znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 123/09-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   M.   S.,   T.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Z.   T., Advokátska   kancelária,   P.,   vo veci   namietaného   porušenia   základných   práv   zaručených čl. 20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne vydaným 22. marca 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 190/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. S. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2008 doručená sťažnosť Mgr. M. S., T. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 Co 190/2007-430 z 22. marca 2008.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka vystupovala ako   jedna   z odporcov   v konaní   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 12 C 860/2006, ktorého predmetom bol návrh navrhovateľky na zdržanie sa zásahov do   práva   zodpovedajúceho   vecnému   bremenu   a na   určenie   vecného   bremena.   V tomto konaní   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   12   C   860/2006-376   z 9.   októbra   2006   určil, že na predmetných   nehnuteľnostiach   viazne   v prospech   navrhovateľky   vecné   bremeno, ktorému   zodpovedá   právo   prechodu   peši   aj   vozom   v rozsahu   podľa   príslušného geometrického   plánu.   Zároveň   okresný   súd   predmetným   rozsudkom   uložil   odporcom povinnosť strpieť cez ich určené pozemky vykonávanie práva prechodu a prejazdu peši a vozom na susedné pozemky patriace navrhovateľke, ako aj povinnosť strpieť vykonanie výkopových   a iných   prác   súvisiacich   s pripojením   nehnuteľností   vo   vlastníctve navrhovateľky   na   plynovú   prípojku,   verejný   vodovod   a verejnú   kanalizáciu.   Napokon odporcom okresný súd uložil i povinnosť odstrániť z ich nehnuteľností všetky prekážky brániace navrhovateľke vykonávať jej právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

Odporcovia   (teda   i sťažovateľka)   podali   odvolanie,   ktorým   navrhli   zmenu napadnutého rozsudku okresného súdu tak, že návrh navrhovateľky bude v celom rozsahu zamietnutý. Odvolanie zdôvodnili nesprávnymi skutkovými zisteniami na základe dôkazov vykonaných   okresným   súdom,   nesprávnym   právnym   posúdením   veci   okresným   súdom i nevykonaním dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Krajský súd rozsudkom č. k. 19 Co 190/2007-430 z 22. marca 2008 zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola odporcom uložená povinnosť strpieť vykonanie výkopových   a iných   práv   súvisiacich   s pripojením   nehnuteľností   vo   vlastníctve navrhovateľky na plynovú prípojku, verejný vodovod a verejnú kanalizáciu, tak, že návrh navrhovateľky zamietol. V zostávajúcej časti krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu   potvrdil.   Potvrdzujúcu   časť   svojho   rozsudku   krajský   súd   odôvodnil   poukazom na jednotlivé   dôkazy   vykonané   okresným   súdom   s   cieľom   zistenia   skutkového   stavu potrebného   na   rozhodnutie   o predmete   konania.   V tejto   súvislosti   krajský   súd   uviedol, že „na uvedenom závere nemení nič ani skutočnosť, že vecné bremeno nebolo zapísané v evidencii   nehnuteľností,   resp.   v katastri   nehnuteľností,   pretože   fakticky   celé   dlhé   roky existovalo   na   základe   neformálnej   dohody   medzi   právnymi   predchodcami   účastníkov konania“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   bolo   v konaní „svedeckými   výpoveďami   a   listinnými dôkazmi preukázané, že prechod, tak ako bol opísaný navrhovateľkou nikdy neexistoval a nebol   nikdy   zapísaný   ako   vecné   právo,   ťarcha   viažuca   sa   na   sporné   nehnuteľnosti“. Sťažovateľka   tvrdí,   že   okresný   súd   vo   veci   rozhodol „po   vykonanom   dokazovaní, kedy okrem iného nevykonal sťažovateľkou navrhované dôkazy – a to vyžiadanie si kópie z katastrálnej   mapy,   ktorá   preukazuje,   že   prechod   k nehnuteľnostiam   vo   vlastníctve navrhovateľky viedol cez nehnuteľnosti vo vlastníctve odporcu 4/ a dôkaz výsluchom znalca na   odstránenie   rozporov   a námietok   voči   znaleckému   posudku,   ktorý   trpel   formálnymi vadami“.

Tým, že krajský súd ako súd odvolací nebral pri rozhodovaní o odvolaní do úvahy tvrdené   pochybenia   okresného   súdu,   narušil   podľa   sťažovateľky „zásadu   rovnosti účastníkov a odňal návrhu na doplnenie dokazovania ako procesnému úkonu patriacemu účastníkovi   konania   jeho   materiálny   význam.  ...   Takýto   postup   je   evidentným   zásahom do práva   na   spravodlivý   proces.“.   Konajúce   všeobecné   súdy   sa   podľa   sťažovateľky „ani v najmenšom   nezaoberali   dôvodom   nevykonania   navrhovaných   dôkazov a zdôvodnením   zamietnutia   ich   vykonania   čím   zaťažili   svoje   rozhodnutie   vadami spočívajúcimi   v procesných   predpisoch   a zároveň   postupovali   v rozpore   so   zásadou vyjadrenou   predovšetkým   v čl.   36   ods.   1   Listiny   a v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky,   ktoré   ustanovenia   zaručujú   právo   na   spravodlivý   proces“.   Podľa   názoru sťažovateľky „navrhovateľka   nepreukázala   v konaní   titul   pre   výkon   práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, pretože právni predchodcovia navrhovateľky celkom logicky na prístup k svojej nehnuteľnosti využívali nehnuteľnosti vo vlastníctve odporcu 4/ (a jeho právneho predchodcu)...“.

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti vo vzťahu k porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy uviedla, že „súdom zriadené vecné bremeno spočívajúce v práve   prechodu   v šírke   2   m   pozdĺž   všetkých   nehnuteľností   vo   vlastníctve   odporcov a sťažovateľky je vážnym zásahom do vlastníckeho práva odporcov a sťažovateľky, tento zásah spôsobujúcu ujmu na výkone vlastníckeho práva jeho obmedzením je vo vážnom nepomere s výhodou poskytnutou navrhovateľke“.

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   po   meritórnom   prerokovaní   jej sťažnosti tento nález:

„Krajský   súd   v Trenčíne   v konaní   19Co   190/2007   porušil   právo   sťažovateľky na ochranu vlastníctva v zmysle ustanovenia čl. 20 ods. 1 ÚS SR a porušil jej základné ľudské právo na spravodlivý súdny proces garantovaný čl. 46 ÚS SR.

Ústavný   súd   SR   ruší   rozhodnutie   Krajského   súdu   Trenčín   zo   dňa   22.3.2008 č. k. 19Co 190/2007-430 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie prejednanie a rozhodnutie. Sťažovateľke súd priznáva náhradu trov konania a právneho zastupovania vo výške 6 732,-   Sk   +   19%   DPH9   1 279,-   Sk,   spolu   8 011,-   Sk,   ktorú   je   povinný   Krajský   súd v Trenčíne zaplatiť právnej zástupkyni sťažovateľky JUDr. Z. T., P. do 30 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pri jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   a slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez   najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľkinou   námietkou   zásadného   významu   smerujúcou   proti   napadnutému rozsudku   bolo   tvrdenie   o nenapravení   procesných   pochybení   v postupe   prvostupňového súdu súdom odvolacím, v dôsledku čoho sa rovnakého pochybenia mal dopustiť i krajský súd.   Pochybenie   malo   spočívať   v tom,   že   oba   súdy „odňali   sťažovateľke   možnosť prostredníctvom   procesných   úkonov   ovplyvniť   výsledok   konania“ tým,   že   okresný   súd nevykonal ňou navrhnuté dôkazy a krajský súd ako súd odvolací sa touto jej námietkou v rámci   konania   o odvolaní   nevysporiadal.   Pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   o petite predloženej   sťažnosti   bolo v dôsledku   okolností   prípadu   nevyhnutné zamerať pozornosť na ústavnú konformitu postupu a naň nadväzujúceho rozhodnutia okresného súdu. Ak by totiž   tieto   signalizovali   možnosť   porušenia   sťažovateľkou   označených   základných   práv a krajský súd by takéto porušenie v rámci odvolacej fázy konania nenapravil, založilo by to právomoc ústavného súdu na prijatie predloženej sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa § 120 ods. 1 druhej vety zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.   Toto   ustanovenie   dáva   konajúcemu   súdu   možnosť   rozhodnutia   o nevykonaní niektorých   navrhnutých   dôkazov,   a   to   predovšetkým   v prípadoch,   keď   úroveň   zistenia skutkového stavu je taká, že niet reálnej možnosti zistiť vykonávaním ďalších dôkazov zmeny skutkového stavu už zisteného, ktoré by mohli privodiť iné rozhodnutie vo veci.

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že okresný súd vykonal viacero dôkazov zameraných na objasnenie skutkového stavu veci (výsluch svedkov, oboznámenie máp,   listov   vlastníctva,   oboznámenie   súvisiaceho   spisu,   znalecké   dokazovanie),   pričom tieto   podľa   názoru   ústavného   súdu   postačovali   na   také   objasnenie   skutkového   stavu prerokúvanej   veci,   ktoré   okresnému   súdu   poskytovalo   dostatočný   skutkový   podklad na správne právne posúdenie veci a následné spravodlivé rozhodnutie. Preto ak okresný súd nevykonal   dôkazy   navrhnuté   na   pojednávaní   9.   októbra   2006   právnou   zástupkyňou sťažovateľky (č. l. 370), využil podľa ústavného súdu správne citované ustanovenie § 120 ods. 1 druhej vety OSP a navrhnuté dôkazy nevykonal.

Následne   sa   tak   ani   krajský   súd   nemohol   dopustiť   porušenia   sťažovateľkou označených   základných   práv,   pretože   procesný   nedostatok   namietaný   sťažovateľkou v podanom odvolaní objektívne neexistoval.

K tomu ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého konajúci súd v odôvodnení svojho rozsudku uvedie okrem iného aj to, prečo nevykonal ďalšie   navrhnuté   dôkazy.   Z prvostupňového   rozsudku   okresného   súdu, ale ani zo sťažnosťou   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   nevyplýva   obsah   takto požadovanej náležitosti rozhodnutia, čo by mohlo signalizovať porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu. Už popísané okolnosti zisťovania skutkového stavu prípadu prerokovávaného pred okresným súdom však podľa názoru ústavného súdu svedčia o tom, že   prípadné   napravenie   uvedeného   nedostatku   odôvodnenia   prvostupňového i druhostupňového   rozhodnutia   by   sťažovateľke   nebolo spôsobilé   privodiť   iný   výsledok v konaní. Okrem toho, krajský súd podrobnou sumarizáciou dôkazov vykonaných okresným súdom, ktorá je obsiahnutá v odôvodnení druhostupňového rozsudku, dal podľa ústavného súdu dostatočnú (i keď len nepriamu) odpoveď odvolacej námietke sťažovateľky, ktorá sa napokon v ňou podanej sťažnosti premietla aj ako námietka sťažnostná.

Z obsahu   odôvodnenia   predloženej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka voči napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   namietala   i samotné   právne   posúdenie   veci na základe   zisteného   skutkového   stavu.   K tomu   ústavný   súd   uvádza,   že je   oprávnený skutkové a právne závery všeobecných súdov kontrolovať z hľadiska ich ústavnej konformity iba   vtedy,   ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Právne závery krajského súdu vychádzajúce z posúdenia oprávnenej držby práva ako podmienky vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu však i vzhľadom na už analyzovanú úroveň zisteného skutkového stavu veci nevyvolávajú žiadne pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity.

Ústavný súd preto konštatuje, že po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné tento rozsudok označiť za   arbitrárny.   Ako   to   vyplýva   z doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu,   základné   právo na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   neznačí   právo   na   úspech   v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07, IV. ÚS 362/08) a skutočnosť,   že   sťažovateľka   neakceptuje   právne   názory   odvolacieho   súdu,   nemožno hodnotiť ako porušenie jej základného práva (m. m. IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 134/08). Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   medzi   odôvodnením napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   a namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť jeho porušenie po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, preto ústavný súd odmietol sťažnosť   v tejto   časti   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní.

Vo vzťahu k namietanému čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že porušenie práva priznaného týmto článkom nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (I. ÚS 44/03). Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl.   46   až   čl.   50 ústavy,   resp.   v spojení   s ich porušením (IV.   ÚS   326/07),   čo sa   v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2009