znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 124/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti M.,   s.   r.   o., B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. S. C., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej   republiky,   porušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach vydaným 13. augusta 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 44/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra 2008   doručená   sťažnosť   spoločnosti   M.,   s. r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie zákazu spôsobenia ujmy pre uplatňovanie základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 4 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 44/2008-84 z 13. augusta 2008.

Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, sťažovateľ bol nastupujúcim navrhovateľom v konaní   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   o zaplatenie   splátok za predmet   nájmu,   ktoré   si   navrhovateľ   uplatňoval   na   základe   inominátnej   zmluvy s prvkami   zmluvy   o nájme   a kúpnej   zmluvy.   V tomto   konaní   okresný   súd   uznesením z 24. júla   2006   pripustil   zámenu   účastníka   konania   z pôvodného   navrhovateľa na sťažovateľa.   Pôvodný   navrhovateľ   bol   v konaní   zastúpený   právnym   zástupcom. V sťažnosti sa uvádza, že v oznámení o zmene účastníka na strane pôvodného navrhovateľa doručenom okresnému súdu „bolo výslovne uvedené, že plnomocenstvo udelené pôvodným navrhovateľom   právnemu   zástupcovi,   nebolo   sťažovateľom tomuto   právnemu zástupcovi opätovne udelené na zastupovanie“.

Okresný   súd   vydal   26.   septembra   2007   rozsudok   č. k.   38   C   50/2006-61, v ktorom vo výroku o trovách konania rozhodol tak, že sťažovateľovi ako navrhovateľovi priznal náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku.

Rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o trovách   napadol   sťažovateľ   odvolaním. Rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa neho vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci v otázke trov konania. Sťažovateľ v odvolaní   navrhol zmeniť rozsudok v napadnutej časti tak, aby mu bola priznaná i náhrada trov právneho zastúpenia. Odvolanie odôvodnil tým,   že   v otázke   náhrady   trov   konania   vzniknutých   v   dôsledku   právneho   zastúpenia pôvodného   navrhovateľa   vychádzal   súd   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci. V priebehu   prvostupňového   konania   došlo   na   základe   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky k singulárnej   sukcesii.   Singulárna   sukcesia „v   dôsledku   ktorej   dochádza   k zmenám na strane účastníkov konania, je procesným nástupníctvom, pri ktorom právny nástupca vstupuje   do   všetkých   procesných   práv   a povinností   právneho   predchodcu, ktorého predchádzajúce   úkony   so   zákonom   zaväzujú   aj   nástupcu,   t.   j.   v plnom   rozsahu aj do procesného práva na náhradu trov konania“. Prvostupňový súd sa však v odôvodnení rozsudku   s   otázkou   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   pôvodného   žalobcu   nijako nevysporiadal.

Krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   v časti   napadnutej   odvolaním sťažovateľa,   teda   vo   výroku   o trovách.   V odôvodnení   rozhodnutia   krajský   súd   uviedol, že bolo „povinnosťou   súdu   prvého   stupňa   v rozhodnutí,   ktorým   rozhodol   o pripustení zámeny účastníkov, rozhodnúť aj o trovách vystupujúceho účastníka. Nie je možné o nich rozhodovať v konečnom rozhodnutí, pretože v priebehu ďalšieho konania pôvodný žalobca už   nebol   účastníkom   konania.“.   Pokiaľ   v uznesení,   ktorým   došlo   k pripusteniu   zámeny účastníkov, súd prvého stupňa nerozhodol o trovách pôvodného žalobcu podľa § 166 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),   pôvodný   žalobca   mal   v zákonnej   lehote   právo   podať   návrh   na   rozhodnutie o trovách konania. Vzhľadom na to, že „takýto návrh podaný nebol a súd prvého stupňa svoje uznesenie v zákonom určenej lehote nedoplnil bez návrhu, v tomto štádiu konania už nebolo   možné   rozhodovať   o   trovách   pôvodného   žalobcu   z dôvodu   uplynutia   zákonnej lehoty“. V konečnom rozhodnutí vo veci samej teda nebolo potrebné rozhodovať o trovách pôvodného   žalobcu.   Okrem   toho,   trovy   právneho   zastúpenia,   priznania   ktorých   sa sťažovateľ   domáhal,   nemohli   byť   predmetom   postúpenia   pohľadávky,   lebo   v čase postúpenia pohľadávky ešte pôvodnému žalobcovi priznané neboli a „postúpiť možno iba existujúcu pohľadávku“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   je   právne   irelevantné,   že   nebol   v konaní   zastúpený advokátom,   pretože   pripustením   zmeny   účastníka   vstúpil   do   všetkých   procesných   práv predchodcu, t. j. aj do práva na náhradu trov právneho zastúpenia. Sťažovateľ tiež považuje za právne nevýznamnú skutočnosť,   že úkony právnej   pomoci,   za ktoré žiadal pôvodný navrhovateľ priznať náhradu voči odporcovi, vznikli ešte pred jeho vstupom do konania. Argumentuje   tým,   že „pohľadávka,   ktorá   je   predmetom   konania,   bola   postúpená so všetkými   vedľajšími   právami   s ňou   spojenými,   t. j.   navrhovateľ   je   v tomto   konaní nositeľom okrem iného aj práva na náhradu trov konania, ktoré vznikli jeho právnemu predchodcovi.   Náhrada trov konania patrí vždy účastníkovi, ktorým bol v čase vydania rozsudku navrhovateľ.“. Na základe uvedeného sťažovateľ tvrdí,   že krajský súd svojím konaním   porušil princíp spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj zákaz spôsobenia ujmy pre uplatňovanie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 4 ústavy.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní v predmetnej veci takto rozhodol:

„Sťažnosti sa vyhovuje. Základné   právo   sťažovateľa   bolo   podľa   čl.   12   ods.   4   a čl.   46   ods.   1   Ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru porušené tým, že Krajský súd v Košiciach, Uznesením sp. zn.: 2Co/44/2008 zo dňa 13.08.2008 potvrdil Uznesenie Okresného súdu v Košiciach I. č.k. 38C/50/2006 zo dňa 26.09.2007.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 2Co/44/2008 zo dňa 13.08.2008 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach, na ďalšie konanie, v ktorom bude krajský   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu   (§56ods.   6   Zákona   o ústavnom súde).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene, môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pri jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   a slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez   najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06 ).

Ústavný súd je podľa svojej ustálenej judikatúry oprávnený skutkové a právne závery všeobecných   súdov   kontrolovať   z hľadiska   ich   ústavnej   konformity   iba   vtedy,   ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje práva a slobody.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   týchto   svojich   práv   v   tom,   že   krajský   súd   potvrdil rozsudok   prvostupňového   súdu   v časti   výroku   o   trovách   konania   a nepriznal   mu   právo na náhradu   nákladov   právneho   zastúpenia,   ktoré   vznikli   v prvostupňovom   konaní   jeho právnemu predchodcovi na strane navrhovateľa. Sťažovateľ je totiž toho názoru, že trovy právneho zastúpenia, ktoré v konaní vznikli pôvodnému navrhovateľovi, sú príslušenstvom pohľadávky, ktorá bola naňho zmluvne postúpená, preto mu súdnym rozhodnutím mala byť priznaná   náhrada   týchto   trov   voči   odporcovi   na   základe   plného   úspechu   vo   veci. Skutočnosť, že k trovám právneho zastúpenia, ktorých náhradu si uplatňuje, došlo pred jeho vstupom do konania, považuje za právne irelevantnú.

Pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   o petite   predloženej   sťažnosti   bolo   v dôsledku okolností prípadu nevyhnutné zamerať pozornosť na ústavnú konformitu právnych názorov i na   nich   nadväzujúceho   rozhodnutia   okresného   súdu.   Ak   by   totiž   tieto   signalizovali možnosť   porušenia   sťažovateľom   označených   základných   práv   a krajský   súd   by   takéto porušenie v rámci odvolacej fázy konania nenapravil, založilo by to právomoc ústavného súdu na prijatie predloženej sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie   okresného   súdu   i právne   závery, z ktorých toto   rozhodnutie   vychádza,   nenaznačujú   žiadnu   možnosť   porušenia   práv sťažovateľa   charakterizujúcich   ústavne   relevantnú   kvalitu   základného   práva   na   súdnu ochranu. Ústavný súd bez ambície preskúmavať právne závery konajúceho súdu dospel k názoru,   že okresný   súd   bol   povinný   rozhodnúť   o trovách   pôvodného   navrhovateľa v rozhodnutí, ktorým pripustil zmenu účastníkov konania, pretože týmto rozhodnutím sa konanie pre pôvodného navrhovateľa končí. Tým, že tak neurobil, však nebolo porušené právo sťažovateľa na náhradu trov konania. Tieto trovy nemôžu byť súčasťou postúpenej pohľadávky, pretože v čase postúpenia pohľadávky ešte pôvodnému navrhovateľovi neboli priznané.

Podľa § 149 ods. 1 OSP ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.   Sťažovateľ   však v konaní nebol zastúpený právnym zástupcom,   jeho nárok na náhradu trov právneho zastúpenia je teda nedôvodný. Vzhľadom na to nebol naplnený odvolací dôvod, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je arbitrárne ani zjavne neodôvodnené. Krajský súd riadne preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok okresného   súdu,   vysporiadal   sa   s tvrdeným   dôvodom   odvolania   a vec   správne   právne posúdil. Rozhodnutím krajského súdu tak v žiadnom prípade nemohlo byť porušené právo sťažovateľa   na spravodlivý   súdny   proces.   S prihliadnutím   na odôvodnenie   napadnutého rozhodnutia,   ako aj s poukazom   na to,   že   obsahom   základného   práva   na súdnu   ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v konaní   (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2009