znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 124/2016-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛, zastúpení Mgr. Ing. Evou Solčanovou,advokátska kancelária, Sládkovičova 1, Nitra, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskejrepubliky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajskéhosúdu v Nitre sp. zn. 11 S 10/2013 z 9. apríla 2014 a rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 4 Sžr 88/2014 zo 6. októbra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietanéhoporušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 11 S 10/2013 z 9. apríla 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžr 88/2014 zo 6. októbra 2015 (ďalej len „napadnutýrozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom postavenížalobcov účastníkmi súdneho konania pred krajským súdom sp. zn. 11 S 10/2013o preskúmanie zákonnosti a zrušenie rozhodnutia Správy katastra ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„prvostupňový správny orgán“) sp. zn. C 11/2005 z 20. septembra 2012 a rozhodnutiaKatastrálneho úradu v Nitre (ďalej len „druhostupňový správny orgán“) sp. zn. Co 16/2009zo6.decembra2012.Predmetomrozhodovaniaprvostupňovéhosprávnehoorgánu a neskôr aj druhostupňového správneho orgánu bol ich návrh podľa § 7 ods. 6zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkomv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 180/1995 Z. z.“), ktorým sa sťažovateliadomáhalizmenyúdajovschválenéhoregistraobnovenejevidenciepozemkovv katastrálnom území ⬛⬛⬛⬛. Správne orgány ich návrhu svojimi označenýmirozhodnutiami z časti vyhoveli a v časti nevyhoveli. V časti návrhu, v ktorej im správneorgány svojimi označenými rozhodnutiami nevyhoveli, podali sťažovatelia žalobu, o ktorejrozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 S 10/2013 z 9. apríla 2014 (ďalej len „rozsudoksúdu prvého stupňa“) tak, že žalobu sťažovateľov zamietol ako nedôvodne podanú. Protirozsudku súdu prvého stupňa podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súdnapadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti opätovne zopakovali a predostreli svoj právny pohľad navec prezentovaný pred všeobecnými súdmi a tvrdili, že napadnutým rozsudkom súduprvého stupňa a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k neprípustnému zásahu doich označených práv z dôvodu zaujatia„nesprávneho právneho názoru, že dohoda o reálnom rozdelení nehnuteľnosti uzavretá do 31.12.1950 podliehala zápisu do pozemkovej knihy (písomná mala byť aspoň tá časť dohody, ktorá sa týkala označenia predmetu rozdelenia), a teda takáto dohoda nemala výnimku z intabulačného princípu“. Podľa názorusťažovateľov všeobecné súdy mali„v rámci správneho súdnictva preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov týkajúcich sa základného práva vlastniť majetok, a teda preskúmať aj existenciu dohody o reálnej deľbe pozemkov spred roku 1951“.

Podľa názoru sťažovateľov skutkové a právne závery uvedené v napadnutomrozsudku súdu prvého stupňa a v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu sú z ústavnéhohľadiska neudržateľné a majú za následok porušenie ich označených práv, preto navrhli, abyústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛, trvale bytom ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛, vlastniť majetok a právo na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na neodňateľnosť a nezrušiteľnosť základných práv podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa či. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/10/2013-109 zo dňa 09.04.2014 a Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Sžr/88/2014 zo dňa 06.10.2015 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/10/2013-109 zo dňa 09.04.2014 a Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Sžr/88/2014 zo dňa 06.10.2015 a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie. Krajský súd v Nitre a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní zaplatiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 303,16 EUR na bankový účet Mgr. Ing. Evy Solčanovej, advokátky, číslo účtu: 2912580334/1100, IBAN: SK96 1100 0000 0029 1258 0334, do 15 dní od právoplatností rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnostinamietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšiekonanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdomzo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súdskúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu naďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd v súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietaliporušenie svojich označených práv rozsudkom súdu prvého stupňa, poukazuje na princípsubsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu jedaná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súdpreto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať rozsudok súdu prvého stupňa, keďže ho užmeritórne preskúmal na základe odvolania najvyšší súd, ktorý bol oprávnený a zároveňpovinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuťpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie(m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).

2. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možnohovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základnýmprávom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, zaoberal bližšie otázkou, čisťažnosť v tejto časti nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúryústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnostivšeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkýmpripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnouopravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávneniepreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m.II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantnezdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecnésúdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Tátoochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníkakonania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovaneuviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovoromgarantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavnýmzákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1ústavy).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôdrozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha prirozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutímsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikáciezákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočneodôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práva slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platíaj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy totiž ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010).

Podstatná námietka sťažovateľov spočíva v tvrdenom zásahu najvyššieho súdu do ichzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého sa mal dopustiť tým, že na ich právnuargumentáciu uplatnenú v priebehu konania a v odvolaní nereagoval ústavne konformnýmspôsobom, keď potvrdil prvostupňový rozsudok krajského súdu. Sťažovatelia zároveňnamietajú aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu založenú na ich názore,že jeho právne závery sú v rozpore s nimi namietanou judikatúrou a interpretáciarelevantných noriem je nesprávna. Sťažovatelia nesúhlasia zo záverom najvyššieho súduo nedostatku svojej právomoci rozhodnúť o otázke, či došlo medzi ich právnymipredchodcami a právnymi predchodcami ostatných účastníkov k dohode týkajúcej sazrušenia spoluvlastníctva reálnym rozdelením v správnom súdnictve pri preskúmanízákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v konaní o zmene údajov schváleného registraobnovenej evidencie pozemkov.

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovaniav rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čohorezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietkyúčastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právnea skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súdpripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva(ďalej len,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzaťdôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽPteda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnenírozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sašpecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c.Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosťsúdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov stráns výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,II. ÚS 410/06).

Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacejčinnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenianapadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnostipodstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

«Najvyšší súd je názoru, že pozemnostné hárky potvrdzujú len užívanie, ale vlastnícke vzťahy sú zapísané v PKV č. 978 a v následných právnych listinách. Podklady na zisťovanie vlastníctva k pozemkom na spracovanie ROEP vyplývajú zo stavu veci aktuálneho k termínu uzávierky. Zmluvy o prevode nehnuteľností, uzavreté do 31.12.1950, mali mať písomnú formu aspoň v časti, ktorá sa týkala označenia predmetu prevodu. Vlastníctvo sa nadobúdalo až zápisom do pozemkovej knihy, ktorému predchádzalo konanie pred knihovým súdom pred povolením vkladu vlastníckeho práva. Zmluvy uzavreté nemali vždy náležitosti na ich zápis do pozemkovej knihy a preto nemohli byť v čase, keď sa tento zápis vyžadoval deklarované ako splnená hmotnoprávna podmienka na zmluvný prevod vlastníctva, a podkladom na okamžitý prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa nehnuteľnosti. Mohli byť však skutočnosťou, ktorá odôvodnene mohla v nadobúdateľovi vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom nehnuteľnosti, ktorej sa zmluva týkala. Stal sa jej dobromyseľným držiteľom a mohol k nej nadobudnúť vlastnícke právo titulom vydržania, ak boli splnené aj ostatné náležitosti vydržania. Dohoda o reálnom rozdelení nehnuteľnosti (uzavretá do 31.12.1950) podliehala zápisu do pozemkovej knihy (písomná mala byť aspoň tá časť dohody, ktorá sa týkala označenia predmetu rozdelenia) a teda takáto dohoda nemala výnimku z intabulačného princípu. Súd poukazuje aj na právny názor vyjadrený v stanovisku najvyššieho súdu č. (Rc) Cpj 59/71, kde v časti III. žaloby o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, v ktorom súd ako typický príklad nedoložených vlastníckych vzťahov na Slovensku, ktorých určenia sa žalobcovia domáhajú, označil aj prípad, kedy došlo k zrušeniu spoluvlastníctva reálnym rozdelením nehnuteľnosti, ktoré nebolo pozemnoknižne vykonané. V tomto smere bolo tiež poukázané na rozhodnutie č. 911/1932 Úradnej zbierky rozhodnutí Najvyššieho súdu ČSSR (na ktoré poukazovali aj žalobcovia).

Najvyšší súd sa stotožňuje správnym názorom krajského súdu, že žalobcovia nepreukázali, či, kedy a akým spôsobom by malo dôjsť k reálnemu vyčleneniu parcely č. 1902 a 2402 v pozemnoknižnej parcele č. 488 do výlučného užívania a vlastníctva ich právnych predchodcov a či došlo k dohode nielen čo do užívania, ale aj čo do vlastníckeho práva. Neuviedli žiadne okolnosti, z ktorých by sa dala v správnom konaní vyvodiť dohoda o deľbe nehnuteľnosti s vlastníckymi účinkami. Ani najvyšší súd nezistil dôvody na postup správneho orgánu podľa § 11 ods. 1 - potvrdenie nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním a ani na postup podľa ustanovenia § 11a ods. 1 - potvrdenie vlastníckeho práva vydržaním, ak došlo medzi spoluvlastníkmi k reálnemu rozdeleniu pozemku podľa platných predpisov v zmysle zákona č. 180/1995 Z.z.

Rozhodovanie o zmene údajov schváleného registra podľa § 7 ods. 6 zákona č. 180/1995 Z. z. je možné len vtedy, ak bol zistený rozpor s údajmi podľa § 6 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. existujúcimi v čase schvaľovania registra obnovenej evidencie, z ktorých mal register vychádzať, čo v predmetnej veci nebolo preukázané. Nebol dôvod na strane správneho orgánu na postup podľa § 7 ods. 6 zákona č. 180/1995 Z. z., nakoľko register neobsahuje údaje, ktoré by boli v rozpore s údajmi podľa § 6 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. Dôkazy predložené žalobcami sa nemohli považovať za relevantné a spôsobilé zmeniť už zapísané údaje v registri obnovenej evidencie pozemkov.

Najvyšší súd dáva do pozornosti, že základným a nespochybniteľným dôvodom nevyhovenia návrhu v plnom rozsahu je tzv. intabulačný princíp evidovania vlastníckych vzťahov, čo znamená, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam sa nadobúdalo až zápisom, resp. vložením (intabuláciou do pozemkovej knihy). Pozemnostné hárky boli len ďalším operátom, v ktorom sa evidovali užívacie vzťahy k pozemkom. Pozemnostné hárky môžu byť použité ako podklad k osvedčeniu o vydržaní vlastníckeho práva (§ 63 zákona č. 323/1992 Zb. notárskeho poriadku a § 11 zákona č. 180/1995 Z. z.) pokiaľ parcely určeného operátu ROEP súhlasia s parcelami uvádzanými v pozemnostných hárkoch. Tento inštitút je možné využiť, pokiaľ dotknutý spoluvlastníci s predmetom osvedčenia súhlasia.

V rámci konania ROEP v kat. úz. ⬛⬛⬛⬛ nebol podaný návrh v zmysle § 11 zákona č. 280/1995 Z. z. zo strany účastníkov správneho konania. Súd je preto názoru, že sa v danej veci jedná od samého začiatku o spor o vlastníctvo, nakoľko účastníci predmetného konania v určenej lehote nepredložili dohodu o určení, resp. urovnaní ich sporného vlastníckeho práva k malým parceliam parc. č. 488 evidovanej v pkn. vl. č. 978 a práve z tohto dôvodu nebol využitý zo strany účastníkov konania inštitút § 11 zákona č. 180/1995 Z. z. Správny orgán by v rámci konania ROEP, taktiež nepotvrdil takéto sporné vlastníctvo v prospech jednej alebo druhej sporovej strany.

Pre údaje v pozemkových knihách platil do 01.01.1951 intabulačný princíp, samotné pozemnostné hárky neboli listinou, na základe ktorých by bolo možné vykonať zmenu vlastníckeho práva v pozemkovej knihe.

Najvyšší súd s poukazom na uvedené je názoru, že žalobcovia nepredložili správe katastra geometrický plán, ani dohodu o určení, resp. urovnaní ich sporného vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, prípadne dohodu o vysporiadaní podielového spoluvlastníctva, preto ich tvrdenie o dostatočnom preukázaní vlastníckeho práva listinami možno pokladať za nepodložené a Správa katastra ⬛⬛⬛⬛ nemohla odvolaniu v plnom rozsahu vyhovieť.

V ustanovení § 7 ods. 6 v spojení s § 3 ods. 2 písm. a/ zákona č. 180/1995 Z. z. zákonodarca zveruje do právomoci správneho orgánu rozhodnúť o návrhu na zmenu údajov schváleného registra, ktoré sú v rozpore s údajmi podľa § 6 ods. 1, pričom ustanovuje podmienky a postup správneho orgánu v konaní, z čoho vyplýva, že povinnosťou správneho orgánu je posudzovať splnenie zákonných podmienok pre rozhodnutie a za tým účelom vykonať dokazovanie a zistiť skutočný stav veci spoločne s ustanoveniami správneho poriadku.

Neoddeliteľnou súčasťou predmetného správneho rozhodnutia je grafická časť

-špecifický záznam podrobného merania zmien ZPMZ č. 1324, ktorý bude použitý na aktualizáciu súboru grafických informácií - mapy určeného operátu katastra nehnuteľností, špecifický výkaz výmer, ktorý bude použitý na aktualizáciu súboru súpisných informácií - určeného operátu katastra nehnuteľností a špecifická identifikácia parciel v predmetnom bloku vyhotovená pre porovnanie evidencie operátu pozemkovej knihy s ďalšími operátmi a to s operátom pozemkového katastra a s operátoru katastra nehnuteľností súboru popisných informácií registra E KN a registra C KN (vyhotovené v zmysle § 50 ods. 3 vyhlášky UKGaK SR č. 461/2009).

Pokiaľ žalobcovia ako v priebehu katastrálneho konania, tak aj počas súdneho konania tvrdia, že medzi ich právnymi predchodcami a právnymi predchodcami ostatných účastníkov konania prišlo k dohode ohľadne zrušenia spoluvlastníctva reálnym rozdelením, tak posúdiť, či k tomu na základe Žalobcami predložených dôkazov skutočne prišlo, nemôže správny orgán v konaní o zmene údajov schváleného registra obnovenej evidencie pozemkov (podľa § 7 ods. 6 zákona č. 180/1995 Z.z.) a ani súd v konaní správneho súdnictva podľa druhej hlavy O.s.p. Túto právomoc má výlučne súd v občianskom súdnom konaní na základe žaloby o určenie vlastníckeho práva v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. S poukazom uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že žalobcovia 1. a 2. v tomto konaní nepreukázali, že medzi ich právnymi predchodcami a predchodcami ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a

došlo k dohode ohľadne vlastníckeho práva k pozemku parc. č. 488 (pozemnoknižná parcela), resp. k parc. č. 1902 a 2042 (parcely podľa údajov určeného operátu katastra nehnuteľností zapísané na ⬛⬛⬛⬛ v kat. úz. ⬛⬛⬛⬛ ). Žalobcovia v priebehu dlhotrvajúceho administratívneho konania nepreukázali (okrem predloženia pozemnostých hárkov a čestných vyhlásení) či, kedy a akým spôsobom by bolo malo dôjsť k reálnemu vyčleneniu parc. č. 1902 a 2042 z pozemnoknižnej parcely č. 488 do výlučného užívania a vlastníctva ich právnych predchodcov a či došlo k dohode nielen čo do užívania, ale aj čo do vlastníckeho práva. Neuviedli žiadne okolnosti, z ktorých by sa dala už v správnom konaní vyvodiť dohoda o nehnuteľnosti s vlastníckymi účinkami. V predmetnej veci potom súd nezistil ani dôvody na postup správneho orgánu podľa ustanovenia § 11 ods. 1 (potvrdenie nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním), ani na postup podľa ustanovenia § 11a ods. 1 citovaného zákona (došlo medzi spoluvlastníkmi k reálnemu rozdeleniu pozemku podľa právnych predpisov platných do 31.12.1950). Tento záver súdu nevylučuje, aby žalobcovia 1 a 2 podali určovaciu žalobu, o ktorej by konal civilný súd.

Žalobcovia 1. a 2. nemohli byť ukrátení na svojom práve vlastniť majetok, nakoľko vlastnícke právo žalobcov a ich súrodencov k parc. č. 488, resp. k parc. č. 1902, resp. 2042 a 2041/3 zapísaným na ⬛⬛⬛⬛ zostalo zachované v podiele po 1/8 pre každého, čo zodpovedá spoluvlastníckemu podielu pôvodných spoluvlastníkov z rodiny ⬛⬛⬛⬛ t.j. 1/2 (teda štyria spoluvlastníci podiel po 1/8) a k dohode medzi spoluvlastníkmi zvyšných podielov a žalobcami neprišlo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia krajského súdu, keďže odvolacie dôvody žalobcov 1. a 2. neboli spôsobilé spochybniť takto ustálený právny záver krajského súdu, s ktorým sa najvyšší súd stotožnil a preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.»

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajskéhosúdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdudostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklada závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikáciapríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretímich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdunestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právona súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súdnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátaneich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavnéaj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo ajextrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším súdom prezentovanýmprávnym názorom, podľa ktorého pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správnehoorgánu, ktorým v okolnostiach prípadu je rozhodnutie o zmene údajov schváleného registraobnovenej evidencie nehnuteľností, nie je v právomoci všeobecného súdu posúdiť, či prišlok dohode o zrušení spoluvlastníctva reálnym rozdelením na základe predložených dôkazovsťažovateľmi. Pokiaľ sťažovatelia poukazovali na predložené dôkazy (pozemnostné hárkya čestné vyhlásenia o uzavretí ústnej dohody o reálnom rozdelení pozemku), ktorými chcelispochybniť správnosť údajov schváleného registra, ústavný súd sa stotožňuje s názoromnajvyššieho súdu, že tieto dôkazy neboli spôsobilé ani súhrne v okolnostiach prípaduvyvolať rozpor s údajmi podľa § 6 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. existujúcimi v časeschvaľovania registra obnovenej evidencie, z ktorých mal register vychádzať. Pozemnostnéhárky bez ďalšieho skutočne nepreukazovali vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ale lenužívacie právo. Čestné vyhlásenia, že medzi právnymi predchodcami malo v minulosti dôjsťk reálnemu rozdeleniu nehnuteľnosti na základe ústnej dohody, je v porovnanís relevantnými listinami, na ktoré všeobecné súdy poukazovali (výpis z pozemnoknižnejvložky č. 978, pozn.), aj podľa názoru ústavného súdu nedostačujúce na to, aby správnyorgán považoval za preukázaný rozpor s údajmi podľa § 6 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z.Tvrdenie sťažovateľa o uzavretí takejto ústnej dohody, ak aj mala potrebné obsahovénáležitosti, v zmysle judikatúry nemohla byť sama osebe ani pred 1. januárom 1951základom pre prevod nehnuteľnosti do vlastníctva nadobúdateľa. Mohla byť však základomdobromyseľnosti nadobúdateľa o nadobudnutí nehnuteľnosti, a to nielen na jej počiatku, aleaj v ďalšom priebehu jej držby, aká sa vyžadovala podľa Občianskeho zákonníka z r. 1950platného od 1.januára 1951 (Výber rozhodnutí a stanovísk NS SSR č. 28/1983). Akosprávne vo veci konajúce súdy uviedli, sťažovatelia však svoj návrh nekoncipovali v zmysle§ 11 ods. 1potvrdenie nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním a ani § 11a ods. 1̶ ⬛⬛⬛⬛ ̶potvrdenie vlastníckeho práva vydržaním podľa zákona č. 180/1995 Z. z., preto postupsprávnych orgánov sa obmedzil aj vzhľadom na predložené dôkazy na posúdenie existencierozporu podľa § 6 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sanámietkami sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, žesťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejtosúvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, abysa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majúoporu vo vykonanom dokazovaní v konaní pred správnymi orgánmi.

Ústavný súd konštatuje, že nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktorésťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, žiaden taký dôvod, ktorý by mohol spochybniťprávne závery najvyššieho súdu. Je to tak z toho dôvodu, že po preskúmaní spôsobua rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody,ktoré sťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonnýchpredpisov rozhodných pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľnés čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to tvrdili sťažovatelia vo svojejsťažnosti. V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitostia tieto pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval.

Sťažovatelia ďalej namietali aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 ústavy a porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmrozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že najvyšší súd sariadne zaoberal námietkami sťažovateľov a ústavne konformným spôsobom vysvetlil, prečov ich veci nemohol svojvoľne ignorovať existujúcu právnu úpravu, ktorá bola jednoznačná,zrozumiteľná, preto v okolnostiach prípadu interpretácia a aplikácia na vec vzťahujúcich sanoriem sledovala ich zmysel a účel. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dospelk záveru, že sťažovatelia v konaní nepreukázali, či, kedy a akým spôsobom malo dôjsťk reálnemu vyčleneniu dotknutých parciel z pôvodnej parcely, nielen čo sa týka užívania,ale aj vlastníckeho práva. Dôkazy, ktoré boli sťažovateľmi v tomto smere v konanípredložené (pozemnostné hárky a čestné vyhlásenia), boli podľa názoru najvyššieho súdunedostačujúce pre záver, že došlo k reálnemu rozdeleniu pozemku podľa právnychpredpisov platných do 31. decembra 1950. Tieto závery najvyššieho súdu považuje ústavnýsúd za dostačujúce pre konštatovanie, že neexistuje relevantná súvislosť medzi namietanýmporušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu na jednej strane a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu na strane druhej.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitostimedzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením označených právsťažovateľov. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj s poukazomna to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlades právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobnenapr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavnýsúd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkomnajvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že uvedený článok ústavy je formulovanývšeobecne a neupravuje žiadne konkrétne základné právo, preto vyslovenie jeho porušeniaprichádza do úvahy len v súvislosti s porušením iného základného práva, čo vzhľadomna už uvedené závery o neopodstatnenosti ostatných označených základných práv vedieústavný súd ku konštatácii, že aj túto časť sťažnosti sťažovateľov bolo potrebné odmietnuťz dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmisťažovateľov (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšiekonanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnostivyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016