znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 123/2011-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., D., zastúpeného advokátom JUDr. B. M., LL.D., Advokátska kancelária, H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Cdo 77/2009 z 23. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2011 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 77/2009 z 23. novembra 2010.

Sťažovateľ bol jedným zo žalovaných účastníkov konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeného na Okresnom súde Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 C 92/2007.

Okresný súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkom č. k. 18 C 92/2007-146 z 2. júla 2007 tak, že žalobe vyhovel   a určil, že nehnuteľnosti špecifikované v žalobnom návrhu patria do výlučného vlastníctva navrhovateľa.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ včas odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský   súd   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   č.   k.   5   Co   148/2007-364 z 8. apríla 2008 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľa zaviazal nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   v ktorom   vytýkal odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci týkajúce sa preukázania naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení vlastníckeho práva. Prípustnosť dovolania sťažovateľ odvodzoval od ustanovenia § 237 písm. d) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), keďže podľa jeho názoru „v tej istej veci sa už prv začalo konanie na Okresnom súde v Humennom pod č. k. 11 C 8/1998, ktorá   vec   je   teraz   vedená   na   Okresnom   súde   v Humennom   pod   č.   k.   11   C   773/2002 a v ktorej súd I. stupňa doposiaľ v I. stupni ešte vôbec nerozhodol. Čiže ide o bezdôvodné prieťahy v tomto konaní. Pričom ide tu v tej istej veci – teda v konaní 11 C 8/1998, teraz vedenom pod č. k. 11 C 773/2002 o totožných účastníkov a rovnaký predmet konania, t. j. o zrušenie spoluvlastníctva k pôvodnej mpč...., vedenej ako roľa vo výmere 3 ha 35 á 72 m2, zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici – vložka č...., kaz. úz. D. a o jej rozdelení podľa výšky spoluvlastníckych podielov.“.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Cdo   77/2009   z 23.   novembra   2010   dovolanie sťažovateľa odmietol.

Sťažovateľ svoju sťažnosť podanú ústavnému súdu odôvodnil v zásade totožnými argumentmi ako svoje dovolanie z 12. júna 2008.

Najvyššiemu   súdu   vytýka,   že   jeho   dovolanie   odmietol „v   hrubom   rozpore so zákonom“. Sťažovateľ   opätovne   poukazuje   na   skutočnosť,   že   na   okresnom   súde prebiehalo okrem konania pod sp. zn. 18 C 92/2007 aj konanie pod sp. zn. 11 C 8/1998, resp.   neskôr   pod   sp.   zn.   11   C   773/2002,   ktoré   nebolo   dosiaľ   právoplatne   skončené a v ktorom   sa   sťažovateľ   v procesnom   postavení   navrhovateľa   domáha   zrušenia a vyporiadania podielového vlastníctva reálnym rozdelením spoločnej nehnuteľnosti. Podľa názoru sťažovateľa je toto konanie konaním s totožnými účastníkmi a totožným predmetom, a teda zakladá vo vzťahu ku neskôr začatému konaniu vedenému pod sp. zn. 18 C 92/2007 prekážku litispendencie.

Sťažovateľ tiež vyslovuje názor, že „výrok rozsudku o o určení vlastníctva k určitej nehnuteľnosti nemá všeobecnú záväznosť,   ale iba predstavuje rozhodnutie, ktorým bola sporná otázka rozriešená len vo vzťahu k účastníkom konania. Preto nie je možné pripustiť žalobu   aj   len   hoci   jedného   zo   spoluvlastníkov   o určenie   vlastníctva   k časti   tej   istej nehnuteľnosti ak sa už vedie konanie o rozdelenie spoluvlastníctva k tejto rovnakej spornej nehnuteľnosti, lebo žaloba domáhajúca sa určenia vlastníctva k určitej nehnuteľnosti podľa ust.   §   80   písm.   c/   OSP   nemôže   byť   spravidla   opodstatnená   tam,   kde   možno   žalovať na splnenie povinnosti podľa ust. § 80 písm. b/, t. j. ak prebieha už konanie o rozdelenie spoluvlastníctva k tejto konkrétnej a určitej nehnuteľnosti...“.

Najvyšší   súd   podľa   názoru   sťažovateľa   uvedené   skutočnosti   nebral   do   úvahy pri rozhodovaní o prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   písm.   d)   OSP, čím   porušil   právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ   ďalej   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   podrobne   a v rozsahu dovolania z 12. júna 2008 argumentuje tvrdené nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého   stupňa   a odvolacím   súdom,   ktorým   vyčíta   tiež   neúplné   a nesprávne   zistenie skutkového stavu.

V závere sťažnosti s poukazom na relevantnú judikatúru ústavného súdu navrhuje prijať sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodnúť týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Cdo 77/2009 zo dňa 23. novembra 2010 porušené bolo.

2.Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   5   Cdo   77/2009   zo   dňa 23. novembra 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti   tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné zadosťučinenie   sťažovateľovi   vo   výške   2.500,-   eur   (slovom   Dvetisícpäťsto   eur)   na   účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 77/2009 z 23. novembra 2010.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   110/02, I. ÚS 88/07).

Ústavný   súd   v rozsahu   sťažnostného   petitu   preskúmal   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu, ako aj dovolanie sťažovateľa z 12. júna 2008.

Najvyšší súd sa vzhľadom na procesnú neprípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 1 až 3 OSP zaoberal skúmaním existencie závažných procesných vád spôsobujúcich vydanie zmätočného rozhodnutia v zmysle § 237 OSP, pričom s ohľadom na dovolacie námietky sťažovateľa   sústredil   svoju   pozornosť   na   skúmanie   prekážky   litispendencie,   ktorá   je dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. d) OSP.

Najvyšší   súd   v súlade   so   svojou   stabilnou   judikatúrou   uviedol,   že   prekážka   prv začatého   konania „je   daná,   ak   na   ktoromkoľvek   súde   v Slovenskej   republike   je   začaté konanie,   ktoré   má   rovnakých   účastníkov,   rovnaký   predmet   konania   a rovnaké   skutkové okolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo. Ak nie je splnený čo len jeden znak, nejde o tú istú   vec.   Totožnosť   predmetu   konania   je   totožnosť   nároku   uplatneného   z rovnakého skutkového základu či skutkového deja.“.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa najvyšší súd konštatoval, že zatiaľ, čo v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 92/2007 sa „žalobca domáhal určenia svojho vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti,   a   to   titulom   darovacej   zmluvy   svojich   právnych predchodcov k reálne vyčlenenej časti nehnuteľnosti, označenej vo výroku svojho návrhu výmerou s poukazom na zameranie uvedené v geometrickom pláne zo dňa 24. júla 2000“, sťažovateľ sa žalobou v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 773/2002 domáha „síce voči totožným účastníkom konania, avšak z iného právneho titulu zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, označenej výmerou odlišnou ako v prejednávanej veci. Z uvedeného je zrejmé, že chýba spoločný predmet konania, ako aj rovnaké skutkové okolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo totožných účastníkov.“.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   preskúmal   aj   obsah   žaloby   podanej   sťažovateľom na okresnom súde 5. januára 1998, ktorou sa sťažovateľ domáha zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti a na základe ktorej sa na okresnom súde vedie konanie pod sp. zn. 11 C 773/2002, a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvoľnosti alebo arbitrárnosti a závery v ňom uvedené v súvislosti s rozhodovaním   o prípustnosti dovolania sťažovateľa podľa   § 237 písm. d)   OSP nie sú ústavne neudržateľné.

Najvyšší   súd vo svojom   rozhodnutí   správne poukázal na skutočnosť,   že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 773/2002 nie je svojím predmetom konania totožné s konaním sp. zn. 18 C 92/2007, a to z dôvodov, ktoré najvyšší súd dostatočne a logicky   konzistentne   uviedol   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   a ktorých   správnosť vyplýva aj z obsahu žaloby podanej sťažovateľom v konaní sp. zn. 11 C 773/2002.

Námietka sťažovateľa spočívajúca v tvrdení, že existencia prebiehajúceho konania o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva má za následok nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva niektorého zo spoluvlastníkov, nie je v danom prípade s ohľadom na dovolací dôvod podľa § 237 písm. d) OSP relevantná, keďže nepreukázanie naliehavého   právneho   záujmu   v konaniach   podľa   §   80   písm.   c)   OSP   má   za   následok zamietnutie žaloby, a nie zastavenie konania z dôvodu prekážky litispendencie. Okrem toho, predmetom konania pred ústavným súdom je v tomto prípade výlučne namietané porušenie označených   práv   sťažovateľa   procesným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo dovolanie   sťažovateľa   odmietnuté   ako   neprípustné   a dovolací   súd   sa   aj   s touto   otázkou v odôvodnení svojho uznesenia vysporiadal ústavne konformným spôsobom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). Ústavný   súd   tiež   opakovane   judikoval,   že   pokiaľ   preskúmanie   postupu   alebo rozhodnutia   orgánu   štátu   v   rámci   predbežného   prerokovania   nesignalizuje   možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011