znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 124/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. V. Z., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd „v konaní   č.   19 S/10/2003   (pôvodne   vedenom   pod   č.   k.   15 Nc/109/2000),   napadnutom žalobou zo dňa 27. 6. 2000, doručenou... Okresnému súdu Pezinok“, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. P. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. ⬛⬛⬛⬛ O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2013 doručená sťažnosť I. P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie vec bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) „v konaní   č.   19   S/10/2003   (pôvodne   vedenom   pod   č.   k.   15 Nc/109/2000),   napadnutom žalobou zo dňa 27. 6. 2000, doručenou Okresnému súdu Pezinok“.

V úvode sťažnosti ako porušovateľov svojich práv sťažovateľ uvádza Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a Okresný súd Bratislava III. Z obsahu jeho sťažnosti však vyplýva, že konanie, v súvislosti s ktorým svoju sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy podáva, začal sťažovateľ podaním žaloby zo 27. júna 2000 na Okresnom súde Pezinok. Uvedenou   žalobou   sa   mal   domáhať „neplatnosti   rozhodnutia   Obvodného   úradu   v P. č. j. 742/PPLH/2000 zo dňa 17. 5. 2000“, avšak sťažovateľ konštatuje, že „nemá vedomosť, že   by   miestne   a   vecne   príslušný   súd   bol   vo   veci   konal“.   Keďže   Okresný   súd   Pezinok sťažovateľovi oznámil, že v jeho veci vedený „spis č. k. 15 Nc 109/2000 mal byť dňa 22. 9. 2003   prevedený   do   oddelenia   19   S   10/2003   a   nachádza   sa   na   Okresnom   súde Bratislava   III“,   podal   predsedovi   Okresnému   súdu   Bratislava   III   sťažnosť   podľa   §   62 zákona č.   757/2004 Z.   z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) namietajúc zbytočné prieťahy v ním iniciovanom   súdnom   konaní.   Prípisom   z 8. októbra   2012   Okresný   súd   Bratislava III sťažovateľovi oznámil, že jeho vec bola 28. apríla 2005 odstúpená krajskému súdu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ podaním z 21. novembra 2012 podal predsedovi krajského súdu sťažnosť „s dôrazom na zistenie, či v danej veci neboli spôsobené prieťahy v konaní, alebo porušené zásady dôstojnosti súdneho konania“. V sťažnosti konštatoval, že aj keď je „predpoklad, že sťažnosť sťažovateľa z 21. 11. 2012 bola doručená Krajskému súdu v Bratislave dňa 28. 11. 2012, doteraz... neeviduje žiadnu písomnú odpoveď na jeho sťažnosť, hoci 30 dňová zákonná lehota uplynula najskôr 28. 12. 2012.

Za   podstatné   porušenie   svojich   práv   považuje   sťažovateľ   nečinnosť   pôvodného Okresného súdu v Pezinku od podania jeho žaloby zo dňa 27. 6. 2000 na súd do 22. 9. 2003 kedy mal byť spis postúpený na Okresný súd Bratislava III., nečinnosť Okresného súdu Bratislava III. do 28. 4. 2005, kedy mala byť následne napadnutá vec odstúpená Krajskému súdu   v   Bratislave,   ako   aj   nečinnosť   Krajského   súdu   v   Bratislave   od   apríla   2005 až doteraz.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada vydať vo veci takéto rozhodnutie: „1. Základné právo I. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48 odsek 2) Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 odsek 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní č. 19 S/10/2003 (pôvodne vedenom pod č. k. 15 Nc 109/2000), napadnutom žalobou zo dňa 27. 6. 2000, doručenou bývalému Okresnému súdu Pezinok porušené bolo.

2. I.   P.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   10.000   Eur...,   ktoré   mu Okresný   súd Bratislava III a Krajský súd Bratislava sú povinné zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. I. P. priznáva úhradu trov konania vo výške 328 Eur, ktorú sumu Okresný súd Bratislava III. a Krajský súd Bratislava sú povinné uhradiť na účet advokáta JUDr. V. Z., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   podania   sťažovateľa   doručeného   25.   februára   2013 konštatuje, že táto sťažnosť napriek tomu, že sťažovateľ je zastúpený právnym zástupcom, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ktoré sú ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania, čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania a viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený   presne,   určito   a   zrozumiteľne   (v   súlade   s   čl.   127   ústavy   a   §   56   zákona o ústavnom   súde),   teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť východiskom   pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

V danej veci ústavný súd považuje za závažný obsahový nedostatok rozpor medzi sťažovateľom špecifikovanými porušovateľmi označených práv v úvode sťažnosti (Okresný súd   Bratislava   III,   krajský   súd)   a   štátnym   orgánom   uvedeným   v prvom   bode   petitu sťažnosti, ktorým sa domáha vyslovenia porušenia práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (Okresný súd Pezinok). Z argumentácie obsiahnutej v sťažnosti síce vyplýva,   že   konanie   je   v   súčasnosti   vedené   pravdepodobne   krajským   súdom,   avšak vyslovenie porušenia označených práv týmto súdom nenavrhuje. Pritom v ďalšom bode petitu   žiada,   aby   bol   krajský   súd   (spolu   s   Okresným   súdom   Bratislava   III)   zaviazaný na zaplatenie finančného zadosťučinenie, avšak jeho navrhovanú výšku sťažovateľ v celej sťažnosti   žiadnym   spôsobom   neodôvodňuje.   V   dôsledku   týchto   nedostatkov   sťažnosti nemožno bez pochybností ustáliť, proti činnosti, resp. nečinnosti ktorého štátneho orgánu sťažnosť smeruje, a v prípade, ak má smerovať proti krajskému súdu, potom ani z petitu a ani   z   argumentácie   sťažnosti   nie   je   zrejmé,   pod   akou   spisovou   značkou   krajský   súd v súčasnosti   konanie   o   návrhu   sťažovateľa   vedie.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd poznamenáva, že pokiaľ je údaj o spisovej značke, pod ktorou je vedené konanie o jeho návrhu krajským súdom, sťažovateľovi neznámy, právny poriadok mu umožňuje takúto informáciu   zistiť   prostredníctvom   inštitútov   upravených   zákonom   č. 211/2000 Z. z. o slobodnom   prístupe   k   informáciám   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a uplatňovať v záujme klienta   všetko,   čo   podľa   svojho   presvedčenia   považuje   za   prospešné.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05). Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa považoval už   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   za   dostatočný   dôvod   na   odmietnutie sťažnosti.

So zreteľom na opísané dôvody ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde)   bez   toho,   aby   sa   bližšie   zaoberal argumentáciou   sťažovateľa   vo   vzťahu   k   ním   namietanému   porušeniu   označených   práv. Toto rozhodnutie ústavného súdu však nie je prekážkou konania o namietanom porušení základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   resp.   práva   na   prejednanie   jeho   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   pokiaľ   sťažnosť   bude   obsahovať   všetky   náležitosti   ustanovené   §   20   a   §   50 zákonom o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2013