znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 124/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. S., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. L. K., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie jeho základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. a), čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,   ako   aj   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   a rozhodnutím   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   103/99,   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 Co 326/02, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 74/03, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť Ing.   L. S. v časti,   v ktorej namieta porušenie jeho základných   práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. a), čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 103/99, ako aj postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 326/02, o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

2.   Sťažnosť Ing.   L. S. v časti,   v ktorej   namieta porušenie jeho základných   práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. a), čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Cdo   74/03, o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2003 doručená sťažnosť Ing. L. S., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. K., Advokátska kancelária, B. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. a), čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 103/99, Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 326/02, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 74/03.

Vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   14   Co   326/02-85 zo 14. mája 2003, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. júla 2003, potvrdil   vo veci samej rozsudok okresného súdu   č. k. 7 C 103/99-61 z 11. apríla 2002, ktorým bol zaviazaný uhradiť navrhovateľovi Najvyššiemu kontrolnému úradu Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“) sumu 8 548 Sk s úrokom z omeškania vo výške 4 306,70 Sk a náhradu trov konania a taktiež v celom rozsahu bol zamietnutý vzájomný návrh sťažovateľa. Krajský súd vytýčil v predmetnej veci pojednávanie na 14. máj 2003, na ktorom rozhodol bez ohľadu na to, že sťažovateľova právna zástupkyňa mala tesne pred pojednávaním (od 2. mája 2003) vážne zdravotné problémy (so srdcom a tlakom), v dôsledku ktorých musela absolvovať sériu   lekárskych   vyšetrení   a liečebných   postupov,   krajskému   súdu   uvedenú   skutočnosť oznámila faxom aj listom (nemohla predložiť doklad o svojej práceneschopnosti, pretože z finančných   dôvodov   čerpala   dovolenku   a náhradné   voľno)   a súčasne   požiadala o odročenie   pojednávania.   Krajský   súd   však   pojednávanie   neodročil   a rozhodol v neprospech   sťažovateľa.   Sťažovateľ   sa   o uvedených   udalostiach   dozvedel   neskoro, pretože v súčasnosti pracuje v zahraničí na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Berne, no   i tak   by   podľa   neho   nestihol   v takom   krátkom   čase   splnomocniť   na   jeho   právne zastupovanie iného právneho zástupcu, resp. dostaviť sa na pojednávanie osobne. Takýmto postupom došlo podľa neho k porušeniu jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Navrhovateľ   si   voči   sťažovateľovi   z   dôvodu   náhrady   škody   uplatnil   vrátenie zvýšenia tarifného platu podľa § 7 ods. 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 249/1992 Zb.   o platových   pomeroch   zamestnancov   v   rozpočtových   a   v niektorých   ďalších organizáciách   a orgánoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „nariadenie   vlády   č. 249/1992 Zb.“), ktoré patrí zamestnancom, na ktorých sa vzťahoval § 73 ods. 2 Zákonníka práce   (ďalej   len   „ZP“)   v znení   platnom   v tom   čase.   Pri   splnení   v ňom   uvedených podmienok bolo zvýšenie tarifného platu nárokové. Napriek tomu, že sťažovateľ podľa jeho názoru tieto podmienky spĺňal, krajský súd rozhodol o vrátení zvýšenia tarifného platu, a to dokonca z iného titulu, než bol titul, ktorý vo svojom návrhu na začatie konania označil navrhovateľ.   Krajský   súd   priznal   navrhovateľovi   tieto   nároky   z   dôvodu   neoprávneného majetkového   prospechu   podľa   § 243   Zákonníka   práce,   pretože   bol   toho   názoru,   že sťažovateľ vykonával podnikateľskú činnosť napriek tomu, že sťažovateľ podľa jeho názoru nebol podnikateľom podľa Obchodného zákonníka a aj napriek stanovisku najvyššieho súdu uverejnenému   v Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a rozhodnutí   súdov   Slovenskej republiky č. 3/2002 pod č. 36, ktoré zabezpečuje jednotný výklad zákona k tejto právnej otázke   a z ktorého   jasne   vyplýva,   že   vklad spoločníka,   ktorým   sa   podieľa   na   výsledku podnikania spoločnosti, sa považuje za správu vlastného majetku, nie za podnikanie.

Podľa   sťažovateľa   súd   tiež   nesprávne   posúdil   skutočnosti,   že   prestal   byť spoločníkom   obchodnej   spoločnosti   doručením   zmluvy   o prevode   obchodného   podielu spoločnosti 4. decembra 1998 (podľa § 115 ods. 4 Obchodného zákonníka) a že prestal byť konateľom, keď jeho odstúpenie prerokoval alebo mal prerokovať orgán, ktorý ho zvolil. Súd podľa neho vystupuje ako obhajca navrhovateľa, keď cituje § 27 ods. 2 Obchodného zákonníka   o konaní   v dôvere   v zápis   do   obchodného   registra   a nezohľadňuje   fakt,   že sťažovateľ navrhovateľa upozornil písomne i ústne, že skutočnosť je iná, a všetko riadne zdokladoval. Došlo tým podľa neho k porušeniu čl. 20 ods. 3 a čl. 36 písm. a) ústavy, ako aj čl. 1 dohovoru, a to aj pokiaľ ide o nepriznanie čiastky uplatnenej vo vzájomnom návrhu, ktorú bol sťažovateľ neoprávnene donútený vrátiť, ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy o nezávislosti a nestrannosti súdu a rovnosti účastníkov konania.

Podľa   sťažovateľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   47   ods.   3   ústavy   boli   v priebehu   konania sústavne porušované. V konaní bola „citeľná nerovnosť účastníkov konania – orgánu štátu a jeho bývalého zamestnanca“. Súdy podľa neho vystupovali skôr ako obhajca orgánu štátu – navrhovateľa, a to nielen tvrdením, že navrhovateľ konal v dôvere v zápis do obchodného registra, aj keď on sám „sa tak nebránil“, ale aj tým, že súd bez zmeny návrhu „disponoval neoprávnene titulom a nárok priznal titulom neoprávneného majetkového prospechu podľa § 243 Zák. práce, nie titulom náhrady škody, ako si uplatnil navrhovateľ, ktorý titul sám nezmenil“, ako   aj   tým,   že „súd   obhajoval   nový   platový   dekrét   argumentmi,   ktoré navrhovateľ nepoužil, a pod.“

Podľa sťažovateľa bol tiež porušený čl. 20 a čl. 36 písm. a) ústavy a čl. 1 dohovoru, pokiaľ ide o zásah do majetkových práv účastníka konania, ktoré požívajú ústavnú ochranu, a tiež pokiaľ ide o právo na odmenu za vykonanú prácu. Platový dekrét nemôže mať podľa neho retroaktívny účinok, nemožno jednostranne znížiť odmenu za vykonanú prácu vtedy, keď bola práca vykonaná (platovým dekrétom doručeným 26. januára 1999 bola stanovená odmena za prácu od 1. januára 1999 – teda po jej vykonaní – znížená cca o 50 %). Okrem toho nepriznanie príplatkov podľa § 7 ods. 3 a 5 nariadenia vlády č. 249/1992 Zb. nebolo ani v novom platovom dekréte oprávnené, keďže príplatok podľa § 7 ods. 3 nariadenia vlády č. 249/1992 Zb. je nárokový a sťažovateľ podmienky na jeho priznanie spĺňal a podľa § 7 ods. 5 nariadenia vlády č. 249/1992 Zb. nebol dôvod príplatok nepriznať, keďže išlo o špičkového odborníka.

Článok 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dohovoru boli porušené podľa sťažovateľa, aj pokiaľ ide o trovy konania, pretože pri rozšírení predmetu poplatkového úkonu sa podľa neho má poplatok doplatiť a neplatí sa celý znovu, resp. najmenej 500 Sk, ako rozhodol súd. Súd sa nevysporiadal ani s tým, že poplatok za odvolanie bol zaplatený v nesprávnej výške (viac) a rozdiel nevrátil.

Sťažovateľ podal voči rozhodnutiu krajského súdu č. k. 14 Co 326/02-85 zo 14. mája 2003 mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie najvyššiemu súdu, ktorého prípustnosť oprel o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) – účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd dovolanie   odmietol   uznesením   sp.   zn.   1   Cdo   74/03   z 25.   novembra   2003,   ktoré   bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa 28. januára 2004. Najvyšší súd neuznal podľa sťažovateľa jeho argumenty, že jeho právna zástupkyňa sa v dôsledku vážnych zdravotných problémov od 2. mája 2003 nemohla zúčastniť na pojednávaní, avšak riadne a včas svoju neúčasť   ospravedlnila   a požiadala   o odročenie   pojednávania.   Keďže   sťažovateľ   pracuje v zahraničí,   nemohol   si   hneď   nájsť   právneho   zástupcu   a   ani   sa   osobne   zúčastniť   na pojednávaní, ktoré sa konalo bez jeho prítomnosti, ako aj bez prítomnosti jeho právnej zástupkyne, čím podľa neho došlo aj na tomto súde k porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Práva sťažovateľa zaručené čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. a), čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   a čl.   1   Dohovoru   boli   porušené   v konaní   a rozhodovaní Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   14   Co   326/02,   Okresného   súdu   Bratislava   IV č. k. 7 C 103/99 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 74/03.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co 326/02-85 zo dňa 14. 5. 2003 ako aj rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. 7 C 103/99-61 zo dňa 11. 4. 2002 a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Zrušuje sa tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 74/03 zo dňa 25. 11. 2003.

3.   Sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   12.855,-   Sk   (ktoré sťažovateľ uhradil NKÚ SR) a 20.380,- Sk s prísl., ktoré si uplatnil vo vzájomnom návrhu ako aj náhradu trov konaní, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II. 1. Predmetom konania je okrem iného sťažovateľom namietané porušenie jeho práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. a), čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj v čl. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 103/99, ako aj krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 326/02.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti   na   konanie   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   je   podanie   sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03, I. ÚS 99/03).

Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   7   C   103/99-61   z 11.   apríla   2002   v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   14   Co   326/02-85   zo   14.   mája   2003   nadobudol právoplatnosť 14. júla 2003. Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 25. marca 2004, teda po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Z vyššie   uvedených   skutočností   teda   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   v časti namietajúcej porušenie jeho práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. a), čl. 46 ods. 1, čl. 47   ods.   3   a čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj v   čl.   1   dohovoru   postupom   a rozhodnutím okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 103/99, ako aj postupom a rozhodnutím krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 326/02 je podaná oneskorene. V tejto časti bolo preto potrebné sťažnosť sťažovateľa ako oneskorene podanú odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.   2.   Sťažovateľ   namietal   v konaní   pred   ústavným   súdom   porušenie   svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. a), čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj v čl. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 74/03.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (rovnako podľa čl. 11 ods. 1 listiny) „Každý má právo vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje“.

Podľa   čl.   1   dohovoru   „Každá   fyzická   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút“.

Podľa čl. 36 písm. a) ústavy „Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon   im   zabezpečuje najmä   a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň, (...)“

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sú si všetci účastníci v konaní podľa odseku 2 (čl. 47 ústavy) rovní.

V zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Podstatou tejto časti sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ústavy, v dôsledku ktorého malo dôjsť k zásahu aj do ďalších jeho základných práv a slobôd (čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. a), čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods.   3   a čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   čl.   1   dohovoru)   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Cdo 74/03 z 25. novembra 2003.

Ústavný súd sa teda zameral na preskúmanie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, či nebolo arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

V rámci   svojej   argumentácie,   ktorou   sťažovateľ   odôvodnil   porušenie   jeho   práv v predmetnom   konaní pred najvyšším súdom,   uviedol: „(...)   NS SR dovolanie odmietol uznesením č. k. 1 Cdo 74/03 zo dňa 25. 11. 2003, ktoré bolo doručené môjmu právnemu zástupcovi dňa 28. 1. 2004. Súd neuznal moje argumenty, že keďže pracujem v zahraničí, nemohol   som   si   hneď   nájsť   iného   právneho   zástupcu,   resp.   osobne   sa   zúčastniť   na pojednávaní, keď moja právna zástupkyňa mala od 2. 5. 2003 vážne zdravotné problémy, pre   ktoré   sa   nemohla   zúčastniť   na   pojednávaní,   avšak   riadne   a včas   sa   ospravedlnila a požiadala o odročenie.“

Podľa judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy   sa   možno domáhať v medziach   a za   podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (II. ÚS 1/95).

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 74/03 z 25. novembra 2003 vyplýva, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol a súčasne navrhovateľovi nepriznal náhradu trov   dovolacieho   konania.   Z obsahu   odôvodnenia   uznesenia   je   zrejmé,   že   najvyšší   súd skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania, pričom zistil, že „v predmetnej veci dovolanie smeruje   proti   takému   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   prípustné,   a preto   ho   treba odmietnuť.

(...) V predmetnej veci odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa nezmenil (§ 238 ods. 1 O. s. p.), ale ho potvrdil, pričom vo svojom potvrdzujúcom rozsudku prípustnosť dovolania nevyslovil [§ 238 ods. 3 písm. a) O. s. p.] a nepotvrdil ani taký rozsudok, ktorým bolo (v dôsledku viazanosti právnym názorom) rozhodnuté inak, než v prvšom rozsudku [§ 238   ods.   3   písm.   b)   O.   s.   p.].   Keďže   predmetná   vec   doteraz   nebola   predmetom dovolacieho konania, dovolací súd v nej nevyslovil právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť (§ 238 ods. 2 O. s. p.), takže dovolanie ani v zmysle ustanovenia § 238 nie je prípustné.

Dovolací súd napokon nezistil žiadnu z vád konania, ktoré sú uvedené v ustanovení § 237   pod   písmenami   a)   až   g)   O.   s.   p.,   ktoré   (za   predpokladu,   že   by   sa   zistili)   by odôvodňovali prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Nezistil ani vadu uvedenú pod písmenom f) tohto zákonného ustanovenia, t. j. že by sa účastníkovi konania   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom“. V ďalšom   texte   svojho rozhodnutia   sa   najvyšší   súd   zaoberal   argumentmi   sťažovateľa   uplatnenými   aj   v rámci odôvodnenia   sťažnosti   sťažovateľa   pred   ústavným   súdom.   Najvyšší   súd   v odôvodnení svojho   rozhodnutia   poukázal   na   ustanovenie   §   101   ods.   2   OSP,   ktorý   umožňuje   súdu prejednať vec aj v neprítomnosti účastníka konania, avšak len za predpokladu, že bol na pojednávanie riadne predvolaný a z dôležitého dôvodu požiadal o odročenie pojednávania, pričom dôležitosť tohto dôvodu posudzuje vždy súd. Ako najvyšší súd ďalej uviedol: „Za dôležitý dôvod treba nepochybne považovať aj chorobu účastníka (resp. zástupcu), avšak len za predpokladu, že je preukázaná lekársky uznanou práceneschopnosťou.

V predmetnej   veci   mala   právna   zástupkyňa   odporcu   doručené   predvolanie   na pojednávanie odvolacieho súdu už dňom 20. 1. 2003 (na deň 14. 5. 2003), svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnila podaním z 12. 5. 2003, z ktorého vyplýva, že jej neprítomnosť je podmienená zdravotnými dôvodmi a že pojednávanie žiada odročiť; tvrdenie o existencii zdravotných dôvodov nedoložila lekársky uznanou práceneschopnosťou.

Pokiaľ   odvolací   súd   za   týchto   okolností   vykonal   odvolacie   pojednávanie v neprítomnosti odporcu a jeho zástupkyne a vo veci rozhodol, jeho postup nebol v rozpore s ustanovením § 101 ods. 2 O. s. p. a jeho postupom nebola odporcovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. Na tomto závere dovolacieho súdu nič nemení skutočnosť, že k dovolaniu odporcu bolo predložené lekárske potvrdenie, z ktorého vyplýva, že JUDr. Ch. v čase od 2. 5. 2003 do 26. 5. 2003 nebolo doporučené zúčastňovať sa súdnych pojednávaní zo zdravotných dôvodov. V čase žiadosti o odročenie pojednávania nebolo toto potvrdenie súdu známe a nie je ani rovnocenné lekársky uznanej pracovnej neschopnosti, z ktorých dôvodov mu nemožno priznať právnu relevanciu. Navyše, ak zástupkyňa odporcu mala zdravotné ťažkosti už od 2. 5. 2003 a doručenie predvolania prevzala už 20. 1. 2003, mala dostatok času na podanie informácie odporcovi, ktorý si (napríklad) mohol zvoliť ďalšieho zástupcu.

Z týchto dôvodov dovolací súd dovolanie odporcu odmietol v súlade s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s ustanovením § 243b ods. 4 O. s. p.“

Z rozhodnutia najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tento sa argumentáciou sťažovateľa v predmetnom konaní zaoberal.

Podľa   §   132   OSP   dôkazy   súd   hodnotí   podľa   svojej   úvahy,   a   to   každý   dôkaz jednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti;   pritom   starostlivo   prihliada   na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Po   oboznámení   sa   s obsahom uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   74/03 z 25. novembra   2003   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie náležite   odôvodnil.   Vo   svojom   rozhodnutí   uviedol   ustanovenia   príslušných   právnych predpisov, podľa ktorých posúdil prípustnosť sťažovateľovho dovolania, a vysporiadal sa aj so sťažovateľovou argumentáciou, ktorou odôvodňoval prípustnosť dovolania v dôsledku vady konania, ktorou sa mu ako účastníkovi predmetného konania odňala postupom súdu možnosť konať pred súdom.

S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti ani z k nej pripojeného napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva nič, čo   by   svedčilo   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   záverov   vyvodených najvyšším   súdom,   a teda   o porušení   práva   na   súdnu   ochranu   sťažovateľa   podľa   čl.   46 ústavy.

Keďže sťažovateľ namietal porušenie jeho práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. a), čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 1 dohovoru len z dôvodu arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa   osobitne   jednotlivými   článkami   ústavy   a   dohovoru,   ktoré   mali   byť   porušené. Sťažovateľom   označené   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy   porušené   nebolo a v nadväznosti na to nedošlo ani k porušeniu ďalších sťažovateľom označených práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. a), čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ani čl. 1 dohovoru.

Z vyššie   uvedených   skutočností   teda   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   v časti namietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. a), čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 1 dohovoru je zjavne neopodstatnená.

Z dôvodov uvedených v častiach II. 1 a II. 2 tohto uznesenia ústavný súd podľa § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2004