znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 123/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   Z.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   A.   S., Advokátska   kancelária   Z.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 29. októbra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 217/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. Z. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2013 doručená sťažnosť Ing. M. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z 29. októbra   2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 217/2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   ako   navrhovateľ   5.   mája   2006   domáhal na Okresnom   súde   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“),   aby   určil,   že   je   výlučným vlastníkom   časti   nehnuteľnosti   zapísanej   na „LV   č.   610,   kat.   úz.   V.,   vedenej   Správou katastra pre... B.“.

Okresný súd rozsudkom z 25. mája 2010 sp. zn. 14 C 69/2006 jeho návrh zamietol. Po podaní odvolania krajský súd rozsudkom z 2. februára 2011 sp. zn. 15 Co 275/2010 tento rozsudok   okresného   súdu   zmenil   a   určil,   že   sťažovateľ   je   výlučným   vlastníkom   časti nehnuteľnosti. Proti tomuto rozhodnutiu podal odporca v 1. rade dovolanie a najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 88/2011 z 26. apríla 2012 predmetný rozsudok krajského súdu z 2. februára 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne krajský súd rozsudkom z 29. októbra 2012 sp. zn. 6 Co 217/12 potvrdil rozsudok okresného súdu z 25. mája 2010 sp. zn. 14 C 69/2006 a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcom v 1. a 2. rade trovy odvolacieho a dovolacieho konania.

Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 217/12 z 29. októbra 2012, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu z 25. mája 2010 sp. zn. 14 C 69/2006, podal 19. januára 2013 dovolanie.

Podľa   sťažovateľa   rozsudkom   krajského   súdu   boli porušené jeho základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, „na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ochrany vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu“ tým, že krajský súd v konaní porušil   zásadným   spôsobom   procesné   predpisy,   porušil   právo   účastníka   na   riadne odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   pretože   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu nie je náležite odôvodnené v zmysle § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a v napadnutom rozsudku nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Okrem   toho   krajský   súd   nereagoval   na   podstatné   odvolacie   námietky   sťažovateľa. Od uvedenej povinnosti ho nemôže oslobodiť ani znenie § 219 ods. 2 OSP. Rozhodnutie je preto z uvedených dôvodov nepresvedčivé, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné a z toho dôvodu vybočuje z limitov práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1   dohovoru.   Okrem   toho   sa   odvolací   súd   žiadnym   spôsobom   nevysporiadal ani s návrhom sťažovateľa na pripustenie dovolania. V konaní došlo aj k porušeniu práva vlastniť majetok,   pretože „došlo   k odňatiu   vlastníckeho   práva   sťažovateľa   k   spornému pozemku, ktorý nadobudol zo zákona“, a tiež k porušeniu princípu rovnosti zbraní, pretože „sťažovateľ v priebehu konania preukázal, že držba jeho právnych predchodcov a jeho samotného   bola   oprávnená   a   že   bola   uzavretá   ústna   kúpna   zmluva   a   odporcovia nepredložili súdu žiadny dôkaz o tom, že by v minulosti... namietali, spochybňovali držbu predmetného pozemku právnymi predchodcami sťažovateľa a sťažovateľom“.

Z   pohľadu   sťažovateľa   je   nepochopiteľné, „ako   odvolací   súd   pri   rozhodovaní v tej istej veci pri rovnakom skutkovom stave a nezmenených právnych predpisoch od roku 1991 vydal dva úplne odlišné rozsudky“.

Napadnutý   rozsudok   považuje   sťažovateľ „za   arbitrárny   z   dôvodu,   že   zásadne popiera   účel   a   význam   aplikovanej   právnej   normy   (§   130   ods.   1   a   §   134   ods.   1   OZ) a dôvody,   na   ktorých   je   napadnutý   rozsudok   založený   sú   jednostranné   a   v   rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06)“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľ v petite sťažnosti domáha, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1, čl. 47 a 48 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu zo dňa 29. 10. 2012, č. k. 6 Co 217/12-381 porušené bolo. Rozsudok   porušovateľa   –   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   29.   10.   2012 č. k.: 6 Co 217/12-381   zrušuje   a   vec   vracia   Krajskému   súdu   v   Bratislave   na   ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti tohto nálezu   Ústavného   súdu...   zaplatiť   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 10.000 EUR... na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 331,13 EUR...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   sťažnosti sťažovateľa je nezákonnosť napadnutého rozsudku   a postupu krajského súdu z viacerých dôvodov uvedených na strane 2 a 3 tohto uznesenia, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv.

Ústavný   súd   zistil,   že   v   danom   prípade   súčasne   sťažovateľ   podal   (doručil) na okresnom súde 22. januára 2010 aj dovolanie proti namietanému rozhodnutiu krajského súdu z tvrdeného dôvodu [podľa § 237 písm. f) OSP], v ktorom žiadal, aby najvyšší súd napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   zrušil,   pretože   mu   bola   odňatá   možnosť   konať pred ním.

Z tejto skutočnosti vyplýva, že právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa   má   najprv   a   predovšetkým   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   (k   podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 26/09, III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010).

V ustanovení § 237 OSP sú   taxatívne vypočítané procesné vady   konania takého stupňa závažnosti, pre ktorý je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných vád,   je   dovolanie   prípustné   aj   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   inak   tento   opravný prostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania.

Dovolanie   z   dôvodu   uvedeného   v   §   237   písm.   f)   OSP   (postupom   súdu   bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy sťažovateľom namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a tiež ďalších sťažovateľom označených   práv,   ktorých   porušenie   namieta   (obdobne   napr.   IV. ÚS 220/2010, IV. ÚS 39/2011 a podobne).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   svoje   námietky   smerujúce   k   tomuto dovolaciemu dôvodu uplatnil aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, a v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené,   musela   byť   sťažnosť   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o   ochrane označených   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   bude   vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje,   že   v   prípade   procesného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o   dovolaní   bude sťažovateľovi   lehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú aj vo vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu   (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2013