znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 123/05-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2005 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. E. K., t. č. v B. B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 18 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie práva podľa čl. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 1 a ods. 2 písm. c), čl. 4 ods. 1 a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci postupom Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. E. K.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2005 doručená sťažnosť RNDr. E. K., t. č. v B. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 18 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie práva podľa čl. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ako aj porušenie čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 1 a ods. 2 písm. c), čl. 4   ods.   1   a čl. 5   ods.   1   Dohovoru   o nútenej   alebo   povinnej   práci   (ďalej   len   „Dohovor o nútenej práci“) postupom Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len „zbor“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že počas výkonu trestu odňatia slobody bol orgánmi zboru zaradený do práce, ktorej náplňou bolo „ručné šitie topánok“. Stalo sa tak počas výkonu sťažovateľovho trestu v D. n. V. v roku 2000, ako aj po jeho premiestnení do B.   B.   v roku   2004.   Sťažovateľ   vykonával   uvedenú   prácu   v strediskách   vedľajšieho hospodárstva označených nápravnovýchovných ústavov, ktoré mali uzatvorené zmluvy so súkromnou obchodnou spoločnosťou, pre ktorú sa tento tovar (obuv) vyrábal. Práca teda bola vykonávaná v záujme obchodných aktivít súkromnej obchodnej spoločnosti a podľa sťažovateľa bolo „bežnou praxou“ orgánov zboru, že „väzni boli potrestaní samoväzbou za nesplnenie stanovenej normy“ alebo „v prípade výroby nepodarkov“.

Sťažovateľ tvrdí, že za uvedených okolností bol proti svojej vôli zaradený do tejto práce aj napriek tomu, že nemá „dostatočnú zručnosť na ručné šitie“ a na čítanie potrebuje okuliare.   Po   odmietnutí „nútenej   práce“ bol   však   potrestaný   disciplinárnymi   trestami (umiestnenia   do   uzavretého   oddelenia)   tak   v D.   n.   V.,   ako   aj   v B.   B.   Navyše   mu v uvedených súvislostiach bola uložená povinnosť nahradiť náklady výkonu trestu odňatia slobody   (spolu   vo   výške   2   640   Sk)   a rozhodnutím   Okresného   súdu   Košice   I v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   Nt   730/02   bol   preradený   z   I.   nápravnovýchovnej   skupiny   do II. nápravnovýchovnej   skupiny,   pričom „(...)   ako   najzávažnejší   dôkaz   boli   proti   mne odmietnutie nútenej práce, t. j. môj prvý disciplinárny trest“.

Sťažovateľ tvrdí, že postup orgánov zboru v jeho prípade nie je v súlade s účelom zamestnávania odsúdených deklarovaného v § 25 zákona č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia   slobody   v znení   neskorších   predpisov   (najmä   zabezpečovanie   podmienok   na získanie alebo zvyšovanie pracovnej kvalifikácie a vytvorenie predpokladov na úspešné zaradenie odsúdených do občianskeho života), ale snahou získať „lacnú pracovnú silu“ na výrobu tovaru v záujme súkromnej obchodnej spoločnosti.

Postup orgánov zboru preto porušuje jeho základné právo podľa čl. 18 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 4 Dohovoru a predstavuje taktiež porušenie čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 1 a ods. 2 písm. c), čl. 4 ods. 1 a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o nútenej práci.

Z uvedených dôvodov žiadal sťažovateľ ústavný súd o poskytnutie ústavnej ochrany zahŕňajúcej   aj ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní pred   ústavným   súdom.   Zároveň uviedol,   že   na   rozdiel   od   svojej   predchádzajúcej   sťažnosti   v uvedenej   veci,   ktorá   bola v rámci   predbežného   prerokovania   odmietnutá   uznesením   ústavného   súdu   č.   k. IV. ÚS 171/04-5 z 19. mája 2004 pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   z dôvodu   nevyčerpania   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, túto sťažnosť podáva po tom, čo sa obrátil na prokurátora vykonávajúceho dozor v mieste výkonu trestu odňatia slobody (7. septembra 2004) a následne na Krajskú prokuratúru v Banskej Bystrici (9.   septembra   2004)   a opakovane   na   Generálnu   prokuratúru   Slovenskej   republiky. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky odpovedala sťažovateľovi listom č. k. IV/2 Gn 4081/04-5 z 30. novembra 2004 a listom č. k. IV/2 Gn 4081/04-15 zo 16. februára 2005. K náprave sťažovateľom namietaného porušenia jeho základných práv postupom orgánov zboru však nedošlo.

II.

1. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania ústavný súd predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   k porušovaniu   jeho   základných   práv   a   slobôd   dochádza postupom   orgánov   zboru   v súvislosti   s výkonom   trestu   odňatia   slobody,   ktorý   mu   bol uložený,   a to   tak,   že   je   podrobovaný   nútenej   práci   v prospech   záujmov   súkromnej obchodnej spoločnosti pod hrozbou disciplinárnych trestov a sankčných opatrení, ktoré už aj boli   v minulosti   uplatnené   a negatívnym   spôsobom   ovplyvnili   podmienky   výkonu sťažovateľovho trestu (napr. pokiaľ ide o hodnotenie resocializačného stupňa, zaradenie do diferenčnej podskupiny „C“, možnosť podmienečného prepustenia z výkonu trestu atď.).

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,   o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Z ustanovenia § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde vyplýva neprípustnosť takého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ktorý sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, vrátane prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu podmienky konania opakovane neboli splnené.

Z obsahu spisu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 171/04 vyplýva, že predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľa v uvedenej veci (z 30. apríla 2004) ústavný súd v rámci predbežného prerokovania odmietol uznesením č. k. IV. ÚS 171/04-5 z 19. mája 2004 pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, z dôvodu nevyčerpania právnych prostriedkov, ktoré sťažovateľovi zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov (predovšetkým § 15 a § 44 zákona č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov, § 18, § 31, § 34 a § 35 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení zákona č. 458/2003 Z. z. a § 4 ods. 1 písm. h) zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov). Ústavný súd pritom vychádzal zo stavu platného v čase jeho rozhodovania.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažovateľovej   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu 30. marca   2005   prihliadal   ústavný   súd   v   rámci   skúmania   splnenia   podmienky vyčerpania dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   zo   strany   sťažovateľa aj   na skutočnosť, že sťažovateľ sa mohol nápravy pred 1. júlom 2004 domáhať aj na Ministerstve spravodlivosti   Slovenskej   republiky   vzhľadom   na   podriadenosť   zboru   ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky a jeho právomoc vo vzťahu ku generálnemu riaditeľovi zboru vyplývajúcu z § 3 zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov.

V čase podania posudzovanej ústavnej sťažnosti bol už navyše platný a účinný zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004. Táto právna norma poskytuje sťažovateľovi právne prostriedky, ktorými je výrazne posilnená   možnosť   domáhať   sa   nápravy   namietaného   porušenia   ním   označených   práv prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (konajúceho v mene štátu pri   predbežnom   prerokovaní   nároku   uplatneného   podľa   uvedeného   zákona   v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom zboru).

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 9 druhej vety   zákona č.   514/2003 Z.   z. za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné   prieťahy   v   konaní   alebo   iný   nezákonný   zásah   do   práv,   právom   chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Iným nezákonným zásahom do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb je nepochybne aj taký postup orgánu verejnej moci (vrátane orgánov zboru) pri výkone jeho právomoci, ktorým došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd fyzických osôb a právnických osôb.

Za nesprávny úradný postup treba považovať aj taký postup orgánov zboru, ktorým došlo k porušeniu záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy.

Podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk (odsek 1). V   prípade,   ak   iba   samotné   konštatovanie   porušenia   práva   nie   je   dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným   postupom,   uhrádza   sa   aj   nemajetková   ujma   v   peniazoch,   ak   nie   je   možné uspokojiť ju inak (odsek 2).

Od   účinnosti   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   (od   1.   júla   2004)   má   teda   sťažovateľ k dispozícii   účinné   prostriedky   nápravy   na   ochranu   ním   označených   práv   zaručených v ústave a v Dohovore v zmysle ustanovení § 3, § 9, § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Ich využitím sťažovateľ mohol a môže v prípade uznania opodstatnenosti jeho   tvrdení   dosiahnuť   uznanie   porušenia   svojich   práv,   ochrany   ktorých   sa   domáha v súčasnosti   v konaní   pred   ústavným   súdom,   ako   aj   nápravu   vo   forme   náhrady   škody zahŕňajúcej aj nemajetkovú ujmu (§ 17 zákona č. 514/2003 Z. z.), či už prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky alebo príslušného všeobecného súdu (§ 4, § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ disponuje od 1. júla 2004 dostupným a účinným prostriedkom nápravy ním namietaného porušenia označených základných práv a slobôd, o ktorom   je   v konečnom   dôsledku   oprávnený   rozhodnúť   všeobecný   súd.   Vzhľadom   na princíp subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), nie je vo vzťahu k sťažovateľom napádanému postupu orgánov zboru v období po 1. júli 2004 daná právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   bol   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   nútený   konštatovať,   že   v prípade sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 30. marca 2005 ide o opakovaný návrh, u ktorého opakovane nie sú splnené zákonom ustanovené podmienky konania [§ 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde] pre nedostatok právomoci na prerokovanie sťažnosti v merite veci (§ 127 ods. 1 ústavy), a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona ako neprípustnú.

3. Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (predovšetkým o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu ústavným súdom) stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2005