znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 125/05-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   novembra   2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   P.,   B.,   M.   P.,   B.,   Ing.   D.   D.,   B.,   a J.   P.,   B., zastúpených advokátom JUDr. R. H., B., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Bratislava III v konaní sp. zn. V-2-8 C 135/92, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. P., M. P., Ing. D. D. a J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. V-2-8 C 135/92 v období po 16. apríli 2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III   p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. V-2-8 C 135/92 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. M. P.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. M. P.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Ing. D. D.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6.   J.   P.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   10 000   Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   nahradiť Ing. M. P., M. P., Ing. D. D.   a   J.   P.   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   11   962   Sk   (slovom jedenásťtisícdeväťstošesťdesiatdva   slovenských   korún)   na   účet   právneho   zástupcu JUDr. R. H. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2005 doručená sťažnosť Ing. M. P., B., M. P., B., Ing. D. D., B., a J. P. (ďalej aj „sťažovatelia“ alebo   „sťažovatelia   v 1.   až   4.   rade“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   R.   H.,   B.,   ktorou namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Okresným   súdom   Bratislava   III   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní sp. zn. V-2-8 C 135/92.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 125/05-10 z 29. apríla 2005 prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie v časti, ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   konaní   sp.   zn. V-2-8   C   135/92,   a to   v období   po   16.   apríli   2003,   pričom   vo   zvyšnej   časti   sťažnosť sťažovateľov odmietol.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 24. júna 2005, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľov vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 30. júna 2005 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú, že 2. septembra 2002 doručili ústavnému súdu sťažnosť vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu sp. zn. V-2-8 C 135/92.

Ústavný súd v náleze č. k. III. ÚS 141/02-29 zo 16. apríla 2003 rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu sp. zn. V-2-8 C 135/92, prikázal okresnému súdu konať v predmetnom konaní bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie a náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pričom   vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateliek Ing. M. P. a M. P. nevyhovel.

Sťažovatelia   ďalej   vo   svojej   sťažnosti   uvádzajú,   že   okresný   súd   po   doručení citovaného nálezu ústavného súdu uskutočnil 19. februára 2004 pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania, pričom podľa názoru sťažovateľov   opakované   znalecké   dokazovanie   –   zisťovanie   hodnoty   nehnuteľnosti   je vyvolané   najmä   doterajšími   prieťahmi   v súdnom   konaní,   pretože   je   nutné   vždy   určiť aktuálnu cenu nehnuteľnosti – predmetu konania.

Okresný   súd   uznesením   z 15.   novembra   2004 (po   9 mesiacoch   od pojednávania 19. februára 2004) nariadil znalecké dokazovanie povereným súdnym znalcom. Uvedené uznesenie bolo právnemu zástupcovi sťažovateľov doručené 20. januára 2005.

Znalecké   dokazovanie   nebolo   ku   dňu   podania   sťažnosti   sťažovateľov   ústavnému súdu   vykonané,   pretože   poverený   znalec   listom   zo   17.   januára   2005   okresnému   súdu oznámil, že nevypracuje znalecký posudok, kým mu nebude vyplatená odmena za doterajšiu znaleckú činnosť v sume 22 793,90 Sk. Sťažovatelia zložili v zmysle uznesenia okresného súdu z 15. novembra 2004 zálohu na znalecké dokazovanie v sume 7 000 Sk. Lehota na vypracovanie znaleckého posudku uplynula a sťažovatelia neboli ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu upovedomení o termíne ohliadky nehnuteľnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľov   požiadal   okresný   súd   listom   zo   14.   júna   2004 o urýchlené nariadenie znaleckého dokazovania.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovatelia   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia (petite) žiadajú, aby ústavný súd vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní sp. zn. V-2-8   C   135/92   a   prikázal   okresnému   súdu   konať   v   uvedenej   veci   bez   zbytočných prieťahov.   Zároveň   sťažovatelia   požadujú   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia – Ing. M. P. v sume 20 000 Sk, M. P. v sume 20 000 Sk, Ing. D. D. v sume 10 000 Sk a J. P. v sume 10 000 Sk, ako aj náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd   výzvou   z 20.   júna 2005   požiadal predsedu   okresného   súdu,   aby sa v zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadril   k   sťažnosti sťažovateľky.   Podpredseda   okresného   súdu   v   stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu 20. októbra 2005 uviedol prehľad úkonov, ktoré boli v danej veci vykonané v období po doručení nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 141/02, a vyjadril sa, že zákonný sudca bol v posudzovanom období dočasne pridelený na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Následne opatrením č. 5/2005 z 21. apríla 2005 predseda okresného súdu prerozdelil súdnu agendu tohto zákonného sudcu, pričom sudkyňa, ktorej bola vec pridelená, mala vo svojom súdnom oddelení viac ako 300 nevybavených vecí.

Podpredseda okresného súdu ďalej poukázal vo svojom stanovisku na to, že v letnom období roku 2005 sa okresný súd sťahoval do nového sídla, zákonný sudca prejednávajúci danú vec je od 16. septembra 2005 práceneschopný, vo svojom súdnom oddelení má viac ako 500 nevybavených vecí, „... pričom ide o výborného sudcu“.

„V   tejto   súvislosti   poukazujem   na   analýzu   zaťaženosti   súdov,   resp.   zoznam preťažených súdov vyhotovený nedávno Ministerstvom spravodlivosti SR. Podľa neho na Slovensku chýba 258 sudcov, z toho v Bratislave 71, z toho na našom súde 15. Z prvých šiestich   najpreťaženejších   okresných súdov sú štyri   bratislavské,   náš   súd   je na   štvrtom mieste. Poukazujem na to ako na skutočné príčiny prieťahov v konaní, aj keď viem, že z hľadiska rozhodovania ústavného súdu je právne bezvýznamné“.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľov, stanoviska podpredsedu okresného súdu, ako aj podrobného preštudovania spisu okresného súdu sp. zn. V-2-8 C 135/92 zistil nasledovný priebeh a stav konania v období po 16. apríli 2003:

Okresnému   súdu   bol   5.   mája   2003   ústavným   súdom   vrátený   posudzovaný   spis a 21. mája 2003 mu bol doručený nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 141/02-29 zo 16. apríla 2003. Okresný súd nariadil 23. januára 2004 termín pojednávania na 19. február 2004.

Podľa   úradného   záznamu   okresného   súdu   z   26.   januára   2004   nahliadol   právny zástupca   sťažovateľov   (v   predmetnom   konaní   odporcovia)   v uvedený   deň   do posudzovaného spisu. Právny zástupca sťažovateľov upravil podaním zo 17. februára 2004 žalobu sťažovateľov a rozšíril ich nárok za ďalšie obdobie.

Na pojednávaní 19. februára 2004 okresný súd uznesením pripustil rozšírenie žaloby sťažovateľov, vypovedal poverený súdny znalec a pojednávanie bolo uznesením odročené na   neurčito   za   účelom   nariadenia   ďalšieho   znaleckého   dokazovania   s tým,   že   právni zástupcovia účastníkov konania predložia súdu v určenej lehote konečné návrhy.

Poverený   súdny   znalec   doručil   okresnému   súdu   25.   februára   2004   vyúčtovanie nákladov znaleckého dokazovania. Právny zástupca   sťažovateľov doručil   15. júna 2004 okresnému   súdu   žiadosť   o nariadenie   znaleckého   dokazovania.   Právny   zástupca navrhovateľov   doručil   okresnému   súdu   13.   septembra   2004   žiadosť   o nariadenie pojednávania a pokračovanie vo veci bez prieťahov.

Právny zástupca navrhovateľov doručil okresnému súdu 14. decembra 2004 žiadosť o nariadenie pojednávania a pokračovanie vo veci bez prieťahov. Okresný súd uznesením č. k. V-2-8 C 135/92-331 z 15. novembra 2004 nariadil znalecké dokazovanie povereným znalcom   z odboru   stavebníctvo,   odvetvie   oceňovanie   nehnuteľností   a stavebných   prác, v určenej lehote. Okresný súd vydal 15. decembra 2004 pokyn na doručenie predmetného uznesenia účastníkom konania, pričom uznesenie bolo kanceláriou vypravené 12. januára 2005.

Okresný súd pokynom z 12. januára 2005 oznámil právnym zástupcom účastníkov konania číslo účtu pre uhradenie preddavku na trovy znaleckého dokazovania. Poverený súdny znalec doručil 19. januára 2005 oznámenie o nevypracovaní znaleckého posudku, pokiaľ   mu   nebude   uhradené   znalečné   za   vypracovanie   predchádzajúceho   znaleckého posudku.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   V-2-8   C   135/92-336   z 1.   apríla   2005   priznal poverenému súdnemu znalcovi znalečné za vypracovanie znaleckého posudku č. 11/2000 zo 14.   marca   2000   a 19.   apríla   2005   vydal   pokyn   na   doručenie   uvedeného   uznesenia účastníkom konania a poverenému súdnemu znalcovi. Podľa úradného záznamu okresného súdu z 27. júna 2005 odporkyňa v 1. rade nahliadla v uvedený deň do predmetného spisu. Právny zástupca navrhovateľov doručil okresnému súdu 28. júna 2005 žiadosť o nariadenie pojednávania   a pokračovanie   vo   veci   bez   prieťahov.   Uvedeným   záznamom   (č.   l.   339) posudzovaný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným súdom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, II. ÚS 32/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že predmetom sporu je návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, teda ide o vec, ktorá po právnej a skutkovej stránke patrí do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva s rozsiahlou judikatúrou v tejto oblasti.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci   v primeranej lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru. Ústavný   súd   v tejto súvislosti   nezistil   žiadnu   okolnosť   v správaní   sťažovateľov,   ktorou   by   prispeli v namietanom období k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedených práv, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyhodnotil postup okresného súdu v obdobiach od 5. mája 2003 do 23. januára 2004 (8,5 mesiacov), od 19. februára 2004 do 15. novembra 2004 (9 mesiacov bez 4 dní) a od   1.   apríla   2005   do   16.   októbra   2005   (6,5   mesiacov)   ako   obdobia,   v ktorých   došlo nečinnosťou okresného súdu k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní v celkovej dĺžke 24 mesiacov.

Podpredseda okresného súdu sa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 20. októbra 2005   okrem   uvedenia   prehľadu   úkonov   v danej   veci   vyjadril,   že   zákonný   sudca   bol v hodnotenom období dočasne pridelený na krajský súd, následne bola vec prerozdelená sudkyni,   ktorá   mala   v súdnom   oddelení   vyše   300   nevybavených   vecí,   okresný   súd   sa presťahoval do nového sídla, zákonný sudca je práceneschopný, pričom okresný súd patrí k najzaťaženejším súdom v rámci Slovenskej republiky.

Ústavný súd sa   s touto argumentáciou   okresného   súdu   nestotožňuje z dôvodu,   že prípadné   nedostatočné   personálne   obsadenie   okresného   súdu   a z neho   vyplývajúca nadmerná pracovná zaťaženosť sudcov nemajú význam pre posúdenie zodpovednosti súdu ako orgánu štátnej moci za porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a ich   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ale   len   pre   posúdenie   individuálnej zodpovednosti sudcov, ktorou sa ústavný súd nezaoberá.

V náleze   č.   k.   III.   ÚS   141/02-29   zo 16.   apríla   2003   boli   konštatované   zbytočné prieťahy zo strany okresného súdu v danej veci a vo výroku tohto nálezu mu bolo prikázané konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné ďalší postup okresného súdu v posudzovanom konaní hodnotiť so zvláštnou prísnosťou, pričom celkovo dvadsaťštyrimesačné obdobie nečinnosti okresného súdu z celkového obdobia 30 mesiacov, ktoré   od   nadobudnutia   právoplatnosti   uvedeného   nálezu   uplynuli,   je   v   konkrétnych okolnostiach uvedenej veci (so zreteľom na predchádzajúci nález ústavného súdu) ústavne neakceptovateľné. Navyše, ústavný súd hodnotí ako zvlášť nepriaznivú okolnosť celkovú dĺžku   posudzovaného   konania,   ktoré   v súčasnosti   trvá   takmer   13,5   rokov   (vec   napadla okresnému súdu 13. mája 1992).

Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   bolo   porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v uvedenom období,   tak   ako   mu   ho   zaručuje   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti žiadali, aby ústavný súd po vyslovení porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť   ústavný   súd   vo   výroku   tohto   nálezu   prikázal   okresnému   súdu   konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov.

IV.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení označených práv sťažovateľov, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy obdobie nečinnosti okresného súdu v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 141/02-29 zo 16. apríla 2003, ako aj ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone, a okolnosť, že sťažovatelia svojím správaním   neprispeli   k zbytočným   prieťahom   v predmetnom   konaní.   Ústavný   súd v okolnostiach tejto veci považuje za primerané priznať Ing. M. P. a M. P. nimi požadovanú sumu 20 000 Sk a Ing. D. D. a J. P. nimi požadovanú sumu 10 000 Sk, a to so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci (bydlisko sťažovateliek v 1. a 2. rade v susedstve predmetu súdneho konania na rozdiel od sťažovateľov v 3. a 4. rade).

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou,   že   cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľov bolo porušené, a teda mali vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že úkony právnej služby boli realizované v roku 2005, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk, pričom hodnota jedného úkonu v konaní pred ústavným súdom je 2 501 Sk.

V zmysle ustanovenia § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. sa základná sadzba tarifnej   odmeny   zníži   o 20   %,   ak   ide   o spoločné   úkony   pri   zastupovaní   dvoch   alebo viacerých osôb.

Podľa ustanovenia § 18 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa tarifná odmena určená podľa § 9 až 14 o daň z pridanej hodnoty   (ďalej   len   „DPH“).   Právny   zástupca   sťažovateľov   predložil   ústavnému   súdu 20. júla 2005 fotokópiu osvedčenia o registrácii pre DPH.

Právny zástupca   sťažovateľov   vo   vyjadrení doručenom   ústavnému   súdu   30.   júna 2005   vyčíslil   trovy   právneho   zastúpenia   v posudzovanom   konaní   v celkovej   sume 11 962 Sk.   Vzhľadom   na   to,   že   uvedená   suma   neprekračuje   výpočet   podľa   vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ústavný súd priznal trovy právneho zastúpenia v požadovanej sume, ktorú zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľov okresný súd (ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2005