znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 125/2011-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   marca   2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1   Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 CoE 152/2009 z 25. novembra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 51/2010 z 28. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2011 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 CoE 152/2009 z 25. novembra 2009 (ďalej len „krajský súd“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 51/2010 z 28. októbra 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«P. v likvidácii… (ďalej len „DZP“) vydala v zmysle ustanovení zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení V. a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom znení   (ďalej   len   „ZoZP“)   Platobný   výmer   č.   720/2005   (ďalej   len   „Platobný   výmer“), ktorým uložila platiteľovi – P. V., n. (ďalej len „Povinný“) zaplatiť dlžné poistné a poplatok z omeškania z dlžnej sumy poistného.

Zmluvou   o   postúpení   pohľadávok   zo   dňa   07.   07.   2005   DZP   postúpila   súbor pohľadávok,   ktorých   súčasťou   bola   aj   pohľadávka   predpísaná   Platobným   výmerom Povinnému, spolu s príslušenstvom a všetkými právami s nimi spojenými na Sťažovateľa. Nakoľko sa Sťažovateľ Návrhom na vykonanie exekúcie domáhal vykonania exekúcie proti   Povinnému   na   základe   exekučného   titulu   –   Platobného   výmeru,   súdny   exekútor doručil Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „OS TN“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

OS   TN   Uznesením   sp.   zn.   62Er/1559/2008-18   zo   dňa   01.   07.   2009   (ďalej   len „Rozhodnutie   OS   TN“)   vyhlásil   vedenú   exekúciu   za   neprípustnú   a   exekúciu   zastavil. V odôvodnení Rozhodnutia OS TN uviedol, že správca konkurznej podstaty úpadcu DZP v priebehu   konkurzného   konania   vo   väzbe   na   postúpenie   pohľadávky   na   oprávneného v exekučnom konaní vydal platobný výmer, ktorý je údajne nulitný.

Sťažovateľ podal proti Rozhodnutiu OS TN Odvolanie, ktoré bolo prejednané pred KS   TN   ako   odvolacím   súdom.   KS   TN   Uznesením   sp.   zn.   5CoE/152/2009-61   zo   dňa 25. 11. 2009 (ďalej len „Rozhodnutie KS TN“) Rozhodnutie OS TN potvrdil. KS TN uviedol, že   exekučný   titul,   na   základe   ktorého   bola   doposiaľ   vykonávaná   exekúcia,   bol   údajne vydaný v rozpore so zákonom a osobou, ktorá na takéto konanie nebola oprávnená. Preto KS TN ako odvolací súd dospel k záveru, že predložený exekučný titul je údajne nulitným aktom, ktorý nemá žiadnu právnu silu.

Následne   Sťažovateľ   podal   voči   Rozhodnutie   KS   TN   dovolanie,   ktoré   však   bolo Uznesením Najvyššieho súdu   SR   sp.   zn.   1Cdo/51/2010 zo   dňa   28.   10.   2010   (ďalej   len „Rozhodnutie NS SR“) odmietnuté...

Sťažovateľ považuje Rozhodnutie NS SR ako aj Rozhodnutie KS TN za arbitrárne a prejav   svojvôle...   Podľa   názoru   Sťažovateľa,   predmetné   súdy   vyslovili   právne   závery, avšak náležite sa nevysporiadali so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne   posúdenie   veci   a   rozhodli   na   základe   nepodloženej   právnej   konštrukcie,   ktorú navyše nedostatočne odôvodnili.

Sťažovateľ má za to, že dovolací NS SR ako aj odvolací KS TN sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré Sťažovateľ predložil a na ktoré poukázal, ale práve naopak, KS TN rozhodol na základe skutočností, ktorými sa prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal…

Rozhodnutím   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   číslo   3215/1999-A vydaným dňa 01. 07. 1999 (ďalej len „Rozhodnutie MZ SR I“) bolo zrušené povolenie na zriadenie zdravotnej poisťovne – DZP… Zrušením povolenia na zriadenie DZP vstúpila DZP na základe ustanovenia § 34 ods. 4 zákon ZoZP do likvidácie.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 7K 70/01-30 zo dňa 20. 04. 2001, konkurzný súd na návrh likvidátora DZP vyhlásil konkurz na majetok DZP. Vyhlásením konkurzu došlo k prerušeniu likvidácie na základe ustanovenia § 13a prvá veta zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v príslušnom znení (ďalej len „ZoKV“).

Rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. M/5068/2001 zo dňa 19. 12. 2001 (ďalej len „Rozhodnutie MZ SR II“) bola na základe Protestu Generálneho prokuratúra Slovenskej republiky č. VI. Gd 5187/01-19 zo dňa 12. 12. 2001 zrušená pre rozpor so zákonom výroková časť Rozhodnutia MZ SR I s textom: „Na V. prechádzajú záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, pohľadávky na poistnom a poplatky z omeškania.“ V odôvodnení Rozhodnutia MZ SR II sa uvádza, že:,,... prechodu práv a záväzkov predchádza likvidácia. Až po jej skončení prechádzajú na všeobecnú poisťovňu záväzky, ktoré nebolo možné v rámci likvidácie uspokojiť z majetku zrušenej poisťovne…“ Správca konkurznej podstaty DZP (ďalej len „SKP“) zaradil súbor pohľadávok DZP na   zaplatenie   dlžných   poistných,   prirážkach   k   poistnému,   poplatkov   z   omeškania a poplatkov za nesplnenie oznamovacej povinnosti (ktorých súčasťou bola i pohľadávka vyplývajúca z Platobného výmeru voči Povinnému) do konkurznej podstaty úpadcu – DZP... V rámci speňažovania konkurznej podstaty DZP boli predmetné pohľadávky DZP postúpené na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 na Sťažovateľa. Postúpeniu pohľadávok DZP na Sťažovateľa predchádzalo vydanie Opatrenie konkurzného Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   22.   06.   2005.   sp.   zn.:   7K   70/01   (právoplatné a vykonateľné   dňa   29.   06.   2005),   ktorým   konkurzný   súd   odsúhlasil   uvedený   odpredaj pohľadávok (ďalej len „Opatrenie“).

Na základe právoplatného Uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7K 70/01- 1404 zo dňa 14. 12. 2006 (ďalej len „Uznesenie o zrušení konkurzu“) registrový súd dňa 08. 08. 2007 ex offo vymazal DZP z obchodného registra v celom rozsahu, v dôsledku čoho došlo k jej zániku...

Uznesenie o zrušení konkurzu bolo napadnuté odvolaním V., a. s... (ďalej len „V.“), avšak odvolací Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím Uznesením sp. zn. 6 Obo 20/07 zo dňa 22. 02. 2007 napadnuté Uznesenie o zrušení konkurzu potvrdil ako vecne správne, v dôsledku čoho toto nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 05. 04. 2007...»

Sťažovateľka   poukazujúc   na   obsah   odôvodnenia   uznesenia   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 7 K 70/01-1404 zo 14. decembra 2006 o zrušení konkurzu na majetok úpadcu – D.– uviedla, že „... bola teda pôvodná pohľadávka DZP vyplývajúca z Platobného výmeru   ako   exekučného   titulu   postúpená   na   Sťažovateľa   v súlade   s   platným   právnym poriadkom. Táto pohľadávka nemohla teda prejsť na V... samotným zrušením DZP ešte nedošlo k automatickému prechodu pohľadávok a záväzkov na všeobecnú poisťovňu, resp. na inú poisťovňu, ktorá prevzala poistencov…

Zároveň   si   nedovolíme   neuviesť   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky sp. zn. 29 Odo 394/2002 zo dňa 29. 07. 2004, ktorý vychádzal v predmetnej problematike z identického znenia ZoKV, a zmysle ktorého osoba, na ktorú správca konkurznej podstaty v rámci speňažovania previedol majetok zapísaný do konkurznej podstaty, sa totiž stáva vlastníkom   takéhoto   majetku   bez   ohľadu   na   to,   či   neskôr   vyšlo   najavo,   že   zapísaný a následne   i   speňažený   majetok   (alebo   jeho   zodpovedajúca   časť)   v   dobe   speňaženia vlastnícky prináležal osobám iným…

Podľa názoru súdu vysloveného v Rozhodnutí KS TN nemal však správca konkurznej podstaty údajne právomoc vydávať vo veciach zdravotného poistenia platobné výmery ako individuálne správne akty. Existencia DZP po jej zrušení mala smerovať k jej likvidácii, z čoho podľa názoru KS TN má údajne logicky vyplývať, že zrušená poisťovňa a ani správca konkurznej podstaty nemali žiadne oprávnenie vyrubovať zdravotné poistné v správnom konaní.   O   dôvodoch   absencie   takéhoto   oprávnenia   v   daných   skutkových   a   právnych súvislostiach… sa však Sťažovateľ z odôvodnenia Rozhodnutia KS TN nedozvedel... Za logické (na rozdiel od vyjadrenia súdov v odôvodneniach rozhodnutí) je potrebné podľa nášho názoru považovať také konanie správcu konkurznej podstaty DZP (povinného konať zo zákona s odbornou starostlivosťou), ktoré smeruje aj k vymáhaniu pohľadávok, a to spôsobom, ktorý si konkrétny typ pohľadávky vyžaduje. V danom prípade práve najskôr jej predpísaním formou platobného výmeru. Ak by sme sa riadili logikou súdov, tak potom DZP a jej správca konkurznej podstaty by boli oprávnení jedine inkasovať dobrovoľne zaplatené poistné, avšak chýbali by im akékoľvek právne nástroje na reálne vymáhanie dobrovoľne nezaplateného poistného a poplatku z omeškania, čo považujeme za absurdné a v rozpore s úmyslom zákonodarcu. V tejto súvislosti sa zároveň vynára otázka, kto teda podľa predmetnej logiky bol oprávnený vydať Platobný výmer, ak to nebola v čase konkurzu ani DZP a ani správca konkurznej podstaty, pričom na V. toto oprávnenie preukázateľne neprešlo. Odpoveď na túto otázku Sťažovateľ v odôvodnení rozhodnutia nenašiel.

V   súvislosti   so zjavne   „dodatočným“   zistením   údajnej   absencie oprávnenia   DZP vydať Platobný výmer a jeho následného označenia za nulitný právny akt, by sme si dovolili zároveň poukázať na nasledujúce skutočnosti.

Samotný   slovenský   právny   poriadok   neobsahuje   explicitnú   legislatívnu   definíciu nulity právnych aktov. Podľa právnej teórie a praxe nastáva nulita vtedy, ak vady dosahujú takú závažnú mieru, že už nemožno hovoriť o právnom akte.

Zo samotného právneho výkladu nulity právneho aktu vyplýva skutočnosť, že musí ísť o bezpochyby jednoznačné, zjavné a hrubé porušenie zákona alebo procesných princípov. Právna úprava vychádza z toho, že v prípade vyhlásenia nulity právneho aktu musí ísť o závažný a jednoznačný rozpor s právnym poriadkom.

K výkladu nulity nie je pritom možné pristupovať rozširujúcim spôsobom. Uvedené chápanie podporuje aj európska judikatúra, v zmysle ktorej treba dôvody nulity vykladať reštriktívne a teda obmedziť dôvody nulity právnych aktov v rámci rozhodovacej praxe súdov. Sťažovateľ ma za to, že Platobný výmer ako exekučný titul je platný akt vydaný v súlade   so   zákonom.   Sťažovateľ   na   základe   identických   platobných   výmerov   ako   je Platobný   výmer   (líšiacich   sa   osobou   povinného   a   výškou   záväzku)   inicioval   značné množstvo exekučných konaní, v ktorých samotné súdy neposúdili právoplatné a vykonateľné platobné výmery ako nulitné akty, a to aj napriek skutočnosti, že sa touto otázkou v rámci podaných   námietok,   resp.   iných   podaní   zaoberali.   Je   možné   čiastočne   akceptovať skutočnosť, že rôzne súdy zaujmú v identických (resp. obdobných) právnych veciach rôzne právne názory a výklady, avšak touto rôznorodosťou nemôže byť postihnutý inštitút nulity aktu,   keďže   v   takom   prípade   by   jeho   existencia   nemala   žiadne   reálne   opodstatnenie a právny význam, a tento inštitút by bol nebezpečným právnym nástrojom na zvrátenie akéhokoľvek   právneho   stavu   v   akomkoľvek   štádiu,   v   dôsledku   čoho   by   dochádzalo k neprípustnej eliminácii významu právnej istoty. Nehovoriac už o tom, že je nepochybne právne neakceptovateľné, ak k predmetnej rôznorodosti dochádza až v rámci samotného exekučného   konania,   a   to   dokonca   toho   istého,   ako   je   i   v   tomto   prípade   (in   concreto prvostupňového a druhostupňového exekučného konania).

Na jednej strane sa síce stotožňujeme s pravidelne sa opakujúcim právnym názorom ústavného súdu implikovaným v mnohých jeho rozhodnutiach, že ústavný súd v zásade nie je oprávnený zjednocovať judikatúru všeobecných súdov… no na druhej strane je podľa nášho názoru ústavnoprávne neakceptovateľné, ak táto variabilita rezonuje pri inštitúte nulity aktu.

Napádanými   rozhodnutiami   podľa   nášho   názoru   inter   alia   došlo   k   porušeniu princípu   právnej   istoty   a   ochrany   dôvery   Sťažovateľa,   ako   nadobúdateľa   práv vyplývajúcich z Platobného výmeru, v právo, ktorý predstavuje základný atribút právneho štátu. Vyplýva to najmä zo skutočnosti, že výsledkom postupu exekučného súdu je zároveň i dualita   právneho   stavu,   keďže   nadobudnutiu   práv   vyplývajúcich   z   Platobného   výmeru predchádzalo rozhodnutie konkurzného súdu – Opatrenia, ktorým konkurzný Krajský súd v Bratislave ako jediný vecne príslušný súd odsúhlasil odpredaj pohľadávok a de facto i nadobudnutie práv vyplývajúcich z Platobného výmeru, ako exekučného titulu.

Súdy   pri   rozhodovaní   v   danej   veci   prehliadli   existenciu   základného   práva Sťažovateľa   na   legitímne   očakávanie   nadobudnutia   majetku.   Sťažovateľ   má   za   to,   že Rozhodnutím   KS   TN   bolo   zasiahnuté   aj   do   práva   Sťažovateľa   vlastniť   majetok   tým spôsobom, že napriek existencii právoplatného a vykonateľného rozhodnutia konkurzného súdu o odsúhlasení odpredaja pohľadávky vo forme Platobného výmeru Sťažovateľovi, bol následne Sťažovateľ napadnutým rozhodnutím súdu de facto tohto majetku zbavený... Dovolíme   si   tiež   upriamiť   pozornosť   na   ústavnému   súdu   určite   známy   Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 182/2010-44 zo dňa 20. 10. 2010, ktorým bolo rozhodnuté o Ústavnej sťažnosti Sťažovateľa zo dňa 19. 08. 2009, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky skonštatoval, že základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Obo   10/2009, 2 Obo 11/2009-514 zo dňa 27. 05. 2009 porušené bolo, v dôsledku čoho toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Z uvedeného nálezu   vyplýva,   že   v   tomto   kontexte   je   významné   najmä   to,   že   zmluva   o   postúpení pohľadávok   v   tomto   prípade   bola   predbežne   posúdená   príslušným   konkurzným   súdom a výsledkom tohto posúdenia bolo rozhodnutie súdu o súhlase na takýto právny úkon, ku ktorému   aj   došlo   uzavretím   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok.   Ústavný   súd   ďalej skonštatoval,   že   v   ďalšom   konaní   pred   všeobecným   súdom   je   najmä   nevyhnutné,   aby najvyšší súd... vysvetlil aj vzťah medzi súdnou ochranou, ktorá bola sťažovateľke poskytnutá konkurzným súdom udelením súhlasu na uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky podľa § 66b č. 328/1991 Zb. a súdnou ochranou požadovanou v prítomnom spore.

Zároveň   je   potrebné   podotknúť,   že   exekučný   súd   sa   navyše   vôbec   nezaoberal prípadne spôsobenými negatívnymi následkami vyhlásenia nulity Platobného výmeru, a to napríklad v súvislosti s plynutím lehôt na opätovné vymáhanie predmetnej pohľadávky...“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/51/2010 zo dňa 28. 10. 2010 ako aj uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 CoE/152/2009-61 zo dňa 25. 11. 2009 došlo k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach, a zároveň k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/51/2010 zo dňa 28. 10. 2010 ako aj Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 CoE/152/2009-61 zo dňa 25. 11. 2009 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Najvyšší súd SR a Krajský súd v Trenčíne sú spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podstatou sťažnosti je namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.   46   ods.   1   ústavy   a   podľa   čl.   11   ods.   1   a   čl.   36   ods.   1   listiny,   ako   aj   jej   práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ku ktorému malo dôjsť uznesením krajského súdu sp. zn. 5 CoE 152/2009 z 25. novembra 2009 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

1. Porušenie označených základných a iných práv vidí sťažovateľka v namietanej nesprávnosti   právnych   záverov   v napadnutom   uznesení   krajského   súdu,   ktorým   bolo potvrdené   uznesenie   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 62 Er 1559/2008 z 1. júla 2009 o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení, a v jeho nedostatočnom odôvodnení.

Sťažovateľka   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   uvádza   rozhodnutie   ústavného   súdu vo veci   sp.   zn.   I.   ÚS   169/09,   pričom   odvolávajúc   sa   naň   argumentuje,   že   vo   vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu treba považovať lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú.

Sťažovateľka však opomína, že v uvedenom prípade išlo o situáciu, keď sťažovateľ súbežne   (a   včas)   napadol   právoplatné   druhostupňové   rozhodnutie   všeobecného   súdu dovolaním a sťažnosťou na ústavnom súde. Podstatou uvedeného rozhodnutia ústavného súdu (a viacerých ďalších, napr. III. ÚS 57/2011) je, že sťažnosť bola podľa zásady rationae temporis   odmietnutá   ako   neprípustná   pre   jej   predčasnosť (nevyčerpanie   opravného prostriedku) a iba v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní je potom lehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu.   V danom   prípade   však sťažovateľka   podala   sťažnosť   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   až po rozhodnutí o dovolaní, preto aplikácia uvedenej judikatúry ústavného súdu neprichádza do úvahy.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   stabilne   zotrváva   na   stanovisku,   že   nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene podľa § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu   nadobudlo   právoplatnosť   7.   januára   2010.   Sťažovateľka   svoju   sťažnosť   podala na poštovú   prepravu   14.   februára   2011,   čo   je   zjavne   po   uplynutí   lehoty   ustanovenej zákonom   o ústavnom   súde   na   podanie   sťažnosti.   Predloženú   sťažnosť   v tejto   časti   tak ústavný súd posúdil ako oneskorene podanú.

2.   Sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   označených   práv   aj   vo   vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné podľa § 239 ods. 1 až 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ako aj podľa § 237 OSP.

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručenú čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   najvyšší   súd „sa   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   nevysporiadal   so   skutkovými   tvrdeniami   a   právnym   posúdením“, ktoré v dovolacom konaní predložila.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd skúmal, či sú v danej veci splnené zákonom ustanovené podmienky na podanie dovolania z hľadiska   kritérií   ustanovených   v   §   239   ods.   1   až   3   OSP.   Následne   sa   zaoberal   aj skúmaním eventuálnej existencie vád, ktoré majú za následok tzv. zmätočnosť konania, vymenovaných v § 237 písm. a) až písm. g) OSP s dôrazom na existenciu vady podľa § 237 písm. f) OSP, ktorá bola sťažovateľkou v dovolacom konaní ako jediná uplatnená.

Najvyšší súd v danej veci považoval za určujúcu otázku, či exekučný titul, ktorým bol   v   tomto   prípade   platobný   výmer   vydaný   správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu (pôvodného oprávneného – P.), je exekučným titulom v zmysle § 41 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, a k uvedenému zaujal toto stanovisko:„Predpokladom vykonania exekúcie je existencia rozhodnutia (okrem ak sa exekúcia vykonáva na základe vykonateľnej notárskej zápisnice). O aké rozhodnutie sa musí jednať podrobnejšie upravujú ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Vo všeobecnosti exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku). Ustanovenie § 41 ods.2 Exekučného poriadku taxatívne vymenúva na podklade akých rozhodnutí je možné exekúciu vykonať. Okrem iných exekúciu je možné vykonať na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správ a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste (§ 41 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku. Pôsobnosť orgánu verejnej moci v čase účinnosti zákona č. 273/1994 Z. z. na základe ktorého bol platobný výmer vydaný pôsobnosť orgánu verejnej správy vykonávali zdravotné poisťovne. Oprávnenie vydávať rozhodnutia (platobné výmery) o predpise poistného vyplývalo z ust. § 19 ods. 2 a 3 vyššie citovaného zákona. Na konanie   vzťahovali   sa   predpisy   o   správnom   konaní   a   právoplatné   rozhodnutie   bolo preskúmateľné súdom (§ 58).

Platobný   výmer   bol   vydaný   správcom   konkurznej   podstaty   nie   zdravotnou poisťovňou. Otázku či platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty je exekučným titul treba posudzovať v závislosti od postavenia správcu konkurznej podstaty a rovnako od toho, či oprávnenie predpisovať poistné vyhlásením konkurzu trvá (resp. nezaniklo). Pod majetkom úpadcu vo všeobecnosti treba rozumieť aj pohľadávky úpadcu, ktoré existovali v čase vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Z toho vyplýva, že správca konkurznej podstaty má   pri   správe   majetku   úpadcu   oprávnenie   nakladať   s   majetkom   podstaty   a   prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty (§ 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní). Z ustanovení uvedeného zákona však nevyplýva oprávnenie vydávať akty aplikácie práva - individuálne akty orgánu verejnej moci (správy).   Pod správou majetku úpadcu vo vyššie uvedenom zmysle preto nemožno rozumieť výkon práv prislúchajúci orgánu verejnej moci (zdravotnej poisťovne) vrátane schopnosti vydávať individuálne akty aplikácie práva. Správca konkurznej podstaty bez ďalšieho nenadobúda postavenie orgánu verejnej správy s rozhodovacou právomocou (s právomocou vydávať akty aplikácie práva), má iba právo (a povinnosť) vykonať všetky nevyhnutné   a   potrebné   právne   úkony   (napr.   podať   žalobu,   opravné   prostriedky   a   iné) v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takúto právomoc (oprávnenie) správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať   individuálne   právne   akty,   ktoré   sú   exekučným   titulom   v   zmysle   ust.   §   41 Exekučného poriadku (viď Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 20/2008). Treba   tiež   zdôrazniť,   že   predmetné   pohľadávky   (na   nezaplatenom   poistnom)   zrušenej poisťovne nepatrili   do   konkurznej   podstaty,   nakoľko v zmysle   ustanovenia   §   34   ods.   3 zákona č. 273/1994 Z. z. prešli na V., prípadne na inú zdravotnú poisťovňu. Správca ani úpadca preto nemal vecný dôvod tieto pohľadávky (patriace inému subjektu ako úpadcovi) vymáhať   a   predpisovať.   Právo   predpísať   poistné   zo   zrušenej   poisťovne   na   správcu konkurznej podstaty by tak musel pripustiť zákon, t. j. vymáhať dlžné poistné v postavení orgánu verejnej moci uskutočňujúceho výkon rozhodnutia voči tretím osobám; to ale z právnej úpravy nevyplýva. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom verejnej moci (aktom   aplikácie   práva).   Nulitný   akt   nikoho   nezaväzuje   a   hľadí   sa   na neho   akoby neexistoval. Obdobne judikoval už Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí 5 Cdo 109/2010 z 1. 9. 2010.

Vo   väzbe   na   zásadnú   námietku   dovolateľa,   že   oprávnenie   správcu   konkurznej podstaty na vydanie platobných výmerov je možné skúmať jedine na základe opravného prostriedku   smerujúceho   voči   tomuto   rozhodnutiu   príslušným   odvolacím   súdom,   a   nie okresnému súdu v exekučnom konaní, dovolací súd poznamenáva, že súdna prax ako dôvod neprípustnosti exekúcie okrem iných dôvodov akceptuje stav, ak ma byť exekučným titulom nulitný akt tzv. paakt. Neexistoval žiadny dôvod na odchýlenia sa od judikovanej praxe najvyššieho súdu (R 56/1995, R 70/1998, R 58/1997). Dovolací sú má za to, že na správcu konkurznej   podstaty   nemohlo   prejsť   právo   výkonu   verejnej   moci   a   teda   ani   právo   na vydávanie   platobných   výmerov.   V   konečnom   dôsledku   to   znamená,   že   platobný   výmer vydaný   správcom   konkurznej   podstaty   je   nulitným   právnym   aktom   a   preto   nemôže   byť exekučným titulom, aj keď vo všeobecnosti platí záver, že správnosť záverov platobného výmeru je možné preskúmavať len na základe opravného prostriedku smerujúceho voči tomuto rozhodnutiu príslušným odvolacím orgánom, a nie okresnému súdu v posudzovanom exekučnom konaní. To však neplatí, ak rozhodnutie bolo vydané subjektom na to zo zákona neoprávneným.   Záver rozhodnutí   na   ktoré poukazoval   dovolateľ   vo   svojom   dovolaní   je preto neprijateľný.“

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu teda vyplýva, že najvyšší súd sa v ňom argumentáciou sťažovateľky riadne zaoberal a svoje rozhodnutie dôsledne odôvodnil.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (napr. I. ÚS 4/2011).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacieho konania.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je   v   napadnutom   rozhodnutí   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom   a presvedčivo. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, teda jeho rozhodnutie nie je možné   považovať   za   arbitrárne   ani   svojvoľné.   Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Na tomto mieste ústavný súd považoval za potrebné zaujať stanovisko aj k tej časti argumentácie   sťažovateľky,   v ktorej   poukazuje   na   nález   ústavného   súdu sp. zn. IV. ÚS 182/2010 z 20. októbra 2010 (ďalej len „súvisiace rozhodnutie“) vo veci inej jej sťažnosti a z ktorého sťažovateľka na podporu svojich tvrdení v tejto sťažnosti odvodila záver, že súhlas konkurzného súdu s uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky je právne významnou skutočnosťou aj pre posúdenie otázok nastolených touto sťažnosťou. Ústavný súd poukazuje na to, že súvisiace rozhodnutie sa týkalo diametrálne odlišného predmetu konania pred všeobecnými súdmi (platnosť postúpenia pohľadávky), ale najmä na to, že rozhodujúcim a v podstate jeho jediným dôvodom bolo nedostatočné odôvodnenie rozsudku najvyššieho   súdu.   Súvisiace   rozhodnutie   ústavného   súdu   teda   nijako nemôže ovplyvniť rozhodovanie ústavného súdu v tejto veci.

2.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   ochranu   vlastníctva zaručené čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom porušení označeného základného a iného práva hmotnoprávneho charakteru (čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny, čl. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie najvyššieho súdu, ako aj   dôvody   uvádzané   sťažovateľkou   v   sťažnosti   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods.   1   listiny   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v časti namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu (hmotnoprávneho charakteru) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011