatie   disciplinárneho   konania   z   12.   februára   2009.   Do   času rozhodovania ústavného súdu o tejto sťažnosti disciplinárny senát v súvislosti so späťvzatím návrhu   nevydal   rozhodnutie   o   zastavení   disciplinárneho   konania   podľa   §   124   písm.   a) zákona o sudcoch a prísediacich.

S   prihliadnutím   na   uvedené   však   možno   konštatovať,   že   sťažovateľ   oprávnený disponovať obidvoma disciplinárnymi návrhmi spojenými na spoločné konanie (prvým ako navrhovateľ   určenia   neplatnosti   napomenutia a druhým   ako   súčasný   predseda   krajského súdu), podal ústavnému sťažnosť na porušenie svojich základných práv v tom isto čase, v ktorom   využil   svoje   dispozitívne   oprávnenie   vziať   podaný   disciplinárny   návrh   späť. Späťvzatie jedného z disciplinárnych návrhov sťažovateľom podľa názoru ústavného súdu znižuje význam podávania sťažností ústavnému súdu ako účinného prostriedku nápravy prieťahov v   súdnom   konaní. Účelom   práva   podávať sťažnosti   na porušenie   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov má byť totiž okrem predchádzania zásahov do základných práv najmä dosiahnutie nápravy reálneho stavu, tak aby k ďalšiemu porušovaniu označených základných práv už nedochádzalo.

Na   základe   uvedených   dôvodov   preto   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde považujúc ju za zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012