znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 125/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., Č., zastúpenej advokátom JUDr. M. R.,   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline   č.   k.   5   Co   103/2009-113   z   13.   októbra   2009   vo   výroku   o   náhrade   trov prvostupňového konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2010 doručená   sťažnosť   spoločnosti   K.,   s.   r.   o.,   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. M. R., Ž., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský   súd“)   č.   k.   5   Co 103/2009-113 z 13. októbra   2009   vo výroku   o   náhrade   trov prvostupňového konania.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva: «Sťažovateľ podal dňa 19. 2. 2007 návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie istiny 6.137,- Sk za dodávku tovaru. Vo veci súd vydal dňa 6. 3. 2007 platobný rozkaz č. k. 1Ro   153/2007.   Sťažovateľ   zaslal   súdu   uvedený   platobný   rozkaz   na   vyznačenie   doložky právoplatnosti a vykonateľnosti, ktorý mu bol vrátený s tým, že platobný rozkaz právoplatný nie je. Na základe uznesenia č. k. 8C 113/2007 bol navrhovateľ vyzvaný na doplnenie žaloby, nakoľko podľa názoru súdu je nejasná a neúplná. Na toto uznesenie navrhovateľ reagoval na základe svojho prípisu zo dňa 28. 8. 2007. Súd vytýčil termín pojednávania až na deň 9. 2. 2009, t. j. po dvoch rokoch od podania návrhu na súd....

Okresný súd na základe rozsudku č. k. 8C 113/2007 zo dňa 9. 2. 2009 (v rozsudku je nesprávne uvedený deň pojednávania ako aj rozhodnutia 9. 2. 2008) zaviazal žalovaného na zaplatenie 203,71 eur spolu 9% úrokom z omeškania od 25. 11. 2006 do zaplatenia. Priznal žalobcovi trovy konania vo výške 16,50 eur.

Súd svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že o náhrade trov konania rozhodol podľa § 150 ods. 2 O. s. p.. Nakoľko ide o drobný spor (kde hodnota žalovanej istiny je 203,71 eur, teda nižšia než 500,- eur), súd využil svoje oprávnenie a znížil žalobcom uplatnené trovy konania. Žalobca si uplatnil právo na náhradu trov konania vo výške 92,58 eur, čo je viac než 45% z hodnoty istiny. Pri uplatnení svojho moderačného oprávnenia súd prihliadal na to, že žaloba bola podaná nekvalifikovaným spôsobom, bez dostatku skutkových tvrdení a súd musel žalobcu vyzývať na ich doplnenie. Ani v doplnení zo dňa 28. 8. 2007 žaloby žalobca   neuviedol   dôkladným   spôsobom   všetky   relevantné   skutočnosti   aj   vzhľadom   na obsah žalovaným podaného odporu.   Žalobca cestou svojho právneho zástupcu nevyužil možnosť nahliadnuť do súdneho spisu ani zúčastniť sa pojednávania tak, aby predniesol všetky relevantné skutkové tvrdenia. Rozhodnúť o žalobe bolo možným len vzhľadom na pasivitu žalovaného, preto súd žalovaného zaviazal, aby žalobcovi nahradil súdny poplatok zo žaloby vo výške 16,60 eur....

Sťažovateľ   sa   o   tom,   že   vo   veci   bol   podaný   odpor   sa   dozvedel   až   po   obdržaní rozsudku Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši a poukazoval na to, že účastník konania nemôže   suplovať   nečinnosť   súdu   ohľadom   nedoručenia   odporu   a   tým   znemožnenia   sa sťažovateľovi   k   tomuto   odporu   dôkladným   spôsobom   relevantne   vyjadriť.   Odpor k platobnému rozkazu bol zaslaný sťažovateľovi až na základe jeho sťažnosti na Okresný súd v Liptovskom Mikuláši a sťažovateľ tento obdržal až dňa 5. 3. 2009, t. j. po takmer dva roky od jeho podania. Na samotnú sťažnosť však sťažovateľ do dnešného dňa nedostal zo strany súdu žiadnu odpoveď.

Máme za to, že neobstojí ani dôvodenie prvostupňového súdu, že rozhodnúť o žalobe bolo možným len vzhľadom na pasivitu žalovaného, a preto súd žalovaného zaviazal, aby žalobcovi nahradil súdny poplatok, pretože toto tvrdenie prvostupňového súdu je v príkrom rozpore s predchádzajúcim dôvodením súdu, kde sám súd uvádza, že žalovaný nespochybnil tvrdenie   o   tom,   že   so   žalobcom   uzatvoril   ústnu   kúpnu   zmluvu,   ktorej   predmetom   bola dodávka   paliva   uhlia,   návrhom   na   jej   uzatvorenie   bola   ústna   objednávka   tovaru so žalovaným.

Sťažovateľ   zároveň   poukázal   na   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu, právo na právnu pomoc ako aj na neodôvodnenosť nepriznania trov právneho zastúpenia. Krajský   súd   v   Žiline   potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   a   stotožnil   sa s rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa,   pričom   sa   nezaoberal   dôvodmi   odvolania sťažovateľa....

Podľa §-u 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa §-u 150 ods. 1 veta prvá O. s. p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Podľa §-u 150 ods. 2 O. s. p. ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť....

Účastníkovi konania, ktorý mal vo vecí plný úspech, nemožno nepriznať náhradu trov   konania   podľa   výnimočného   ustanovenia   len   na   základe   všeobecného   záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. Jeho použitie musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Zákon   vyžaduje   na   také   rozhodnutie   dve   podmienky:   musí   ísť   o   dôvody   hodné osobitného   zreteľa   a   musí   ísť   o   výnimočné   okolnosti.   K   dôvodom   hodným   osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, keď sa tieto časti vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom konania alebo charakterom procesnej   situácie.   Druhá   časť   sa   týka   sociálnych   aspektov.   Dochádza   k   nej   vtedy,   ak z priebehu konania výrazne vystupuje do popredia, že povinný účastník nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami....

Na   základe   týchto   skutočností   nemôžeme   súhlasiť   s   argumentáciou   súdov,   aby úspešný účastník nemal nárok na náhradu trov konania iba na základe zdôvodnenia, že náhrada uplatnených trov konania vo výške 92,58 eur predstavuje viac ako 45% z hodnoty istiny a súd využil svoje moderačné oprávnenie a prihliadal na to, že žaloba bola podaná nekvalifikovaným spôsobom, bez dostatku skutkových tvrdení a súd musel žalobcu vyzývať na ich doplnenie.

Krajský   súd   svoje   rozhodnutie   riadne   nezdôvodnil   a   neobjasnil   svoj   postup. Absentuje aj skutočnosť, že súd vôbec neskúmal majetkové, osobné a iné pomery účastníka konania - odporcu a ani sa nimi nezaoberal.

Sťažovateľ na záver považuje za potrebné uviesť, že mu ako účastníkovi konania nebol doručený odpor proti platobnému rozkazu, čím došlo k porušeniu jeho základného práva konať pred súdom. O podanom odpore sa sťažovateľ dozvedel až z dôvodov rozsudku prvostupňového súdu tento mu súd následne doručil až na základe jeho podanej sťažnosti. Odporca v podanom odpore nikdy nárok sťažovateľ nespochybnil a ani nežiadal nepriznať právo na náhradu trov konania....

Následne až po podaní odporu odporcom v danej veci vyzval súd na opravu žaloby, ktorá bola zrazu nejasná a neúplná, i keď súd už predtým vydal vo veci platobný rozkaz bez akejkoľvek výzvy na doplnenie návrhu. Máme za to, že súd už takýmto svojim neefektívnym postupom spôsobil prieťahy v konaní....

Zastávame právny názor, že bolo povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby dal jednoznačnú odpoveď na námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní proti výroku o náhrade trov konania, odôvodnenie krajského súdu však takého závery neobsahovalo, nie je presvedčivé a je rozporuplné, čím sa reálne nezabezpečilo uplatnenie základného práva na súdnu a inú právu ochranu. Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania treba pritom vykladať tak, aby nikto len z dôvodu, že si uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu neutrpel oproti inému účastníkovi, materiálnu ujmu v dôsledku platenia   trov   konania.   Sťažovateľ   má   za   to,   že   práve   takýmto   postupom   súdu   došlo k zvýhodneniu odporcu na jeho úkor, keď dlžník nesplniaci si svoje záväzky, nemusí zaplatiť ani trovy konania.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Základné právo sťažovateľa K., s. r. o., Č., uvedené v čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 103/2009 zo dňa 13. 10. 2009 týkajúce sa trov konania bolo porušené.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 103/2009 zo dňa 13. 10. 2009 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Spoločnosti K. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 254,88 (2 úkony   á   120,23   eur   -   prevzatie   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s   klientom,   podanie ústavnej sťažnosti + 2x režijný paušál á 7,21 eur), ktoré je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   M.   R.,   advokáta,   Ž.   č.   ú.:...   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti,   či   účastník,   ktorému   sa   priznáva   náhrada   trov   konania,   uviedol   skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa § 150 ods. 2 OSP ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

Podľa § 200ea ods. 1 OSP ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 500 eur, od toho okamihu ide o drobný spor.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   boli   tvrdenia   o   arbitrárnosti   a neodôvodnenosti rozhodnutia krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 113/2007-100 z 9. februára 2008 (správne má byť 9. februára 2009, pozn.) vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania. Podľa sťažovateľky neboli v danom prípade splnené podmienky na aplikáciu § 150 ods. 2 OSP, a teda okresný súd, s ktorého názorom sa stotožnil aj odvolací súd, jej ako účastníkovi konania, ktorý mal vo veci úspech, nemohol nepriznať náhradu trov konania len preto, že uplatnená náhrada trov konania predstavovala viac ako 40 % z hodnoty istiny. Sťažovateľka uviedla,   že krajský   súd   svoje rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   výrok   prvostupňového súdu o náhrade   trov   konania,   dostatočne   nezdôvodnil.   Z   uvedeného   dôvodu   sa   sťažovateľka domnievala,   že   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   porušil   jej   základné   právo   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tým, že jej ako úspešnému účastníkovi v súdnom spore nepriznal náhradu trov konania, porušil aj čl. 12 ods. 1 ústavy a jej základné právo na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľka zároveň namietala, že odpor odporcu proti platobnému rozkazu sp. zn. 1 Ro 153/2007 zo 6. marca 2007, ktorého vydania sa návrhom podaným okresnému súdu 19. februára 2007 pôvodne domáhala, jej bol doručený až na základe jej sťažnosti 5. marca 2009, v čom taktiež videla porušenie zásad spravodlivého procesu.

Okrem   toho   uviedla,   že   aj   tým,   že   okresný   súd   ju   až   po   podaní   odporu   proti platobnému   rozkazu   vyzval   na   opravu   žaloby,   ktorá   bola „zrazu   nejasná   a   neúplná“, spôsobil prieťahy v konaní, a tým aj porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   V   petite   sťažnosti   však   takúto námietku nenastolila.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že návrhom z 19. februára 2007 sa sťažovateľka od odporcu domáhala zaplatenia sumy 6 137 Sk s príslušenstvom, ako aj zaplatenia trov konania.

O   návrhu   sťažovateľky   rozhodol   okresný   súd   platobným   rozkazom   č.   k. 1 Ro 153/2007-6 zo 6. marca 2007 tak, že uložil odporcovi zaplatiť sťažovateľke sumu 6 137 Sk s príslušenstvom, trovy konania, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Proti platobnému rozkazu podal odporca 2. júla 2007 odpor.

Podaním z 26. februára 2009 adresovaným okresnému súdu sťažovateľka namietala, že odpor odporcu proti platobnému rozkazu jej dosiaľ nebol doručený, a teda nemohla sa k nemu vyjadriť, čím bola porušená zásada kontradiktórnosti konania, a tým aj právo na spravodlivý súdny proces.

Sťažovateľka   uviedla,   že   odpor   proti   platobnému   rozkazu   jej   bol   doručený   až 5. marca 2009.

O návrhu sťažovateľky rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 113/2007-100 z 9. februára   2008   tak,   že   žalovaného   zaviazal   zaplatiť   sťažovateľke   sumu   203,71   € s príslušenstvom a trovy konania v sume 16,50 €. Výrok o náhrade trov konania okresný súd odôvodnil takto:

„Súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 150 ods. 2 Obč. súd. por. Nakoľko ide o drobný spor (kde hodnota žalovanej istiny je 203,71 eur, teda nižšia než 500,- eur), súd využil svoje oprávnenie a znížil žalobcom uplatnené trovy konania. Žalobca si uplatnil právo na náhradu trov konania 92,58 eur, čo je viac než 45% z hodnoty istiny. Pri uplatnení svojho   moderačného   oprávnenia   súd   prihliadal   na   to,   že   žaloba   bola   podaná nekvalifikovaným spôsobom, bez dostatku skutkových tvrdení a súd musel žalobcu vyzývať na ich doplnenie. Ani v doplnení zo dňa 28. 08. 2007 žaloby žalobca neuviedol dôkladným spôsobom   všetky   relevantné   skutočnosti   aj   vzhľadom   na   obsah   žalovaným   podaného odporu. Žalobca cestou svojho právneho zástupcu nevyžil možnosť nahliadnuť do súdneho spisu ani zúčastniť sa pojednávania tak, aby predniesol všetky relevantné skutkové tvrdenia. Rozhodnúť   o   žalobe   bolo   možným   len   vzhľadom   na   pasivitu   žalovaného,   preto   súd žalovaného zaviazal, aby žalobcovi nahradil súdny poplatok zo žaloby 16,60 euro.“Proti rozsudku okresného súdu, čo sa týka výroku o náhrade trov konania, podala sťažovateľka 26. februára 2009 odvolanie, v ktorom argumentovala nesprávnou aplikáciou § 150 ods. 2 OSP, svojím úspechom v konaní, ako aj tým, že nepriznanie náhrady trov konania   sa   môže   udiať   iba   vo   výnimočných   prípadoch   a   musí   zodpovedať   osobitným okolnostiam   konkrétneho   prípadu.   Podľa   názoru   sťažovateľky   bolo   v   danom   prípade namieste aplikovať § 142 ods. 1 OSP, podľa ktorého jej vzhľadom na úspech v konaní mala byť   priznaná   náhrada   trov   konania   na   účelné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva   proti účastníkovi, ktorý nemal vo veci úspech.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 103/2009-113 z 13. októbra 2009 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu v časti o náhrade trov konania, v   ostatnej   časti   ponechal   rozsudok   okresného   súdu   nedotknutý   a   odporcovi   nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva: «Preskúmaním napadnutého rozhodnutia, ako i predloženého spisu, mal odvolací súd za to, že prvostupňový súd pri rozhodovaní o trovách prvostupňového súdu postupoval správne a to v súlade s ust. § 142 až § 150 O. s. p., keď s prihliadnutím na skutočnosť, že ide o drobný spor, kde hodnota žalovanej istiny je 203,73 €, teda nižšia ako 500,- €, a súd využil svoje oprávnenie a znížil navrhovateľom uplatnené trovy konania. Prvostupňový súd postupoval   správne,   keď   pri   uplatnení   svojho   moderačného   práva   prihliadal   na   to,   že žaloba   bola   podaná   nekvalifikovaným   spôsobom   bez   dostatku   skutkovým   tvrdení   a   súd musel navrhovateľa vyzvať na ich doplnenie, avšak i napriek výzve v doplnení zo dňa 28. 8. 2007 navrhovateľ v žalobe neuviedol dôkladným spôsobom všetky relevantné skutočnosti, keď možno poukázať i na obsah skutočností uvedených v odpore, ktorý podal odporca proti platobnému   rozkazu,   vydanému   tamojším   súdom.   Ďalej   treba   poukázať   i   na   to,   že navrhovateľ si uplatnil právo na náhradu trov konania v sume 92,58 €, čo je viac než 40 % z hodnoty istiny a i z tohto dôvodu bolo v danom prípade na zvážení súdu, či využije ust. § 150 ods. 2 O. s. p. a zníži navrhovateľom uplatnené trovy konania, ako tomu bolo v tomto prípade. Pokiaľ sa jedná o poukazovanie navrhovateľa v jeho odvolaní na to, že „neobstojí odôvodnenie   súdu,   že   rozhodnúť   o   žalobe   bolo   možným   len   vzhľadom   na   pasivitu žalovaného,   a   preto   súd   žalovaného zaviazal,   aby žalobcovi   nahradil súdny   poplatok“, odvolací súd v danom konaní poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti trov   konania   prvostupňovým   súdom,   kde   tento   uvádza,   že   navrhovateľ   cestou   svojho právneho   zástupcu   nevyužil   možnosť   nahliadnuť   do   súdneho   spisu,   ani   zúčastniť   sa pojednávania   tak,   aby   predniesol   všetky   relevantné   a   skutkové   tvrdenia,   čo   možno považovať   i   za   čiastočnú   pasivitu   v   súvislosti   s   prejednávaním   danej   veci   na   strane navrhovateľa. Z uvedených dôvodov bolo preto možné rozhodnúť o návrhu navrhovateľa len na základe pasivity odporcu, a preto i podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval správne, keď priznal navrhovateľovi náhradu trov konania len v časti zaplatenia súdneho poplatku. Na základe vyššie uvedených dôvodov sa preto odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu s konštatovaním, že v jeho postupe nezistil nijaké vecné ani procesné pochybenia.»

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/08) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   229/07, III. ÚS 315/08) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy). Ustanovenie § 150 ods. 2 OSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach tohto zákonného ustanovenia nepriznal alebo znížil trovy   konania,   ktoré   sú   v   drobných   sporoch   neprimerané   voči   pohľadávke.   Pozitívne vymedzený pojem drobného sporu vyplýva z § 200ea ods. 1 OSP, podľa ktorého o takýto spor ide v prípade, ak v jeho priebehu dosiahne predmet konania sumu 500 €. V prípadoch drobných   sporov   je   teda   na   zvážení   súdu,   či   využije   ustanovenie   §   150   ods.   2   OSP a účastníkovi konania, ktorý mal vo veci úspech, buď neprizná, alebo zníži trovy konania. K tomuto   kroku   môže   všeobecný   súd   pristúpiť   len   v   prípade,   ak   uplatnené   trovy   sú neprimerané vo vzťahu k pohľadávke. Neprimeranosť trov by mala v podstate znamenať, že ich výška prekračuje hodnotu pohľadávky. Na druhej strane posúdenie neprimeranosti trov vo vzťahu k hodnote sporu nie je v zákone explicitne vymedzené, je dané na úvahy súdu, ktoré   spolu   so   závermi   na   to   nadväzujúcimi   musia   byť   vždy   odôvodnené   a   celkom legitímne.

V   namietanom   prípade   išlo   o   vymáhanie   sumy   203,71   €   s   príslušenstvom,   to znamená, že išlo o drobný spor, v rámci ktorého si sťažovateľka voči odporcovi uplatnila náhradu trov konania v sume 92,58 €. Krajský súd v rámci odvolacieho konania poukázal na to, že hodnota uplatnenej náhrady trov konania predstavovala viac ako 40 % z hodnoty sporu, a preto bolo úplne namieste aplikovať ustanovenie § 150 ods. 2 OSP. Za danej situácie okresný súd, s ktorého názorom sa stotožnil aj krajský súd, nepriznal sťažovateľke náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   ale   len   náhradu   trov   konania   v   sume   16,50   € predstavujúcej súdny poplatok. V rámci odôvodnenia svojich právnych názorov krajský súd poukázal na odôvodnenie súdu prvého stupňa týkajúce sa pasivity sťažovateľky v rámci predmetného   súdneho   sporu   (nevyužitie   práva   nahliadnuť   do   spisu,   neúčasť   na pojednávaní), keď o návrhu bolo možné rozhodnúť len na základe pasivity odporcu. Podľa názoru krajského súdu okresný súd rozhodol správne, ak s využitím § 150 ods. 2 OSP znížil náhradu trov konania sťažovateľky tak, že jej priznal iba sumu 16,50 €.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   (III.   ÚS   209/04, IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc   zo   svojej   judikatúry   a   s   prihliadnutím   na   výsledok   ústavnej konfrontácie   medzi   námietkami   sťažovateľky   a   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu z hľadiska možného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že pri odôvodňovaní svojho právneho záveru sa odvolací súd pridŕžal ustanovenia § 150 ods. 2 OSP, ktoré umožňovalo zvoliť daný postup, a teda úspešnému účastníkovi znížiť náhradu trov konania v drobnom spore. Je samozrejmé, že v takýchto prípadoch nemôže ísť o bezbrehú úvahu súdu, ale táto sa musí opierať o skutočnosti akceptovateľné pre daný prípad. Odvolací súd celkom zrozumiteľne uviedol, že moderačné právo zakotvené v § 150 ods. 2 OSP okresný súd využil a vyhodnotil tak, že v danom prípade ide o neprimeranosť požadovanej náhrady trov konania vo vzťahu k hodnote predmetu sporu, čo doplnil poukázaním na pasívne správanie sťažovateľky. Tieto okolnosti ho viedli k záveru, že trovy sťažovateľky ako úspešného účastníka konania je potrebné znížiť. Napokon ustanovenie § 150 ods. 2 OSP mu to plne umožňovalo. Podľa názoru ústavného súdu uvedením týchto argumentov si odvolací súd splnil svoju povinnosť poskytnúť jasný obraz o tom, čo ho viedlo k vyslovenému právnemu názoru. Ústavný súd je súčasne toho názoru, že z takto koncipovaného odôvodnenia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť alebo svojvôľa, ktorá by mohla ústavný súd viesť k tomu, aby vyslovil porušenie označených práv.

Ústavný   súd   uvádza,   že   nemá   pozíciu   opravnej   inštancie   voči   rozhodnutiam všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle všeobecne záväzných   právnych   predpisov   sa   má   verdikt   súdu   zakladať   na   voľnej   úvahe.   V   tejto súvislosti treba konštatovať, že tak to bolo aj v prípade sťažovateľky, keď krajský súd využil moderačné právo zmierniť následky právnych noriem vzťahujúcich sa na náhradu trov   konania.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj s poukazom   na   to,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   práva   na spravodlivé   súdne   konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd konštatuje, že v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil ani žiadne nedostatky, ktoré by signalizovali porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy alebo základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Zásada   rovnosti   strán   v   civilnom   procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých procesných   podmienok   a   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá veta OSP, podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí   spravodlivý   proces.   Požiadavka   spravodlivého   procesu   obsahuje   zásadu zaručujúcu   pre   každú   stranu   v   procese   mať rovnakú   možnosť   obhajovať   svoje   záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08).

Vychádzajúc z uvedeného nemožno prisvedčiť tvrdeniam sťažovateľky, že tým, že zo strany okresného súdu, ktorého rozhodnutie v napadnutej časti potvrdil aj krajský súd, došlo   k   zníženiu   ňou   uplatnených   trov   konania,   došlo   aj   k   jej   znevýhodneniu   oproti účastníkovi konania, ktorý vo veci úspech nemal, a tým aj k porušeniu označených článkov ústavy. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že krajský súd rozhodol odvolávajúc sa na relevantné ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu – Občiansky súdny poriadok, pričom svoj právny názor dostatočne a legitímne zdôvodnil. Krajský súd teda rozhodol   spôsobom,   ktorý   zákon   pripúšťa,   preto   akékoľvek   úvahy   o   porušení   rovnosti niektorého z účastníkov konania pri odôvodnenej aplikácii § 150 ods. 2 OSP sú irelevantné. K námietke sťažovateľky týkajúcej sa tvrdenia, že odpor odporcu proti platobnému rozkazu jej bol doručený až na základe jej sťažnosti 5. marca 2009, „t. j. po takmer dva roky   od   jeho   podania“,   čím   jej   bolo   znemožnené   sa   k   námietkam   odporcu   vyjadriť, považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd totiž zistil, že hoci odpor nebol   zaslaný   sťažovateľke   na   vyjadrenie   bezprostredne   po   jeho   podaní   odporcom, sťažovateľka   mala   možnosť   vyjadriť   sa   k   nemu   v   relevantnom   čase,   teda   ešte   pred vyhlásením prvostupňového rozsudku, keďže v danej veci bol na 9. február 2009 určený termín pojednávania.

Okrem toho sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti uviedla, že namieta aj prieťahy v konaní okresného súdu, ale v petite sťažnosti žiadala, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   rozhodnutím   krajského   súdu   č.   k. 5 Co 103/2009-113   z   13.   októbra   2009.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   iba   samotným rozhodnutím   všeobecného   súdu   nie   je   možné   porušiť   základné   právo   sťažovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože k porušeniu tohto práva by mohlo dôjsť postupom všeobecného súdu (napr. III. ÚS 258/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Nezistil totiž príčinnú súvislosť   medzi   namietaným   porušením   uvedeného   základného   práva   a rozsudkom krajského súdu.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2010