znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 124/03-20

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a   zo   sudcov   Eduarda   Báránya   a Ľubomíra   Dobríka   na   neverejnom   zasadnutí 3. septembra 2003 prerokoval sťažnosť M. H., bytom M., zastúpeného advokátom JUDr. F. K., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 497/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 497/99   p o r u š i l základné   právo   M.   H.,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. M. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd v Prešove povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd v Prešove je   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia M. H. advokátovi JUDr. F. K., Advokátska kancelária, P., vo výške 4 556 Sk (slovom štyritisícpäťstopäťdesiatšesť   slovenských   korún)   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

4. Sťažnosti M. H. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2003   doručená   sťažnosť   M.   H.,   bytom   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. F. K., Advokátska kancelária, P., vo veci porušenia jeho základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Prešove (ďalej len „okresný súd“) v konaní o náhradu škody z choroby z povolania vedenom pod sp. zn. 8 C 497/99.

Sťažovateľ žiadal vyslovenie porušenia vyššie označeného základného práva a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 124/03-7 zo 4. júna 2003 prijal podľa § 25 ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením č. U-3003/03 z 3. júla 2003 a sťažovateľ, zastúpený svojím právnym zástupcom, stanoviskom z 11. júla 2003.

Okresný súd vo vyjadrení k opodstatnenosti prijatej sťažnosti konštatoval, že „opísanie priebehu konania sťažovateľom v podstate zodpovedá obsahu spisu, až do nariadenia   znaleckého   dokazovania“.   Ďalej   uviedol,   že   „dĺžka   konania   bola ovplyvnená dĺžkou znaleckého dokazovania, ktoré podľa vyjadrenia znalkyne nebolo jednoduché“, v čom podľa názoru okresného súdu „je vidieť faktickú zložitosť veci“. Okresný   súd   tvrdil,   že   „v   predmetnom   konaní   postupoval   správne“,   a pokiaľ   od nápadu   veci   do   vykonania   prvého   úkonu   sudcu   uplynulo   dlhšie   časové   obdobie, poukázal na to, že „k 1. 12. 1999 bolo v senáte... 703 nevybavených vecí a z toho 240 nad 1 rok“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   okresného súdu   uviedol,   že   „ním   uvádzaná   argumentácia   neobstojí,   a procesný   postup   súdu nemôže liberovať ani oneskorené podanie znaleckého posudku s odôvodnením, že sa jedná   o právne   zložitú   vec.   Taktiež   nemôže   byť   na   ujmu   účastníka   konania   tá skutočnosť,   že   sudkyňa  ...,   ktorej   bola   vec   pridelená,   mala   k uvedenému   obdobiu nevybavených   703   vecí.   Je   totiž   povinnosťou   štátu,   aby   v rámci   obsadenia sudcovských miest zabezpečil toľko miest, koľko to vyžaduje potreba prejednávaných vecí, pretože počet nevybavených vecí a jeho nárast nie je dôvodom k tomu, aby bolo porušované základné právo účastníka konania“.

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa   s ich   stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov konania   a z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ podal okresnému súdu 25. novembra 1999 žalobu o náhradu škody z choroby z povolania.

Prvé procesné úkony vykonal okresný súd 22. januára 2001 (keď vytýčil termín pojednávania na 19. jún 2001, zaslal žalovanej žalobu na vyjadrenie a súčasne od nej žiadal predložiť mzdové listy sťažovateľa), pričom tieto úkony písomne vyhotovil až 21. mája 2001 a doručil ich účastníkom 23., resp. 25. mája 2001.

Sťažovateľ 3. apríla 2001 urgoval vytýčenie pojednávania a konanie vo veci.Žalovaná doručila 4. júna 2001 vyjadrenie k žalobe a 18. júna 2001 navrhla vypočuť ako svedka svoju mzdovú účtovníčku A. D.

Na   pojednávaní   konanom   19.   júna   2001   za   prítomnosti   sťažovateľa,   jeho právneho zástupcu a zástupcu žalovanej boli vykonané prednesy   vyššie uvedených zástupcov a výsluch sťažovateľa. Pojednávanie bolo odročené na 9. október 2001 za účelom doplnenia žaloby sťažovateľom, predloženia listinných dôkazov žalovaným a predvolania navrhovaného svedka.

Na   pojednávaní   konanom   9.   októbra   2001   (prítomní   sťažovateľ   a právni zástupcovia   účastníkov)   boli   vykonané   prednesy   právnych   zástupcov   a výsluch svedkyne A. D. Sťažovateľ žiadal vykonať znalecké dokazovanie „na určenie jeho renty za celé žalované obdobie“. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania.

Okresný súd uznesením č. k. 8 C 497/99-75 z 2. novembra 2001 pribral do konania znalca A. G. na výpočet náhrady za stratu na zárobku sťažovateľa a výpočet jeho priemerného zárobku za použitia valorizácie. Na vypracovanie posudku stanovil znalcovi lehotu   60 dní (toto   uznesenie expedoval   okresný súd až 8. januára 2002 a doručil   ho   účastníkom   a znalcovi   9.,   resp.   14.   januára   2002).   Sťažovateľ   zložil zálohu na vykonanie znaleckého dokazovania 1. februára 2002.

Okresný súd 18. februára 2002 zaslal súdny spis znalcovi. Ten 8. marca 2002 oznámil, že po preštudovaní spisu zistil, že je potrebné doplniť dôkazný materiál, o čo požiadal okresný súd. Okresný súd po uplynutí 7 mesiacov 11. októbra 2002 vrátil znalcovi   súdny   spis   s tým,   že   požadované   doklady   si   má   vyžiadať   priamo   od žalovanej.

Sťažovateľ   6.   novembra   2002   žiadal   okresný   súd   o doručenie   znaleckého posudku a vytýčenie termínu pojednávania.

Dátumom   neoznačeným   listom   (zrejme   z mesiaca   november   2002)   znalec navrhol okresnému súdu upraviť znenie uloženej mu úlohy, prípadne telefonicky mu potvrdiť vykonanie dokazovania v rozsahu uznesením stanovenej úlohy (podľa názoru znalca časť nároku sťažovateľa je premlčaná a vykonať dokazovanie o tejto časti - období - by bolo neúčelné).

Podľa   úradného   záznamu   zo   4.   decembra   2002   bol   v tento   deň   znalec telefonicky   upozornený   na   urýchlené   vypracovanie   znaleckého   posudku   s tým,   že okresný súd uloženú mu úlohu nemení (okresný súd žiadal predložiť posudok do 30 dní). Dňa   10.   februára   2003   žiadal   znalec   o predĺženie   termínu   vypracovania posudku do konca februára 2003. Okresný súd jeho žiadosti telefonicky 11. februára 2003 vyhovel.

Znalec 3. marca 2003 predložil okresnému súdu znalecký posudok č. 2/2003, ktorý   podľa   pokynu   zákonnej   sudkyne   z 31.   marca   2003   mal   byť   zaslaný   na vyjadrenie účastníkom (a bol im doručený až 1., resp. 9. júna 2003).

Opatrením   predsedu   okresného   súdu   z 1.   apríla   2003   bola   týmto   dňom pridelená predmetná občianskoprávna vec inej sudkyni z dôvodu výkonu stáže doteraz vo veci konajúcej sudkyne na Krajskom súde v Prešove (od. 1. apríla 2003 do 31. decembra 2003).

Dňa   11.   júna   2003   bolo   doručené   okresnému   súdu   vyjadrenie   žalovanej k znaleckému posudku.

Dňa 10. júla 2003 bol súdny spis doručený ústavnému súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   tieto   práva   alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   osoby   neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   sa   naplní   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/92 a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 497/99 je   rozhodovanie   o náhrade   škody   z choroby   z povolania   (náhrade   za   stratu   na zárobku), ktoré predstavuje podľa názoru ústavného súdu právne zložitú (z hľadiska právnej úpravy a jej aplikácie) problematiku.

Rozhodovanie   v danej   veci   predstavuje   určitý   stupeň   faktickej   zložitosti súvisiacej   s výpočtom   priemerného   zárobku, jeho valorizácie a výpočtom   samotnej výšky   náhrady   za   jednotlivé   roky   rozhodného   obdobia   prostredníctvom   súdom nariadeného   znaleckého   dokazovania.   Vzhľadom   na   doterajší   priebeh   konania (nutnosti výkonu znaleckého dokazovania) ústavný súd môže pripísať jeho zdĺhavý priebeh čiastočne aj na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania (vyše 3 rokov a 7 mesiacov),   jeho priebehu   a doteraz   dosiahnutých   výsledkov   ústavný   súd   uzatvára,   že   aj   napriek predchádzajúcemu konštatovaniu určitej faktickej náročnosti predmetnej veci nejde o také   okolnosti,   ktoré   by   zdôvodňovali   doterajšiu   dĺžku   konania   (znalecké dokazovanie trvalo od prvého doručenia súdneho spisu znalcovi 18. februára 2002 do predloženia znaleckého posudku 3. marca 2003 12 mesiacov a 2 týždne, pričom 7 mesiacov bol znalec nečinný v dôsledku oneskoreného - v bode 3 nižšie uvedeného - zaslania mu uznesenia na jeho ďalší postup v znaleckom dokazovaní od okresného súdu).

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa   v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd nezistil takú závažnú skutočnosť,   ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci,   a to   nielen   z hľadiska   sťažovateľom   namietaných   zbytočných   prieťahov spôsobených súdom, ale aj z hľadiska celkového priebehu súdneho konania.

Ako   to   z vyššie   uvedeného   chronologického   priebehu   súdneho   konania zisteného zo súdneho spisu sp. zn. 8 C 497/99 vyplýva, okresný súd po vykonaní prípravných úkonov uskutočnil prvé pojednávanie (16. júna 2001) 17 mesiacov po doručení   žaloby   (25.   novembra   1999),   pričom   bol   nečinný   (nevykonal   žiadny procesný úkon) odo dňa doručenia žaloby do vytýčenia termínu prvého pojednávania 22. januára 2001 vyše 13 mesiacov, pričom túto dobu je potrebné predĺžiť o ďalšie 4 mesiace nečinnosti súvisiacej s expedovaním predvolania účastníkom až 21. mája 2001 a ich doručením 23., resp. 25. mája 2001.

Ďalšie pojednávanie nariadil okresný súd na 9. október 2001, teda o 4 mesiace po   prvom   pojednávaní,   pričom   za   túto   dobu   nevykonal   žiadny   procesný   úkon a účastníkom   na   predloženie   požadovaných   dokladov   (resp.   špecifikáciu   žaloby) mohol   uložiť   pomerne   kratšiu   lehotu.   Dobu   4   mesiacov   medzi   prvým   a druhým pojednávaním   považuje   ústavný   súd   vzhľadom   na   úkony,   vykonanie   ktorých požadoval okresný súd od účastníkov (predloženie listinných dôkazov a špecifikáciu žaloby), za neprimeranú. Uvedený názor potvrdzuje aj skutočnosť, že žalovaná splnila povinnosť uloženú jej na prvom pojednávaní už 22. júna 2001 a sťažovateľ 4. júla 2001.

Obranu   okresného   súdu   zdôvodnenú   náročnosťou   znaleckého   dokazovania, ktoré ako „faktická zložitosť veci“ ovplyvnilo dĺžku konania, ústavný súd akceptoval len čiastočne. Pojednávanie konané 9. októbra 2001 bolo odročené na neurčito za účelom   vykonania   znaleckého   dokazovania,   uznesenie   o pribratí   znalca   bolo vypracované 2. novembra 2001, expedované 8. januára 2002 a doručené dotknutým osobám 9., resp. 14. januára 2002. Súdny spis bol predložený znalcovi 18. februára 2002,   teda   samotné   znalecké   dokazovanie   pričinením   okresného   súdu   začalo   až 4 mesiace po pojednávaní, na ktorom bolo o ňom rozhodnuté.

Nečinnosť znalca v trvaní 7 mesiacov (8. marca 2002 znalec požiadal okresný súd   o pomoc   pri   zabezpečení   doplňujúcich   údajov   a dokladov,   tento   mu   však   až 11. októbra 2002 vrátil súdny spis s pokynom, že si ním požadované materiály má zabezpečiť   sám   od   žalovanej)   bola   taktiež   zapríčinená   postupom   okresného   súdu. Dĺžka znaleckého dokazovania v trvaní 1 roka a 2 týždňov (od 18. februára 2002 - zaslanie súdneho spisu znalcovi - do 3. marca 2003 - predloženie znaleckého posudku) bola   negatívne   ovplyvnená   vyššie   dokumentovaným   postupom   okresného   súdu v trvaní vyše 7 mesiacov, pričom ďalšie prieťahy v konaní spôsobil okresný súd tiež svojím   zdĺhavým   postupom   pri   samotnom   nariadení   znaleckého   dokazovania a doručení súdneho spisu znalcovi, čo trvalo 4 mesiace.

Ďalším prieťahom v konaní spôsobeným okresným súdom bolo zdĺhavé vyše 3-mesačné   doručovanie   znaleckého   posudku   účastníkom   konania   na   vyjadrenie. Znalecký posudok bol doručený okresnému súdu 3. marca 2003, zákonná sudkyňa dala   31.   marca   2003   pokyn   na   jeho   zaslanie   účastníkom,   pričom   doručenie   bolo vykonané až 1., resp. 9. júna 2003.

V období po pridelení veci inej sudkyni (od 1. apríla 2003 do 10. júla 2003, keď bol súdny spis doručený ústavnému súdu) nebol vykonaný okresným súdom žiadny procesný úkon. Tvrdenie okresného súdu, že táto nečinnosť v trvaní vyše 3 mesiacov bola   spôsobená   účastníkmi   konania   (žalovaná   predložila   okresnému   súdu   svoje vyjadrenie   k znaleckému   posudku   11.   júna 2003   a sťažovateľ   „zatiaľ   vôbec   nie“), ústavný   súd   neakceptoval.   Ako   to   z vyššie   uvedeného   vyplýva,   toto   obdobie nečinnosti spôsobil okresný súd ním zavineným zdĺhavým doručovaním znaleckého posudku účastníkom od 31. marca 2003 do 9. júna 2003.

Obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí a v personálnych problémoch   ako   dôvodu,   ktorý   by   mal   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu   (napr.   II.   ÚS   48/96,   II.   ÚS   18/98,   II.   ÚS   52/99)   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný súd predovšetkým konštatoval, že súdne konanie v predmetnej veci, ktoré sa na okresnom súde začalo 25. novembra 1999, je stále na súde prvého stupňa bez jeho rozhodnutia vo veci   samej. Podľa   názoru ústavného súdu   táto zdĺhavosť konania   vzhľadom   na   jeho   predmet   môže   byť   z hľadiska   čl.   48   ods.   2   ústavy akceptovaná   len   vo   výnimočných   prípadoch.   Predmetné   konanie   okresného   súdu takýmto prípadom podľa názoru ústavného súdu nie je.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy sa   môže   realizovať   len   prostredníctvom   takého   konania   (činnosti)   súdov,   ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci.   K zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným nekonaním   príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníka   súdneho   konania,   teda   k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. II. ÚS 64/99, I. ÚS 98/99, I. ÚS 10/98).

Vychádzajúc z dôvodov vyššie uvedených v bode 1 (hodnotenie podľa kritéria zložitosti   veci),   z platnej   právnej   úpravy   a z postupu   súdu   (organizovania   jeho procesného   postupu)   v predmetnom   občianskoprávnom   súdnom   konaní   nemožno hodnotiť postup okresného súdu v posudzovanej veci ako postup, ktorý by zodpovedal ústavou   priznanému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a príslušným   ustanoveniam   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   sú   nevyhnutným predpokladom spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vyššie   uvedený   postup   okresného   súdu   spôsobujúci   zdĺhavosť   namietaného konania   (trvajúceho   už   vyše   3   rokov   a 8   mesiacov)   nevykazoval   podľa   názoru ústavného   súdu   znaky   plynulého   a efektívneho   konania   a bol   teda   konaním   so zbytočnými prieťahmi v trvaní prevyšujúcom 2 roky.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch.   Podľa   ods.   5   citovaného ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia, orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu   porušil,   je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   z dôvodu,   že   „zdĺhavosť   konania... predlžuje stav právnej neistoty... do takej miery, že sa jeho právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym“, priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako   náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   prichádza   do   úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. Daný prípad je práve takýto. Preto prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02). V danom prípade ústavný súd považoval vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, ako aj zásadu spravodlivosti za primerané priznať sťažovateľovi sumu 20 000 Sk.

Právny   zástupca   sťažovateľa   žiadal   ústavný   súd   o priznanie   náhrady   trov právneho   zastúpenia   podľa   ustanovenia   §   13   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách   a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) za dva úkony právnej pomoci a dva režijné paušály spolu 4 556 Sk. Túto sumu odvodil od požadovaného primeraného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa   vychádzal   z ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   podľa ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne   alebo   sčasti   uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol sčasti vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   je   v zásade nevyjadriteľná   v peniazoch   a   je   nezameniteľná   s primeraným   finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd zistil, že aj keď uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 4 556 Sk je nižšia ako suma vypočítaná podľa citovanej vyhlášky, neodporuje platným právnym   predpisom,   a preto   priznal   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške požadovanej právnym zástupcom sťažovateľa.

Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia nevyhovel.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2003