znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 123/04-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   S.,   bytom   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   V.   S., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným   súdom   Košice   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 595/01 a Krajským súdom v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 218/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2004 doručená sťažnosť A. S., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. V.   S.,   Advokátska   kancelária,   K.,   ktorou   namietala   porušenie   svojich   základných   práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Okresným   súdom   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“) v právnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 595/01 a Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní v uvedenej právnej veci vedenom pod sp. zn. 17 Co 218/03.

Z obsahu   predloženej   sťažnosti,   ako   aj   z jej   príloh   (predovšetkým   zo súdnych rozhodnutí a z podaní sťažovateľky týkajúcich sa predmetnej veci) vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa domáhala na okresnom súde proti Slovenskej republike – Okresnému úradu Košice II (v súčasnosti Krajskému úradu v Košiciach, ďalej len „žalovaný v I. rade“) a proti mestu Košice (ďalej len „žalovaný v II. rade“) zaplatenia sumy v celkovej výške 13 464,80 Sk s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré mali žalovaní získať   na   úkor   sťažovateľky   tak,   že   postupne   užívali   pozemok   nachádzajúci   sa v katastrálnom   území   K.   –   Západ.   Uvedenú   nehnuteľnosť   žalovaní   užívali   na   základe kúpnej   zmluvy   uzavretej   7.   septembra   1977   medzi   vtedajším   československým   štátom, zastúpeným inžinierskou organizáciou Stavoinvest Košice, a predávajúcou M. K., rod. R. (o ktorej sa kupujúci domnieval, že je vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti). Rozsudkom okresného súdu č. k. 20 C 748/94-44 zo 17. februára 1999 (právoplatným od 7. apríla 1999) bola vyslovená neplatnosť uvedenej kúpnej zmluvy z dôvodu, že skutočnou vlastníčkou predmetnej   nehnuteľnosti   bola   menovkyňa   predávajúcej   M.   K.,   rod.   R.   (právna predchodkyňa sťažovateľky), ktorá zomrela v roku 1942, preto uvedenú kúpnu zmluvu zo 7. septembra 1977 nemohla uzavrieť. Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku okresného súdu č. k. 20 C 748/94-44 zo 17. februára 1999 prebehlo po poručiteľke M. K., rod. R., zomrelej v roku 1942, dodatočné dedičské konanie, ktoré sa skončilo 11. septembra 2000 vydaním osvedčenia o dedičstve sp. zn. D 638/99 (právoplatného od 27. septembra 2000), v zmysle ktorého pripadol spoluvlastnícky podiel na predmetnej nehnuteľnosti o veľkosti 4/5   sťažovateľke   a 1/5 zdedil   ďalší   dedič.   Tento   právny   stav bol   následne   zapísaný do katastra nehnuteľností.

V konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 595/01, ktoré je predmetom ústavnej sťažnosti, sťažovateľka namietala, že od 7. septembra 1977, keď došlo k uzavretiu neplatnej kúpnej zmluvy, žalovaný v I. rade a po ňom žalovaný v II. rade (po nadobudnutí účinnosti   zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   138/1991   Zb.   o majetku   obcí)   predmetnú nehnuteľnosť   bezodplatne   užívali,   čím   sa   podľa   sťažovateľky   na   jej   úkor   bezdôvodne obohatili.   Vznik   bezdôvodného   obohatenia   videla   sťažovateľka   v tom,   že   majetok žalovaných sa nezmenšil, hoci k takému zmenšeniu by došlo, ak by plnili svoju povinnosť, teda ak by za užívanie pozemku poskytovali protihodnotu. Sťažovateľka prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu taktiež zdôraznila, že aj napriek tomu, že je zapísaná ako   podielová   spoluvlastníčka   predmetného   pozemku,   tento   nemôže   reálne   využívať, pretože je súčasťou mestskej aglomerácie Luník IX v K.

Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 595/01-49 zo 14. mája 2003 žalobu sťažovateľky s poukazom na § 865 a § 868 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 509/1991 Zb., ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje Občiansky zákonník (ďalej len „zákon č. 509/1991 Zb.“) v spojení s § 134 Občianskeho zákonníka zamietol. Okresný súd dospel k záveru, že štát sa na základe kúpnej zmluvy s M. K., rod. R., ujal 7. septembra 1977 dobromyseľne držby dotknutého pozemku. Dobromyseľnosť štátu a neskôr žalovaného v II. rade považoval za preukázanú s ohľadom na skutočnosť, že zo žiadnych relevantných listinných dokumentov (zápisy   v pozemkovej   knihe   a predchádzajúcej   kúpnej   zmluve)   neboli   zistené   bližšie identifikačné údaje predávajúcej spochybňujúce jej vlastníctvo k prevádzanej nehnuteľnosti. Okresný súd teda považoval žalovaného v I. rade a žalovaného v II. rade za oprávnených držiteľov,   ktorí   sa   domnievali,   že   im   dotknutá   nehnuteľnosť   patrí,   nakladali   s ňou   ako s vlastnou   a v držbe neboli nikým rušení.   So zreteľom   na čas vzniku   oprávnenej   držby u žalovaného v I.   rade   a skutočnosť,   že   žalovaný   v II.   rade   mohol   pochybnosti   o svojej dobromyseľnosti   nadobudnúť   až   na   základe   žaloby   sťažovateľky   z 23.   novembra   1992 o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo 7. septembra 1977, dospel okresný súd k záveru, že vlastnícke právo k dotknutému pozemku prešlo 1. januára 1992 vydržaním na žalovaného v II. rade. S poukazom na uvedený právny záver okresný súd žalobu zamietol.  

Sťažovateľka   podala   proti   rozsudku   č.   k.   12   C   595/01-49   zo   14.   mája   2003 odvolanie, v ktorom napadla právne závery okresného súdu ohľadne vydržania dotknutej nehnuteľnosti   dôvodiac,   že   tieto   nemajú   oporu   v zákone,   pretože   podľa   §   135a   ods.   2 Občianskeho   zákonníka   v znení   zákona   č.   131/1982   Zb.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa Občiansky   zákonník   a   upravujú   sa   niektoré   ďalšie   majetkové   vzťahy   mohol   vydržať pozemok (v prospech štátu) za účelom zriadenia práva osobného užívania len občan. Do 1. januára 1992 teda štát nemohol sám vydržať vlastnícke právo k pozemkom, preto nie je možné v prospech štátu započítať čas držby pred 1. januárom 1992. Žalovaný v I. rade, resp. jeho   právny   nástupca   –   žalovaný   v II.   rade   by   mohli   vlastnícke   právo   k dotknutému pozemku na základe vydržania uplatňovať až po roku 2001. Dobromyseľnosť žalovaného v II.   rade   však   mohla   byť   spochybnená   už   na   základe   určovacej   žaloby   sťažovateľky z 23. novembra 1992, ako aj na základe rozsudku okresného súdu č. k. 20 C 748/94- 44 zo 17. februára 1999. Sťažovateľka navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v odvolacom konaní rozsudkom č. k. 17 Co 218/03-80 z 5. decembra 2003   potvrdil   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu,   stotožniac   sa   s jeho   skutkovými a právnymi závermi,   pričom   (okrem   iného uviedol): „(...)   V danom   prípade   vykonaným dokazovaním   bolo   preukázané,   že   dňom   nadobudnutia   účinnosti   novely   Občianskeho zákonníka – zák. č. 509/91 Zb., t. j. 1. 1. 1992 stal sa vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na LV 15452 kat. úz. K. – Západ ako parc. č. 6986 – trvalé trávnaté porasty vo výmere 353 m2 žalovaný v 2/ rade, t. j. Mesto Košice, ktorý nadobudol vlastníctvo k uvedenej parcele na základe   vlastnej   oprávnenej   držby   od   1.   5.   1991   a oprávnenej   držby   svojho   právneho predchodcu –   Československého   štátu od   7.   9.   1977.   Tak ako správne konštatoval   súd prvého stupňa, štát vstúpil do dobromyseľnej držby dňa 7. 9. 1977 z dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvého stupňa, pričom podľa platnej úpravy v čase do 1. 1. 1992 štát ani právnické osoby síce nemohli nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, pretože vydržania sa mohol domáhať v zmysle ust. § 135a OZ účinného do 1. 1. 1992 iba občan, avšak štát a právnické osoby mohli byť oprávnenými držiteľmi podľa ust. § 132 OZ a požívali ochranu oprávnených držiteľov podľa ust. § 132a OZ, teda patrili im obdobné práva na ochranu, aké má vlastník veci. Zároveň ust. § 132 OZ účinného do 1. 1. 1992 v prípade oprávnenej držby nevyžadovalo, aby predmetom oprávnenej držby mohol byť iba predmet spôsobilý vydržania. (...) vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaní v 1/ a 2/ rade užívali predmetnú   nehnuteľnosť   od 7.   9.   1977   do 1.   1.   1992   ako   oprávnení držitelia,   požívali ochranu oprávneného držiteľa v zmysle ust. § 132a ods. 1 OZ v znení účinnom do 1. 1. 1992, teda mali právo vec užívať pre svoju potrebu, právo na úžitky a prírastky (...) a keďže toto právo užívať vec pre seba vyplývalo priamo zo zákona, nešlo o užívanie bez právneho dôvodu, ktoré by malo za následok vznik neoprávneného majetkového prospechu (...). Od 1. 1.   1992   sa   stal   vlastníkom   uvedených   nehnuteľností   žalovaný   v 2/   rade   a pokiaľ   od uvedenej   doby   až   doposiaľ   uvedenú   nehnuteľnosť   užíva,   toto   jeho   právo   je   právom vyplývajúcim z vlastníctva k tejto veci v zmysle ust. § 132 OZ účinného od 1. 1. 1992. Teda ani od 1. 1. 1992 nejde o užívanie bez právneho dôvodu, ktoré by malo za následok vznik neoprávneného   majetkového   prospechu,   ale   ide   o realizáciu   vlastníckeho   práva vyplývajúceho priamo zo zákona.   Na strane žalovaných v 1/ a 2/ rade teda nedošlo ku vzniku bezdôvodného obohatenia na úkor iného subjektu, teda ani na úkor žalobkyne a táto preto nie je aktívne legitimovaná na podanie takejto žaloby, pretože v zmysle ust. § 456 vydania bezdôvodného obohatenia sa môže domáhať iba ten, na úkor koho sa získa. (...)“

Krajský súd však zároveň pripustil vo výroku svojho rozsudku podľa § 238 ods. 3 písm.   a) Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“)   dovolanie z dôvodu,   že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, a to konkrétne v otázke, či „je možné započítať dobu oprávnenej držby pred 1. 1. 1992 u subjektov, ktoré nemohli v zmysle OZ účinného do 1. 1. 1992 nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním do vydržacej doby podľa § 134 ods. 3 OZ v znení účinnom od 1. 1. 1992“.

Sťažovateľka   napadla   19.   februára   2004   rozhodnutie   krajského   súdu   dovolaním, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dosiaľ nerozhodol. Na   základe   argumentácie   obsiahnutej   v dovolaní   sťažovateľka   namieta,   že „v   danom prípade by mohol štát uplatniť právo vydržania až po roku 2001, avšak len za predpokladu, že by žalobkyňa v sledovanom čase (od 01. 01. 1992 do 31. 12. 2001) nepodala žalobu o určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy.   Z rozsudku   Okresného   súdu   Košice   II   sp.   zn. 20 C 748/94 z 17. 02. 1999 je zrejmé, že žalobkyňa žalobu v uvedenej veci podala dňa 23. 11. 1992, vydržanie predmetnej parcely teda v žiadnom prípade neprichádza do úvahy“. Podľa sťažovateľky nemajú právne závery okresného súdu a krajského súdu v predmetnej veci oporu v Občianskom zákonníku. Nesprávnosť rozhodnutí súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu teda spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Sťažovateľka sa následne 19. marca 2004 prostredníctvom svojho splnomocneného právneho zástupcu obrátila na ústavný súd namietajúc, že okresný súd a krajský súd porušili v predmetnej veci jej základné práva zaručené v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uviedla, že k pozemku, užívaním ktorého mali žalovaní na jej úkor získať bezdôvodné   obohatenie,   nadobudla   vlastnícke   právo   v súlade   s platnými   právnymi predpismi,   v intenciách   ktorých   bolo   vydané   aj   rozhodnutie   okresného   súdu   č.   k. 20 C 748/94-44 zo 17. februára 1999 (ktorým bola vyslovená neplatnosť kúpnej zmluvy zo 7.   septembra   1977)   a osvedčenie   o dedičstve   sp.   zn.   38   D   638/99   (Dnot   91/99) z 11. septembra 2000. Podľa sťažovateľky: „Ústavnoprávna ochrana vlastníckeho práva každého vlastníka sa premieta a konkretizuje v príslušných zákonoch, predovšetkým v OZ, ktorý   garantuje   princíp   nedotknuteľnosti   vlastníctva   (§   1   ods.   1),   proklamuje   zásadu rovnakej právnej ochrany všetkých vlastníkov (§ 124) a upravuje ochranu vlastníka proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje (§ 126 ods. 1). (...) Z čl. 20 ods. 1 ústavy okrem iných vyplýva aj taký záver, že vlastníkovi sa poskytuje ochrana jeho vlastníckeho   práva   k veci,   ktorú   nadobudol   v súlade   s podmienkami   upravenými v príslušných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisoch   (Nález   ÚS   SR   sp.   zn.   PL   ÚS 30/1995   z 2.   apríla   1995   uverejnený   pod   č.   2/1996   v NZaÚ).   Napriek   uvedenému   OS Košice II i KS v Košiciach spomínanými rozhodnutiami, ktoré sú podľa názoru sťažovateľky evidentne v rozpore s OZ (v znení účinnom pred aj po 01. 01. 1992), v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia judikovali vlastnícke právo k dotknutej nehnuteľnosti v prospech Mesta Košice titulom vydržania.“

Na   základe   podrobnej   právnej   argumentácie,   ktorú   sťažovateľka   prostredníctvom splnomocneného   právneho   zástupcu   uplatnila   už   v odvolacom   aj   dovolacom   konaní, namieta nesprávnosť právneho posúdenia otázky „zásadného významu (..., či je možné započítať dobu oprávnenej držby pred 01. 01. 1992 u subjektov, ktoré v zmysle OZ účinného do 01. 01. 1992 nemohli nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, do vydržacej doby podľa ust. § 134 ods. 3 OZ v znení účinnom od 01. 01. 1992)“ v rozhodnutiach okresného súdu aj krajského súdu, pričom uzaviera: „So zreteľom na uvedené argumenty sťažovateľka má za to, že v danom prípade by mohol štát alebo jeho právny nástupca uplatniť právo vydržania až po roku 2001,   avšak len za predpokladu,   že by sťažovateľka v rozhodnom čase (od 01. 01. 1992 do 31. 12. 2001) nepodala žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 07. 09. 1977. Sťažovateľka ako žalobkyňa však žalobu v uvedenej veci podala dňa 23. 11. 1992, z čoho   jednoznačne   vyplýva,   že   vydržanie   predmetnej   parcely   v žiadnom   prípade neprichádza do úvahy.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľka má za to, že v danom prípade je evidentná priama súvislosť medzi základnými právami a slobodami upravenými v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na jednej strane a zásahom do týchto práv a slobôd na strane   druhej,   ktorý   bol   spôsobený   spomínanými   rozsudkami   OS   Košice   II   a KS v Košiciach.“

Sťažovateľka   uviedla,   že   aj   napriek   dovolaniu   podanému   v uvedenej   veci 19. februára 2004 je nútená podať túto ústavnú sťažnosť ešte pred rozhodnutím najvyššieho súdu (ako súdu dovolacieho) poukazujúc na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 99/03 zo 14. mája 2003, v ktorom podľa nej „ústavný súd lehotu podľa § 53 ods. 3 cit. zákona (zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov, pozn.) počítal bez ohľadu na ust. § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z., teda už odo dňa právoplatnosti rozsudku okresného súdu (odo dňa doručenia rozsudku krajského súdu). (...) Tento stav, t. j. že sťažovateľka s prihliadnutím na zmienené rozhodnutie I. ÚS 99/03 musí   súbežne   podať   mimoriadny   opravný   prostriedok   –   dovolanie   (ktoré   bolo   naviac pripustené   vo   výrokovej   časti   rozsudku   odvolacieho   súdu)   a tiež   ústavnú   sťažnosť, sťažovateľka   považuje   z právneho   hľadiska   za   neúnosný.   Sťažovateľka   preto   zároveň navrhuje, ak senát dospeje v tejto otázke (v otázke, odkedy začína plynúť lehota podľa § 53 ods. 3 cit. zákona, ak sťažovateľ podal dovolanie) k odchylnému právnemu názoru oproti právnemu názoru vyjadrenému v uznesení I. ÚS 99/03, aby v zmysle § 6 zák. č. 38/1993 Z. z. predložil plénu Ústavného súdu SR návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov“.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie   konanie   a následne   konanie   o nej   prerušil   do   rozhodnutia   najvyššieho   súdu o podanom   dovolaní   v uvedenej   veci   s tým,   že   ak   najvyšší   súd   dovolanie   zamietne, sťažovateľka ústavnému súdu navrhne, aby „pripustil do konania pristúpenie Najvyššieho súdu   SR   ako   ďalšieho   účastníka“, vyslovil   porušenie   označených   základných   práv sťažovateľky okresným súdom, krajským súdom aj najvyšším súdom a navrhne tiež, aby ústavný   súd   zrušil   rozsudky   všeobecných   súdov   v uvedenej   veci   (vrátane   rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní) a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V opačnom prípade vezme svoju ústavnú sťažnosť späť a navrhne konanie o nej zastaviť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnymi závermi okresného súdu v rozsudku č. k. 12 C 595/01-49 zo 14. mája 2003 a taktiež jej nesúhlas   s právnymi   závermi   krajského   súdu   v rozsudku   č.   k.   17   Co   218/03-80 z 5. decembra 2003 týkajúcimi sa vydržania pozemku, užívaním ktorého mali žalovaní na úkor   sťažovateľky   získať   bezdôvodné   obohatenie,   žalovaným   v II.   rade.   Sťažovateľka namieta   konkrétne   nesprávne   posúdenie   prejudiciálnej   otázky   oboma   súdmi   ohľadne možnosti   započítania   doby   oprávnenej   držby   pred   1.   januárom   1992   u subjektov,   ktoré nemohli v zmysle Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom do 1. januára 1992 nadobudnúť   vlastnícke   právo   vydržaním,   do   vydržacej   doby   podľa   §   134   ods.   3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. januára 1992.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základných   práv   zaručených v čl. 20 ods. 1 a v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu   č.   k.   12   C   595/01-49   zo   14.   mája   2003   a rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 17 Co 218/03-80   z 5.   decembra   2003   (proti   ktorému   krajský   súd   pripustil   dovolanie), v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

Sťažovateľka sa ochrany svojich práv môže podľa zákona (§ 238 ods. 3 písm. a) OSP)   účinne   domáhať   v dovolacom   konaní   pred   najvyšším   súdom.   Sťažovateľka   túto možnosť   19.   februára   2004   využila,   pričom   o jej   dovolaní   nebolo   dosiaľ   rozhodnuté. Najvyšší súd je teda súdom, ktorý rozhoduje (v zmysle čl. 127 ústavy) o ochrane práv a slobôd sťažovateľky, porušenie ktorých namieta v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Právomoc   najvyššieho   súdu   preskúmať   rozsudok   odvolacieho   súdu   z hľadiska právneho posúdenia možnosti započítania doby oprávnenej držby pred 1. januárom 1992 u subjektov, ktoré nemohli v zmysle Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom do 1. januára 1992 nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, do vydržacej doby podľa § 134 ods.   3   Občianskeho   zákonníka   v znení   účinnom   od   1.   januára   1992   (otázka   zásadného právneho významu, pre ktorú pripustil krajský súd proti svojmu rozhodnutiu dovolanie, ktorá   je podstatou   sťažovateľkinej   sťažnosti   pred   ústavným súdom)   vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k okresnému súdu a krajskému súdu v tejto veci. Aj v prípade zamietnutia dovolania sťažovateľky (podľa § 243b ods. 1 OSP) by vzhľadom na právomoc ústavného   súdu   podľa   čl.   127   ods. 1   ústavy   do   úvahy   prichádzalo   len   preskúmanie zlučiteľnosti účinkov výkonu právomoci najvyššieho súdu s označenými článkami ústavy v súvislosti s jeho rozhodnutím o dovolaní.

Do   úvahy   neprichádza   ani   sťažovateľkou   navrhovaný   postup,   podľa   ktorého   by ústavný   súd   do   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o dovolaní   konanie   prerušil.   Nedostatok právomoci ústavného súdu konať a rozhodovať o podanej sťažnosti vyplývajúci v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy z možnosti sťažovateľky domáhať sa ochrany svojich práv, porušenie ktorých   namieta   v sťažnosti   podanej   ústavnému súdu,   priamo   v dovolacom   konaní pred najvyšším   súdom   je   neodstrániteľným   nedostatkom   v podmienkach   konania   o podanej sťažnosti a je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ   právny   zástupca   sťažovateľky   argumentoval   potrebou   zachovania dvojmesačnej   lehoty   zakotvenej   v   §   53   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   poukazujúc na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 99/03 zo 14. mája 2003, ústavný súd poznamenáva, že v uvedenej veci preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu z aspektu, či toto rozhodnutie vo vzťahu, v ktorom bolo pripustené dovolanie, nebolo arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Oneskorenosť konštatoval, iba pokiaľ ide o tú časť sťažnosti v uvedenej veci, ktorá sa týkala námietok proti prvostupňovému súdu a odvolaciemu súdu nad rámec pripusteného dovolania. V tomto smere nie sú okolnosti posudzovaného prípadu identické s okolnosťami vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 99/03, pretože dôvody sťažovateľkinej sťažnosti podanej ústavnému súdu sú zahrnuté v rozsahu, v ktorom bolo (rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 218/03-80 z 5. decembra 2003) pripustené dovolanie v predmetnej veci.

Na základe vyššie uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2004