znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 123/07-52

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   decembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta, zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť   P.   Z.   P.,   ČR,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   K.,   Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd postupom   Krajského riaditeľstva   Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VP-150/93 a takto r o z h o d o l :

1. Základné právo P. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VP-150/93 p o r u š e n é   b o l o.

2. P. Z. primerané finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

3. Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Bratislave, p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VP-150/93 konať bez zbytočných prieťahov.

4.   Krajské   riaditeľstvo   Policajného   zboru,   Úrad   justičnej   a kriminálnej   polície v Bratislave, j e   p o v i n n é   uhradiť   P.   Z.   trovy   konania   v   sume   5   302   Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 123/07-16 z 15. mája 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť P. Z., P., ČR (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Bratislave (ďalej len „krajské riaditeľstvo“), v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS:VP-150/93.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   proti   sťažovateľovi   je   vedené   trestné stíhanie,   pričom   obvinenie   mu   bolo   vznesené   v roku   1993   uznesením   vyšetrovateľa bývalého Mestského úradu vyšetrovania Policajného zboru Slovenskej republiky Bratislava (ďalej len „mestský úrad vyšetrovania“) sp. zn. ČVS:VP-150/93.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   uznesením   Krajského   úradu   vyšetrovania Policajného zboru Slovenskej republiky Bratislava z 8. apríla 1997 bolo trestné stíhanie proti sťažovateľovi z dôvodu jeho neprítomnosti prerušené podľa ustanovenia § 173 ods. 1 písm.   a)   zákona   č.   141/1961   Zb.   o trestnom   konaní   súdnom   (trestný   poriadok)   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s týmto odôvodnením: „Obv. Z. P. sa t. č. dlhodobo zdržuje v ČR a oficiálne by mal byť prihlásený v P., kde je však zapojený odkazovač   a pošta   sporadicky   vyberaná.   Na   predvolanie   k výsluchu   obv.   Z.   nereaguje a účelovo sa výsluchu vyhýba.“

V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej uviedol, že „Vyšetrovateľom KÚV PZ Bratislava však po celú dobu vyšetrovania bola známa adresa sťažovateľa v ČR t. j. P., čo vyplýva i z uznesenia o prerušení trestného stíhania zo dňa 8. 4. 1997. Je paradoxné, že uznesenie bolo sťažovateľovi doručované i úspešne doručené na adresu P., ČR“.

V priebehu vedeného trestného konania podľa vyjadrenia sťažovateľa bol na neho vydaný v roku 1996 príkaz na zatknutie, avšak „Vzhľadom na to, že slovenské justičné orgány   neodstránili   vady   predmetného   zatýkacieho   rozkazu   v lehotách   podľa   čl.   16 Európskeho dohovoru o vydávaní zo dňa 13.12.1957, boli české orgány nútené vyvodiť neúčinnosť zatýkacieho rozkazu v súlade s príslušným Európskym dohovorom o vydávaní zverejnený   ako   oznámenie   FMZV   ČSFR   č.   549/1992   Zb.   Prípisom   z leta   roku   1999 oznámilo Ministerstvo spravodlivosti SR príslušným orgánom ČR, že nebude žiadať vydanie osoby   sťažovateľa   –   na   podklade   predmetného   prípisu   príslušné   orgány   ČR   vyvodili neúčinnosť zatykača“. V roku 1999 bol na sťažovateľa vydaný „nový medzinárodný príkaz na zatknutie“, ktorý bol v roku 2002 „podobne ako zatýkací rozkaz z roku 1996, zrušený Okresným súdom Bratislava I“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukázal   tiež   na   to,   že   uznesením   krajského   riaditeľstva z 24. novembra   2004   vyšetrovateľ   rozhodol   o pokračovaní   v trestnom   stíhaní   podľa ustanovenia   §   173   ods.   3   Trestného   poriadku   s týmto   odôvodnením:   „Nakoľko   právny zástupca obvineného JUDr. M. K. listom zo dňa 27. 2. 2002, ktorý bol dňa 9. 2. 2004 doručený na KR PZ, oznamuje pobyt obv. Z. P. a žiada v trestnom konaní pokračovať, odpadli   týmto   dôvody   prerušenia   trestného   stíhania  ...“. Podľa   názoru   sťažovateľa   sa v trestnom stíhaní proti jeho osobe pokračovalo „po viac ako 9 rokoch nečinnosti“, pričom orgánom   činným   v trestnom   konaní   bola   počas   celej   doby   jeho   adresa   známa,   a   teda vyšetrovateľ z tohto dôvodu mal vo veci konať bez prerušenia trestného stíhania.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v predmetnej veci rozhodol nasledovným nálezom:

„Krajský   úrad   PZ   Úrad   justičnej   a kriminálnej   polície   v Bratislave   v trestnom konaní pod ČVS:VP-150/93 porušil právo P. Z., P., ČR, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručených v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   zakazuje   ďalej   pokračovať   v porušovaní   práva   P.   Z.,   P.,   ČR   na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pokračovaním v trestnom konaní vedenom Krajským úradom PZ Úradom justičnej a kriminálnej polície Bratislava pod ČVS:VP-150/93.

P. Z. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,-Sk, ktoré je povinné   mu   KR   PZ   Úrad   justičnej   a kriminálnej   polície   v Bratislave   vyplatiť   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.

P. Z. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je povinné KR PZ Úrad justičnej a kriminálnej polície v Bratislave vyplatiť jeho právnemu zástupcovi do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Na základe výzvy ústavného súdu z 29. mája 2007 sa k sťažnosti vyjadrilo krajské riaditeľstvo prostredníctvom jeho riaditeľa. V liste sp. zn. ČVS: VP–150/93 z 22. júna 2007 doručenom   2.   júla   2007   oznámil   ústavnému   súdu,   že   súhlasí   s prerokovaním   sťažnosti sťažovateľa bez nariadenia ústneho pojednávania, jeho súčasťou bol aj spisový materiál týkajúci sa trestnej veci sťažovateľa.

Krajské riaditeľstvo v uvedenom liste predložilo podrobné vyjadrenie nadväzujúce na jednotlivé   body   sťažovateľovej   argumentácie.   Vo   vyjadrení   okrem   iného   uviedlo: „V priebehu   rokov   1995-1996   vyšetrovateľ   rozšíril   obvinenému   Z.   obvinenie   za   ďalšie skutky a v prípade, že obvinenie vznieslo OO PZ Košice, vyšetrovateľ MÚV spojil veci na spoločné   konanie   (za   niektoré   vznášalo   obvinenie   OO   PZ   Košice   na   základe   pokynu prokurátora – Košický vyšetrovateľ pôvodne TS odmietol no prokurátor zrušil uznesenie a odmietnutí a dal pokyn vzniesť) – na základe toho sa vyšetrovanie rozrástlo na 20 skutkov, čo značne sťažovalo rýchle ukončenie veci. Vyšetrovateľ však vec riadne zadokumentoval až na chýbajúce výsluchy za 3 pošk. firmy kde boli podané len vysvetlenia a obv. Z., ktorý sa vyhýbal   TS   pobytom   v ČR   a nepreberaním   zásielok,   nedostavovaním   sa   k výsluchom, nenahlásením Pražskej adresy, ktorú sa bývalý vyšetrovateľ podľa svojho vyjadrenia (viď žiadosť o podanie návrhu na vydanie zatýkacieho rozkazu zo dňa 5.6.1996) dozvedel až na základe iniciatívy poškodených firiem.

8.4.1997 – vyšetrovateľ prerušil TS podľa § 173/1 TP nakoľko pre neprítomnosť obvineného   nebolo   možné   vec   náležite   objasniť.   Táto   nemožnosť   vec   náležite   objasniť spočívala   v tom,   že   obvinený   sa   na   výsluchy   nedostavoval,   nebolo   možné   sa   s ním skontaktovať a dohodnúť na termíne výsluchu – nakoľko, ako uvádza bývalý vyšetrovateľ mal na pražskej adrese zapnutý odkazovač. Dožiadaním neskôr realizovala výsluchy Policie ČR,   avšak   v spise   sú   doložené   potvrdenia   o PN   obvineného   Z.   (v   čase   keď   mal   byť vypočúvaný), tieto PN neustále predlžoval v závislosti od ďalších predvolávaní k výsluchu, príp. jeho obhajkyňa oznámila českému vyšetrovateľovi, že Z. sa k výsluchu nedostaví, lebo je pracovne mimo Prahy a pod. Tak napr. dňa 5.9.1996 píše obvinený Z. vyšetrovateľovi, že nepríde na úkon konaný 13.9.1996 pre neodkladné pracovné záležitosti, dňa 26.9.1996 píše Z. ospravedlnenie, že predvolanie na výsluch na 27.9.1996 prevzal dňa 25.9.1996, ale sa nedostaví lebo je PN a pod.

Z uvedeného   je   zrejme,   že   vyšetrovateľ   vedel   o adrese   sťažovateľa   v ČR,   avšak dôvodom   prerušenia   TS   bola   skutočnosť,   že   obvinený   Z.   sa   nedostavoval   na   výsluchy a preto bez jeho výsluchov k predmetným skutkom a následnému prevereniu jeho výpovedi, nebolo   možné   vec   náležite   objasniť.   Preto   bol   na   obvineného   vydaný   dňa   9.5.1995, 21.9.1995 a 19.5.1999 zatykač a pre rýchle objasnenie vyšetrovania bolo žiadúce realizovať vec väzobne (vtedy by vyšetrovateľ nemal problém vo väzbe obvineného   Z. kedykoľvek vypočuť) avšak sudca prepustil obvineného Z. zo zadržania dňa 6.10.1995 po jeho zadržaní zo   dňa   5.10.1995,a   tým   znemožnil   OČTK   vykonávajúcemu   vyšetrovanie   objasniť   vec v primeranej lehote, nakoľko obvinený Z. sa po prepustení opätovne vyhýbal výsluchom – napr. –úradný záznam z Policie ČR – obvinený   Z. je stále PN, povedala vyšetrovateľovi obhajkyňa obvineného Z., správa o povesti z ČR – susedka povedala, že obvineného P. Z. už cez rok nevidela...“.

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   19.   novembra   2007   súhlasil   s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení   sa   s ich   stanoviskami,   ako   aj   s obsahom   trestného   spisu   týkajúceho   sa posudzovaného prípravného konania dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   spisový   materiál   predložený krajským riaditeľstvom bol nekompletný, chronologický neusporiadaný, čo sťažovalo jeho preskúmanie   a v niektorých   prípadoch   vylučovalo   možnosť   preveriť   ústavným   súdom niektoré tvrdenia strán.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní teda vychádzal z dostupného obsahu na vec sa vzťahujúceho   spisu,   zo   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   ako   aj   z vyjadrení účastníkov konania, pričom zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Dňa 15. júla 1993 vyšetrovateľ mestského úradu vyšetrovania podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku začal trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon).

V ďalšom   období   pokračovalo   trestné   stíhanie   sťažovateľa   vedené   na   mestskom úrade vyšetrovania plynulým spôsobom až do prerušenia trestného stíhania (8. apríl 1997) s tým, že

- 10. septembra 1993 vyšetrovateľ mestského úradu vyšetrovania podľa § 163 ods. 1 Trestného   poriadku   vzniesol   sťažovateľovi   obvinenie   pre   trestný   čin   podvodu spolupáchateľstvom podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona,

-   28.   januára   1994 vyšetrovateľ   mestského   úradu   vyšetrovania   oboznámil sťažovateľa s výsledkami vyšetrovania a súčasne spracoval podľa § 166 ods. 7 Trestného poriadku „záverečnú správu obsahujúcu návrh na podanie obžaloby podľa § 176 ods. 1 Trestného poriadku“ proti sťažovateľovi,

-   4.   júla   1994 podal   prokurátor   Mestskej   prokuratúry   Bratislava   na   sťažovateľa obžalobu pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona,

-   27. septembra   1994   Mestský   súd   Bratislava   uznesením   rozhodol   o vrátení   veci prokurátorovi na došetrenie podľa § 188 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku,

- 9. mája 1995 Obvodný súd Bratislava 1 podľa § 69 ods. 1 Trestného poriadku vydal príkaz na zatknutie sťažovateľa,

- 26. mája 1995 vyšetrovateľ mestského úradu vyšetrovania vzniesol sťažovateľovi obvinenie pre pokračujúce trestné činy podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona a sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 3 písm. d) Trestného zákona uznesením sp. zn. ČVS:VP-150/93,

- 18. septembra 1995 vyšetrovateľ mestského úradu vyšetrovania podľa § 23 ods. 3 Trestného poriadku uznesením sp. zn. ČVS:VP-150/93 spojil na spoločné konanie trestnú vec   sťažovateľa   stíhaného   na   základe   uznesenia   vyšetrovateľa   Obvodného   úradu vyšetrovania Policajného zboru Slovenskej republiky Košice II sp. zn. ČVS:VP-2104/94 z 23.   marca   1995   pre   trestný   čin   podvodu   podľa   §   250   ods.   1   a   2   Trestného   zákona s trestnou vecou sťažovateľa stíhaného na základe uznesenia vyšetrovateľa mestského úradu vyšetrovania z 10. septembra 1993 sp. zn. ČVS:VP-150/93 pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona,

- 19. septembra 1995 vyšetrovateľ mestského úradu vyšetrovania podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku uznesením sp. zn. ČVS:VP-150/93 vzniesol sťažovateľovi obvinenie pre trestný čin zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a ods. 1 a 3 Trestného zákona a trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona,

- 21. septembra 1995 sudca Obvodného súdu Bratislava 1 podľa § 376 Trestného poriadku vydal zatýkací rozkaz pre vyžiadanie z cudziny,

- 2. októbra 1995 vyšetrovateľ mestského úradu vyšetrovania vzniesol sťažovateľovi obvinenie podľa § 160 ods. 1 a 4 Trestného poriadku pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona,

-   6.   októbra   1995 Obvodný   súd Bratislava   1   vypočul   zadržaného   obvineného (v konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľa,   pozn.)   a rozhodol   o jeho   prepustení na slobodu,

- 4. novembra 1996 Obvodný súd Bratislava 1 vydal zatýkací rozkaz sp. zn. 3 Nt 393/96,

- 29. novembra 1996 vyšetrovateľ Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava   (ďalej   len   „krajský   úrad   vyšetrovania“)   podľa   §   160   ods.   1   a   4   Trestného poriadku uznesením sp. zn. ČVS:VP-150/93 vzniesol sťažovateľovi obvinenie pre trestný čin zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a ods. 1 a 3 Trestného zákona,

-   8.   apríla   1997   vyšetrovateľ   krajského   úradu   vyšetrovania   podľa   §   173   ods.   1 písm. a) Trestného poriadku trestné stíhanie proti sťažovateľovi prerušil.

V období od prerušenia trestného stíhania až do rozhodnutia vyšetrovateľa krajského riaditeľstva   uznesením   podľa   §   173   ods.   3   Trestného   poriadku   z 24.   novembra   2004 o pokračovaní   v trestnom   stíhaní   sťažovateľa   mestský   úrad   vyšetrovania   nevykonával vyšetrovacie úkony.

V nasledujúcom období boli vo veci uskutočnené tieto úkony:

-   8.   decembra   2004 podal   sťažovateľ   proti   uzneseniu   krajského   riaditeľstva z 24. novembra 2004 sťažnosť,

-   27.   decembra   2004   Krajská   prokuratúra   v   Bratislave   sťažnosť   sťažovateľa z 8. decembra   2004   zamietla   ako   nedôvodnú   podľa   §   148   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku,

- 23. mája 2005 Krajská prokuratúra v Bratislave vrátila spisový materiál týkajúci sa trestnej veci sťažovateľa krajskému riaditeľstvu,

- 17. januára 2007 krajské riaditeľstvo predložilo Krajskej prokuratúre v Bratislave „žiadosť o poskytnutie právnej pomoci – ČR“, ktorú mu táto 28. februára 2007 vrátila „ako predčasnú“ s určenými pokynmi na vyšetrovanie,

- 4. mája 2007 krajské riaditeľstvo zaslalo Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky „žiadosť   o podanie   správy   o štátnom   občianstve“, na   ktorú   bola   doručená   odpoveď 17. mája 2007,

- 22. mája 2007 krajské riaditeľstvo zaslalo Prezídiu Policajného zboru Slovenskej republiky, Úradu medzinárodnej policajnej spolupráce, Národná ústredňa Interpol „žiadosť o zistenie trv. pobytu a štát. občianstva“, ktoré mu doručilo odpoveď 3. septembra 2007,

- 27. júla 2007 Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície, Košice (ako dožiadaný úrad) uskutočnil výsluch svedka,

- 2. augusta 2007 Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície, Košice (ako dožiadaný úrad) uskutočnil výsluch svedka,

- 3. augusta 2007 Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície, Košice (ako dožiadaný úrad) uskutočnil výsluch svedka.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa judikatúry ústavného súdu účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   v trestnom   konaní   prípravnom,   na   rozdiel   od   trestného   konania súdneho,   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   stíhaná na základe uznesenia o vznesení obvinenia proti nej. Právna neistota sa týka toho, či orgán činný   v prípravnom   konaní   (spravidla   vyšetrovateľ)   navrhne   podanie   obžaloby   alebo navrhne,   v závislosti   od   výsledkov   dokazovania   v   prípravnom   konaní,   iný   spôsob konečného   rozhodnutia,   napríklad   zastavenie   trestného   stíhania   (IV.   ÚS   210/04, II. ÚS 325/06).

Trestný   poriadok   predpokladá,   že   v   prípravnom   konaní   môže   dochádzať aj k prieťahom. Preto je v § 167 Trestného poriadku ustanovené, že obvinený a poškodený majú právo kedykoľvek v priebehu vyšetrovania žiadať prokurátora, aby boli odstránené prieťahy vo vyšetrovaní alebo závady v postupe vyšetrovateľa alebo policajného orgánu. Žiadosť nie je viazaná lehotou. Túto žiadosť, ktorú treba prokurátorovi ihneď predložiť, musí   prokurátor   bez   meškania   vybaviť.   O   výsledku   preskúmania   musí   byť   žiadateľ upovedomený.

Otázku existencie zbytočných prieťahov v trestnom konaní prípravnom a porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v trestnej veci sťažovateľa   preskúmal   skutkovú   a právnu   zložitosť   veci   sťažovateľa   (1),   správanie sťažovateľa v priebehu prípravného konania (2) a napokon aj postup krajského riaditeľstva (3).

1. Posudzovaná trestná vec sa zakladá na trestnom stíhaní sťažovateľa pre dvadsať skutkov,   z ktorých   každý   má   odlišný   skutkový   základ,   prevažná   väčšina   skutkov   má rovnakú právnu kvalifikáciu (trestné činy podvodu podľa § 250 Trestného zákona), okrem nich sa trestné stíhanie vedie aj pre skutky spadajúce pod právnu kvalifikáciu sprenevery podľa § 248 Trestného zákona a zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a Trestného zákona.

Ústavný súd je toho názoru, že vzhľadom na množstvo skutkov, ktoré sú predmetom trestného   stíhania,   a s   tým   súvisiacou   potrebou   rozsiahleho   dokazovania   (vypočutie svedkov,   svedkov   poškodených,   zadováženie   písomných   podkladov,   zabezpečenie znaleckých posudkov, vypočutie sťažovateľa a pod.) je potrebné vec hodnotiť ako skutkovo zložitú, spojenú s časovou náročnosťou procesného postupu.

Právnu   zložitosť   trestnej   veci   sťažovateľa   ústavný   súd   nezistil,   pretože   právne posúdenie   skutkov   je   súčasťou   štandardnej   rozhodovacej   činnosti   orgánov   činných v trestnom konaní a modality tohto posudzovania sú vysvetlené v rozsiahlej judikatúre. 2.   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria   používaného   pre   hodnotenie   prípadných zbytočných   prieťahov   v konaní   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   správanie   sťažovateľa veľmi výraznou, resp. prevažujúcou mierou prispelo k neprimeranej celkovej dĺžke konania. Možno konštatovať, že sťažovateľ svojím správaním sťažoval postup v prípravnom konaní (či   už   z objektívnych   alebo   subjektívnych   dôvodov).   Sťažovateľ   z ôsmich   určených výsluchov sa zúčastnil len na prvých dvoch. Nasledujúcich šiestich výsluchov sa nezúčastnil (v   troch   prípadoch   ospravedlnil   svoju   neúčasť   objektívnym   dôvodom   – práceneschopnosťou,   v dvoch   prípadoch   subjektívnymi   dôvodmi   –   pracovnou zaneprázdnenosťou a oneskoreným prevzatím predvolania, v jednom prípade svoju neúčasť vôbec   neospravedlnil).   Z dostupného   spisového   materiálu   ústavný   súd   zistil,   že   viaceré zásielky doručované sťažovateľovi na adresu jeho trvalého pobytu v ČR boli poštou vrátené späť   adresátovi   (krajskému   riaditeľstvu).   Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   uvádza,   že uznesenie   o prerušení   trestného   stíhania z 8.   apríla   1997   mu   bolo „úspešne   doručené“, sťažovateľ   teda   vedel   o zákonnej   prekážke   prerušenia   konania,   ktorou   bola   v zmysle uvedeného uznesenia jeho neprítomnosť. Mal teda možnosť vyvrátiť dôvodnosť prerušenia trestného stíhania (napr. podaním opravného prostriedku proti uvedenému uzneseniu, ako aj následnou žiadosťou o výsluch jeho osoby), on však ostal pasívny (až 27. februára 2002 podaním adresovaným Krajskej prokuratúre v Bratislave namietal prostredníctvom obhajcu nedôvodnosť prerušenia, uvedená písomnosť však bola krajskému riaditeľstvu doručená až 9. februára 2004).

3. Postup krajského riaditeľstva v období rokov 1993 až do 8. apríla 1997 možno hodnotiť   ako   plynulý,   bez   výskytu   období   nečinnosti   alebo   neefektívnej   činnosti. Uznesením   z 8.   apríla   1997   bolo   trestné   stíhanie   prerušené   z dôvodu   neprítomnosti obvineného (sťažovateľa) až do 24. novembra 2004, keď vyšetrovateľ krajského riaditeľstva rozhodol o pokračovaní v trestnom stíhaní. Prerušenie konania, kým nedôjde k odpadnutiu prekážky postupom predvídaným zákonom znamená, že sa nemôžu v prerušenom konaní vykonávať   žiadne   procesné   úkony   smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov (účastníka).   Ako   bolo   uvedené   v bode   2,   sťažovateľ   nevyvracal   dôvodnosť   prerušenia trestného stíhania. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako je to v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 3/00, I. ÚS 78/02, III. ÚS 42/02).

Obdobie   od   27.   decembra   2004   (keď   Krajská   prokuratúra   v   Bratislave   zamietla sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   o pokračovaní   v trestnom   stíhaní   z   24.   novembra 2004)   do   17.   januára   2007   (keď   krajské   riaditeľstvo   predložilo   Krajskej   prokuratúre v Bratislave   „žiadosť   o poskytnutie   právnej   pomoci“)   predstavujúce   dva   roky   považuje ústavný súd za obdobie zavinenej nečinnosti, počas ktorého krajské riaditeľstvo nevykonalo žiaden relevantný procesný úkon, bez existencie zákonnej prekážky. Kvalifikuje ho teda ako zbytočné prieťahy znamenajúce porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (1. bod výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vychádzajúc z toho, že prípravné konanie pred krajským riaditeľstvom nebolo ku dňu rozhodovania ústavného súdu skončené, bolo potrebné prikázať krajskému riaditeľstvu v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VP-150/93 konať bez zbytočných prieťahov (3. bod výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požiadal   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 100 000 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní tejto otázky zohľadnil okolnosť, že v rámci celkovej dĺžky prípravného konania (ktorá ku dňu podania ústavnej sťažnosti predstavuje takmer 12 rokov)   doba   zistených   zbytočných   prieťahov   v prípravnom   konaní   vedenom   krajským riaditeľstvom predstavuje dobu dvoch rokov. Rovnako bral do úvahy aj popísané okolnosti týkajúce sa správania sťažovateľa, ktorý svojím správaním prispel k celkovej neprimeranej dĺžke prípravného konania. Tieto východiska viedli ústavný súd k rozhodnutiu o nepriznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku nevyčíslil.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   s   tým,   že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta,   v zásade   nie   je   oceniteľný   peniazmi. Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v období od 1. januára 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu je 150 Sk.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   ústavný   súd   vyčíslil   trovy   konania   ako   súčet odmeny   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2005   (prevzatie   a príprava zastúpenia, písomné podanie na súde) vrátane režijného paušálu (2 x 2 501 Sk + 2 x 150 Sk = 5 302 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda prestavuje celkovú sumu 5 302 Sk.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (4. bod výroku tohto nálezu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2007