znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 123/2010-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa   čl.   37   ods.   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   základného   práva   na   rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 47/2009 zo 17. decembra 2009, ako aj „ďalšími rozhodnutiami súdov“ a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára 2010 doručená sťažnosť Ing. V. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na   účinný   právny prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 47/2009 zo 17. decembra 2009, ako aj „ďalšími rozhodnutiami súdov“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:«Správkyňa konkurznej podstaty úpadkyne K. s. r. o., K., odňala Sťažovateľovi jeho majetok a oznámila mu jeho zapísanie do KP úpadkyne podľa § 19 ZKV. Správkyňa aj konkurzný súd vyzvali Sťažovateľa na podanie vylučovacej žaloby. Sťažovateľ túto žalobu podal Krajskému súdu Košice, vec je vedená pod č. k. 7 Cb 278/2001.

Sťažovateľ následne zistil, že jeho odňatý majetok nie je do súpisu KP úpadkyne zapísaný,   preto   podal   Okresnému   súdu   Košice   II   aj   samostatnú   žalobu   o   vydanie   vecí odňatých bez existencie právneho titulu. Vec bola vedená pod č. k. 20 C 527/2003. Okresný súd Košice II vec odstúpil Krajskému súdu Košice, kde bola vedená pod č. k. 19 Cbi 62/2003.

Uznesením zo dňa 29. 6. 2006 krajský súd obe veci (vylúčenie aj vydanie) spojil na spoločné konanie vedené pod č. k. 7Cb 278/2001.

Rozsudkom zo dňa 29. 6. 2006, č. k. 7 Cb 278/2001, Krajský súd v Košiciach žalobu o vylúčenie vecí z KP úpadkyne zamietol z dôvodu, že Sťažovateľov majetok nebol do súpisu KP   úpadkyne   zapísaný   a   ďalším   výrokom   rozhodol   o   povinnosti   správkyne   vydať Sťažovateľovi jeho majetok.

Žalovaná správkyňa sa odvolala proti výroku „vydať veci“.

Najvyšší súd SR ako súd odvolací vytýčil pojednávanie na deň 4. 3. 2008, na ktoré Sťažovateľa   predvolal.   Podaním   zo   dňa   20.   2.   2008   Sťažovateľ   požiadal   súd o ospravedlnenie jeho neúčasti na pojednávaní, ktorého sa nevie zúčastniť z finančných dôvodov   a   zároveň   súdu   navrhol   alternatívne,   aby   pojednávanie   odročil,   nechal Sťažovateľa dovypočuť prostredníctvom košického súdu,   vec vrátil na nové rozhodnutie prvostupňovému súdu alebo uskutočnil pojednávanie v K. Sťažovateľ súdu zdôraznil, že chce   v   plnom   rozsahu   využiť   svoje   právo   vyjadriť   sa   k   veci,   dôkazom   a   argumentom žalovanej.

Predvolaním zo dňa 13. 3. 2008 ma súd predvolal na pojednávanie na deň 1. 4. 2008.   Podaním   zo   dňa   20.   3.   2008   som   súd   požiadal   o   ospravedlnenie   neúčasti   na pojednávaní z finančných dôvodov a zopakoval som svoje procesné návrhy zo dňa 20. 2. 2008, o ktorých súd nerozhodol.

Odvolací   súd   sa   týmito   návrhmi   vôbec   nezaoberal,   dňa   1.   4.   2008   uskutočnil pojednávanie   len   za   prítomnosti   žalovanej,   zmenil   hodnotenie   kľúčového   dôkazu, rozhodnutie „vydať veci“ zrušil a vec vrátil na doplnenie dokazovania a nové rozhodnutie, prvostupňovému súdu.

Podľa názoru Sťažovateľa odvolací súd závažným spôsobom pochybil a preto jeho rozhodnutie   napadol   dovolaním   zo   dňa   28.   6.   2008.   Sťažovateľ   zároveň   požiadal   súd o ustanovenie právneho zástupcu ex offo a navrhol, aby mu súd priznal oslobodenie od platenia súdneho poplatku za dovolanie.

Uznesením zo dňa 3. 10. 2008 súd Sťažovateľovi oslobodenie od poplatku nepriznal a právneho zástupcu mu neustanovil.

Sťažovateľ sa proti tomuto uzneseniu podaním zo dňa 26. 10. 2008 odvolal. Najvyšší súd SR ako súd odvolací, uznesením zo dňa 30. 4. 2009, č. k. 1 Obo 113/2008, prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Podaním   zo   dňa   7.   7.   2009   podal   Sťažovateľ   proti   tomuto   uzneseniu   dovolanie, požiadal   súd   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   dovolacom   konaní   a   požiadal o oslobodenie od súdneho poplatku za dovolanie.

Najvyšší súd SR dovolanie odmietol uznesením zo dňa 17. 12. 2009, č. k. 1 Obdo V 47/2009   bez   toho,   aby   bolo   rozhodnuté   osudnom   poplatku   a   žiadosti   o   ustanovenie právneho zástupcu a bez toho, aby bol Sťažovateľ v dovolacom konaní riadne zastúpený... Sťažovateľ namieta porušenie: svojho práva zakotveného v čl. 46 (1) Ústavy SR..., čl. 47 (2) Ústavy SR..., čl. 47 (3) Ústavy SR..., čl. 48 (2) Ústavy SR..., čl. 37 (2) Listiny..., čl. 37 (3) Listiny..., čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a čl. 13 Dohovoru...

A. Krajský súd Košice pochybil, keď rozhodol o žalobe o vydanie vecí odňatých bez existencie právneho titulu.

B. Odvolací najvyšší súd pochybil, keď túto chybu krajského súdu nenapravil. C. Odvolací najvyšší súd pochybil, keď vec dňa 4. 3. 2008 prejednal bez mojej účasti bez toho, aby rozhodol o mojich procesných návrhoch.

D.   Odvolací   najvyšší   súd   pochybil,   keď   negoval   hodnotenie   kľúčového   dôkazu prvostupňovým súdom, dôkazu na ktorom bol založený výrok súdu, avšak samotný výrok ponechal v platnosti.

E. Krajský súd Košice pochybil dôvodom, na ktorom založil neustanovenie právneho zástupcu v dovolacom konaní.

F.   Odvolací   NS   SR   pochybil,   keď   rozhodnutie   krajského   súdu   o   neustanovení právneho zástupcu potvrdil.

G. Odvolací NS SR pochybil, keď prejednal dovolanie bez toho, aby bola odstránená prekážka spočívajúca v nezastúpení dovolateľa advokátom.

H. Odvolací NS SR pochybil odmietnutím dovolania.»

Sťažovateľ zároveň uviedol:„Na spracovanie petitu sťažnosti si netrúfam a navrhujem Súdu, aby pripustil jeho doplnenie právnym zástupcom, ak mojej žiadosti o jeho ustanovenie vyhovie.

Touto Sťažnosťou sledujem cieľ vyslovenia Ústavným súdom SR porušenia mojich základných práv v zmysle mojich námietok popísaných v časti II tejto sťažnosti, zrušenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. 12. 2009, č. k. 1 Obdo V 47/2009, ktorým súd odmietol moje dovolanie, zrušenia ďalších rozhodnutí súdov, ktoré porušili moje základné práva a ktorých zrušenie je v právomocí Ústavného súdu SR a vrátenia veci súdu vecne a miestne príslušnému na nové rozhodnutie.

Zároveň   Súdu   navrhujem,   aby   mi   priznal   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vo   výške 1 000,- €...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 2 listiny, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, čl. 48 ods. 2 ústavy (ktoré ako celok tvoria obsah práva na súdnu   a   inú   právnu   ochranu),   ako   aj   práv   zaručených   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   dohovoru rozhodnutiami všeobecných súdov. V petite sťažnosti žiadal zrušiť uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 47/2009 zo 17. decembra 2009, ako aj „ďalšie rozhodnutia súdov“. Z   obsahu   sťažnosti   a   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   napádanému   uzneseniu najvyššieho súdu predchádzalo toto konanie:

Krajský   súd   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   o   vydanie   vecí a vylúčenie vecí z konkurznej podstaty rozsudkom č. k. 7 Cb 278/2001-280 z 29. júna 2006 rozhodol tak, že:

1.   správkyňu   konkurznej   podstaty   (žalovanú)   zaviazal   vydať   sťažovateľovi (žalobcovi) hnuteľné veci,

2. žalobu o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty zamietol,

3. účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podali obaja účastníci konania odvolanie –správkyňa   konkurznej   podstaty   v   časti,   kde   bola   zaviazaná   vydať   hnuteľné   veci, a sťažovateľ v časti týkajúcej sa trov konania.

Najvyšší   súd   uznesením   č.   k.   1   Obo   231/2006-359   z   1.   apríla   2008   rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa vydania hnuteľných vecí zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení okrem iného uviedol:

„... Nie je preto doteraz jednoznačne preukázané, či osobné veci, vydania ktorých sa žalobca domáha,   a ktoré neboli do konkurznej podstaty zahrnuté,   sa v objekte úpadcu nachádzajú, alebo či si ich podľa uvedenej zápisnice prevzal a odniesol. Ak sa má správcovi konkurznej   podstaty uložiť vydať   veci,   ktoré   nesúvisia s majetkom úpadcu,   je potrebné preukázať nielen vlastníctvo k týmto veciam, ale aj skutočnosť, že tieto veci sa v objekte úpadcu alebo u správcu konkurznej podstaty bez právneho dôvodu nachádzajú, pričom vzhľadom na ust. § 120 ods. 4 OSP možno vychádzať len z dôkazov doteraz predložených. Od doplnenia dokazovania v uvedenom smere, na základe v spise na nachádzajúcich písomností, ako aj svedeckých výpovedí, je potom závislý aj výsledok v spore a od tohto sa odvíjajúce dôvody aj odvolania žalobcu o trovách prvostupňového konania, ktoré vzhľadom na výsledok v odvolacom konaní nebol dôvod vyhodnotiť, pretože o trovách súd znovu rozhodne   v   novom   rozhodnutí   o   veci   samej,   kde   rozhodne   aj   o   trovách   odvolacieho konania.“

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie a zároveň požiadal   o   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov   a   ustanovenie   zástupcu   z   radov advokátov.

Krajský súd uznesením č. k. 7 Cb 278/2001-404 z 3. októbra 2008 sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a neustanovil mu ani zástupcu z radov advokátov, pričom vychádzal z celkových majetkových pomerov sťažovateľa.

Proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením č. k. 1 Obo 113/2008-416 z 30. apríla 2009 tak, že ho ako vecne správne potvrdil.

Proti   uvedenému   uzneseniu   odvolacieho   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V 47/2009 zo 17. decembra 2009 odmietol pre neprípustnosť, pričom uviedol:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   dovolací,   preto   preskúmal   postup prvostupňového i odvolacieho súdu v predmetnej veci a dospel k názoru, že ako súd prvého stupňa,   tak   ani   odvolací   súd   svojím   postupom   neodňali   žalobcovi   možnosť   konať   pred súdom odvolacím alebo v konaní pred súdom prvého stupňa.

Prvostupňový súd v súlade s ust. § 138 ods. 1 O. s. p., ako i ust. § 30 O. s. p. pomery účastníka konania – žalobcu, riadne zistil a následne právne vyhodnotil... odvolací súd postup prvostupňového súdu riadne v rámci odvolacieho konania preskúmal...

Z uvedeného vyplýva, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.“

1. Pokiaľ ide o časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv a slobôd postupom a rozhodnutiami krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cb 278/2001, ústavný súd uvádza, že ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom subsidiarity, podľa ktorého   ústavný   súd   rozhoduje   o   individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci,   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (III. ÚS 304/09).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa v uvedenom   konaní   domáhal   ochrany   svojich   práv   podaním   opravných   prostriedkov (odvolaní), o ktorých aj najvyšší súd rozhodol.

Právomoc všeobecných súdov poskytnúť v tomto smere ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa, porušenie ktorých namieta, na základe opravných prostriedkov, ktorá vyplýva priamo z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 201 a nasl., resp. § 236 a nasl.), vylučuje (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy) právomoc ústavného súdu   konať   a   rozhodovať   o   sťažnosti   smerujúcej   priamo   proti   procesnému   postupu a rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa.

Ústavný súd v danom prípade považuje odvolanie ako riadny opravný prostriedok za účinný   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   a   slobôd.   V   rozsahu   svojho preskúmavacieho   oprávnenia   sa   odvolací   súd   musí   vyrovnať   s   rovnakými   skutkovými a právnymi argumentmi uvedenými v odvolaní, ako sťažovateľ uvádza v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom.

Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv a slobôd najvyšším súdom a zároveň požiadal o zrušenie jeho uznesenia sp. zn. 1 Obdo V 47/2009 zo 17. decembra 2009, ako aj „ďalších rozhodnutí súdov“.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I.   ÚS   4/00,   I.   ÚS   17/01, III. ÚS 268/05).

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   najvyšší   súd   v   sťažovateľom   napádaných rozhodnutiach (uznesenie sp. zn. 1 Obdo V 47/2009 zo 17. decembra 2009, uznesenie č. k. 1 Obo 113/2008-416 z 30. apríla 2009, ako aj uznesenie č. k. 1 Obo 231/2006-359 z 1. apríla 2008) dostatočne jasne a zrozumiteľne odôvodnil svoje závery, t. j. dospel   k logickým a ústavne   konformným   záverom,   pričom   vychádzal   z   platnej   a   účinnej   právnej   úpravy (Občianskeho súdneho poriadku). Nespokojnosť sťažovateľa s obsahom týchto rozhodnutí, ako aj jeho tvrdenia o pochybení najvyššieho súdu   nie sú   dôkazom   o ich   neústavnosti a nezakladajú   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   najvyššieho   súdu svojím vlastným.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 50 ústavy (a teda aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), aj právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a právo na zabezpečenie   konania   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nemôže všeobecný   súd   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesno-právnymi   predpismi upravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   konaní.   K   porušeniu   práva   na   súdnu   a   inú právnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS   8/01)   alebo   v   prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol   opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím, sťažovateľ neuviedol konkrétne, akým   postupom   všeobecného   súdu   malo   byť porušené   jeho   základné   právo   na   právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   sa   teda   prednostne   musel   vysporiadať s identifikáciou základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, a ustálil, že sťažovateľ prioritne namieta základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Taktiež   nejde   o   porušenie   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   práva   na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich   súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 252/04).

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru ústavný   súd   uviedol:   „Z   citovaného   ustanovenia   dohovoru   vyplýva   pre   fyzické   osoby a právnické   osoby   procesné   právo   akcesorickej   povahy   mať   účinné   právne   prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň   obhájiteľné   tvrdenie   (arguable   claim)   o   porušení   iného   práva   chráneného dohovorom“ (III. ÚS 38/05).

V zmysle stabilnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním štátneho orgánu alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   tohto   orgánu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III.   ÚS   263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), a preto bolo bez právneho významu zaoberať sa   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa   uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2010