znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 123/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. J., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C 239/2008 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 82/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2002 doručená sťažnosť Ing. M. J., K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod sp.   zn. 38 C 239/2008   a postupom   Krajského   súdu   v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 82/2010.

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   5.   septembra   2008 sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   žalobu,   o ktorej   tento   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 38 C 239/2008 z 11. januára 2010, proti ktorému podal odvolanie. Vec sa od 18. marca 2010 nachádza na krajskom súde, ktorý napriek tomu, že nie je zložitá, dosiaľ nerozhodol. Celá záležitosť ako časovo, tak aj psychicky a finančne dlhodobo sťažovateľa zaťažuje, pretože   s odporcom   vedie   viacero   súdnych   sporov   a má   naliehavý   právny   záujem na doriešení veci.

Predseda krajského súdu v odpovedi na sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní sp. zn. Spr 20/2012 zo 6. februára 2012 uviedol, že podľa vyjadrenia zákonného sudcu ukončenie odvolacieho konania možno očakávať v priebehu prvého štvrťroka 2012; zároveň sa sťažovateľovi ospravedlnil za vniknuté prieťahy a uviedol, že vec bude sledovať do jej skončenia.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že všeobecné súdy v uvedených konaniach porušili jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a aby krajskému súdu prikázal konať vo veci bez zbytočných prieťahov; zároveň žiadal   priznať   finančné   zadosťučinenie   v sume   5 000   €,   ako   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   38   C   239/2008   a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 82/2010.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto   právu   len   vtedy,   ak   bola   na   ústavnom   súde   uplatnená   v   čase,   keď   namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza k porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o   ústavnom   súde,   a to   bez   ohľadu   na   to,   z   akých   dôvodov   skončilo   toto   porušovanie (II. ÚS 139/02). Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (I.   ÚS   46/01,   I.   ÚS   66/02, I. ÚS 61/03,   III.   ÚS   372/09).   Ojedinelá   nečinnosť   súdu   hoci   aj   v trvaní   niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku   (napr.   II.   ÚS   57/01,   IV.   ÚS   110/04),   prípadne   návrhu   buď   nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).

Ako bolo uvedené, napadnuté konanie bolo na okresnom súde meritórne skončené 11. januára 2010 a v súčasnosti sa vec nachádza v štádiu odvolacieho konania. V čase, keď sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd so svojou sťažnosťou, k porušovaniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zo strany okresného súdu už nedochádzalo a konanie o jeho sťažnosti nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý   ústavný   súd   vo   vzťahu   k označeným   právam   poskytuje   (m.   m.   I. ÚS   6/03, III. ÚS 70/2011, III. ÚS 83/2011). Ústavný súd ďalej konštatuje, že pokiaľ ide o dĺžku odvolacieho konania (dva roky), táto sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa. Okrem toho, sťažovateľ podal sťažnosť prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu len mesiac a pol predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu. Predseda krajského súdu sťažovateľovi oznámil, že vec by mala byť v dohľadnej dobe ukončená a za vzniknuté prieťahy sa mu ospravedlnil. Z uvedeného pohľadu sa preto podanie sťažnosti na prieťahy v konaní javí iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by všeobecný súd dostal primeranú lehotu na prijatie opatrení   proti   zbytočným   prieťahom   v   napadnutom   konaní   (m.   m.   IV.   ÚS   74/05, IV. ÚS 48/06, III. ÚS 126/2010). Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V prípade, ak by krajský súd, resp. v závislosti od jeho rozhodnutia aj okresný súd, v budúcnosti   nekonali   plynule   a svojím   postupom   by   vykazovali   určitú   nečinnosť, sťažovateľ má možnosť opakovane podať sťažnosť ústavnému súdu, v rámci ktorej bude zohľadnený celý doterajší priebeh konania, to znamená, že toto rozhodnutie ústavného súdu nezakladá prekážku rozhodnutej veci podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012