znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 125/04-44

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti PhDr. V. K., bytom Š., zastúpeného advokátom JUDr. I. K., Advokátska kancelária, B., namietajúcej porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   593/01   (pôvodne   pod   sp.   zn. 10 Cb 286/99) na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 593/01 (pôvodne pod sp. zn. 10 Cb 286/99)   p o r u š i l   základné právo PhDr. V. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. PhDr. V. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   IV p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava IV   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania PhDr. V. K. v sume 9 360 Sk (slovom deväťtisíctristošesťdesiat slovenských korún) na účet jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   I.   K.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do   pätnástich   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti PhDr. V. K. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 125/04-13 z 28. apríla 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť PhDr. V. K., bytom Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. K., Advokátska kancelária, B., namietajúcu porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 593/01 (pôvodne pod sp. zn. 10 Cb 286/99).

Z obsahu sťažovateľovej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 3. júna 1999   na   okresnom   súde   návrh   na   začatie   konania   o určenie   v zmysle   §   80   písm.   c) Občianskeho   súdneho   poriadku.   Ako   odporcu   v predmetnom   návrhu   označil   Slovenskú televíziu B., B. (ďalej len „odporca“ alebo „žalovaný“). Sťažovateľ spolu s návrhom zaplatil súdny   poplatok   a vec   bola   na   okresnom   súde   zaevidovaná   pod   sp.   zn.   10   Cb   286/99. Podaním z 3. februára 2000 sťažovateľ svoj návrh prekvalifikoval „na návrh o plnenie“ a taktiež v ňom upozornil okresný súd, že vec by mal viesť v registri civilných vecí. Keďže okresný súd vo veci nekonal, sťažovateľ podal 9. mája 2000 sťažnosť na prieťahy v konaní. Predsedníčka okresného súdu na ňu odpovedala listom z 26. mája 2000, v ktorom uviedla, že zistila prieťahy za celý čas konania od podania návrhu, teda počas celého jedného roka, a súčasne sa zaviazala sledovať vec až do jej právoplatného skončenia. Prípisom z 8. júna 2000 okresný súd sťažovateľa vyzval, aby presne vyčíslil výšku škody. Sťažovateľ na túto výzvu reagoval listom z 21. júna 2000, v ktorom škodu, ktorú mu spôsobil odporca, riadne vyčíslil, opätovne   okresnému   súdu   pripomenul   nesprávne   vedenie   tejto   veci   v registri obchodných   vecí   a súčasne   požiadal   o priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov. Okresný súd listom č. k. 10 Cb 286/99-140 z 15. novembra 2000 dal sťažovateľovi na vedomie, že vec predložil Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako súdu vecne príslušnému. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením č. k. Ndob 187/01-14 z 31. júla 2001 rozhodol, že na konanie v predmetnej veci je vecne príslušný okresný súd. V tom čase už plynul tretí rok od podania návrhu. Následne bola predmetná vec po vrátení spisového materiálu na okresnom súde zaevidovaná pod novou sp. zn. 10 Cb 593/01. Okresný súd uznesením sp. zn. 10 Cb 593/01 z 9. júla 2002 rozhodol o pripustení   zmeny   pôvodného   návrhu   na „návrh   o plnenie“. Uznesením   sp.   zn. 10 Cb 593/01   zo   7.   augusta   2002   okresný   súd   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od súdnych poplatkov a sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podaním z 5. septembra 2002 podal odvolanie.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   25 Cob   274/02-162   z 24. októbra   2002   zrušil uznesenie okresného súdu zo 7. augusta 2002 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ vo svojom podaní zo 4. júna 2003 špecifikoval svoj návrh a rozlíšil v ňom skutočnú škodu od ušlého zisku, vyzval okresný súd, aby konal bez prieťahov a súčasne aby mu priznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Keďže uznesením č. k. 10 Cb 593/01-184 z 15. augusta 2003   okresný   súd   sťažovateľovi   znovu   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   nepriznal, sťažovateľ proti nemu 8. septembra 2003 podal odvolanie. Okresný súd odvolanie predložil krajskému súdu a sťažovateľa o tejto skutočnosti informoval listom z 30. septembra 2003.

Sťažovateľ   s poukazom   na   neefektívnu   činnosť   okresného   súdu,   poznačenú zbytočnými prieťahmi v konaní podal 10. decembra 2003 návrh na vydanie predbežného opatrenia.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   10   Cb   593/01   z 21.   januára   2004   návrh   na vydanie   predbežného   opatrenia   zamietol.   Keďže   okresný   súd   rozhodoval   o predbežnom opatrení v čase, keď sa spisový materiál v predmetnej veci nachádzal na krajskom súde, podľa sťažovateľa nijako nemohlo rozhodovaním o predbežnom opatrení dôjsť k predĺženiu konania.   Uznesením   č.   k.   14   Cob   199/03-192   z 30.   januára   2004   krajský   súd   zmenil napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   z 15.   augusta   2003.   Dňa   24.   marca   2004   podal sťažovateľ odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 10 Cb 593/01-194 z 10. marca 2004, ktorým ho zaviazal uhradiť súdny poplatok vo výške 300 000 Sk, ako aj dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 30. januára 2004. V ten istý deň sťažovateľ v spisovej kancelárii okresného súdu nahliadol do spisu   v predmetnej veci a zistil, že okresný súd dosiaľ, t. j. takmer päť rokov od začatia konania, nezaslal podaný návrh na začatie konania odporcovi.

Sťažovateľ   sa   v rámci   ďalšej   časti   svojej   sťažnosti,   ktorú   označil „Právne zhodnotenie“, okrem iného vyjadril ku kritériám, ktoré sa zohľadňujú ako ústavným súdom, tak aj Európskym súdom pre ľudské práva pri posudzovaní sťažností, v ktorých sťažovateľ namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci, sťažovateľ uviedol, že „niet čo posudzovať, pretože toto hľadisko by bolo možné hodnotiť iba vtedy, ak by okresný súd o merite veci vôbec konal, resp. už rozhodol (III. ÚS 66/03). Podčiarkujeme,   že   z pohľadu   predmetu   ide   o štandardnú   vec   bohato   judikovanú rozhodnutiami najvyššieho súdu“. Svoje správanie sťažovateľ hodnotí ako aktívne, pričom poukázal   na   využitie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní,   ako   aj   ďalšie   svoje   písomné upozornenia na prieťahy v konaní adresované okresnému súdu. Jeho aktivita však vo vzťahu k okresnému   súdu   nepriniesla   žiadny   výsledok.   Postup   okresného   súdu   hodnotí   ako „škandalózny   a z hľadiska   zásad   spravodlivého   konania   a rovnosti   účastníkov,   ktoré predpokladajú   okrem   iného   aj   plynulé   konanie,   neprijateľný.   Okresný   súd   vôbec nerešpektuje tie ustanovenia OSP, ktoré upravujú priebeh konania, tak aby nedochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľa (§ 6, § 100 OSP)“.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd nálezom rozhodol, že:

„1. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 593/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 10 Cb 286/99) porušil základné právo PhDr. V. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Bratislava IV sa prikazuje, aby vo veci sp. zn. 10 Cb 593/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. PhDr. V. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- korún, ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   IV   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. PhDr. V. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd Bratislava   IV   povinný   vyplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   I.   K.   (...)   do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako   zdôvodnenie   výšky   požadovaného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ vo svojej   sťažnosti   uviedol,   že „Z   obsahu   spisu   sp.   zn.   10   Cb   593/01   je   zrejmé,   že sťažovateľ musí už päť rokov prežívať značnú právnu neistotu a z nej vyplývajúce pocity krivdy   a úzkosti.   Toto   nemožno   napraviť   iba   výrokom   ústavného   súdu   o porušení označených základných práv“.

Sťažovateľ   ústavnému   súdu   predložil   taktiež   fotokópiu   listu   okresného   súdu č. Spr. 2055/2000 z 26. mája 2000 preukazujúceho využitie účinného právneho prostriedku nápravy vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   v zmysle   §   17   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov.

Predsedníčka   okresného   súdu   listom   sp.   zn.   Spr.   3271/04   z 22.   októbra   2004 ústavnému súdu na základe jeho výzvy oznámila, že súhlasí s upustením od uskutočnenia verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci, a možnosť vyjadriť sa k predmetnej veci nevyužila.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Okresnému súdu bol 3. júna 1999 doručený návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal určenia   neplatnosti   právneho   úkonu   (dohody   z 13.   marca   1992   uzatvorenej   medzi   ním a žalovaným   prostredníctvom   jeho   zamestnanca).   Predmetná   vec   sa   na   okresnom   súde pôvodne viedla pod sp. zn. 7 C 60/99. Na základe pokynu JUDr. Š. zo 7. júna 1999 bola predmetná vec prevedená do obchodného oddelenia, kde sa následne viedla pod sp. zn. 10 Cb 286/99.

Dňa 3. februára 2000 bolo okresnému súdu doručené „prekvalifikovanie návrhu“ sťažovateľa   na   návrh „o vydanie   veci“ –   autorského   diela,   ktorým   žiadal   zaviazať žalovaného zaplatiť náhradu za spôsobenú škodu a ušlý zisk.

Úpravou z 22. mája 2000 dal sudca Mgr. Š. Z. pokyn kancelárii na zaslanie výzvy sťažovateľovi,   aby   v lehote   8   dní   doplnil   svoj   prekvalifikovaný   návrh   o presné   určenie výšky skutočnej škody a ušlého zisku s odôvodnením (petit), ako aj o oznámenie predmetu a stavu konania vedeného na na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 7 C 19/96.

Dňa   21.   júna   2000   sťažovateľ   osobne   doručil   okresnému   súdu   doplnený prekvalifikovaný   návrh,   v ktorom   vyčíslil   škodu   na   17 881 420   Sk   a zároveň   požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Úpravou z 12. septembra 2000 dal konajúci sudca pokyn kancelárii na zaslanie výzvy Okresnému úradu Šaľa, aby obratom zaslal výpis zo živnostenského registra týkajúci sa sťažovateľa, vedený na meno K.

Sťažovateľ   13.   septembra   2000   predložil   okresnému   súdu   ďalšie   doklady   k jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 17. októbra 2000 bol okresnému súdu doručený výpis zo živnostenského registra zaslaný Okresným úradom Šaľa.

Z úradného   záznamu spísaného 18.   októbra   2000   vyplýva, že sa   na okresný   súd dostavil sťažovateľ za účelom nahliadnutia do spisu.

Konajúci   sudca   dal 8.   novembra   2000   pokyn   kancelárii   na   zaslanie predmetného spisu krajskému súdu z dôvodu jeho vecnej príslušnosti. Zároveň dal úpravou pokyn na zaslanie oznámenia o postúpení spisu účastníkom konania a vyznačenie skončenia veci.

Spis bol krajskému súdu doručený 17. novembra 2000.

Dňa 12.   marca 2001 zaslal krajský   súd   žiadosť   najvyššiemu   súdu,   aby rozhodol o vecnej príslušnosti vo veci, pretože nesúhlasil s jej postúpením.

V úradnom zázname zo 14. marca 2001 je uvedené, že toho dňa požiadal žalobca o nahliadnutie do spisu.

Uznesením č. k. Ndob 187/01-143 z 31. júla 2001, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. septembra 2001, najvyšší súd rozhodol, že vecne príslušným na prejednanie predmetnej veci je okresný súd. Uznesenie bolo krajskému súdu doručené spolu so spisom 30. augusta 2001.

Dňa 4. septembra 2001 dal konajúci sudca krajského súdu úpravou kancelárii pokyn na   zaslanie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   účastníkom   konania   a po   vrátení   doručeniek o prevzatí rozhodnutia na vrátenie spisu okresnému súdu.

Spis bol 16. novembra 2001 doručený okresnému súdu, ktorý ho viedol pod sp. zn. 10 Cb 593/01.

JUDr. Š. dala 13. decembra 2001 úpravou kancelárii pokyn na predloženie spisu podpredsedníčke okresného súdu na rozhodnutie o pridelení veci pôvodnému konajúcemu sudcovi Mgr. Š. Z.

Dňa 3. januára 2002 bol daný súhlas na prevedenie veci pôvodnému konajúcemu sudcovi a pokyn na vyznačenie tejto zmeny v registri.

Úpravou z 21. februára 2002 dal konajúci sudca pokyn kancelárii na zaslanie výzvy sťažovateľovi, aby v lehote 10 dní predložil vyplnené tlačivo o jeho majetkových pomeroch, ako aj jeho daňové priznanie za rok 2000, resp. oznámenie jeho zamestnávateľa o výške jeho príjmu za rok 2000. Pokyn bol kanceláriou realizovaný až o tri mesiace (t. j. 27. mája 2002) a sťažovateľovi doručený 31. mája 2002.

Dňa 5. júna 2002 bolo okresnému súdu   doručené vyjadrenie sťažovateľa a spolu s požadovanými dokladmi (potvrdenie o osobných a majetkových pomeroch).

Uznesením z 9. júla 2002 pripustil okresný súd zmenu žaloby sťažovateľa. Zároveň toho istého dňa dal konajúci sudca pokyn kancelárii na doručenie uznesenia účastníkom konania.

Uznesením   zo   7.   augusta   2002   nepriznal   okresný   súd   sťažovateľovi   oslobodenie od súdnych poplatkov. Toho istého dňa dal konajúci sudca pokyn kancelárii na doručenie uznesenia sťažovateľovi.

Dňa   5.   septembra   2002   podal   sťažovateľ   odvolanie   voči   uzneseniu   o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov.

Dňa 25. septembra 2002 dal konajúci sudca pokyn kancelárii na predloženie spisu krajskému   súdu   z dôvodu   odvolania   žalobcu   voči   uzneseniu   o   nepriznaní   oslobodenia od súdnych poplatkov. Spis bol vypravený 1. októbra 2002.

Uznesením č. k. 25 Cob 274/02-162 z 24. októbra 2002 zrušil krajský súd uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Predmetné uznesenie z 24. októbra 2002 bolo okresnému súdu doručené spolu so spisom 2. decembra 2002.

Dňa 13. decembra 2002 dal konajúci sudca pokyn kancelárii na doručenie uznesenia z 24. októbra 2002 sťažovateľovi, ako aj na zaslanie uznesenia a výzvy Okresnému súdu Galanta.

Sťažovateľ zásielku okresného súdu doručovanú na jeho adresu na pošte v odbernej lehote   neprevzal.   Predmetnú   zásielku   sťažovateľ   prevzal   až   23.   mája   2003   po   jej opakovanom doručovaní zo strany okresného súdu na jeho adresu.

Dňa   7.   mája   2003   dal   konajúci   sudca   pokyn   kancelárii   na   zaslanie   urgencie Okresnému súdu Galanta.

Na výzvu okresného súdu reagoval Okresný súd Galanta listom z 26. mája 2003 doručeným 30. mája 2003, ktorým zaslal požadovaný návrh zo spisu sp. zn. 7 C 19/96.

Dňa   4.   júna   2003   sťažovateľ   osobne   doručil   okresnému   súdu   upresnenie   petitu svojho návrhu a žiadal okresný súd o konanie vo veci.

Konajúci   sudca   dal   5.   júna   2003   pokyn   kancelárii   na   zaslanie   výziev   Stredisku cenných papierov Slovenskej republiky a Okresnému dopravnému inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru Dunajská Streda.

Dňa   14.   júla   2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   Strediska   cenných papierov Slovenskej republiky. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Šali reagovalo na výzvu okresného súdu z 27. júna 2003 podaním č. p. L ORP-284/DI-MU-2003 zo 16. júla 2003.

Okresný súd uznesením č. k. 10 Cb 593/01-184 z 15. augusta 2003 sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Pokynom z 18. augusta 2003 nechal vo veci konajúci sudca doručiť toto uznesenie sťažovateľovi.

Podaním z 8. septembra 2003 podal sťažovateľ proti uzneseniu z 15. augusta 2003 odvolanie.

Pokynom   z 18.   septembra   2003   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   vyhotoviť predkladaciu správu pre krajský súd a zaslať mu spis. O predložení spisového materiálu v predmetnej   veci   na   rozhodnutie   krajskému   súdu   bol   sťažovateľ   upovedomený   listom okresného súdu č. k. 10 Cb 593/01-191 z 30. septembra 2003.

Dňa   10.   decembra   2003   bol   okresnému   súdu   doručený   sťažovateľov   návrh   na vydanie predbežného opatrenia v zmysle § 102 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v predmetnej veci z toho istého dňa.

Okresný súd uznesením č. k. 10 Cb 593/01-203 z 21. januára 2004 návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Pokynom z 22. januára 2004 nechal vo veci konajúci sudca doručiť toto uznesenie účastníkom konania.

Krajský súd uznesením č. k. 14 Cob 199/03-102 z 30. januára 2004 zmenil uznesenie z 15.   augusta   2003   tak,   že   sťažovateľovi   priznal   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov vo výške   50   %.   Uznesenie   krajského   súdu   z 30.   januára   2004   bolo   okresnému   súdu doručené 25. februára 2004 a právoplatnosť nadobudlo 17. marca 2004.

Pokynom z 3. marca 2004 nechal vo veci konajúci sudca doručiť uznesenie krajského súdu z 30. januára 2004 sťažovateľovi a zároveň ho nechal vyzvať na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 300 000 Sk na účet okresného súdu pod hrozbou zastavenia konania v prípade nesplnenia tejto povinnosti.

Podľa   úradného   záznamu   spísaného   24.   marca   2004   sa   na   okresný   súd   dostavil sťažovateľ za účelom nazretia do spisu.

Sťažovateľ   podal   listom   z 24.   marca   2004   odvolanie   proti   uzneseniu   č.   k. 10 Cb 593/01-194 z 10. marca 2004. Ďalším podaním z toho istého dňa podal sťažovateľ dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 14 Cob 199/03-192 z 30. januára 2004.

Na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu bol spisový materiál v predmetnej veci predložený   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o dovolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu krajského súdu č. k. 14 Cob 199/03-192 z 30. januára 2004.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh na plnenie zo zmluvy uzatvorenej podľa autorského zákona, t. j. návrh na plnenie v občianskoprávnej veci.   Keďže   okresný   súd   v doterajšom   priebehu   konania   v merite   veci   vôbec   nekonal, vzhľadom na stav konania v predmetnej veci nemožno hovoriť o skutkovej alebo právnej zložitosti veci, ktorá by mohla byť príčinou predĺženia predmetného konania.

B) Sťažovateľ svoje správanie v predmetnom konaní hodnotí ako aktívne, v konaní využíval svoje procesné práva, reagoval na výzvy súdu a na ochranu svojich práv využil účinný prostriedok nápravy, ktorý mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje.

Zo   skutkových   zistení   ústavného   súdu   však   vyplýva,   že   správanie   sťažovateľa prispelo   k spomaľovaniu   postupu   okresného   súdu.   O tejto   skutočnosti   svedčí   fakt,   že okresný súd bol v dôsledku vzniknutej závady pri doručovaní uznesenia krajského súdu spôsobenej sťažovateľom neprevzatím zásielky doručenej na jeho adresu nútený doručovať písomnosť opakovane, čím sa konanie v predmetnej veci predĺžilo o viac ako päť mesiacov.

Vzhľadom   na vyššie   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   pripomína,   že   k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje procesná povinnosť   účastníka   konania   prispievať   k dosiahnutiu   účelu   súdneho   konania   včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných skutočností (§ 101 ods. 1 OSP).

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   v preskúmavanom   konaní   zistil   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu, ktoré mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Prvé z období nečinnosti okresného súdu začalo po doručení návrhu sťažovateľa okresnému súdu 3. júna 1999 a trvalo až do 22. mája 2000, keď vo veci konajúci sudca nechal sťažovateľovi zaslať výzvu na doplnenie jeho žalobného návrhu, t. j. viac ako jedenásť mesiacov. Ďalšie šesťmesačné obdobie nečinnosti bolo ústavným súdom v rámci preskúmavaného konania zistené v období od 16. novembra 2001, keď bol okresnému súdu doručený spisový materiál v predmetnej veci, do 27. mája 2002, keď bol okresným súdom realizovaný pokyn zákonného sudcu z 21. februára 2002. Nečinnosť okresného súdu vo vyššie označených obdobiach bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní taktiež prihliadol na skutočnosť, že predmetné konanie   bolo   predĺžené   aj   o obdobie   dvanástich   mesiacov   (od   17.   novembra   2000 do 15. novembra 2001), počas ktorých najvyšší súd rozhodoval v spore o vecnej príslušnosti vzniknutom medzi krajským súdom a okresným súdom v dôsledku nesprávneho postupu okresného súdu.

Sťažovateľ v rámci tohto konania taktiež využil svoje procesné práva a 5. septembra 2002   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   č.   k.   10   Cb   593/01-154   zo   7.   augusta   2002, v dôsledku ktorého sa spisový materiál nachádzal na krajskom súde v období od 1. októbra 2002 do 2. decembra 2002 (2 mesiace). Dňa 8. septembra 2003 podal sťažovateľ odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 10 Cb 593/01-184 z 15. augusta 2003, v dôsledku ktorého   sa   spis   následne   nachádzal   na   krajskom   súde   od   18.   septembra   2003   až do 25. februára 2004, t. j. spolu viac ako 5 mesiacov. Sťažovateľ 24. marca 2003 podal odvolanie proti uzneseniu č. k. 10 Cb 593/01-194 z 10. marca 2004, ktorým ho okresný súd zaviazal uhradiť súdny poplatok, a súčasne v ten istý deň doručil okresnému súdu dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 14 Cob 199/03-102 z 30. januára 2004. Okresný súd preto spisový materiál v predmetnej veci predložil 7. apríla 2004 najvyššiemu súdu. Podľa zistenia ústavného súdu sa spisový materiál v predmetnej veci ešte v mesiaci október 2004 nachádzal   na   najvyššom   súde.   Od   odstúpenia   spisového   materiálu   v predmetnej   veci najvyššiemu súdu teda uplynulo viac ako šesť mesiacov.

Uvedené   obdobia   určite   prispeli   k   predĺženiu   konania,   za   ktoré   však   nenesie zodpovednosť   okresný   súd.   Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   za neodstránenie   stavu   právnej   neistoty   v dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníka konania   neznáša   zodpovednosť   oprávnená   osoba,   ale   zodpovednosť   v takom   prípade nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (II. ÚS 52/99).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   okrem   vyššie   vymedzených   období   nečinnosti okresného   súdu   spolu   v dĺžke   viac   ako   sedemnástich   mesiacov   (t.   j.   jeden   rok   a päť mesiacov) mali na celkovú dĺžku konania v predmetnej veci vplyv aj nedostatky v činnosti okresného   súdu,   ústavný   súd   posúdil   predmetné   konanie   ako   konanie   so   zbytočnými prieťahmi zavinenými okresným   súdom,   v dôsledku   čoho   došlo   k porušeniu   základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   ako   aj   jeho   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom   súde   považovať   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   za   ústavne   akceptovateľnú a v zmysle čl.   6   ods.   1   dohovoru   za   primeranú.   Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú odôvodnil tým, že päť rokov prežíva „značnú právnu neistotu a z nej vyplývajúce pocity krivdy a úzkosti“, ktorá nemôže byť napravená iba výrokom ústavného súdu o porušení ním označených základných práv.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základných práv sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 20 000   Sk.   Táto   suma   zohľadňuje   predmet   konania   okresného   súdu,   dĺžku   zbytočných prieťahov v konaní spôsobenú nečinnosťou (sedemnásť mesiacov) a nedostatkami v činnosti okresného súdu, správanie sťažovateľa, ktorým prispel k predĺženiu konania, ako aj s týmito skutočnosťami spojenú ujmu sťažovateľa.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 9 360 Sk pozostávajúcich z trov za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastupovania, písomnú sťažnosť), ktoré žiadal vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti nálezu.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 1 ods. 3, § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený v období   od   1.   januára   2004   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje   4   540   Sk (základom pre výpočet je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk) a hodnota režijného paušálu 136 Sk.

Ústavný súd   zistil,   že uplatnená suma trov   právneho   zastúpenia   spolu   9 360 Sk neodporuje platným právnym predpisom, a preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2004