znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 124/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., S., a P. R., K., zastúpených A. k., K., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. A. B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 druhej vety, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1,   2   a   3   písm.   c)   a   d)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   sp.   zn.   1   T/29/2007 zo 7. mája 2010 a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici   sp. zn. 2 To 297/10 z 25. novembra   2010   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Tdo   30/2011 z 30. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. a P. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 13. februára 2012 doručená sťažnosť J. H. a P. R. (ďalej len „sťažovatelia“ alebo „sťažovateľ v 1. rade“ a „sťažovateľ v 2. rade“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 druhej vety, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T/29/2007 zo 7. mája 2010, uznesením Krajského súdu v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 2 To 297/10   z   25.   novembra   2010 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 3 Tdo 30/2011 z 30. novembra 2011.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T/29/2007 zo 7. mája 2010 boli sťažovatelia uznaní za vinných zo spáchania trestného činu podvodu vo   forme   spolupáchateľstva   podľa   zákona   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za ktorý im bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov, resp. 6 rokov nepodmienečne, peňažný trest 30 000 € s náhradným trestom odňatia slobody na 12 mesiacov a trest zákazu činnosti vykonávať podnikateľskú činnosť na 5 rokov.

Proti   rozsudku   podali   sťažovatelia   odvolania,   ktoré   krajský   súd   uznesením sp. zn. 2 To 297/10 z 25. novembra 2010 zamietol. Následne uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 30/2011 z 30. novembra 2011 bolo odmietnuté aj dovolanie sťažovateľov proti rozhodnutiu krajského súdu.

V sťažnosti   podanej ústavnému súdu   sťažovatelia koncentrovali svoje sťažnostné námietky   proti   trestnému   konaniu   vedenému   proti   nim   ako   celku   so   zameraním na spochybnenie   právnych   záverov   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli   vykonaným dokazovaním, ako aj poukazovaním na nedostatky v skutkových zisteniach. Spochybňujú najmä výsledky znaleckého dokazovania a výpovede jednotlivých svedkov, ktoré sa rôznia, a podľa názoru sťažovateľov absentuje aj preukázanie ich úmyselného zavinenia, ktoré si vyžaduje skutková podstata trestného činu podvodu.

Podľa názoru sťažovateľov závery znaleckého posudku sú nedostatočne odôvodnené, v poradí druhá znalkyňa sa napr. podieľala na poskytovaní poradenstva v oblasti zmenkovej problematiky pre ich spoločnosť, čo mohlo tiež ovplyvniť jej nezaujatosť a „zhromaždené dôkazy   v   konaní   neboli   dostatočné   na   to,   aby   bolo   rozhodnuté   (akceptujúc   pravidlo in dubio pro reo a zásadu náležitého skutkového stavu) o vine sťažovateľov. Preto došlo k porušeniu práva na riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a tiež k porušeniu čl. 50 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 2 Dohovoru.“.

Takisto   uvádzajú,   že   nedostatok   neutrality   znalca   môže   podľa   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) tiež za určitých okolností porušiť princípy rovnosti zbraní.

Ďalej v sťažnosti sťažovatelia okrem iného uvádzajú, že «súdy nekonali s potrebnou starostlivosťou   a   nezisťovali   dostatočne   skutkové   okolnosti   nevyhnutné   na   preukázanie úmyslu sťažovateľov spáchať trestný čin...

V   súvislosti   so   subjektívnou   stránkou   trestného   činu   podvodu   si   dovoľujeme zdôrazniť, že nesprávna kalkulácia predpokladaného zisku, resp. zlý podnikateľský plán a nepredvídané okolnosti nemôžu viesť preto k záveru o úmysle spáchať podvod. Práve preto,   že   podnikateľské   aktivity   spoločnosti,   v   ktorej   boli   sťažovatelia   konateľmi   boli podkapitalizované,   sa   pokúsili   získať   kapitál   s   cudzích   zdrojov,   ktorým   by   ozdravili fungovanie a realizovali podnikateľské projekty. Navyše nebolo dokázané, že sťažovatelia použili   prostriedky   pre   vlastnú   potrebu   -   práve   naopak   s   cieľom   uspokojiť   veriteľov spoločnosti vložili do spoločnosti navyše aj vlastné finančné prostriedky. Projekty, ktoré mali naštartovať spoločnosť a tak priniesť zisk, neboli nerealizovateľné a preto nemohli byť naplnené   znaky   trestného   činu   podvodu.   Zároveň   treba   uviesť,   že   absencia   finančných prostriedkov v počiatočnej fáze podnikania je prirodzeným sprievodným javom podnikania a znášania podnikateľského rizika, kedy sú investované značné náklady do rozbehu firmy, preto   z   toho   nemožno   usudzovať   úmysel   spáchať   trestný   čin.   Pri   akceptovaní   takejto konštrukcie   by   sa   to   dalo   ad   absurdum   konštatovať   o   väčšine   (ak   nie   o   každom) podnikateľských subjektov, ktoré prechádzajú nepriaznivým ekonomickým obdobím a snažia sa získať kapitál, ktorý by oživil a naštartoval ďalšie podnikanie, inak ziskovo reálnych projektov. Projekty (podnikateľský plán) sťažovateľov boli spôsobilé zisku, čo potvrdzuje aj znalecký posudok; strata spoločnosti mala byť postupne znižovaná až by dosiahla zisk. Na   základe   doteraz   spomenutého   možno   konštatovať,   že   zhromaždené   dôkazy v konaní   neboli   dostatočné   na   to,   aby   bolo   rozhodnuté   (akceptujúc   pravidlo   in   dubio pro reo a zásadu náležitého zistenia skutkového stavu) o vine sťažovateľov. Preto došlo k porušeniu práva na riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a tiež k porušeniu čl. 50 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 2 Dohovoru.

Orgány činné v trestnom konaní a súdy konajúce vo veci, tak dospeli na základe neúplného skutkového stavu k nesprávnym skutkovým zisteniam, a v dôsledku týchto zistení aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutku.

Štrasburské orgány ochrany práva sú síce veľmi rezervované k sťažnostiam, ktoré priamo napádajú hodnotenia dôkazov vykonané vnútroštátnymi súdnymi orgánmi, pretože im neprislúcha, aby sa zaoberali omylmi v posúdení skutkov a právnymi omylmi, ktorých sa dopustil vnútroštátny súdny orgán, to však neplatí v prípade, keď tieto omyly mohli viesť k porušeniu   práv   a   slobôd   chránených   Dohovorom...   S   poukazom   na   rovnakú   funkciu Ústavného súdu ako ochrancu ľudských práv, preto navrhujeme preskúmať túto sťažnosť aj v tomto naznačenom smere.

Jedným z významných procesných práv obvineného je jeho právo na obhajobu, ktoré je zároveň zaradené aj medzi základnými zásadami trestného konania. Jeho obsahom je právo požadovať okrem iného, aby sa zistili všetky okolnosti v prospech obvineného a právo aby si zvolil obhajcu, ktorý bude prítomný pri všetkých úkonoch v konaní. Povinnosťou súdu a   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   je   obvineného   o   tomto   práve   poučiť.   Zásadným porušením práva na obhajobu, zakladajúcim dôvod dovolania, sa rozumie predovšetkým porušenie   ustanovení   o   povinnej   obhajobe   (Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 4. 3. 2009, sp. zn. 3 Tdo 2/2009). V zmysle ust. § 36 ods. 3 Trestného poriadku   účinného   v   čase   konania   museli   mať   sťažovatelia   obhajcu   už   v   prípravnom konaní, čomu tak u P. R. nebolo a o tejto skutočnosti nebol ani poučený, čím mu bola odopretá možnosť radiť sa s obhajcom počas jednotlivých procesných úkonov ako aj právo, aby bolo obhajca prítomný pri týchto úkonoch. Preto právo sťažovateľa P. R. podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru a podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy bolo porušené.

Rozhodnutiam   súdov   možno   tiež   vyčítať   nedostatočné   odôvodnenia,   nespĺňajúce parametre podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku a nevyhovujúce požiadavkám, ktoré kladie na odôvodnenia rozhodnutí judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Súdy sa dostatočne nevysporiadali s vyššie uvedenými hlavnými argumentmi sťažovateľov, ktoré boli z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce...

Medzi tieto relevantné otázky patrili vytýkané vady znaleckého dokazovania a s tým spojené   posúdenie   ekonomickej   situácie   spoločnosti,   posúdenie   úmyslu   sťažovateľov, obsahovo rozdielne znalecké posudky, ako aj z hľadiska viny nejednoznačné a vzájomne rozporné svedecké výpovede. Právo na spravodlivý proces tiež vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené a presvedčivé, čo je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny.   Tieto   atribúty   predmetné   rozhodnutia   nespĺňali,   preto   právo   sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   bolo   porušené.   Z   odôvodnení   rozhodnutí   žiadnym   spôsobom nevyplýva ako sa súd vysporiadal s významne rozdielnou mierou na riadení spoločnosti T. s. r. o.   sťažovateľa   P.   R.   v   porovnaní   so   sťažovateľom   J.   H.,   napriek   tomu,   že z vykonaného dokazovania je nepochybné, že rozdiel v ich postavení bol značný (v tejto súvislosti   podotýkame,   že   voči   ďalšiemu   konateľovi   spoločnosti   T.   s.   r.   o.   J. L.   nebolo trestné konanie vôbec zahájené, nakoľko jeho účasť na riadení spoločností bola posúdená len ako „formálna“).

Rozhodnutím Najvyššieho súdu... bolo porušené právo na prístup k súdu v dôsledku toho, že sa odmietol meritórne zaoberať vecou, hoci na takýto postup boli splnené zákonné predpoklady.».

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Základné práva sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 2 druhá veta, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a čl. 6 ods. 3 písm. c), d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 07. 05. 2010, vydanom v konaní pod sp. zn. 1 T/29/2007; uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici   zo dňa   25.   11.   2010,   vydanom v konaní pod sp. zn.   2   To/297/2010   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 30. 11. 2011 vydanom v konaní pod sp. zn. 3 Tdo/30/2011 porušené boli.

2. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 07. 05. 2010, vydaný v konaní pod sp. zn. 1 T/29/2007, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. 11. 2010, vydané   v   konaní   pod   sp.   zn.   2   To/297/2010   a   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 30. 11. 2011 vydané v konaní pod sp. zn. 3 Tdo/30/2011 zrušuje.

3.   Najvyšší   súd   SR   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. A. B....“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp.   zn.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   110/02,   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 168/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a   slobôd   je   kvalifikovaná   už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov (v danom prípade Trestného zákona a Trestného poriadku) viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že ochrana garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) ústavou, prípadne dohovorom nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni.

Takto   ustálené   zásady   týkajúce   sa   vzťahu   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.

Podľa   čl.   17   ods.   2   druhej   vety   ústavy   nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú...,

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.Ústavný súd tak v rámci uvedených kritérií predovšetkým analyzoval, či a v akej miere   sťažovateľmi   napadnuté   rozhodnutia   a   postupy   všeobecných   súdov,   ktoré rozhodnutiam predchádzali, mohli zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľov, a   v   prípade,   že   áno,   akej   intenzity,   povahy   a   rozsahu   je   tento   zásah,   a   či   treba   tento z ústavného hľadiska ospravedlniť, alebo ho treba považovať za porušenie základného práva sťažovateľov.

Sťažovatelia   v   podstatnom   namietali   porušenie   označených   základných   práv napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu,   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   najmä poukazujúc na to, že v trestnom konaní, v ktorom už bolo 25. novembra 2010 právoplatne rozhodnuté   o   ich   vine   a   treste,   došlo   k   porušeniu   najmä   ich   práva   na   obhajobu,   a   to u sťažovateľa v 2. rade neustanovením obhajcu v prípravnom konaní, resp. nevyrozumenie jeho zvoleného obhajcu o úkonoch vyšetrovateľa (pri vypočúvaní svedkov). Okrem toho ich námietky   smerovali   k   spochybneniu   právnych   záverov   všeobecných   súdov,   ku   ktorým dospeli vykonaným dokazovaním na základe posudkov znalkýň a svedeckých výpovedí, a tiež k tomu, že absentuje preukázanie ich úmyselného zavinenia v tejto veci, ktoré si vyžaduje skutková podstata trestného činu podvodu. Porušenie svojich práv vidia aj v tom, že   najvyšší   súd   sa   ako   dovolací   súd   nezaoberal   meritom   veci,   ale   dovolanie   odmietol z procesných dôvodov.

1.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľmi   označených   práv   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T/29/2007 zo 7. mája 2010

V citovanom čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu (č. l. 6209 až č. l. 6234 súdneho spisu), ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu zo 6. mája 2010 bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok podľa príslušných ustanovení procesného kódexu (Trestného poriadku), čo sťažovatelia aj využili, keď ho podali na hlavnom pojednávaní 7. mája 2010 (obhajca sťažovateľa v 1. rade dôvody doplnil 12. augusta 2010) a obhajca sťažovateľa v 2. rade 20. mája 2010.

Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľov teda v tomto prípade   (vzhľadom   na princíp   subsidiarity)   vylučuje právomoc   ústavného súdu,   a preto ústavný súd časť sťažnosti, ktorou namietali porušenie svojich základných práv a slobôd napadnutým   rozhodnutím   okresného   súdu,   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci (obdobne napr. I. ÚS 19/2012).

2.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľmi   označených   práv   uzneseniami krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   297/10   z   25.   novembra   2010   a   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Tdo 30/2011 z 30. novembra 2011

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou ESĽP (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   začne   plynúť   dňom   doručenia   rozhodnutia   o   mimoriadnom opravnom   prostriedku   (dovolaní)   a   je   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského   súdu   z   25.   novembra   2010   (obdobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   69/2010, IV. ÚS 58/2011).

Sťažovatelia   vytýkali   všeobecným   súdom   najmä   nedostatočné   odôvodnenie   ich rozhodnutí a vyhodnotenie zisteného skutkového stavu v trestnom konaní najmä vo vzťahu k   ustanoveným   súdnym   znalcom,   ktorí   podľa   nich   vypracovali   neobjektívny   znalecký posudok, pretože posudzovali iba neúplné účtovné podklady za roky 1997 až 1999, ktoré boli   nekompletné,   a   tiež   nezhodnotili   stav   majetku   spoločnosti   aj   vo   vzťahu   k   iným spoločnostiam. Sťažovatelia tiež nepovažovali za pravdivé hodnotenie všeobecných súdov, že účtovné doklady za rok 2000 neboli pre skutkový stav veci rozhodujúce. Ich námietky tiež smerovali proti tomu, že ďalší konateľ spoločnosti ani nebol obvinený z trestného činu a oni nemali ani najmenší záujem (napr. sťažovateľ v 2. rade tvrdil, že nemal žiadny úmysel poškodiť   svojich   klientov,   pretože   s   príbuznými   vložil   do   spoločnosti   nemalé finančné prostriedky, a v jeho prípade teda k uznaniu viny došlo aj napriek tomu, že nebola naplnená „subjektívna stránka trestného činu“. Na tieto námietky im všeobecné súdy nedali žiadnu odpoveď.

Na ten účel si ústavný súd vyžiadal trestný spis a preskúmal námietky sťažovateľov z hľadiska   toho,   či   nimi   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   ich   označených   základných   práv. Z rozhodnutia krajského súdu, ktorým zamietol odvolania sťažovateľov, ústavný súd zistil, že ten opísal jednotlivé odvolacie námietky sťažovateľov, ktoré sú takmer totožné s ich námietkami   prednesenými   v   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu,   preskúmal odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku okresného súdu a nemal zásadnejšie námietky ku skutkovým   zisteniam   okresného   súdu   a   právnej   kvalifikácii   konania   oboch obžalovaných,   keďže   aj   podľa   záverov   odvolacieho   súdu   tieto   zodpovedajú   výsledkom vykonaného   dokazovania.   Svoje   závery   oprel   aj   o   výpovede   viacerých   svedkov a poškodených   vo   vzťahu   tak   ako   ku   sťažovateľovi   v 1.   rade,   ako   aj   ku   sťažovateľovi v 2. rade,   ale   aj   o   listinné   dôkazy   (zmluvy   a   znalecké   posudky),   ktoré   dokazovali,   že spoločnosť, ktorej boli konateľmi, bola stratová.

Krajský súd tiež zdôraznil, že sťažovatelia „uzatvárali predmetné zmluvy vo väčšom rozsahu,   ako   bola   schopná   firma   vytvárať   obrat,   vysoký   úrok   poskytovali   bez   ohľadu na hospodársky   výsledok,   nedodržiavali   zásadu   opatrnosti   pri   podnikaní,   v   okruhu finančných činností neprimerane zvyšovali stratu spoločnosti, ktorá nebola kompenzovaná ziskom z prevádzkovej činnosti. Takto však firma mohla fungovať krátkodobo pri uzatvorení väčšieho počtu zmlúv. Takéto konanie obžalovaných však zákonite viedlo k tomu, že firma prestala   plniť   svoje   záväzky   (vyplácať   predmetné   zmenky).   Ďalej   pri   uzatváraní predmetných zmlúv obžalovaní vždy klientom uvádzali okrem iného, že firma nemá žiadne problémy, že zmenky sú zabezpečené aj nehnuteľným majetkom firmy, čo v danom období bolo   v   rozpore   so   skutočnosťou.   Navyše   obžalovaný   Hámorský   bol   iniciátorom   celého systému získavania finančných prostriedkov od klientov...“.

Krajský súd preskúmal aj výrok o treste u oboch obžalovaných, pričom zistil, že „Pri určení výmery trestu obom obžalovaným okresný súd správne prihliadol aj k dĺžke trestného   konania,   ktorú   obžalovaní   nemohli   ovplyvniť...   a   okresný   súd   nepochybil ani vo výroku, v ktorom uložil obom obžalovaným peňažné tresty...“, a okresný súd nepochybil ani vo výroku, ktorým okresným súd uložil obom obžalovaným zákaz činnosti, pretože obžalovaní sa dopustili trestnej činnosti v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou.

Odvolacie námietky krajský súd vyhodnotil ako účelové a konštatoval, že „nemohol uveriť   tvrdeniam   oboch   obžalovaných,   že   k   podnikaniu   nepristupovali   s   úmyslom kohokoľvek   podviesť.   Z   ich   samotného   konania,   teda   zo   spôsobu   uzatvárania   zmlúv, poskytovania   zavádzajúcich   informácii   o   stave   spoločnosti   a   zabezpečenie   jednotlivých zmeniek, ako aj z množstva uzatvorených zmlúv a z toho prijatých záväzkov pre spoločnosť, jednoznačne vyplýva priamy úmysel získať finančné prostriedky od klientov, bez ohľadu na to, či spoločnosť bude schopná tieto záväzky zo zmlúv v čase ich splatnosti aj splniť. V tomto smere sa nebolo možné stotožniť ani s tvrdeniami obžalovaných, že firma plnila svoje   záväzky,   keďže   pri   danom   systéme   prijímania   finančných   prostriedkov,   ktorý   bol závislý do určitej miery od počtu uzatvorených zmlúv a pri danom spôsobe hospodárenia spoločnosti T. s. r. o., boli iba otázkou času, kedy táto firma prestane plniť svoje záväzky...“.

Krajský   súd   ďalej   neakceptoval   ani   ďalšie   námietky,   ktoré   sa   týkali   znaleckého dokazovania a vloženia vlastných finančných prostriedkov do podnikania, a v tomto smere sa stotožnil s názorom prokurátora krajskej prokuratúry, že odvolacie námietky boli iba rozšírením   dôvodov   obhajoby   sťažovateľov   na   hlavnom   pojednávaní,   na   ktorú prvostupňový súd prihliadol pri svojom rozhodovaní.

Vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že nie je   svojvoľné   a   arbitrárne   a   nie   je   toho   názoru   ako   sťažovatelia,   že „zhromaždené dôkazy v konaní neboli dostatočné na to, aby bolo rozhodnuté (akceptujúc pravidlo in dubio pro reo a zásadu náležitého zistenia skutkového stavu) o vine sťažovateľov“.

Ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je naplnené tým, že   všeobecné   súdy   zistia   skutkový   stav   a   po   výklade   a   použití   relevantných   právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu na spravodlivý proces.

Do práva   na spravodlivé   súdne konanie nepatrí   právo   účastníka   konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Ústavný súd takisto judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. IV. ÚS 252/04).

V tejto   súvislosti   neušlo   pozornosti   ústavného súdu,   že   znalecké   dokazovanie   sa opieralo aj o výpoveď znalkyne z 23. júla 2004 (č. l. 2605), ktorá vychádzala pri spracovaní znaleckého   posudku   z   účtovnej   evidencie   spoločnosti   a   každý   rok   1997   až   1999 posudzovala   samostatne,   ako   aj   z „obratov   účtov   hlavnej   knihy   a   priložených   zmlúv“. Okrem toho boli zistené tiež nezrovnalosti pri účtovaní nákladov a výnosov po uzatvorení zmluvy o združení s fyzickou osobou v roku 1999, keď spoločnosť nepostupovala podľa platnej účtovnej osnovy (č. l. 2607). Všetky tieto skutočnosti vyhodnotili všeobecné súdy v okolnostiach danej veci v neprospech sťažovateľov a ich ďalšie námietky vyhodnotili ako účelové.   Takisto   ani   námietka   prípadnej   zaujatosti   druhej   znalkyne   neobstojí,   pretože sťažovatelia túto námietku prvýkrát vzniesli až v konaní pred ústavným súdom.

Obdobne   je   to   v   prípade   namietaného   porušenia   základného   práva   na   obhajobu sťažovateľa v 2. rade. S jeho námietkou sa zrozumiteľne a logicky vysporiadal najvyšší súd pri odmietnutí dovolaní, keď po citácii súvisiacich ustanovení Trestného poriadku uviedol, že „konanie na súde prebiehalo podľa základných zásad trestného konania a príslušných ustanovení Trestného poriadku.... Obvinený P. R. mal v súdnom konaní zachované všetky obhajovacie   práva   v   plnom   rozsahu.   V   prípravnom   konaní,   pri   úkonoch   namietaných obvineným,   síce   nebol   prítomný   jeho   vtedajší   obhajca   JUDr.   J.   U.,   avšak   na   hlavnom pojednávaní   boli   vykonané   podrobné   výsluchy   svedkov,   ktorých   sa   aktívne   zúčastnil   aj súčasný   obhajca   obvineného.   Výsledky   týchto   výsluchov,   uskutočnených   podľa   zásady bezprostrednosti   a   ústnosti,   boli   relevantné   a   brané   do   úvahy   pri   hodnotení   dôkazov a ustálení   skutkového   stavu.   Vo   vzťahu   k   namietanému   výsluchu   obvineného   R. z 10. augusta 2004 dovolací súd skonštatoval, že síce bol vykonaný bez prítomnosti obhajcu avšak   obsah   tejto   výpovede   nemal   zásadný   význam   pri   posudzovaní   skutkového stavu, nakoľko   z   rozsudku   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   zo   dňa   7.   mája   2010, sp. zn. 1 T 29/2007,   jasne   vyplýva,   ktoré   výpovede   považoval   súd   prvého   stupňa za relevantné pokiaľ ide o otázku viny.“.

Ústavný   súd   tiež   konštatoval, že   najvyšší   súd   správne   vyhodnotil,   že „námietka nesprávnosti skutkových zistení, námietka proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôže zakladať žiadny z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Tr. por.“.

Z uvedeného, ako aj z obsahu celého spisu vyplýva, že najvyšší súd sa vysporiadal s argumentmi   sťažovateľov   uvedenými   v   dovolaní   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu primerane a uviedol aj dôvody, prečo bolo treba akceptovať v plnom rozsahu napadnuté rozhodnutia.   Hoci   sťažovatelia   majú   na   vec   iný   názor,   samotná   skutočnosť,   že   sa nestotožňujú so závermi najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu (aj krajského súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť ešte v roku 2010), ústavný súd konštatuje, že tieto všeobecné súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného zákona   a   Trestného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretovali   a   aplikovali správne,   a   ich   úvahy   vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom legitímne a ústavnoprávne akceptovateľné.

Z   dôvodu   absencie   príčinnej   súvislosti   medzi   predmetnými   rozhodnutiami a namietaným porušením základných práv sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 2 druhej vety, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d) dohovoru ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   v   tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012