znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 124/05-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júla 2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Eduarda Báránya a Juraja Babjaka prerokoval sťažnosť Mgr. D. B., P., zastúpeného advokátkou JUDr. L. F., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Košice II v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Er 1427/01, Ex 382/01, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo Mgr. D. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky Okresným súdom   Košice   II   v konaní vedenom   pod sp. zn. Er 1427/01, Ex 382/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Mgr. D. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 Sk (slovom   pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia advokátke   JUDr.   L.   F.,   P.,   vo   výške   6   252   Sk   vrátane   DPH   (slovom šesťtisícdvestopäťdesiatdva slovenských korún) na účet právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla 2005 doručená   sťažnosť   Mgr.   D.   B.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. L. F., P., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   Okresným   súdom   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v exekučnom   konaní vedenom pod sp. zn. Er 1427/01, Ex 382/01. Sťažovateľ má v predmetnom exekučnom konaní postavenie povinného.

Predmetom   sťažnosti   je tvrdenie sťažovateľa,   že postupom   okresného súdu,   jeho nečinnosťou   v konaní   o rozhodovaní   o námietkach   voči   exekúcii   vedenej   na   návrh oprávneného   S.   p.,   so   sídlom   v B.,   pobočky   K.   (ďalej   len   „oprávnený“)   a návrhu   na zastavenie   exekúcie   v období   od   28.   októbra   2003   až   dosiaľ,   došlo   k porušeniu   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy. Sťažovateľ poukazoval na tú skutočnosť, že súd vôbec nekonal, hoci jeho konaniu a ďalšiemu postupu nebránili zákonná prekážka alebo procesné úkony účastníkov konania.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval,   že   nekonaním okresného súdu vo veci sp. zn. Er 1427/01, Ex 382/01 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   priznal   mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000 Sk a trovy konania v celkovej výške 6 252 Sk.

Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   124/05   z   29.   apríla   2005   prijal   podľa ustanovenia   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 30. júna 2005. Konštatoval, že sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky nápravy prípadného porušenia svojich práv, pretože nepodal príslušnému orgánu štátnej správy súdov sťažnosť na prieťahy v konaní podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, resp. podľa ustanovenia § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Po stručnom popísaní priebehu doterajšieho exekučného konania uviedol, že v čase predloženia námietok sťažovateľa   bolo   na   okresnom   súde   evidovaných „viac   ako   22   tisíc   nevybavených exekúcií“. Na rozhodnutie exekučnému súdu bolo predložených takmer 2000 vecí, z toho 626   nerozhodnutých   námietok   proti   exekúcii,   o ktorých   súd   rozhoduje   podľa   poradia, v akom   napadli   na   súd.   Keďže   rozhodnutím   o zastavení   exekúcie   bol   odstránený   stav právnej neistoty sťažovateľa, predseda okresného súdu navrhol, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. Er 1427/01, Ex 382/01 zistil nasledovný priebeh a stav exekučného konania:

Okresný súd poverením č. 5803 017709 z 19. apríla 2001 poveril súdneho exekútora Mgr. Ľ. S., so sídlom v K. (ďalej len „exekútor“), vykonaním exekúcie proti sťažovateľovi ako povinnému na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 102 142 Sk na základe jeho právoplatného a vykonateľného rozhodnutia č. k. 203-196-4105/99-41 z 25. mája 2001 (z titulu dlžného poistného a dlžného penále v dôsledku neplnenia zákonných odvodových povinností) a návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie z 2. apríla 2001. Exekúcia na návrh   oprávneného   proti   povinnému   je vykonávaná na tomto   Exekútorskom   úrade   pod sp. zn. EX 382/01.

Poverený   súdny   exekútor   upovedomil   účastníkov   konania   o začatí   exekúcie upovedomením   sp.   zn.   EX   382/01 z 22.   mája 2001,   ktoré bolo sťažovateľovi   doručené 2. júla 2003. Spolu s upovedomením o začatí exekúcie exekútor zaslal účastníkom konania aj upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie z 26. júna 2003, upovedomenie o vykonaní súpisu z 26. júna 2003 a súpis hnuteľných vecí podliehajúcich exekúcii z 26. júna 2003.

Sťažovateľ   podal   v predmetnej   veci   7.   júla   2003   námietky   voči   exekúcii s odôvodnením, že časť svojho záväzku už oprávnenému uhradil, a to 7. novembra 2001 sumu vo výške 30 000 Sk a 14. novembra 2001 sumu vo výške 9 626 Sk, čím sa celková výška vymáhanej pohľadávky znížila na 62 516 Sk. Navyše, poukázal na tú skutočnosť, že rozhodnutie oprávneného mu nebolo doručené, a preto nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. Z uvedeného dôvodu žiadal voči nemu vedenú exekúciu zastaviť.

Toho istého dňa sťažovateľ podal exekútorovi aj námietky voči predbežným trovám exekúcie vyčísleným vo výške 21 000 Sk.

Za   účelom   rozhodnutia   o podaných   námietkach   exekútor   31.   júla   2003   predložil exekučný   spis   okresnému   súdu.   Okresný   súd   listom   z 28.   októbra   2003   vyzval   právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby v lehote 15 dní súdu oznámila, kde sa sťažovateľ ako povinný zdržiaval v dňoch 1. a 2. júna 1999. Listom z 10. decembra 2003 okresný súd ešte zisťoval trvalý pobyt sťažovateľa   v registri   obyvateľov Slovenskej   republiky (ďalej   len „register obyvateľov“).

Sťažovateľ   23.   decembra   2003   oznámil   okresnému   súdu,   že   rozhodnutie oprávneného č. k. 203-196-4105/99-41 z 25. mája 1999 mu nebolo doručené, neprevzal ho, a teda podľa jeho názoru nenadobudlo právoplatnosť ani vykonateľnosť. V dôsledku tejto skutočnosti požiadal podľa § 57 ods. 1 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení ďalších   zákonov   o zastavenie   exekúcie   v celom   rozsahu.   Zároveň   súdu   oznámil,   že   od 13. októbra 1998 je prihlásený na trvalý pobyt u svojich rodičov v P., kde sa aj zdržiaval v čase 1. a 2. júna 1999.

Túto   informáciu   okresnému   súdu   potvrdil   aj   Mestský   úrad   v P.,   a to   listom zo 17. decembra 2003, ako aj register obyvateľov listom z 29. decembra 2003, ktorý navyše oznámil okresnému súdu aj prechodný pobyt sťažovateľa, ktorým od 19. marca 2003 bola B.

Podaním doručeným okresnému súdu 6. júla 2004 sťažovateľ žiadal okresný súd o rozhodnutie vo veci, a to o zastavenie voči nemu vedenej exekúcie pre jej neprípustnosť (z dôvodu neprávoplatného a nevykonateľného exekučného titulu). O obdobné rozhodnutie súdu žiadal sťažovateľ aj podaniami z 30. júla 2004, z 22. októbra 2004 a z 1. februára 2005.

Medzičasom okresný súd ako súd exekučný uznesením sp. zn. Er 1427/01, Ex 382/01 zo   14.   júna   2005   napokon   exekúciu   vedenú   voči   sťažovateľovi   z právnych   dôvodov uvádzaných sťažovateľom zastavil. Predmetné uznesenie nie je ešte právoplatné.

Sťažovateľ síce nepodal v konaní sp. zn. Er 1427/01, Ex 382/01 sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov, tak ako to vyžaduje § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, okresnému súdu však listami z 21. októbra 2004 a 31. januára 2005 podal opakované žiadosti o konanie a rozhodnutie vo veci. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd netrval na podaní sťažnosti na prieťahy v konaní (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

III.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   jeho   základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom pri rozhodovaní o námietkach voči exekúcii a o návrhu na zastavenie exekúcie v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1427/01, Ex 382/01.

Okrem petitu, ktorý je jasne oddelený od ostatných častí sťažnosti, sťažovateľ uvádza aj porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ktoré však ústavný súd pokladá za súčasť jeho argumentácie. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom. Viazanosť návrhom sa zvlášť vzťahuje   na   návrh   výroku   rozhodnutia   ústavného   súdu   (petit).   Ústavný   súd   rozhoduje v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy iba o porušení tých práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta. Ústavný súd predpokladá, že tie práva, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, sú uvedené v petite jeho sťažnosti, a preto rozhoduje len o nich.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 44/99, I. ÚS 70/02, IV. ÚS 68/02). Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 3/00, II. ÚS 813/00).

Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu ( charakter) veci.

Predmetom konania na exekučnom súde je rozhodovanie o námietkach sťažovateľa proti   exekúcii   vedenej   proti   nemu   a o jeho   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   pre   jej neprípustnosť   (z   dôvodu   sťažovateľom   tvrdenej   neprávoplatnosti   a nevykonateľnosti exekučného   titulu).   Právna   úprava   doručovania   rozhodnutí   správnych   orgánov,   právne otázky náhradného doručovania a tzv. fikcie doručenia je v právnom systéme rozpracovaná s existujúcou   judikatúrou   všeobecných   súdov.   Preto   ústavný   súd   túto   právnu   otázku, tvoriacu podstatu námietok a návrhu na zastavenie exekúcie sťažovateľa, nepovažoval za natoľko náročnú, aby mohla ospravedlniť doterajší zdĺhavý priebeh exekučného konania.

Správanie účastníka je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V predmetnom prípade sťažovateľ ničím neprispel k predĺženiu súdneho konania.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa,   je   správanie   (postup)   samotného súdu.

Ústavný súd predovšetkým   konštatuje, že konanie o námietkach   sťažovateľa voči exekúcii   a o jeho   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   od   predloženia   exekučného   spisu exekútorom 31. júla 2003 okresnému súdu do jeho rozhodnutia v predmetnej exekučnej veci trvalo   takmer   dva   roky.   Z uvedenej   doby   v čase   od   29.   decembra   2003   (kedy   už   mal okresný súd všetky informácie od príslušných orgánov) až do 14. júna 2005, kedy okresný súd zastavil exekúciu, t. j. takmer 18 mesiacov, nevykonal okresný súd vo veci žiadny procesný úkon. Ústavný súd preto túto dobu posúdil ako zbytočný prieťah v predmetnom exekučnom konaní.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   vysokom   nápade   exekučných   vecí   ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Námietka veľkého množstva nevybavených a nerozhodnutých vecí nemá povahu   okolností,   ktoré   by   vylučovali   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne   a miestne príslušný   na   rozhodnutie   vo   veci   občana,   ktorý   sa   naň   obrátil   (I.   ÚS   19/2000, I. ÚS 50/2001).

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd v exekučnom konaní sp. zn. Er 1427/01, Ex   382/01   nepostupoval   spôsobom,   ktorý   by   viedol   k odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľa   vo   veci,   s ktorou   sa   na   tento   súd   s dôverou   o riadny   výkon   spravodlivosti obrátil.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľ žiada primerané finančné zadosťučinenie, a to vo výške 40 000 Sk, pre nečinnosť   okresného   súdu,   zdôrazňujúc,   že existenciou   exekúcie   vedenej   proti   nemu je obmedzený v disponovaní so svojím majetkom (súpis majetku bol exekútorom vykonaný ešte 26. júna 2003).

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru,   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce porušenie označeného práva uznal ústavný súd za odôvodnené priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, ktoré podľa zásad spravodlivosti považuje za primerané vo výške 15 000 Sk. Sťažovateľom požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu (vzhľadom na dobu nečinnosti súdu) za neprimeranú.

V.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy   konania   jeho   právnej   zástupkyni,   a to   za   dva   úkony   právnej   pomoci   (prevzatie a príprava   zastúpenia,   písomné   podanie   na   súd)   á   2   501   Sk   zvýšené   o daň   z pridanej hodnoty vo výške 19 %, ako aj 2 x režijný paušál á 150 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru (porušenie základného práva alebo slobody nie je v zásade oceniteľné v peniazoch) postupoval ústavný súd   pri   výpočte   náhrady   trov   právneho zastúpenia   sťažovateľa podľa   ustanovenia § 11 ods. 2 v spojení s § 1 ods. 3 citovanej vyhlášky.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci, podanie vo veci samej 2 501 Sk za jeden úkon právnej pomoci, t. j. spolu 5 002 Sk. Keďže právna zástupkyňa sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty, podľa § 18 ods. 4 vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   ústavný   súd   rozhodol   o   zvýšení   uvedenej   odmeny   o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % na 5 952 Sk, ako aj o priznaní výdavkov na miestne telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 644/2002 Z. z., t. j. dvakrát 150 Sk.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2005