znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 124/06-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej advokátkou JUDr. O. S., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Okresného   súdu   Nové   Zámky č. k. 15 Cb 189/2005-56 z 5. decembra 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   P.,   a. s., o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2006   doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   a. s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpenej advokátkou   JUDr.   O.   S.,   P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 Cb 189/2005-56 z 5. decembra 2005.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že s účinnosťou od 9. septembra 2005 sa po zlúčení stal   právnym   nástupcom   obchodnej   spoločnosti   B.,   a. s.,   N.,   ktorá   bola   zrušená   bez likvidácie (ďalej len „právny predchodca“).

Ďalej   uviedol,   že   na   podnet   jeho   právneho   predchodcu   ústavný   súd   už   v náleze č. k. IV. ÚS 23/05-59   z   13. apríla 2005   deklaroval   porušenie   základného   práva   tejto spoločnosti na rovnosť vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy a základného práva rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   sp. zn.   15 Cob 27/2004   z   2. júna 2004 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 102/03 z 5. mája 2004 a zrušil napadnuté rozsudky.

Vychádzajúc z tohto právneho záveru ústavného súdu, ako aj z totožnosti skutkových podstát   uvedených   rozsudkov,   a   to   rozdelenia   zdravotníckych   zariadení   na   zmluvné a nezmluvné,   pričom   podľa   sťažovateľa   nemožno   zariadenia   na   veľkodistribúciu   liekov a zdravotníckych   pomôcok   (akým   je   aj   sťažovateľ)   vyradiť   zo   sústavy   zdravotníckych zariadení,   sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   návrh   na   obnovu   konania   vo   veci   č. k. 14 Cb 30/02-314   o   zaplatenie   902 959,75 Sk   voči   V.,   a. s.   (ďalej   len   „zdravotná poisťovňa“), z titulu poplatku z omeškania, ako aj v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod   sp. zn.   15 Cob 150/2003,   15 Cob 151/2003,   v ktorom   bol   uvedený   rozsudok okresného súdu potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 29. októbra 2003.

Sťažovateľ konštatoval, že jeho návrh na obnovu konania prejednal okresný súd pod č. k. 15 Cb 189/2005-56 dňa 5. decembra 2005. Uznesenie o zamietnutí návrhu mu bolo doručené 4. januára 2006.

V   uvedenom   postupe   okresného   súdu   a   jeho   rozhodnutí,   ktorým   zamietol   návrh sťažovateľa   na   obnovu   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   14 Cb 30/02 napriek tomu, že sťažovateľ uvádzal nové skutočnosti, ktoré mu boli známe iba po doručení nálezu   ústavného   súdu   z   13. apríla 2005   týkajúceho   sa   konaní s obdobným   predmetom sporu, vidí sťažovateľ porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom a rozhodnutím   okresného   súdu   č. k.   15 Cb 189/2005-56   z   5. decembra 2005   a   zrušil rozhodnutie v uvedenej veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Podľa   obsahu   sťažnosti   je   jej   predmetom   tvrdenie   sťažovateľa   o   porušení   jeho základného   práva   podľa   označeného   článku   ústavy   postupom   a rozhodnutím   okresného súdu   o zamietnutí   jeho návrhu na obnovu   konania vo veci   vedenej   na tomto súde   pod sp. zn. 14 Cb 30/02   o   zaplatenie   902 959,75 Sk   z   titulu   poplatku   z   omeškania   voči zdravotnej poisťovni, pričom novými právnymi skutočnosťami, ktorými odôvodňoval svoj návrh,   bolo   rozhodnutie   ústavného   súdu   v   iných   obdobných   konaniach   o   deklarovaní porušenia ústavných práv zo strany všeobecných súdov a zrušení ich príslušných rozsudkov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   sa   vo   veci   svojej   právomoci   riadi   zásadou,   že   všeobecné   súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Všeobecné   súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa   poskytnúť   im   účinnú   ochranu   pred   neoprávnenými   štátnymi   zásahmi,   pritom   má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva a slobody. Príslušné procesné poriadky (v tomto prípade Občiansky súdny poriadok) sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany aj zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, keď nie je daná právomoc všeobecných súdov (napr. II. ÚS 13/01).

Týmto zákonným postupom sa zabezpečuje ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Toto právo zahŕňa aj právo fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa § 201 Občianskeho   súdneho   poriadku   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 206 ods. 1 citovaného zákona ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie,   nenadobúda   rozhodnutie   právoplatnosť,   dokiaľ   o odvolaní   nerozhodne právoplatne odvolací súd.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva garantovaného čl. 46 ods.   1   ústavy,   treba   konštatovať,   že   v okolnostiach   prípadu   sa   tento   vôbec   nedomáhal na príslušnom   súde   ochrany   svojho   namietaného   práva   (túto   skutočnosť   nepreukázal, ani to netvrdí v sťažnosti).

Z pripojeného   uznesenia   okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu   na obnovu   konania totiž   vyplynulo,   že   voči   nemu   bolo   možné   podať   odvolanie,   o čom   bol   sťažovateľ v predmetnom   uznesení   náležite   poučený.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatuje, že sťažovateľ mal preto v systéme všeobecného súdnictva proti namietanému porušeniu základného práva k dispozícii účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý však nevyužil.   Ak   sťažovateľ   tvrdil,   že   okresný   súd   mu   zamietol   návrh   na   obnovu   konania vedeného pod   sp.   zn.   14 Cb 30/02   nezákonne,   tento argument mohol   predniesť v rámci odvolacieho   konania   po   podaní   odvolania   voči   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 15 Cb 189/2005-56, čo však neurobil. Po overení tejto skutočnosti v príslušnom spise okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   napadnuté   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 25. januára 2006.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   bol   nútený   sťažnosť   sťažovateľa po jej predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   pre   nedostatok   svojej   právomoci   podľa   § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   zaoberať sa sťažnosťou sťažovateľa nemožno odstrániť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o ďalších nárokoch   (zrušenie   rozhodnutia   súdu)   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 3 ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti osobitne nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2006