znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 123/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P., spol. s r. o., P., zastúpeného advokátom Mgr. J. G., D., pre namietané   porušenie základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods.   1,   3   a 4 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne č. k. 19 Co 184/2006-225 zo 14. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P., spol. s r. o.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra 2007 doručená sťažnosť P., spol. s r. o., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. J. G., D., pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 Co 184/2006-225 zo 14. júna 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Ja, spoločnosť P., s. r. o., P., som účastníkom súdneho sporu 19 Co 184/2006 Krajského   súdu   Trenčín,   v   ktorom   konaní   vystupujem   ako   navrhovateľ.   V predmetnom súdnom spore vystupuje ako odporca Slovenská republika - Úrad práce, soc. vecí a rodiny P.   a   jeho   podstatou   je   moja   požiadavka   na   vrátenie   čiastky 335.717,-   Sk,   ktorú   sumu odporca drží u seba neoprávnene a bez právneho základu. Rozsudkom Okresného súdu Pov. Bystrica   bolo   môjmu   návrhu   vyhovené   a odporca bol zaviazaný   vrátiť   mi   čiastku 335.717,- Sk spolu s príslušenstvom a trovami konania.

Uznesením krajského súdu 19 Co 184/2006 z 14. 6. 2007 bol rozsudok okresného súdu   zrušený,   konanie   zastavené   a   vec   postúpená   na   ďalšie   konanie   Úradu   práce, soc. vecí a rodiny   P.   a   súčasne   tiež   rozhodnuté,   že   žiaden   z   účastníkov   nemá   právo na náhradu trov konania.

Rozhodnutím Krajského súdu Trenčín mi bola odňatá možnosť konania pred súdom ako   aj   bolo   porušené   právo   na   riadne   prejednanie   veci   nestranným   súdom   a   rovnako tiež ústavné právo vlastniť majetok.

Odvolací Krajský súd Trenčín v odôvodnení napadnutého uznesenia 19 Co 184/2006 z 14. 6. 2007 tvrdí, že vzťah medzi účastníkmi konania nie je občianskoprávnym vzťahom s nemožnosťou   jeho   podriadenia   pod   §   7/1   OSP,   pričom   žiaden   zákon   neustanovuje právomoc súdov na rozhodovanie o vrátení finančného odvodu štátu v občianskom súdnom konaní, vzťah medzi mnou a odporcom má byť pomerom nadriadenosti a podriadenosti v nerovnoprávnom   postavení,   teda   sa   má   jednať   o   verejnoprávny   vzťah   založený a vyplývajúci z finančnej   činnosti štátu a jeho orgánov,   kde z týchto všetkých dôvodov zrušil rozsudok okresného súdu a vec odstúpil odporcovi na ďalšie prejednanie veci. Predmetné právne závery krajského súdu nemajú oporu v ustanoveniach právnych predpisov a porušujú tiež moje ústavou chránené práva.

Z podstaty prejednávanej veci je jednoznačne zrejmé, že odporca v súčasnej dobe u seba drží čiastku 335.717,- Sk neoprávnene, nakoľko táto mu nepatrí, keď rozhodnutie vydané v správnom konaní, ktoré mi ukladalo povinnosť uhradiť odporcovi uvedenú sumu je v súčasnej dobe zrušené a takáto povinnosť mi nevyplýva ani z ustanovení právnych predpisov, nakoľko zák. č. 387/1996 Z. z. o zamestnanosti je už zrušený. Odvolací krajský súd   svojím   rozhodnutím   v   podstate   rieši   procesnú   stránku   veci,   teda   či   je   oprávnený (existencia právomoci súdu) priznať mi nárok na vrátenie sumy 335.717,- Sk alebo si mám svoju požiadavku riešiť v inom konaní.

Argument odvolacieho súdu, že vzťah medzi účastníkmi konania vyplýva z finančnej činnosti   štátu   a   jeho   orgánov   neobstojí,   keďže   podľa   §   4   zák.   č.   387/1996   Z.   z. o zamestnanosti   bol Národný   úrad práce verejnoprávnou   inštitúciou   na   zabezpečovanie ústavného práva občanov na zamestnanie s postavením právnickej osoby.

Rozhodujúcou   je   ale   skutočnosť,   že   právny   predpis   podľa   ktorého   odporca v minulosti   postupoval   je   už   v   súčasnosti   zrušený,   pričom   tak   zák.   č.   387/1996   Z.   z. o zamestnanosti, ako aj neskôr prijaté právne predpisy, ktoré uvedený zákon nahradili, neobsahujú žiadne ustanovenia o možnosti vrátenia bezdôvodného obohatenia vo výške 335.717,-   Sk,   ktorého   vrátenia   sa   domáham   v   občianskoprávnom   konaní,   teda   nie   je tu žiadna právna norma na domáhanie sa vrátenia danej čiastky v správnom alebo inom osobitnom   konaní,   či   už   u   odporcu   alebo   iného   subjektu,   ktorá   skutočnosť   je   zrejmá aj zo samotného prístupu odporcu v celom priebehu súdneho sporu, pričom odstúpením veci   na   ďalšie   konanie   práve   odporcovi   dôjde   k   odopretiu   môjho   práva   na   riadne prejednanie   veci   a   jej   rozhodnutie   nestranným   súdom,   nakoľko   práve   v   rámci občianskoprávneho súdneho konania mám možnosť domáhať sa vrátenia sumy 335.717,- Sk. Iný postup, ktorý v podstate načrtáva v svojom rozhodnutí krajský súd, bude mať za následok odopretie práva na súdnu ochranu a nemožnosť navrátenia zmienenej platby do mojej dispozície. Takéto rozhodnutie krajského súdu porušuje moje ústavou dané práva vlastniť majetok, ako aj právo na ochranu tohto majetku a rovnako tiež ústavné právo na riadne prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom, keďže za danej situácie, ak mi nemôže poskytnúť právnu ochranu iný orgán v osobitnom konaní, tak jedine konanie na občianskoprávnom súde môže viesť k náprave veci. Takýto záver vyplýva aj z toho, že správne orgány môžu prejednávať a riešiť len záležitosti, ktoré im do kompetencie výslovne zveruje osobitný právny predpis (taxatívne dané kompetencie), pričom sústava súdnictva poskytuje ochranu vo všetkých zostávajúcich prípadoch (demonštratívne dané kompetencie a   to   najmä   v   zmysle   §   7/1   OSP   -   v   občianskom   súdnom   konaní   súdy   prejednávajú   a rozhodujú   spory   a iné právne   veci,   ktoré   vyplývajú   z   občianskoprávnych,   pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.)“

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy a podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy: „(...) Vzhľadom na rozhodnutie odvolacieho   krajského   súdu   v   občianskoprávnom   konaní   došlo   k   porušeniu môjho základného   práva   vlastniť   majetok   a   požívať   jeho   ochranu   v   rovnakej   miere, ako je to u iných subjektov, pričom akékoľvek nútené obmedzenie vlastníckeho práva musí byť   súladné   s   ustanoveniami   príslušného   zákona,   a   rovnako   tiež   bolo   porušené   právo na riadne prejednanie a rozhodnutie veci súdom.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„Ústavnej sťažnosti sa vyhovuje. Základné   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok,   právo   na   ochranu   tohto   majetku a právo na prejednanie veci pre nestranným súdom a rovnosť všetkých účastníkov súdneho konania upravené v čl. 20 ods. 1, ods. 3 a ods. 4, č1. 46 ods. 1, ods. 2 a v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR bolo porušené uznesením 19 C 184/2006 Krajského súdu Trenčín zo dňa 14. 6. 2007.“

K sťažnosti sa vyjadril predseda krajského súdu listom sp. zn. Spr 92/2008 z 18. marca 2008, kde sa uvádza: „(...) poznamenávam, že dňa 26. 02. 2008 Okresný súd v Považskej Bystrici   predložil   príslušný   spis   4   C   30/2004   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky na rozhodnutie o dovolaní, ktoré podal navrhovateľ.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom   na   začatie   konania   domáhal, aby Okresný súd Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) zaviazal odporcu – Úrad práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   P.   zaplatiť   sumu   335 717   Sk   s príslušným   úrokom z omeškania   a trovy   konania.   Sťažovateľ   svoj   návrh   odôvodnil   tým,   že   odporca mu ani po výzve   nevrátil   bezdôvodné   obohatenie,   ktoré   vzniklo   v dôsledku   toho, že rozhodnutím   č.   3458/2003-PO   zo 16.   januára   2004   bolo   zrušené   rozhodnutie č. 196/2003-OK, na základe ktorého sťažovateľ uvedenú sumu zaplatil odporcovi. Okresný súd rozsudkom č. k. 4 C/30/2004-201 zo 6. apríla 2006 návrhu na začatie konania vyhovel a zaviazal   odporcu   zaplatiť   sťažovateľovi   uplatnenú   sumu.   Krajský   súd   uznesením č. k. 19 Co/184/2006-225 zo 14. júna 2007 rozsudok okresného súdu zrušil, konanie zastavil a vec postúpil na ďalšie konanie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny P. Krajský súd svoje uznesenie odôvodnil tým, že daná právna vec nepatrí do právomoci všeobecného súdu. Týmto uznesením   podľa   sťažovateľa krajský súd porušil   jeho označené základné práva zaručené čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy a podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy, pretože sa domnieva, že právomoc všeobecného súdu v jeho právnej veci je daná.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zisťoval, či ochranu jeho   právam,   porušenie   ktorých   namietal,   neposkytujú   všeobecné   súdy   na   základe opravných   prostriedkov   im   dostupných,   ktoré   možno   považovať   za   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označených práv.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zistil, že sťažovateľ v danej veci využil dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. Občianskeho   súdneho   poriadku   a proti   uzneseniu   krajského   súdu   podal   dovolanie, v dôsledku ktorého bol spis 26. februára 2008 predložený na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Dovolanie možno považovať za účinný právny   prostriedok   nápravy   namietaného   porušenia   práv   sťažovateľa   (obdobne IV. ÚS 413/04).

Nevyužitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy a podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy nemožno nahradzovať sťažnosťou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba (alebo právnická osoba) nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napríklad I. ÚS 85/97, I. ÚS 89/97).

Dovolanie sťažovateľa ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy namietaného porušenia označených základných práv (II. ÚS 31/00, IV. ÚS 413/04).

Na   základne   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   dovolanie   proti napadnutému uzneseniu krajského súdu   podal, pričom sa súčasne obrátil so sťažnosťou aj na ústavný súd. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv   a   slobôd,   naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľom ústavný súd uzavrel, že v jeho veci nie je vo vzťahu k označeným základným právam daná v súčasnosti jeho právomoc [čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde].   Preto   sťažnosť   pre   nedostatok   právomoci   odmietol   už   po   jej   predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2008