znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 124/08-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   apríla   2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. Č. – D., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obdo 1/2007 zo 14. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Č. – D.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2007   (po   doplnení   30.   októbra   2007)   doručená   sťažnosť   J.   Č.   –   D.,   M.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. K., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obdo 1/2007 zo 14. júna 2007.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva: «1. Okresný súd v Humennom rozsudkom z 18. októbra 2005, č. k.: 15 Cb 78/2004- 136 v spojení s opravným uznesením z 13. decembra 2005, č. k.: 15 Cb 78/2004-146 uložil žalovanému   (...) povinnosť zaplatiť   mi   ako   žalobcovi 2   500 000,-   Sk   so   16 %   úrokom z omeškania od 25. apríla 2004 do zaplatenia a trovy konania vo výške 164 072,- Sk, v prevyšujúcej časti konanie zastavil, keď dospel k názoru, že došlo k okamžitému zrušeniu zmluvy o poskytovaní služieb č. 1/2004 uzavretej dňa 6. februára 2004 medzi účastníkmi konania a preto podľa čl. IX tejto zmluvy je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi dohodnuté odstupné vo výške 2 500 000,- Sk.

2. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd rozhodol o odvolaní žalovaného proti rozsudku súdu prvého stupňa rozsudkom z 11. októbra 2006, č. k.: 1 Cob 40/2006-176 tak, že   žalobu   v   jeho   napadnutej   zaväzujúcej   časti   vo   veci   samej   zamietol,   zrušil   rozsudok vo výroku   o   povinností   žalovaného   zaplatiť   súdny   poplatok   a   zaviazal   ma   ako   žalobcu zaplatiť   žalovanému   náhradu   trov   za   zaplatené   súdne   poplatky   v   sume   250   000,-   Sk a doplňujúcim uznesením zo dňa 23. októbra 2006, č. k.: 1 Cob/40/2006-181 náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 262 796,- Sk.

3. Dovolanie zo dňa 20. 11. 2006 proti rozsudku Krajského súdu v Prešove

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd rozsudkom zo dňa 14. júna 2007,   č.   k.:   6   Obdo   1/2007,   doručený   môjmu   právnemu   zástupcovi   dňa   16.   8.   2007, moje dovolanie zamietol. (...)

Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie o zamietnutí môjho dovolania dôvodil

- konštatovaním, že článok IX. Zmluvy č. 1/2004 obsahuje podraďovaciu spojku, „pričom“ (... ukončenie zmluvy je možné okamžitým zrušením zo strany objednávateľa, pričom objednávateľ zaplatí odstupné...), ktorá vyjadruje paralelný dej, teda prejav vôle zrušiť zmluvu a zaplatenie odstupného,

- teda k využitiu práva zrušiť zmluvu podľa čl. IX písm. b) by muselo dôjsť spôsobom nevzbudzujúcim akékoľvek pochybnosti o tom, že sa tak stalo,

- žalobca nepreukázal, že žalovaný využil ust. čl. IX písm. b), t. j. že využil právo zrušiť zmluvu č. 1/2004,

- skutočnosť, že žalovaný odmieta plniť zmluvu a že mi oznámil, že predmetnú zmluvu neeviduje,   nie je možné vykladať   ako prejav vôle žalovaného zmluvu zrušiť zaplatením odstupného,

- ani samotné výberové konanie nie je takým prejavom vôle, keďže zmluva č. 1/2004 je neurčitá pokiaľ ide o záväzok objednávateľa, ktorý zadáva poskytovateľovi (žalobcovi) prácu   podľa   potrieb   a   požiadaviek   objednávateľa   (čl.   II   zmluvy.   Je   teda   len   na   vôli žalovaného, či mu prácu zadá alebo nie).

-   nemenej právne dôležitou skutočnosťou je, že žalovaný sa v zmluve nezaviazal, že bude prácu v lesníctve zadávať výlučne jednému poskytovateľovi týchto služieb, a preto takúto zmluvu mohol uzatvoriť aj s inými subjektami a sám sa následne rozhodnúť, komu a koľko z tejto práce pridelí.

- podľa názoru odvolacieho súdu, ani ja sám som nebol presvedčený o tom, či zmluva č. 1/2004 platí alebo došlo k jej zrušeniu, čo poukazuje list žalovanému zo 14. 4. 2004 (č. l. 16) vo veci okamžité zrušenie, a preto dospel k záveru, že právny názor v rozhodnutí odvolacieho súdu je v súlade s tým, čo v rozsudku dovolacieho súdu uvedené, dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 psím. c) nie je daný, lebo v predmetnej veci nie je možné dôvodiť, že   by   rozhodnutie   odvolacieho   sudu   spočívalo   na   nesprávnom   právnom   posúdení   vecí a z hľadiska   uplatneného   dovolacieho   dôvodu   je   rozsudok   odvolacieho   súdu   správny, preto dovolanie podľa ust. § 243b ods. 1 OSP zamietol. (...)

Týmto   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a   konaním,   ktoré mu predchádzalo, došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (...)

Tieto boli Najvyšším súdom Slovenskej republiky porušené tým, že vykonané dôkazy vyhodnotil   jednostranne   a   nespravodlivo   a   vyvodil   z   nich   preto   nesprávny   skutkový a následne aj právny záver jednostranne v prospech žalovaného a v neprospech žalobcu. Tým došlo aj k porušeniu čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a princípu právnej istoty ako neoddeliteľnej súčasti princípu právneho štátu podľa čl. I ústavy. (...)

Jednostrannosť   záverov   dovolacieho   súdu   v   prospech   žalovaného   a   v   môj neprospech v merite veci je najmä v tom, že:

1)   NS   SR   vyvodil   z   kľúčového   dôkazu   v   tejto   veci   a   to   zo   zmluvy   č.   1/2004, že je neurčitá pokiaľ ide o záväzok objednávateľa, ktorý zadáva poskytovateľovi (žalobcovi) prácu   podľa   potrieb   a   požiadaviek   objednávateľa   (čl.   II)   zmluvy.   Podľa   súdu   je   preto údajne na vôli objednávateľa žalovaného či žalobcovi (zhotoviteľovi) práce zadá, alebo nie.

2)   rovnako   v   rozpore   so   zmluvou   vyvodil   súd   z   nej   nesprávny   skutkový   záver, že údajne žalovaný   sa tam   nezaviazal,   že   bude   práce   v lesníctve   zadávať   výlučne jednému poskytovateľovi týchto služieb, a preto takúto zmluvu mohol uzatvoriť aj s inými subjektmi a sám sa následne rozhodnúť, komu a koľko z tejto práce pridelí.

Z   tohto   nesprávneho   skutkového   zistenia   následne   vyplýva   aj   nesprávne   právne posúdenie veci prejavujúce sa v nespravodlivom rozhodnutí súdu v merite veci. (...) Z   čl. II tejto   zmluvy   preto   nemožno   vyvodiť   skutkový   a   následne   právny   záver, že je neurčitý,   čo   do   povinnosti   žalovaného   „zadať“   tieto   práce,   lebo   je   to   údajne ponechané na jeho vôli, či ich zadá alebo nie.

Ad   2)   Skutkový   záver   súdu,   podľa   ktorého   sa   údajne   žalovaný   v   tejto   zmluve nezaviazal, že „práce v lesníctve bude zadávať výlučne jednému poskytovateľovi a preto takúto zmluvu mohol uzatvoriť aj s iným subjektom, a sám sa následne rozhodnúť, komu a koľko   z   tejto   práce   pridelí“,   priamo   odporuje   textu   zmluvy.   V čl.   VIII   tejto   zmluvy sa výslovne   uvádza:   „Pracovné   činnosti   v čl.   II,   bode   1   až   8   objednávateľ   bude zabezpečovať iba na základe tejto zmluvy“.

Tým   je   expressis   verbis   jasne,   určite   a   zrozumiteľne   vyjadrený   zmluvný   záväzok objednávateľa   (žalovaného),   že   neuzavrie   na   výkon   týchto   prác   zmluvu   s   niekým   iným a že ich bude na základe tejto zmluvy vykonávať iba žalobca.

Ak teda žalovaný sa rozhodol výberovým konaním na zmluvne dohodnutý výkon prác so žalobcom podľa čl. II zmluvy č. 1/2004 uzavrieť zmluvu s niekým iným a toto výberové konanie osobne a písomne oznámil žalobcovi a výberové konanie uskutočnil a vyhodnotil, tak   ako   to   skutkovo   zistil   prvostupňový   súd   (str.   4   a   5   rozsudku   OS   Humenné), tak je to relevantný prejav vôle žalovaného, ktorý jednoznačne poukazuje na to, že došlo zo stany žalovaného   k ukončeniu zmluvy   jej okamžitým   zrušením podľa   čl.   IX   písm.   b) zmluvy a teda aj k jeho povinnosti zaplatiť žalobcovi dohodnuté odstupné. (...)

Vzhľadom   na   vyššie   uvedený   skutkový   stav   je   preukázateľné   jednostranné a neobjektívne tvrdenie dovolacieho súdu v neprospech žalobcu, že „k využitiu práva zrušiť zmluvu podľa čl. IX písm. b) by muselo dojsť spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, že sa tak stalo“ a že ja ako žalobca som „nepreukázal,   že žalovaný využil ust.   čl.   IX písm. b), t. j. že využil právo zrušiť zmluvu“.

V týchto intenciách vyznieva aj ďalší neobjektívne vyvodený názor dovolacieho súdu, že „ani samotný žalobca nebol presvedčený o tom, či zmluva č. 1/2004 platí alebo došlo k jej   zrušeniu,   čo   poukazuje   list   zo   14.   4.   2004   (č.   l.   14)“,   adresovaný   žalovanému. Ak by sa dovolací   súd   riadil zásadou   úplného hodnotenia dôkazov   (§   132 OSP),   potom by k takému záveru nemohol vôbec dôjsť (...).

Zo strany žalovaného išlo o jednostranný právny úkon - okamžité zrušenie zmluvy, čo je z vykonaných dôkazov pred prvostupňovým súdom jednoznačne preukázateľné. Opačné hodnotenie dovolacím súdom je v rozpore s týmito dôkazmi, naviac ak svoje tvrdenie dovolací súd argumentuje zjavne v rozpore so skutkovým stavom (...).

Dovolací súd vo svojom rozsudku ani v jednom nepreukázal ním tvrdené skutočnosti a   tým   aj   správnosť   vyvodených   právnych   záverov   jeho   výroku   o   zamietnutí   dovolania žalobcu.

Ten   najdôležitejší   dôkaz,   o   ktorý   dovolací   súd   zjavne   opiera   svoje   nesprávne a jednostranné   rozhodnutie,   t.   j.   neexistencia   zmluvného   záväzku   žalovaného   plniť výlučne lesnícke   práce   pre   žalobcu,   je   priamo   výslovne   uvedený   v čl. VIII zmluvy č. 1/2004.

Tým   dovolací   súd   jednostranne   a   v   rozpore   s ust.   §   120   ods.   2   OSP   rozhodol v prospech žalovaného a v neprospech žalobcu, sťažovateľa. (...)

Výklad   dotknutých   ustanovení   zmluvy   č.   1/2004   a   hodnotenie   vyššie   uvedených dôkazov dovolacím súdom je preto nezákonný a v konečnom dôsledku voči sťažovateľovi ako   žalobcovi   nespravodlivý.   Súčasne   z   toho   vyvodzujem   záver,   že   dokazuje   porušenie zásady   nestrannosti   súdu,   ktorého   konanie   vyústilo   jednostranne   v   prospech žalovaného a v neprospech   žalobcu.   Veď   pri   takomto   jednoznačnom   znení   zmluvy a výsledkov   dokazovania   na   prvostupňovom   súde,   nemožno   ho   interpretovať opačne, a to tobôž nie na úrovni najvyššieho súdu, ak len nejde o konanie vedomé. Takéto   konanie   Najvyššieho   súdu   predstavujúce   vedomé   vyvodenie   skutkových a právnych   záverov,   očividne   odporujúce   týmto   dôkazom   a   zmluve,   je   preto   porušením zásady spravodlivého procesu zaručeného čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach a čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   prejavilo   sa   v   nezákonnom   a   nespravodlivom rozhodnutí voči žalobcovi, sťažovateľovi. (...)

Ďalej navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky dočasným opatrením odložil vykonateľnosť   napadnutého   právoplatného   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (...) a súčasne tretej osobe, t. j. žalovanému (...) uložil, aby sa dočasne zdržal oprávnenia mu prislúchajúceho z právoplatných rozhodnutí Krajského súdu v Prešove. (...) Mám za to, že práve správaním sa žalovaného a sťažnosťou preukázané dôvody o nezákonnosti rozhodnutia dovolacieho súdu mi spôsobili bez mojej viny finančnú ťarchu, ktorú   nemôžem   uniesť   a   bolo   by   i   nespravodlivé,   aby   som   mal   vzhľadom   na   skutkový a právny stav vo veci samej znášať neprávom mi vzniknutú škodu len preto, že sa dožadujem práva na spravodlivosť a dodržiavanie zákonov.»

V doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 30. októbra 2007 sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol takto:

«1.   Podľa   §   56   ods.   1   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky   a   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   rozhodol,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky rozsudkom č. k.: 6 Obdo 1/2007 zo dňa 14. júna 2007 porušil

a)   článok   1   ods.   1),   článok   2   ods.   2,   článok   46   ods.   1)   Ústavy   Slovenskej republiky,

b) článok 6 ods. 1), prvú vetu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (č.   209/1992   Zb.)   v   spojení   s   článkom   1   ods.   2)   a   článkom   7   ods.   5)   Ústavy Slovenskej republiky.

2. Podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b), c) a d) zákona o ústavnom súde:

a) zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.: 6 Obdo 1/2007 zo dňa 14. júna 2007,

b)   vrátil   vec   Najvyššiemu   súdu   SR   na   ďalšie   konanie   s   právnym   názorom, že k vydaniu rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k.: 1 Cob 40/2006 zo dňa 11. októbra 2006 došlo v rozpore s Ústavou SR.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.   Neviaže   sa   na   nijakú   ideológiu   ani   náboženstvo.   Podľa   odseku   2   tohto   článku Slovenská   republika   uznáva   a   dodržiava   všeobecné   pravidlá   medzinárodného   práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,   medzinárodné   zmluvy,   na   ktorých   vykonanie   nie   je   potrebný   zákon, a medzinárodné   zmluvy,   ktoré   priamo   zakladajú   práva   alebo   povinnosti   fyzických   osôb alebo   právnických   osôb   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa prvej vety čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z vyžiadaného spisu Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 Cb 78/2004 ústavný súd zistil, že 30. apríla 2004 bola okresnému   súdu   doručená   žaloba   sťažovateľa,   ktorou   sa   voči   žalovanému   domáhal zaplatenia   sumy   2   500   000   Sk   s príslušenstvom   z dôvodu   okamžitého   zrušenia   zmluvy o poskytovaní   služieb   č.   1/2004   zo   6.   februára   2004   (ďalej   len   „zmluva   č.   1/2004“). Na základe toho okresný súd platobným rozkazom sp. zn. 15 Cb 78/2004 zo 16. marca 2005 uložil odporcovi zaplatiť sťažovateľovi požadovanú sumu s príslušenstvom. Proti tomuto rozhodnutiu podal odporca odpor, v dôsledku čoho sa platobný rozkaz zrušil a vo veci boli nariadené   pojednávania.   Následne   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   15   Cb   78/2004 z 18. októbra 2005 opäť rozhodol tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 2 500 000 Sk s príslušenstvom, rozhodol aj o trovách konania štátu a v prevyšujúcej časti konanie zastavil. Uznesením sp. zn. 15 Cb 78/2004 z 13. decembra 2005 okresný súd opravil výrokovú časť rozsudku, pričom toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 6. januára 2006. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalovaný 21. decembra 2005 odvolanie, o ktorom   rozhodol   Krajský   súd   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom č. k. 1 Cob 40/2006-176   z 11.   októbra   2006   tak,   že   prvostupňový   rozsudok   v spojení s opravným uznesením v napadnutej zaväzujúcej časti vo veci samej zmenil tým spôsobom, že   žalobu   zamietol,   výrok   o povinnosti   žalovaného   zaplatiť   súdny   poplatok   zrušil a sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu trov za zaplatené súdne poplatky.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   v ktorom   dôvodil, že rozsudok odvolacieho súdu je podľa jeho názoru „nesprávny a vytýkam mu nesprávnosť v právnom   posúdení   veci.   (...)   A práve   v tom   vidím   nesprávne   právne   posúdenie   veci odvolacím súdom,   ktorý vyvodil z konštatovania, že v zmluve zo dňa 6. 2. 2004 nebola dohodnutá osobitná úprava. (...) žalovaný písomne aj ústne oznámil žalobcovi a následne žalobcovi oznámil, že nakoľko sa nezúčastnil tohto výberového konania, nemôže akceptovať žalobcove   prípadné   následné   požiadavky   na   výkon   pestovných   prác   (...).   Úmyslom žalovaného bolo teda jednostranne zrušiť zmluvu č. 1/2004, na čo mal právo podľa čl. IX zmluvy, tento úmysel žalovaný oznámil žalobcovi a žalobca si tento prejav vôle žalovaného nemohol vykladať inak ako okamžité zrušenie zmluvy č. 1/2004, čo je skutkovo a právne preukázané   v konaní   pred prvostupňovým   súdom   a v jeho rozhodnutí.   (...)   Podľa   §   344 obchodného zákonníka od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zmluva alebo   tento   alebo   iný   zákon.   V zmluve   iný   dôvod   zániku   zmluvy   nebol   dohodnutý. Skutočnosť, že si zmluvné strany dohodli odstupné pre prípad okamžitého zrušenia zmluvy, je   vôľou   oboch   zmluvných   strán,   a túto   vôľu   nemožno   vykladať   inak,   ako   je   v zmluve vyjadrená“. Sťažovateľ   zároveň   dovolaním   napadol   uznesenie   krajského   súdu č. k. 1 Cob 40/2006-181 z 23. októbra 2006, ktorým mu bola uložená povinnosť nahradiť trovy   právneho   zastúpenia   žalovaného.   Na   základe   uvedeného   žiadal,   aby najvyšší   súd napadnutý rozsudok a uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

O podanom   dovolaní   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   Obdo   1/2007 zo 14. júna   2007   tak,   že   ho   zamietol.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   poukázal na skutkové zistenia a právne závery okresného súdu a krajského súdu, uviedol argumenty sťažovateľa   obsiahnuté   v dovolaní,   ako   aj   vyjadrenie   žalovaného   k tomuto   dovolaniu. Z odôvodnenia namietaného rozsudku dovolacieho súdu okrem iného vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 OSP) po zistení, že dovolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 240 ods. 1 OSP), a že je podľa ust.   §   238   ods.   1   OSP   prípustné,   preskúmal   rozsudok   odvolacieho   súdu   v   spojení s doplňujúcim uznesením a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) OSP sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistené skutkové zistenia. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Podľa   ust.   §   355   ods.   1   Obchodného   zákonníka   -   ak   strany   zahrnú   do   zmluvy dojednanie,   že   jedna   zo   strán   alebo   ktorákoľvek   zo   strán   je   oprávnená   zmluvu   zrušiť zaplatením   určitej   sumy   ako   odstupného,   zrušuje   sa   zmluva   od   doby   svojho   uzavretia, keď oprávnená   osoba oznámi   druhej strane,   že svoje   právo využíva   a   určené odstupné zaplatí.

Je nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy č. 1/2004 dňa   6.   februára   2004   o   poskytovaní   služieb.   V   článku   IX   tejto   zmluvy   si   žalobca so žalovaným   dohodli   spôsoby   ukončenia   zmluvy   a   to,   ak   dodávateľ   (žalobca)   spôsobí objednávateľovi škodu na majetku vyššiu ako 100 000,- Sk (čl. IX písm. a) a druhý spôsob okamžitým zrušením zo strany objednávateľa (žalovaného), pričom objednávateľ zaplatí poskytovateľovi   služieb   tejto   zmluvy   (sťažovateľovi)   odstupné   vo   výške   2   500   000,-   Sk (čl. IX písm. b).

Obchodný zákonník v ust. § 355 ods. 1 pripúšťa, aby si účastníci zmluvy dohodli odstupné, čo si žalobca so žalovaným v zmluve č. 1/2004 čl. IX dohodli.

Dovolací súd z obsahu citovaného článku IX. Zmluvy konštatoval, že tento článok obsahuje   podraďovaciu   spojku   „pričom“   (...   ukončenie   zmluvy   je   možné   okamžitým zrušením zo strany objednávateľa, pričom objednávateľ zaplatí odstupné...), ktorá vyjadruje paralelný dej, teda prejav vôle zrušiť zmluvu a zaplatenie odstupného.

Teda k využitiu práva zrušiť zmluvu podľa čl. IX písm. b) by muselo dôjsť spôsobom nevzbudzujúcim   akékoľvek   pochybnosti   o   tom,   že   sa   tak   stalo.   Žalobca   nepreukázal, že žalovaný   využil   ust.   čl.   IX   písm.   b)   t.j.,   že   využil   právo   zrušiť   zmluvu   č.   1/2004. Skutočnosť,   že   žalovaný   odmieta   plniť   zmluvu   a   že   mu   oznámil,   že   predmetnú   zmluvu neeviduje,   nie je možné vykladať   ako prejav vôle žalovaného zmluvu zrušiť zaplatením odstupného. Ani samotné výberové konanie nie je takýmto prejavom vôle, keďže zmluva č. 1/2004 je neurčitá pokiaľ ide o záväzok objednávateľa, ktorý zadáva poskytovateľovi (žalobcovi) prácu podľa potrieb a požiadaviek objednávateľa (čl. II zmluvy). Je teda len na vôli žalovaného, či mu prácu zadá alebo nie. Nemenej právne dôležitou skutočnosťou je, že žalovaný sa v zmluve nezaviazal, že bude prácu v lesníctve zadávať výlučne jednému poskytovateľovi týchto služieb, a preto takúto zmluvu mohol uzatvoriť aj s inými subjektmi a sám sa následne rozhodnúť, komu a koľko z tejto práce pridelí.

Ani   samotný   žalobca,   podľa   názoru   dovolacieho   súdu,   z listu,   ktorý   označil ako okamžité zrušenie zmluvy (č. l. 14) nebol presvedčený o tom, či zmluva č. 1/2004 platí alebo došlo k jej zrušeniu, čo poukazuje list zo 14. 4. 2004 (č. l. 16), ktorým žalobca žiada žalovaného o plnenie zmluvných záväzkov resp. odstupné.

Dovolací súd preto dospel k záveru, že právny názor, z ktorého vychádzal odvolací súd pri svojom rozhodnutí, je v súlade s tým, čo bolo vyššie uvedené. Dovolací dôvod podľa ust.   §   241   ods.   2   písm.   c)   nie   je   daný,   lebo   v   predmetnej   veci   nie   je   možné   dôvodiť, že by rozhodnutie   odvolacieho   súdu   spočívalo   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci. Z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu je rozsudok odvolacieho súdu správny. (...)»

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Ústavný   súd   v prípadoch,   keď sa zaoberal   možným porušením základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, vyslovil, že právo na spravodlivý   súdny   proces   neznamená   právo   na   to,   aby   bol   účastník   konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad   nie   je   arbitrárny   a   je   náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne práva priznaného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávislo a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému   právu   poskytnutá   ochrana v medziach   zákonov,   ktoré   ustanovenia o súdnej ochrane vykonávajú, a teda, že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať   sa   súdnej   ochrany,   ale   túto   aj   v určitej   kvalite,   t.   j.   zákonom   ustanoveným postupom súdu, dostať.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   bolo   tvrdenie   o nesprávnosti   skutkových   zistení a právnych záverov dovolacieho súdu, ktorým bolo jeho dovolanie zamietnuté. Sťažovateľ uprednostňoval   rozsudok   okresného   súdu,   ktorým   bola   žalovanému   uložená   povinnosť zaplatiť   mu   sumu   2   500   000   Sk   s príslušenstvom,   a to   z dôvodu   okamžitého   zrušenia zmluvy   č. 1/2004   podľa   jej   čl.   IX   písm.   b),   z ktorého   je   zrejmé,   že   ukončenie   tejto zmluvy je možné   okamžitým   zrušením   zo   strany   objednávateľa   (žalovaného),   pričom objednávateľ zaplatí poskytovateľovi služieb tejto zmluvy (sťažovateľovi) odstupné v sume 2 500 000 Sk.

Podľa § 344 Obchodného zákonníka od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zmluva alebo tento alebo iný zákon.

Podľa § 355 ods. 1 Obchodného zákonníka ak strany zahrnú do zmluvy dojednanie, že jedna zo strán alebo ktorákoľvek zo strán je oprávnená zmluvu zrušiť zaplatením určitej sumy ako odstupného, zrušuje sa zmluva od doby svojho uzavretia, keď oprávnená osoba oznámi   druhej   strane,   že   svoje   právo   využíva   a   určené   odstupné   zaplatí.   Ustanovenie § 351 ods. 1 platí primerane pre účinky zrušenia zmluvy.

Ako z odôvodnenia namietaného rozsudku zo 14. júna 2007 vyplýva, najvyšší súd sťažovateľovi ozrejmil, na základe akých dôvodov sa stotožnil so závermi krajského súdu obsiahnutými v jeho rozsudku   z 11.   októbra   2006,   ktorým   v rámci   odvolacieho   konania bolo prvostupňové rozhodnutie v napadnutej zaväzujúcej časti vo veci samej zmenené tak, že žaloba bola zamietnutá. Po oboznámení sa so skutkovým stavom, vyhodnotení dôkazov a následnej   aplikácii   príslušných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   najvyšší   súd vyslovil, že k zrušeniu zmluvy č. 1/2004 podľa čl. IX písm. b) by muselo dôjsť spôsobom nevzbudzujúcim žiadne pochybnosti o takomto ukončení zmluvného vzťahu, pričom dodal, že   sťažovateľ   nepreukázal,   aby   žalovaný   využil   toto   ustanovenie   zmluvy   č.   1/2004 a zrušil ju.   Okrem   toho   najvyšší   súd   vyjadril   názor,   že   takýmto   prejavom   vôle smerujúcim k zrušeniu   zmluvy   nebolo   ani   výberové   konanie,   keďže   zmluvu   č.   1/2004 pokladal   za neurčitú,   pokiaľ   išlo   o záväzok   žalovaného   zadávať   podľa   potrieb   práce sťažovateľovi.

S prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   z napadnutého   rozsudku najvyššieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by zakladala   svojvôľu   alebo   takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Po   preskúmaní   spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   rozsudku   dovolacieho   súdu a s ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovateľ   uviedol   v predmetnej   sťažnosti,   ústavný   súd nezistil   taký   jeho   výklad   a aplikáciu   ustanovení   Obchodného   zákonníka,   či   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku týkajúcich sa dokazovania, či hodnotenia dôkazov, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2   a čl.   7   ods.   5   ústavy.   To,   že   najvyšší   súd   nerozhodol   v súlade   s očakávaním sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením uvedených práv, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   to,   že ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa,   ako   aj   jeho   žiadosťou   o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2008