znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 125/06-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka   prerokoval   sťažnosť   T.,   Ukrajina   a Ing.   A.   P.,   K.,   zastúpených   advokátom JUDr. M. K., K., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní sp. zn. 9 Cb 1582/96, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach sp. zn. 9 Cb 1582/96 p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo Ing. A. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach sp. zn. 9 Cb 1582/96 p o r u š e n é   n e b o l o.

3. Krajskému súdu v Košiciach   p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. 9 Cb 1582/96 konať bez zbytočných prieťahov.

4. T. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v   Košiciach p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Krajský súd v Košiciach   j e   p o v i n n ý   nahradiť T. trovy právneho zastúpenia v   sume   5 588   Sk   (slovom   päťtisícpäťstoosemdesiatosem   slovenských   korún)   právnemu zástupcovi JUDr. M. K. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Sťažnosti T. a Ing. A. P. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2006 doručená sťažnosť T., Ukrajina, (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“) a Ing. A. P., K. (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“ ), zastúpených advokátom JUDr. M. K., K., ktorou namietajú porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní sp. zn. 9 Cb 1582/96 (ďalej len „krajský súd“).

Ústavný súd uznesením č.   k. III. ÚS 125/06-11 z 10. mája 2006 prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie.

Predseda   krajského   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená   17.   júla   2006,   vyjadril,   že   krajský   súd   netrvá   na   verejnom   pojednávaní   pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľov vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 20. júla 2006 oznámil, že sťažovatelia netrvajú na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že sťažovateľ v 1. rade podal 7. februára 1996   krajskému   súdu   návrh   na   začatie   konania,   ktorým   sa   domáhal   proti   odporcovi uhradenia finančnej sumy z dôvodu zaplatenia kúpnej ceny za dodaný tovar.

Krajskému súdu bolo oznámené postúpenie danej pohľadávky zo strany sťažovateľa v 1. rade na sťažovateľa v 2. rade, čím podľa právnej úpravy občianskeho procesu platnej v roku   2001   sa   sťažovateľ   v 2.   rade   stal   aktívne   vecne   aj   procesne   legitimovaným subjektom v predmetnom konaní.

Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že posledné pojednávanie v danej veci sa uskutočnilo 16. mája 2001, ktoré bolo odročené na neurčito. Vzhľadom na štvorročný časový odstup sťažovatelia požiadali 28. apríla 2005 krajský súd o pokračovanie v konaní. Krajský súd však napriek tomu nevykonal žiadny úkon vo veci, preto sťažovatelia opätovne podaním z 13.   októbra   2005   požiadali   krajský   súd   o pokračovanie   v konaní   a nariadenie pojednávania.

S   prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovatelia   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite)   žiadajú,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní krajského súdu sp. zn. 9 Cb 1582/96 a prikázal krajskému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov. Zároveň sťažovatelia žiadajú priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému v sume 200 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   výzvou   zo   4.   júla   2006   požiadal   predsedu   krajského   súdu,   aby   sa v zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadril   k   sťažnosti sťažovateľov. Predseda krajského súdu v stanovisku z 26. júla 2006 uviedol prehľad úkonov vykonaných v danej veci a vyjadril sa, že „Z rôznych základných dôvodov došlo k zmene zákonného sudcu.   Na pojednávaní dňa 16.   5.   2001 bolo uložené žalobcovi predloženie dôkazov v lehote 60 dní, ktorými by bola preukázaná právna subjektivita zahraničnej osoby –   navrhovateľa.   Z dokladov,   ktoré   doteraz   mal   súd   k dispozícii,   nevyplýva   spôsobilosť navrhovateľa byť účastníkom konania.

Sudkyňa,   ktorá   má   predmetný   spor   pridelený,   vzhľadom   na   celkový   stav   agendy upozornila   v minulosti   na   nepriaznivý   stav   v zmysle   §   30   ods.   4   zák.   385/2000   Z.   z. a oznámila,   že   zjavne   hrozí   porušenie   niektorých   základných   ľudských   práv   účastníka, najmä s prejednaním vecí v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov.

Ide o sudkyňu, ktorá napr. v priebehu roku 2005 mala vysoko nadpriemerný počet skončených sporov v prvostupňovej agende (443) a veľmi dobré výsledky dosahovala aj v odvolacej agende.

Vedením súdu bolo konštatované, vzhľadom na personálne obsadenie súdu a rozsah nápadu pridelených vecí u každého sudcu, ktoré je rovnomerne rozložené, že nie je možné zabezpečiť odňatie vecí ani tejto zákonnej sudkyni a prerozdeliť ďalším sudcom obchodného úseku. Ponechávame   na   zváženie   ústavného   súdu   zodpovednosť   štátu   za   nevytvorenie náležitých personálnych podmienok na včasné konanie v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. V súčasnosti je teda možné konštatovať, že objektívne vzniknuté prieťahy sú zbytočné pre personálnu poddimenzovanosť nášho súdu“.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   sťažovateľa   a   spisu   krajského   súdu   sp.   zn. 9 Cb 1582/96 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ   v 1.   rade   doručil   7.   februára   1996   krajskému   súdu   návrh   na vydanie platobného   rozkazu   s prílohami.   Krajský   súd   vydal   10.   júna   1996   pokyn   na   vydanie platobného rozkazu č. k. 17 Rob 160/96-6, ktorým zaviazal odporcu uhradiť určenú sumu. Odporca doručil krajskému súdu 24. júna 1996 odpor proti uvedenému platobnému rozkazu. Krajský súd vydal 13. júla 1996 pokyn na prevedenie spisu do registra Cb.

Krajský súd vydal 11. apríla 1997 pokyn na doručenie odporu odporcu sťažovateľovi v 1.   rade na vyjadrenie a pokynom   z 29.   júla 1997   vyzval odporcu   na úhradu   súdneho poplatku za podaný odpor. Opakovaná výzva na úhradu súdneho poplatku bola krajským súdom vypravená 10. septembra 1997.

Sťažovateľ v 1. rade doručil krajskému súdu 20. augusta 1997 vyjadrenie k predmetu konania   (doklad   preukazujúci   jeho   právnu   subjektivitu).   Krajský   súd   uznesením   č.   k. 9 Cb 1582/96-15 z 22. decembra 1997 vyzval odporcu, aby v určenej lehote uhradil súdny poplatok za podaný odpor. Krajský súd vydal 14. júla 1998 pokyn na realizáciu uvedeného uznesenia.

Krajský   súd   nariadil   24.   júna   1999   termín   pojednávania   na   10.   september   1999 a vyzval sťažovateľa v 1. rade na špecifikáciu príslušenstva pohľadávky. Právny zástupca odporcu   doručil   krajskému   súdu   31.   augusta   1999   ospravedlnenie   jeho   neúčasti   na pojednávaní z dôvodu účasti na liečebnom pobyte a požiadal o odročenie pojednávania.

Pojednávanie   10.   septembra   1999   bolo   uznesením   odročené   na   8.   október   1999 a krajský súd vydal zároveň pokyn na doručenie prípisu odporcovi. Odpoveď odporcu na prípis bola krajskému súdu doručená 20. septembra 1999. Na pojednávaní 8. októbra 1999 právni   zástupcovia   účastníkov   konania   predniesli   svoje   stanoviská   a návrhy   na   ďalšie dokazovanie,   pričom   pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   za   účelom predloženia   písomností   týkajúcich   sa   predmetu   konania   a predvolania   konateľa zastupujúceho sťažovateľa v 1. rade, ako aj odporcu.

Krajský súd nariadil 21. októbra 1999 termín pojednávania na 8. december 1999. Na tomto pojednávaní právni zástupcovia účastníkov konania predložili súdu požadované písomnosti   a pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   za   účelom   ďalšieho dokazovania. Ďalší termín pojednávania nariadil krajský súd na 24. jún 1998. Odporca doručil krajskému súdu 14. marca 2000 splnomocnenie pre povereného advokáta.

Opatrením   podpredsedu   krajského   súdu   z 15.   mája   2000   bol   posudzovaný   spis prerozdelený na ďalšie konanie inému zákonnému sudcovi. Krajský súd nariadil 4. júla 2000 termín pojednávania na 24. júl 2000 a vydal pokyn na doručenie prípisov Okresnému úradu   K.   a Obchodnému   registru   pri   Okresnom   súde   Košice   I   (ďalej   len   „obchodný register“). Krajskému súdu boli doručené odpovede na uvedené prípisy 12. a 14. júla 2000.

Odporca doručil krajskému súdu 21. júla 2000 ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní (zahraničná pracovná cesta), ako aj svojho právneho zástupcu (dovolenka). Sťažovateľ v 1. rade doručil krajskému súdu 24. júla 2000 faxové podanie - ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní, ako aj neúčasti právneho zástupcu.

Pojednávanie 24. júla 2000 bolo uznesením súdu odročené z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania na 2.   október   2000. Pojednávanie nariadené   na 2.   október   2000 sa neuskutočnilo z technických príčin pre zákaz vstupu účastníkov do budovy súdu, pričom krajský súd nariadil v uvedený deň termín pojednávania na 23. október 2000.

Na   pojednávaní   23.   októbra   2000   vypovedal   odporca, bolo   vykonané   ďalšie dokazovanie a pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito za účelom predvolania štatutárneho zástupcu konajúceho za sťažovateľa v 1. rade. Odporca doručil krajskému súdu 24. októbra 2000 vyjadrenie k predmetu konania. Krajský súd nariadil 26. októbra 2000 termín pojednávania na 13. november 2000. Sťažovateľ doručil krajskému súdu 26. októbra 2000 vyjadrenie k predmetu konania.

Na   pojednávaní   13.   novembra   2000   bolo   súdom   vykonané   ďalšie   dokazovanie a pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   11.   december   2000   za   účelom   ďalšieho dokazovania. Sťažovateľ v 1. rade doručil krajskému súdu 24. novembra 2000 písomnosti týkajúce sa predmetu konania. Podľa úradného záznamu krajského súdu zo 6. decembra 2000 právny zástupca odporcu nahliadol v uvedený deň do spisu.

Predvolaný svedok doručil krajskému súdu 11. decembra 2000 faxové podanie – ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní z dôvodu obchodného rokovania. Na pojednávaní 11.   decembra   2000   predniesol   právny   zástupca   odporcu   návrhy   na   ďalšie   dokazovanie vo veci   určenia   procesnej   legitimácie   sťažovateľa   v 1.   rade,   pričom   pojednávanie   bolo uznesením odročené na 22. január 2001.

Na pojednávaní 22. januára 2001 vypovedali predvolaní svedkovia a pojednávanie bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   za   účelom   predloženia   stanoviska   sťažovateľa v 1. rade   k vykonanému   dokazovaniu.   Krajský   súd   vydal   23.   januára   2001   pokyn   na doučenie   prípisu   obchodnému   registru   a   28.   marca   2001   nariadil   termín   pojednávania na 11. apríl   2001.   Opatrením   podpredsedu   krajského   súdu   z 21.   marca   2001   bol posudzovaný spis pridelený na ďalšie konanie inému zákonnému sudcovi.

Sťažovateľ v 1. rade doručil krajskému súdu 9. apríla 2001 ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní. Krajský súd nariadil 11. apríla 2001 termín pojednávania na 16. máj 2001. Na pojednávaní 16. mája 2001 právny zástupca sťažovateľa v 1. rade predložil zmluvu o odstúpení pohľadávky sťažovateľovi v 2. rade, krajský súd vykonal ďalšie dokazovanie vo veci a pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito za účelom preukázania právnej subjektivity   sťažovateľa   v 1.   rade,   pričom   mu   zároveň   bola   súdom   uložená   povinnosť predložiť písomnosti preukazujúce jeho právnu subjektivitu v určenej lehote (60 dní). Spis bol krajským súdom 14. mája 2001 daný na lehotu 60 dní.

Opatrením podpredsedu krajského súdu z 22. októbra 2001 bol posudzovaný spis pridelený na ďalšie konanie inej zákonnej sudkyni v dôsledku dlhodobej práceneschopnosti predchádzajúceho   zákonného   sudcu.   Zákonná   sudkyňa   poverila   13.   novembra   2003 vyššieho súdneho úradníka vykonávaním úkonov v zmysle vybraných ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 425/2002 Z. z.

Sťažovateľ v 1. rade doručil krajskému súdu 4. mája a 14. októbra 2005 žiadosti o nariadenie   termínu   pojednávania   v   danej   veci.   Fotokópiou   žiadosti   ústavného   súdu č. k. III. ÚS 125/06-15 zo 4. júla 2006 posudzovaný spis končí (č. l. 103).

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným súdom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno   v obsahu   týchto   práv   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. II. ÚS 74/97,   I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   813/00,   I.   ÚS   20/02,   II.   ÚS   32/02,   III.   ÚS   34/06) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že predmetom sporu je návrh na uhradenie pohľadávky (vydanie platobného rozkazu), ide teda o vec,   ktorá   patrí   po   skutkovej   a   právnej   stránke   do   štandardnej   rozhodovacej   agendy všeobecného súdnictva s rozsiahlou judikatúrou v tejto oblasti. Predseda krajského súdu navyše   vo   svojom   stanovisku   neuviedol   ako   dôvod   predĺženia   konania   právnu   alebo faktickú zložitosť prejednávanej veci.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že ospravedlnenou neúčasťou sťažovateľa v 1. rade na pojednávaniach 24. júla 2000 a 11. apríla 2000 došlo k určitému predĺženiu konania, ktoré nie je možné pripísať na ťarchu krajského súdu.

Ústavný súd neposudzoval správanie sťažovateľa v 2. rade v tomto konaní, pretože z predloženého   spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Cb   1582/96   bolo   zistené,   že   sťažovateľ v 2. rade nie je účastníkom predmetného konania. Právny zástupca sťažovateľa v 1. rade predložil na pojednávaní 16. mája 2001 zmluvu o odstúpení pohľadávky z 15. marca 1996 sťažovateľom v 1. rade na sťažovateľa v 2. rade. Právny zástupca sťažovateľa v 1. rade v priloženom liste z 10. mája 2001 adresovanom krajskému súdu uviedol, že „Nakoľko k zmene   v osobe   veriteľa   uplatnenej   pohľadávky   došlo   v priebehu   konania,   postupník   – Ing. A. P. sa stal procesným nástupcom postupcu - navrhovateľa, v dôsledku ktorej zmeny sa navrhovateľom v tomto konaní stal Ing. A. P., ktorú skutočnosť týmto konajúcemu súdu oznamuje.

Pre prípad, ak by konajúci súd dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky na Ing. A. P.   nezaložilo   jeho   procesné   nástupnictvo   v tomto   konaní,   navrhovateľ   navrhuje,   aby konajúci súd svojím uznesením v súlade s ust. § 92 ods. 1 O. s. p. pripustil pristúpenie Ing. A. P. ako ďalšieho účastníka do konania na strane navrhovateľa, s čím tento vyjadruje svoj súhlas“.

Vzhľadom na skutočnosť, že uvedené uznesenie o procesnom postavení sťažovateľa v 2.   rade   nebolo   krajským   súdom   vydané,   pretože   pojednávanie   16.   mája   2001   bolo odročené z dôvodu nutnosti vyriešenia otázky aktívnej procesnej legitimácie sťažovateľa v 1. rade (ktorému bola súdom uložená povinnosť v lehote 60 dní predložiť dokumenty preukazujúce   jeho   právnu   subjektivitu,   pričom   sťažovateľ   v 1.   rade   tak   neurobil), sťažovateľa   v 2.   rade   nemožno   považovať   za   účastníka   posudzovaného   konania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené v bode 2 výroku nálezu.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   bol   postup   samotného   krajského   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku postupu krajského súdu došlo k porušeniu vyššie uvedeného práva, ústavný súd zistil, že krajský súd bol počas určitých období v posudzovanom konaní nečinný napriek skutočnosti, že plynulému postupu v danej veci nebránila žiadna zákonná prekážka (napr. rozhodnutia II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).

Ústavný súd zistil, že krajský súd bol nečinný od 13. júla 1996 do 11. apríla 1997 (8,5 mesiacov), od 14. júla 1998 do 24. júna 1999 (11 mesiacov) a od 22. októbra 2001 do 1. augusta 2006 – vypravenie spisu na základe žiadosti ústavného súdu (57 mesiacov). V uvedených obdobiach neboli krajským súdom vykonané žiadne úkony.

Predseda krajského súdu v stanovisku z 26. júla 2006 uviedol, že k objektívnym prieťahom v konaní došlo na základe dlhodobej personálnej poddimenzovanosti krajského súdu.

Ústavný   súd   už   v priebehu   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   ustálil,   že nadmerné množstvo vecí,   v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom konaní (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97). Podľa právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 14/00 „Otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre   posúdenie   toho,   či   došlo   k zbytočným prieťahom   v konaní“. Zodpovednosť   súdu   je objektívna a všeobecné súdy majú povinnosť organizovať svoj procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníka konania, pričom zároveň súd zodpovedá za primerané a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu zákon pre tento účel zveruje (napr. rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 7/06).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   postup   krajského   súdu   v predmetnej   veci   vyhodnotil   ako konanie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom zo strany krajského súdu v celkovej dĺžke 76,5   mesiacov   (t.   j.   obdobia   od   13.   júla   1996   do   11.   apríla   1997,   od   14.   júla   1998 do 24. júna 1999 a od 22. októbra 2001 do 1. augusta 2006). Časové úseky, ktorými došlo k predĺženiu   konania   procesnými   úkonmi   sťažovateľa   v 1.   rade   ako   účastníka   konania (ospravedlnené neúčasti na pojednávaniach), ústavný súd nepripisuje na ťarchu krajského súdu   a   nie   sú   zahrnuté   v obdobiach,   ktoré   boli   posudzované   ako   zbytočné   prieťahy v konaní.

Základné právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné právo sťažovateľa v 1. rade na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti žiadali, aby ústavný súd po vyslovení porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prikázal krajskému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedeného dôvodu ústavný súd prikázal v danej veci krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

IV.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa v 1. rade, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   vidí   ústavný   súd   nemajetkovú   ujmu sťažovateľov najmä v pretrvávajúcej neistote spočívajúcej v neprimerane dlhom časovom úseku od podania návrhu. Ústavný súd preto aj s prihliadnutím na nečinnosť krajského súdu v predmetnej veci, ale aj predmet konania (úhrada pohľadávky 62 800 Sk s príslušenstvom) a s ním súvisiacu mieru intenzity neistoty považoval za primerané finančné zadosťučinenie sumu 50 000 Sk pre sťažovateľa v 1. rade a vo zvyšnej časti jeho požiadavke, v ktorej žiadal primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk, nevyhovel.

Sťažovateľovi v 2. rade ústavný súd nepriznal primerané finančné zadosťučinenie vzhľadom na bod 2 výroku tohto nálezu.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo   záujmu   ochrany   ústavnosti   a zo   zásad   spravodlivosti,   o ktoré   sa   opiera   ESĽP,   keď priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi v 1. rade náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ústavný súd rozhodol,   že základné právo sťažovateľa v 1. rade bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“),   ktoré   upravuje   výšku   odmeny   za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   dva   úkony   právnej   služby boli zrealizované v roku 2006,   ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2005 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   16   381   Sk,   preto   ústavný   súd   priznal náhradu trov za dva úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastúpenia, vypracovanie sťažnosti).

Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. dvakrát 164 Sk pre každého zo sťažovateľov.

Podľa ustanovenia § 18 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa tarifná odmena určená podľa § 9 až 14 o daň z pridanej hodnoty. Právny zástupca sťažovateľov pripojil k vyjadreniu z 3. augusta 2006 fotokópiu osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty.

Právny zástupca sťažovateľov vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 3. augusta 2006   vyčíslil   trovy   právneho   zastúpenia   za   zastupovanie   oboch   sťažovateľov. S prihliadnutím na bod 2 výroku nálezu a ustanovenie § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal náhradu trov za zastupovanie jednej osoby (sťažovateľa v 1. rade).

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 5 588 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľov krajský súd (ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006