znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 124/01-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 13. decembra   2001   predbežne   prerokoval   návrh   M.   S.,   bytom   K.,   zastúpeného advokátom JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., ktorým namietal porušenie svojich práv   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   5   ods.   4   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 390/2000, a takto

r o z h o d o l :

Návrh M. S.   o d m i e t a   ako podaný oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 20. novembra 2001 doručené podanie M. S., bytom K. (ďalej len „ navrhovateľ“), ktorý   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   namietal   porušenie   svojich   práv zakotvených v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným   súdom v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 390/2000.

Navrhovateľ   uviedol,   že   bol   uznesením   Okresného   súdu   v Trenčíne sp. zn. 4 T 390/00   z 25.   júla   2001   vzatý   do   väzby   podľa   §   68   ods.   1   Trestného poriadku z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku v trestnej veci proti jeho osobe pre podozrenie zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. d) Trestného zákona. Obžalobu v uvedenej trestnej veci podala Okresná prokuratúra v Trenčíne na navrhovateľa 20. októbra 2000. Dňa 24. augusta 2001 podalo záujmové združenie „Ži a nechaj žiť“ so sídlom v Bratislave návrh na nahradenie väzby zárukou podľa § 73 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Právny zástupca navrhovateľa v podaní uviedol, že na zadnej strane návrhu na   nahradenie väzby   zárukou   bol   Okresnému   súdu   v   Trenčíne   predložený   aj   písomný   sľub navrhovateľa v zmysle § 73 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, fotokópia uvedenej listiny   predložená   ako   dôkazný   prostriedok   ústavnému   súdu   však   spomenutý   sľub navrhovateľa neobsahovala.

Podľa navrhovateľa sudca Okresného súdu v Trenčíne o spomínaných návrhoch na nahradenie väzby vôbec nerozhodoval, ignoroval ich a namiesto toho vytýčil termín pojednávania na deň 21. septembra 2001, na ktorom bol navrhovateľ uznaný vinným zo spáchania vyššie uvedeného trestného činu, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu dvoch rokov. Až po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku sudca Okresného súdu v Trenčíne vyhlásil uznesenie, ktorým bol navrhovateľ podľa § 72 ods. 1 a 2 Trestného poriadku prepustený z väzby na slobodu.

Proti   takémuto   postupu   Okresného   súdu   v Trenčíne   právny   zástupca navrhovateľa namietal, že čl. 17 ods. 2 ústavy obsahuje, pokiaľ ide o väzbu, také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia   sudcu   alebo   súdu,   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, a právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou.

Na   základe   vyššie   uvedenej   argumentácie   s poukazom   na   rozhodnutie ústavného súdu   sp.   zn. III.   ÚS 7/00 vyjadril   názor, že postupom   Okresného súdu v Trenčíne   boli   porušené   základné   práva   navrhovateľa.   Podľa   názoru   právneho zástupcu navrhovateľa Okresný súd v Trenčíne nemal dôvod odkladať rozhodovanie o návrhoch na nahradenie väzby obžalovaného (navrhovateľa) ponúknutou zárukou záujmového združenia, resp. písomným sľubom navrhovateľa až na termín vytýčeného hlavného   pojednávania.   Sudcovi   Okresného   súdu   v Trenčíne   nebránila   žiadna prekážka, aby o návrhoch neodkladne rozhodol. Tým, že tak neurobil, bola osobná sloboda navrhovateľa obmedzovaná viac ako po nevyhnutnú dobu a jeho základné práva tak boli porušené.

II.

Podanie navrhovateľa ústavný súd posúdil ako návrh na začatie konania pre porušenie základných   práv   podľa   § 20 ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   (ďalej   len „návrh“), t. j. konania, na ktoré je v období od 1. júla 2001 do 31. decembra 2001 daná právomoc   ústavného   súdu   podľa   čl.   124   v spojení   s čl.   1   ústavy,   a to   v záujme poskytovania ochrany ústavnosti vrátane ochrany ústavou garantovaných základných práv a slobôd právnických a fyzických osôb.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný   súd   príslušný,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z návrhu navrhovateľa a z dôkazov, ktoré boli ústavnému súdu predložené, je zrejmé, že väzba navrhovateľa trvala do 21. septembra 2001.

Navrhovateľ sa však ochrany svojich základných práv a slobôd na ústavnom súde domáhal až 20. novembra 2001.

Podľa judikatúry ústavného súdu v konaní o návrhu pre porušenie základných práv a slobôd fyzických alebo právnických osôb (pôvodne o podnete podľa čl. 130 ods.   3   ústavy   v znení   platnom   a účinnom   do   1.   júla 2001)   môže   ústavný   súd   iba konštatovať porušenie základných práv a slobôd, čiže nemôže bezprostredne zasiahnuť do právnych pomerov. K tomu je potrebné konanie iných orgánov verejnej moci.

Konanie   o návrhu   pre   porušenie   základných   práv   a   slobôd   fyzických   alebo právnických   osôb   je   preto   dôvodné   len   v prípadoch   a   v   čase,   keď   po   rozhodnutí ústavného súdu môžu nasledovať zmeny právnych pomerov, ktoré boli založené na základe   predchádzajúceho   konania   štátnych   orgánov   (súdov)   v intenciách   daných právnym   poriadkom   Slovenskej   republiky   (mutatis   mutandis   III.   ÚS   33/00, III. ÚS 80/01).

Prípadné rozhodnutie ústavného súdu o porušení práv navrhovateľa postupom Okresného   súdu   v Trenčíne   by   v danom   prípade   už   nemohlo   mať   žiadne   právne relevantné dôsledky spočívajúce v zmene právnych pomerov vo vzťahu k obmedzeniu osobnej slobody navrhovateľa ani dôsledky spočívajúce v zmene postupu Okresného súdu v Trenčíne v uvedenej veci.

Keďže   v tomto   smere   neexistuje   právna   možnosť,   že   po   prípadnom konštatovaní porušenia   základných   práv a slobôd bude nasledovať aspoň   čiastočná náprava,   a teda   ide   o zánik   reálneho   právneho   záujmu   navrhovateľa   na   náprave, pokladá ústavný súd návrh za podaný oneskorene, hoci pre jeho podanie (obdobne ako pre   podanie   podnetu)   nie   je   stanovená   zákonná   lehota   (mutatis   mutandis III. ÚS 33/00).

Z vyššie   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   návrh   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2001