znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 125/07-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. januára 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika o prijatej sťažnosti M. B., P., zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., Advokátska kancelária, P., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní o námietkach v exekučnom konaní o námietkach vedenom pod sp. zn. Er 1696/1998 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní o námietkach   v exekučnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er   1696/1998 p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému súdu   Bratislava   III v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Er   1696/1998 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   150   000   Sk   (slovom stopäťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť M. B. trovy konania v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne   advokátky   JUDr.   M.   K.,   Advokátska   kancelária,   P.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti návrhu M. B. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 125/07-11   z 15.   mája   2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. B., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom o námietkach v exekučnom konaní pod sp. zn. Er 1696/1998.

Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   exekučného   konania na strane   oprávneného,   v ktorom   okresný   súd   31. augusta   1998   udelil   poverenie na vykonanie exekúcie. Po doručení upovedomenia o začatí exekúcie zo 7. septembra 1998 povinný vzniesol námietky proti exekúcii u povereného exekútora (ďalej len „exekútor“), ktorý ich doručil okresnému súdu 12. októbra 1998. Na základe výzvy okresného súdu mu exekútor   doručil   21. decembra 1998   aj   príslušný   exekučný   spis.   O uvedených námietkach rozhodol okresných súd uznesením sp. zn. Er 1696/1998 zo 14. decembra 2006. Vo vedenom   exekučnom   konaní   bolo   okresnému   súdu   28.   septembra   1998   doručené aj podanie manželky povinného, ktoré bolo s prihliadnutím na jeho obsah posúdené ako návrh   na   vylúčenie   veci   z exekúcie   podľa   ustanovenia   §   55   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“).   Okresný   súd   ju   uznesením   z 12. mája   2006   vyzval na odstránenie nedostatkov tohto podania. Vzhľadom na skutočnosť, že uvedené nedostatky neboli odstránené, okresný súd toto podanie odmietol uznesením z 13. septembra 2006.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   tiež   uviedol: „Samotné   rozhodnutie   o námietkach povinného zo dňa 14. 12. 2006 je v podstate rozhodnutím na správnom mieste v nesprávny čas nakoľko po ôsmich rokov sa absolútne znížila šanca pre vymoženie peňažnej sumy priznanej   právoplatným   a vykonateľným   platobným   rozkazom   Okresného   súdu Bratislava III zo dňa 10. 07. 1997, sp. zn. V-2-1 Rob/736/1996.“

Postup okresného súdu v uvedenom konaní hodnotil sťažovateľ ako porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:„1. Základné   právo   sťažovateľa   M.   B.,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, bolo postupom Okresného súdu v Bratislave III porušené.

2. Okresnému súdu v Bratislave III prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1696/1998 konal bez ďalších prieťahov.

3. M.   B.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 400 000,- Sk   (slovom:   štyristotisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava   III   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   (2 právne úkony vykonané v roku 2007 v zmysle § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods.   3   a § 20   Vyhlášky   MS   SR   č.   655/2004   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov za poskytovanie   právnych   služieb)   M.   B.   v sume   6   296,- Sk   (slovom: šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) advokátke JUDr. M. K., P., na jej účet, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

V závere sťažnosti sťažovateľ súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci.Možnosť vyjadriť sa k prijatej sťažnosti poskytnutú na základe výzvy ústavného súdu okresný súd nevyužil a v liste sp. zn. Spr. 3364/2007 doručenom ústavnému súdu 1. augusta 2007 predseda okresného súdu uviedol, že na ústnom prerokovaní veci netrvá.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:Na základe žiadosti podanej 24. augusta 1998 okresný súd 31. augusta 1998 udelil poverenie na vykonanie exekúcie.

Dňa   28. septembra 1998   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   manželky povinného   označené   ako „Žiadosť   o   –   vyňatie   z exekučného   konania   a prešetrenie zákonnosti postupu exekútora Ing. S. voči PhDr. A. U. a okamžité vydanie predbežného opatrenia na zákaz predaja mojich vecí“.

Po doručení upovedomenia o začatí exekúcie zo 7. septembra 1998 povinnému, tento vzniesol námietky proti exekúcii u exekútora, ktorý ich okresnému súdu doručil 12. októbra 1998 spolu so svojim vyjadrením.

Dňa   7.   decembra   1998   okresný   súd   vyzval   exekútora   na predloženie   príslušného exekučného spisu, ktorý mu bol predložený 21. decembra 1998.

Dňa   11.   novembra   2005   exekútor   požiadal   okresný   súd   o vydanie   rozhodnutia vo veci námietok povinného.

Dňa   31.   marca   2006   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v konaní,   na   ktorú   predseda   okresného   súdu   odpovedal   listom   sp.   zn.   Spr.   2071/2006 z 23. mája 2006, v ktorom kvalifikoval sťažnosť ako dôvodnú.

Dňa   10.   apríla   2006   okresný   súd   zaslal   povinnému   a manželke   povinného predvolanie „k   informatívnemu   výsluchu“ určenému   na 28.   apríl   2006,   na ktorý   sa títo nedostavili   (zásielka   bola   okresnému   súdu   vrátená   3.   mája   2006   s uvedením „adresát zásielku neprevzal v odbernej lehote“).

Uznesením z 12. mája 2006 okresný súd vyzval manželku povinného na odstránenie nedostatkov jej podania z 28. septembra 1998 (zásielka s uznesením adresovaná manželke povinného   bola   okresnému   súdu   vrátená   14.   júna   2006   s uvedením „adresát   zásielku neprevzal v odbernej lehote“).

Uznesením   z 13.   septembra   2006   okresný   súd   rozhodol   o odmietnutí   podania manželky povinného (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11. októbra 2006).

Uznesením   zo 14.   decembra   2006   okresný   súd   rozhodol   o zamietnutí   námietok povinného proti exekúcii (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13. januára 2007).

Dňa 10. mája 2007 okresný súd vrátil príslušný exekučný spis exekútorovi.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04), keďže   nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04, III. ÚS 229/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na   škodu   jednej   zo strán.   Výkon   rozsudku   alebo   rozhodnutia   súdu   treba   považovať za integrálnu   súčasť   procesu   v zmysle   čl. 6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (obdobne III. ÚS 15/03).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zo strany okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Er 1696/1998.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd   zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

Ústavný   súd   už   vo   svojich   viacerých   rozhodnutiach   zdôraznil,   že   požiadavku na rýchly a efektívny postup súdu pri rozhodovaní v rámci konania týkajúceho sa núteného výkonu   rozhodnutia   je   vzhľadom   na   jeho   charakter   a účel   potrebné   posudzovať   ešte dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“, ktoré mu predchádzalo (napr. III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04). K tomu je možné navyše uviesť, že urgentnú povahu konania a rozhodnutia súdu   o námietkach   v exekučnom   konaní   potvrdil   aj   zákonodarca,   keď   v   §   50   ods.   2 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 1. septembra 2005) ustanovil povinnosť súdu rozhodnúť   o námietkach   do   60   dní   od   ich   doručenia   súdu.   Nedôsledným   a prieťahmi sa vyznačujúcim   postupom   v tomto   type   konania   je   priamo   ohrozovaná   vymožiteľnosť už právoplatne priznaného práva oprávneného.

V danom prípade ústavný súd zistil, že okresný súd bol nečinný od 21. decembra 1998,   keď   mu   bol   predložený   exekučný   spis   spolu   s námietkami   povinného, až do rozhodnutia   o   zamietnutí   podaných   námietok   uznesením   zo   14. decembra 2006, pričom   počas   tohto   obdobia   vykonal   iba   dva   jednoduché   úkony   (predvolanie na „informatívny   výsluch“,   výzva   na   odstránenie   nedostatkov   podania)   a   rozhodol o odmietnutí   podania   manželky   povinného,   pričom   vo   všetkých   týchto   prípadoch   išlo o úkony priamo nesúvisiace s konaním o námietkach povinného.

Na   základe   takejto   nečinnosti   okresného   súdu   trvajúcej   takmer   osem   rokov   bez akejkoľvek   zákonnej   prekážky   (ústavný   súd   zobral   na   vedomie,   že   okresný   súd sa k dôvodom   zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní vôbec nevyjadril)   a   s prihliadnutím aj na   ostatné   okolnosti   prípadu   ústavný   súd   nepovažoval   za potrebné   analyzovať   jeho postup podľa citovaných kritérií a zistenú nečinnosť okresného súdu považoval v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   IV. ÚS 61/05,   IV.   ÚS   246/05,   II.   ÚS   65/06) za postačujúcu   na   vyslovenie   porušenia   označeného   práva   sťažovateľa   (1.   bod   výroku nálezu).

III.

Vzhľadom na výrok o porušení základného práva sťažovateľa, ako aj na skutočnosť, že exekučné konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu skončené (čím nie je vylúčená možnosť ďalšieho vstupu exekučného súdu do vedeného exekučného konania), ústavný   súd   zároveň   prikázal   okresnému   súdu   v zmysle §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom   súde,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. Er   1696/1998   ďalej   konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 400 000 Sk.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 150 000 Sk. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku predmetného konania a dĺžku zbytočných prieťahov   v konaní   o námietkach   vrátane   faktu,   že   sťažovateľ   sa   na   týchto   prieťahoch nijakým   spôsobom   nepodieľal,   a   zohľadňuje   tiež   hodnotu   veci,   ktorá   je   predmetom posudzovaného konania.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 6 296 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2007 v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   písomné podanie na súd) vrátane režijného paušálu (2 x 2 970 Sk + 2 x 178 Sk = 6 296 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda prestavuje celkovú sumu 6 296 Sk.

Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk, ktoré je okresný súd povinný uhradiť na účet jeho právnej zástupkyne do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2008