znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 124/2011-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   septembra   2011 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa Tkáčika o sťažnosti J. M. a I. M., obaja bytom W., R., zastúpených advokátkou Mgr. M. B., Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie ich   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 227/2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. M. a I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na prejednanie ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 227/2006 p o r u š e n é   b o l i.

2. J. M. a I. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume po 750 € (slovom sedemstopäťdesiat eur) pre každého, ktoré   j e   Okresný súd Dunajská Streda p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Dunajská Streda j e   p o v i n n ý   uhradiť J. M. a I. M. trovy konania v sume 276,64 € (slovom dvestosedemdesiatšesť   eur a šesťdesiatštyri centov) na účet ich právnej   zástupkyne   Mgr.   M.   B.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 124/2011-10   z 29.   marca   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom W., R. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 227/2006.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   návrhom   na   vydanie   platobného rozkazu z 1. decembra 2006 na okresnom súde domáhali voči odporcom zaplatenia sumy 50 000   Sk   (1659,70   €)   s príslušenstvom   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia   za   obdobie neoprávneného užívania nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľov odporcami.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli podrobný prehľad úkonov okresného súdu v predmetnej veci, pričom osobitne poukázali na prerušenie konania uznesením z 18. mája 2009, ktoré bolo rozhodnutím Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) z 31. mája 2010 zrušené s odôvodnením, že nie sú dané dôvody na prerušenie konania. Sťažovatelia poukázali   v sťažnosti   na   to,   že   až   20.   januára   2011,   teda   s odstupom   štyroch   rokov od začatia konania, bolo v prerokúvanej veci vykonané prvé pojednávanie.

Podľa sťažovateľov „Súd vo veci v podstate nekonal, dokonca obdobie minimálne od 26.7.2007 (kedy súd pripustil zmenu návrhu) do vytýčenia prvého pojednávania vo veci, t.j. dňa 3.12.2010, t.j. obdobie 3 rokov a 5 mesiacov možno označiť za obdobie absolútnej nečinnosti.

Súd v tomto období navyše uskutočnil nesprávne rozhodnutie v podobe uznesenia o prerušení konania, ktorého odstránenie navrhovateľov stálo veľa úsilia a vynaloženia finančných prostriedkov za právne konzultácie.“.

Sťažovatelia prezentovali názor, že „Daná vec je skutkovo aj právne jasná, nie je dôvod, aby súd o takejto veci rozhodoval vyše štyroch rokov navyše s tým, že v priebehu tohto konania súd urobil iba 3 úkony podstatné pre meritórne rozhodnutie vo veci: vydanie platobného   rozkazu   (11.12.2006),   pripustenie   zmeny   návrhu   (26.3.2007)   a uskutočnenie pojednávania (20.1.2011). Takýto postup jednoznačne nemožno označiť za prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovatelia   v   závere   sťažnosti   navrhli,   aby ústavný   súd   rozhodol   nálezom,   ktorým   by   vyslovil   porušenie   ich   základného   práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 227/2006, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal im primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, a to každému z nich, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Ústavný súd 28. apríla 2011 vyzval okresný súd, aby sa k sťažnosti vyjadril.

Okresný   súd   prostredníctvom   jeho   predsedníčky   predložil   ústavnému   súdu vyjadrenie doručené 6. júna 2011, obsahom ktorého bol podrobný chronologický prehľad vykonaných procesných úkonov a stanovisko k prijatej sťažnosti.

Okresný   súd   skonštatoval,   že   vo   veci   sťažovateľov   nejde   o   skutkovo   ani právne zložitú vec. Vo svojom stanovisku poukázal na prieťahy, ktoré podľa jeho názoru spôsobili sťažovatelia uplatnením mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania podaného proti uzneseniu okresného súdu „o dovyrúbení“ súdneho poplatku. Podľa vyjadrenia okresného súdu sú sťažovatelia účastníkmi iných analogických konaní vedených na okresnom súde, preto im mala byť skutočnosť poplatkovej povinnosti za rozšírenie návrhu známa. V závere okresný súd poukázal na skutočnosť spojenia veci sťažovateľov s ich analogickou vecou prerokúvanou okresným súdom, ktorá je takisto predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu.Predsedníčka   okresného   súdu   zároveň   vyjadrila   súhlas   s   prerokovaním   sťažnosti sťažovateľov bez nariadenia ústneho pojednávania.

V podaní doručenom ústavnému súdu 17. júna 2011 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne súhlasili s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovatelia. Vo   svojom   vyjadrení   k stanovisku   okresného   súdu   sťažovatelia   argumentovali,   že uplatnením riadneho a mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiam týkajúcim sa poplatkovej povinnosti realizovali svoje práva. Citujúc judikatúru ústavného súdu na tomto   mieste   zdôraznili,   že   zodpovednosť   za   predĺženie   konania   v dôsledku   uplatnenia práva nemôže znášať oprávnená osoba. Dodali tiež, že následkom neuhradenia súdneho poplatku   by   nebolo   zastavenie   súdneho   konania,   ale   iba   jeho   vymáhanie,   a že   teda neexistovala prekážka, ktorá by bránila okresnému pokračovať v konaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po oboznámení   sa   s   ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis okresného súdu a zistil tieto pre posúdenie sťažnosti relevantné skutočnosti:

Okresnému súdu sa nepodarilo doručiť odporcom platobný rozkaz z 11. decembra 2006 a táto zásielka mu bola vrátená 4. januára 2007 s označením „adresát nezastihnutý“ a následne 11. januára 2007 s označením „adresát zásielku neprevzal v odbernej lehote“. Okresný súd preto u kompetentných subjektov podaním z 11. januára 2007 zisťoval miesto pobytu odporcov. Po doručení ich odpovedí v priebehu januára a februára 2007 okresný súd listom z 15. januára 2007 požiadal o doručenie predmetnej zásielky kompetentný subjekt (príslušný policajný orgán), ktorý mu oznámil, že sa mu podarilo zásielku 9. februára 2007 doručiť.

Sťažovatelia   doručili   okresnému   súdu   19.   marca   2007 „Doplnenie   žalobného návrhu“. Uzneseniami   z 26.   marca   2007   pripustil   okresný   súd   zmenu   návrhu a súčasne vyzval   sťažovateľov   na doplatenie   súdneho   poplatku.   Sťažovatelia   sa   proti uzneseniu   ukladajúcemu   poplatkovú   povinnosť   26.   apríla   2007   odvolali.   Okresný   súd predložil opravný prostriedok 3. mája 2007 krajskému súdu, ktorý napadnuté prvostupňové uznesenie svojím uznesením z 30. mája 2007 potvrdil. Sťažovatelia uznesenie krajského súdu   7. septembra   2007   napadli   dovolaním.   Okresný   súd   17.   septembra   2007   vyzval odporcov, aby sa k podanému dovolaniu vyjadrili. Okresný súd predložil 9. novembra 2007 dovolanie spolu so spisom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd podané dovolanie uznesením z 29. októbra 2008 odmietol a 5. decembra 2008 vrátil okresnému súdu spisový materiál.

Okresnému súdu sa nepodarilo doručiť zásielku adresovanú odporcom, ktorá mu bola vrátená   7.   januára   2009   a 11.   februára   2009   s označením „adresát   zásielku   neprevzal v odbernej lehote“. Následne 16. februára 2009 okresný súd požiadal o doručenie zásielky kompetentný subjekt, ktorý mu 3. marca 2009 oznámil, že osoba, ktorej mala byť zásielka doručená, „neexistuje“. Okresný   súd   požiadal   o oznámenie   pobytu   odporcu   v 2.   rade kompetentné subjekty, ktoré reagovali podaniami doručenými mu 7. a 8. apríla 2009.Okresný súd uznesením z 18. mája 2009 prerušil konanie do doby právoplatného skončenia analogickej sporovej veci (sp. zn. 4 C/204/1996). Uznesenie napadli sťažovatelia 7. júla 2009 odvolaním. Okresný súd vyzval 9. júla 2009 odporcov, aby sa k podanému odvolaniu vyjadrili. Táto zásielka bola okresnému súdu vrátená 29. júla 2009 a 5. augusta 2009 s označením „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Okresný súd preto požiadal 18. augusta 2009 o doručenie zásielky a tiež o oznámenie pobytu odporcov kompetentné subjekty, ktoré reagovali podaniami doručenými okresnému súdu v priebehu októbra 2009 a oznámili mu, že sa zásielku podarilo odporcom doručiť. Opravný prostriedok so spisovým materiálom   bol   krajskému   súdu   predložený   12.   novembra   2009.   Krajský   súd   svojím uznesením z 31. mája 2010 zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a spisový materiál mu vrátil 9. júla 2010.

Okresnému   súdu   sa   opätovne   nepodarilo   doručiť   zásielku   adresovanú   odporcom, ktorá   mu   bola   vrátená   16.   septembra   2010   a 13.   októbra   2010   s označením „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Okresný súd preto požiadal 18. októbra 2010 o doručenie zásielky   kompetentné   subjekty,   ktoré   mu   8.   novembra   2010   oznámili,   že   zásielku   sa podarilo odporcom doručiť.

Okresný súd 3. decembra 2010 určil termín pojednávania na 20. január 2011, ktoré bolo v daný deň odročené na dobu neurčitú z dôvodu neúčasti odporcov.

Sťažovatelia 9. februára 2011 predložili okresnému súdu „Návrh na spojenie konaní vedených pod sp.zn. 4C 72/2006 a 9C 227/2006 podľa § 112 ods.   1 OSP“, na základe ktorého okresný súd rozhodol 22. februára 2011 o spojení označených vecí na spoločné konanie.

Okresnému súdu sa opätovne nepodarilo v apríli 2011 doručiť zásielku adresovanú odporcovi   a   táto   mu   bola   vrátená   5.   mája   2011   s označením „zásielka   neprevzatá v odbernej lehote“.

Ústavný   súd   zistil,   že   v   čase   rozhodovania   o   sťažnosti   nebola   predmetná   vec sťažovateľov   pred   okresným   súdom   meritórne   skončená,   a zároveň   zistil,   že   vo   veci (po spojení konaní vedenej na okresnom súde už pod sp. zn. 4 C 72/2005) bol určený termín pojednávania na 18. august 2011.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľov preskúmal skutkovú   a   právnu   zložitosť   veci   (1),   správanie   sťažovateľov   v   priebehu   konania   (2) a napokon aj postup okresného súdu (3).

1. Predmetom konania je uplatnený nárok sťažovateľov na vydanie bezdôvodného obohatenia   z titulu   užívania   nehnuteľnosti   vo   vlastníctve   sťažovateľov   odporcami   bez právneho dôvodu. Ústavný súd konštatuje, že tento druh konania predstavuje bežnú agendu všeobecných   súdov   a nemožno   ho považovať za   skutkovo   či   právne   zložitý   vzhľadom na existenciu početnej a ustálenej judikatúry týkajúcej sa sporov   tohto charakteru. Túto skutočnosť   uznal   vo   svojom   stanovisku   aj   samotný   okresný   súd.   Navyše,   ústavný   súd považuje za potrebné upozorniť na skutočnosť, že stupeň skutkovej a právnej zložitosti veci sa   nemohol   v prerokúvanej   veci   s ohľadom   na   doterajší   stav   konania   nijako   prejaviť, pretože okresný súd dosiaľ riešil iba vedľajšie procesné otázky a k úkonom, ktoré by viedli bezprostredne   k prerokovaniu   a meritórnemu   rozhodnutiu   vo   veci,   sa   v podstate   ešte nedostal.

2. V   rámci   posúdenia   druhého   kritéria   používaného   na   hodnotenie   prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali   nedostatočnú   aktivitu   či   súčinnosť   zo   strany   sťažovateľov   ako   účastníkov konania,   čo   vylučuje   možnosť   konštatovania   zodpovednosti   sťažovateľov   za   zistené zbytočné   prieťahy   posudzovaného   konania.   Na   druhej   strane   však   musí   ústavný   súd konštatovať, že podanie odvolania a neskôr aj dovolania sťažovateľmi proti dodatočnému vyrubeniu súdneho poplatku v súvislosti so zmenou návrhu (neúspešné) spôsobilo, že súdny spis   sa   nachádzal   na   krajskom   súde,   resp.   najvyššom   súde   celkovo   po   dobu   cca 16 mesiacov, čo objektívne predĺžilo doterajšiu dobu konania.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov, bol postup okresného súdu.

Ustálená judikatúra ústavného súdu považuje aj nesprávnu organizáciu práce, ako aj iné   nedostatky   v činnosti   súdu,   ktoré   boli   príčinou   neprimeranej   doby   prerokovania a rozhodnutia   konkrétnej   veci,   za porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov (m. m. II. ÚS 61/98, III. ÚS 18/00, III. ÚS 395/08).

Za   neefektívnu   a   nesústredenú   činnosť   konajúceho   súdu   ústavný   súd   považuje predovšetkým postup okresného súdu,   ktorý   rozhodol   o prerušení predmetného konania do právoplatného skončenia súvisiaceho konania vedeného na okresnom súde. Nesprávnosť tohto   postupu   potvrdil   aj   odvolací   súd   svojím   jednoznačným   zrušujúcim   ustanovením z 31. mája   2010.   Za   týchto   okolností   treba   dobu   prerušenia   konania   kvalifikovať   ako neefektívnu   etapu   konania   poznačenú   narušením   plynulosti   konania,   kvantifikovateľnú zbytočnými prieťahmi zodpovedajúcimi dobe približne jeden rok a sedem mesiacov.Jedným   z   nedostatkov   plynulosti   konania   bol   podľa   názoru   ústavného   súdu   aj neefektívny   postup   okresného   súdu   týkajúci   sa   opakovaných   neúspešných   pokusov o doručovanie   zásielok   adresovaných   odporcom,   ktoré   zjavne   signalizovali   obštrukcie odporcov sťažujúce postup konania (nepreberaním zásielok). Okresný súd nekonal pružne, keď v nasledujúcich prípadoch napriek predchádzajúcej skúsenosti automaticky nepristúpil k účinnému spôsobu doručovania zásielok prostredníctvom príslušného policajného orgánu, ktorý sa mu v počiatočných prípadoch osvedčil.

Ústavný súd považuje za potrebné zaujať stanovisko v uvedených súvislostiach aj k obdobiu (trvajúcemu asi 16 mesiacov), v ktorom sa súdny spis nachádzal na krajskom súde, resp. najvyššom súde v dôsledku podaného odvolania a dovolania sťažovateľmi proti uzneseniu   okresného   súdu   týkajúcemu   sa   ich   poplatkovej   povinnosti.   Ústavný   súd v okolnostiach prípadu poukazuje na ustanovenie § 10 ods. 2 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdnych   poplatkoch“),   podľa   ktorého pre nezaplatenie súdneho poplatku prvostupňový súd konanie nezastaví, ak už začal konať vo veci samej. Vychádzajúc z judikatúry všeobecných súdov, ktorá považuje za začatie konania   vo   veci   samej   aj   vydanie   platobného   rozkazu,   treba   konštatovať,   že v posudzovanom   konaní   okresný   súd   začal   konať   vo   veci   samej   vydaním   platobného rozkazu z 11. decembra 2006, čo vylučovalo možnosť zastavenia konania podľa § 10 ods. 1 zákona   o súdnych   poplatkoch.   Prebiehajúce   odvolacie   a následné   dovolacie   konanie iniciované   sťažovateľmi   využívajúcimi   svoje   procesné   práva   sa   týkalo   výlučne   otázky poplatkovej   povinnosti,   ktorej   rozhodnutie   nemalo   vplyv   na meritórne   rozhodnutie okresného súdu, preto kvalifikovať ho ako zákonnú prekážku konania je problematické. Ústavný súd obranu okresného súdu v tomto smere považuje skôr za formalistickú, pretože ani prípadná technická prekážka spôsobená predložením spisového materiálu nadriadeným súdom rozhodujúcim o opravných prostriedkoch sťažovateľov vo veci súdneho poplatku nezbavovala okresný súd povinnosti pokračovať v záujme zabezpečenia včasnej ochrany práv účastníkov konania v ďalšom prerokúvaní veci. Jednou z možností riešenia takejto situácie   bolo   napr.   vyhotovenie   kópií   spisového   materiálu   potrebných   pre   odvolacie a dovolacie konanie.

Z   petitu   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   žiadajú   ústavný   súd   aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).

Ústavný súd konštatuje, že zistená doterajšia dĺžka konania vedeného pred okresným súdom   nebola   ovplyvnená   ani   skutkovou   a   ani právnou   zložitosťou   veci   a v podstatnej miere ani správaním sťažovateľov ako účastníkov konania. Jednoznačným faktorom, ktorý mal   vplyv   na   neprimeranú   dobu   konania,   bol   postup   okresného   súdu,   a teda   zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustil v dôsledku svojho neefektívneho a nesústredeného postupu a zistenej nečinnosti.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli (bod 1 výroku uznesenia).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Napriek   tomu,   že   posudzované   konanie   pred   okresným   súdom   nebolo   ku   dňu rozhodovania   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   neprikázal   okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 227/2006 konať bez zbytočných prieťahov, pretože po jeho spojení s konaním vedeným pod sp. zn. 4 C 72/2005 mu táto povinnosť vyplýva z iného   rozhodnutia   ústavného   súdu   (sp.   zn.   III.   ÚS   13/2011),   ktorým   ústavný   súd   už pre toto konanie takýto príkaz vydal.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   žiadali   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 5 000 €, a to každému z nich, ktoré odôvodnili takto:

«Nemajetkovú ujmu vidia navrhovatelia v tom, že postupom súdu bolo umožnené, aby v podstate krádež na ich majetku (užívanie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu) zostala bez právnych následkov, v podstate „zostali okradnutí“. Jednoduchá vec nie je po uplynutí 4 rokov od začiatku konania v podstate ani v počiatku riešenia a ťažko možno odhadnúť, kedy sa navrhovatelia vôbec domôžu svojho práva.

Sťažovatelia trpia značnou psychickou ujmou, pocitmi krivdy a neistoty spôsobenými im dlhodobou neschopnosťou súdu plynulé pokračovať v konaní a súčasne rozhodnúť súdny spor. Sťažovatelia sa cítia byť poškodení pomalým riešením uvedeného súdneho sporu aj z toho dôvodu, že na súd sa obrátili s dôverou, že vec bude v krátkom čase vyriešená a svoj produktívny vek využijú na „radostnejšie“ aktivity, ako právne vzdelávanie sa za účelom dosiahnutia svojich práv.

Treba poukázať na to, že sťažovatelia majú odôvodnený pocit frustrácie, ktorý ich veľakrát   zahnal   do   situácie,   že   by   pre   pomalý   postup   súdu   uplatnenie   svojho   práva najradšej „zabalili“. Je na nich zo strany tretích osôb nazerané spôsobom „čo to vlastne chcú, prečo to nenechajú tak, prečo to toľké roky riešia“, ľudia v našej spoločnosti nie sú zvyknutí domáhať sa svojho práva a trvať na jeho uplatnení aj keď sa o ňom rozhoduje „nekonečne dlho“. Viera sťažovateľov v spravodlivosť sa takmer stratila, čo je dosť vážny fakt, nakoľko viera je niekedy to posledné, čo človeku zostane.»

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho nedostatočne   efektívny   postup   a zistené   obdobie   nečinnosti,   berúc   do   úvahy   predmet konania   na   okresnom   súde   a   všetky   okolnosti   daného   prípadu   ústavný   súd   považoval priznanie 750 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľom vznikli v súvislosti s ich právnym zastúpením pred ústavným súdom a ktoré špecifikovali sumou 276,64 €.

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v súvislosti so spoločným zastúpením dvoch sťažovateľov (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti – úkony realizované v roku 2011) postupujúc v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, §   13   ods.   2   a   § 14   ods. 1   písm. a)   a b)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   predstavuje   sumu   123,50   €,   pričom   pri vykonaní dvoch úkonov právnej služby pre dve spoločne zastúpené osoby   jej znížením o 50 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky) celková sume teda predstavuje 247 €. Paušálna náhrada výdavkov (tzv. režijný paušál) bola priznaná za každý úkon právnej služby v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky v sume 7,41 € (2 x 2 x 7,41 €), teda spolu v sume 29,64 €. Celková výška trov konania tak predstavuje sumu 276,64 €.

Keďže takto určenej sume trov konania zodpovedá aj nárok uplatnený sťažovateľmi, ústavný súd zaviazal okresný súd zaplatiť sťažovateľom na účet ich právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov)   úhradu   trov   konania   v nimi   požadovanej   sume 276,64 € (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011