znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 123/02-96

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti PhDr. V. K., bytom Š., zastúpeného advokátom Mgr. P. B., Advokátska kancelária, Š., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 147/93 a neskôr pod sp. zn. 9 Cb 221/98, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Z 2-28 Cb 1257/93 na verejnom zasadnutí 6. júna 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 147/93 a neskôr pod sp. zn. 9 Cb 221/98   p o r u š i l   základné právo PhDr. V. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo   na   prerokovanie   veci   súdom   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. PhDr. V. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Galanta   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Krajský   súd   v   Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Z-2-28   Cb   1257/93 p o r u š i l   základné právo PhDr. V. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prerokovanie veci   súdom   v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd.

4. PhDr. V. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. PhDr. V. K.   p r i z n á v a   náhradu trov konania v sume 27 886 Sk (slovom dvadsaťsedemtisícosemstoosemdesiatšesť   slovenských   korún),   ktorú   sú   Okresný   súd Galanta a Krajský súd v Bratislave   p o v i n n é   zaplatiť každý v podiele jednej polovice na   účet   jeho   právneho   zástupcu   advokáta   Mgr.   P.   B.,   Advokátska   kancelária,   Š.,   do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti PhDr. V. K. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   zo 17. decembra 2002 č. k. III. ÚS 123/02-44 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   PhDr.   V.   K.,   bytom   Š.,   (ďalej   len „sťažovateľ“),   v časti   namietajúcej   porušenie   jeho   práv   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených na Okresnom súde v Galante (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 Cb 147/93 a neskôr pod sp. zn. 9 Cb 221/98 (ďalej len „sp. zn. 9 Cb 221/98“) a na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. Z-2-28 Cb 1257/93.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   na   okresnom   súde   bola   proti   nemu   a jeho manželke podaná žaloba z 29. apríla 1993 o určenie platnosti ich vylúčenia z K. E. G. R. B. Konanie bolo na okresnom súde pôvodne vedené pod sp. zn. 9 Cb 147/93. Okresný súd uznesením č. k. 9 Cb 147/93-48 z 30. júla 1993 vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť a spis postúpil   krajskému   súdu,   ktorý   však   s postúpením   nesúhlasil   a vec   predložil   v rámci konania sp. zn. Z-2-28 Cb 1257/93 na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Ten uznesením č. k. Ndob 743/98 z 29. septembra 1998 (päť a pol roka po podaní žaloby) rozhodol, že na prejednanie veci je príslušný okresný súd.

Po vrátení spisového materiálu na okresný súd bolo konanie v uvedenej veci vedené pod   sp.   zn.   9   Cb   221/98.   Sťažovateľ   uviedol,   že   okresný   súd   vytýčil   termín   prvého pojednávania vo veci samej na 7. december 1999 (čo je takmer sedem a pol roka po podaní žaloby) až na základe sťažovateľovej osobnej (ústnej) intervencie počas nahliadnutia do spisu. Toto pojednávanie sa však neuskutočnilo, pretože okrem sťažovateľa (žalovaného v prvom rade v konaní pred okresným súdom), ktorý na základe splnomocnenia zastupoval aj žalovanú v druhom rade, sa na pojednávanie nedostavil žiaden zo žalobcov ani ich právna zástupkyňa.

Sťažovateľ uviedol, že okresný súd nemohol doručiť právnej zástupkyni žalobcov predvolanie na pojednávanie, lebo v tom čase už mala zmenenú adresu (uvedenú skutočnosť zistil   sťažovateľ   podľa   vlastného   tvrdenia   pri   ďalšom   nahliadnutí   do   súdneho   spisu). Okresný   súd   nevyvinul   podľa   neho   žiadne   úsilie   na   zistenie   správnej   adresy   právnej zástupkyne   žalobcov.   Okresný   súd   už   vo   veci   nevytýčil   ďalšie   pojednávanie.   Pôvodný zákonný   sudca   vo   veci   odišiel   začiatkom   roku   2000   do   dôchodku.   Keď   sa   sťažovateľ v druhej polovici roka 2001 zaujímal o stav konania, nahliadnutím do spisu zistil, že ani po vyše jeden a pol roku nebola vec pridelená novému zákonnému sudcovi.

Podľa sťažovateľa v namietanom prípade nejde o právne alebo skutkovo zložitú vec. Neprimerane dlhý postup súdu neospravedlňuje ani pasívne správanie sa účastníka konania. V namietanom prípade sa sťažovateľ (podľa vlastného tvrdenia) začal i sám, bez doručenia žaloby súdom, aktívne zaujímať o vec hneď po tom, ako sa dozvedel, že bola proti nemu podaná žaloba, t. j. po doručení uznesenia okresného súdu č. k. 9 Cb 147/93-48 z 30. júla 1993.   Skutočnosť,   že   súdy   nadriadené   okresnému   súdu   (krajský   súd   a najvyšší   súd) rozhodovali o procesne jednoduchej otázke vecnej príslušnosti viac ako päť rokov, je sama osebe dôkazom prieťahov v konaní.

V podaní z 18. apríla 2002 sťažovateľ upresnil, že žaloba v predmetnej veci napadla na okresný súd 27. apríla 1993. Uznesenie okresného súdu, ktorým vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť,   nadobudlo   právoplatnosť   23.   augusta   1993.   Krajskému   súdu   bol   spis doručený 30. augusta 1993. Krajský súd začal vo veci konať 23. mája 1996 (takmer dva roky a deväť mesiacov od postúpenia veci). Na krajskom súde sa spis zdržal štyri roky a deväť mesiacov. Po rozhodnutí najvyššieho súdu bol spis prostredníctvom krajského súdu vrátený   na   okresný   súd   14.   decembra   1998.   Okresný   súd   stanovil   termín   prvého pojednávania na obdobie takmer rok po prevzatí spisu z krajského súdu. Sudca, ktorý vo veci konal ako zákonný sudca, odišiel do dôchodku k 1. januáru 2002 a pridelenie veci novému zákonnému sudcovi trvalo viac ako desať mesiacov. Doba troch rokov a piatich mesiacov, po ktorú vo veci koná okresný súd (po vrátení spisu z krajského súdu), je podľa sťažovateľa vzhľadom na stav konania neúmerná a neospravedlniteľná. Zo spisu podľa neho čoraz zreteľnejšie vyplýva, že „žalobou navrhovatelia iba zneužívali právo, lebo vo veci nejde o skutočný spor“.

Podaním   z   27.   septembra   2002   sťažovateľ   upresnil   petit   sťažnosti.   Žiadal,   aby ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru takto rozhodol:

1, Okresný súd v Galante vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Cb 147/93, Krajský súd v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. Z-2-28 Cb 1257/93, Najvyšší súd SR vo veci vedenej pod sp. zn. Ndob 743/93 a Okresný súd v Galante vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Cb 221/98 porušil právo PhDr. V. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48, ods./2   Ústavy   SR   a právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods./1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)

5,   Okresnému   súdu   v Galante   sa   prikazuje,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 9 Cb 221/98 konal bez zbytočných prieťahov (...).

6, PhDr. V. K. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 200-tisíc korún, ktoré je Okresný   súd   v Galante   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

7. Okresnému súdu v Galante sa ukladá zaplatiť trovy konania pred ústavným súdom advokátovi Mgr. P. B., Š. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Pokiaľ ide o návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, jeho výška podľa sťažovateľa vyplýva z dĺžky konania a na ňu nadväzujúcej značnej právnej neistoty sťažovateľa a jeho manželky ako osoby blízkej, ktorá je vo veci ako účastníčka konania pred   okresným   súdom   priamo   zainteresovaná. Sťažovateľ   k uvedenému   následne   dodal: „(...) zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu a krajského súdu sa už nedajú napraviť ani odstrániť. Odstrániť a napraviť nemožno ani škody, ktoré napáchali osoby využívajúce túto „ochranu“ nekonajúcich štátnych orgánov. V priamej príčinnej súvislosti s nekonaním štátnych orgánov je preto i strata príležitostí a z toho vyplývajúca beznádejná insolventnosť sťažovateľa. Pocity neistoty, krivdy a úzkosti, ktoré musia za týchto okolností znášať osoby na strane sťažovateľa, (rodinní príslušníci) a ich dopad na reálny život sú vyjadrené už i konkrétnymi diagnózami v kartotéke označených osôb u obvodného lekára.“

Právny zástupca sťažovateľa podaním z 27. januára 2003 doplnil sťažnosť, pokiaľ ide o sťažovateľom uplatnenú náhradu trov konania, tak, že v mene svojho klienta žiadal „uložiť zaplatenie trov právneho zastúpenia (...) podľa § 13 ods. 8, § 16, § 18 s aplikáciou § 1   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktoré si vyžadovalo dva   úkony   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s klientom,   písomné podanie) po 3 900 Sk a dve paušálne náhrady po 100 Sk, spolu 8 000 Sk“. Trovy právneho zastúpenia žiadal uhradiť „na účet, vedený v Š.“.

Právny zástupca sťažovateľa ďalej uviedol: „V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky prizná sťažovateľovi finančné zadosťučinenie a prikáže tiež úhradu trov právneho zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom,   potom   prosíme,   aby   ústavný   súd   v náleze zaviazal   na   vykonanie   úhrad   oboch   porušovateľov   práva,   teda   Okresný   súd   v Galante i Krajský   súd   v Bratislave   v takom   pomere,   v akom   sa   preukáže   porušovanie   práva sťažovateľa porušovateľmi.“

Právny zástupca sťažovateľa v uvedenom podaní ústavnému súdu taktiež oznámil, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, pretože sa nazdáva, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podaním z 2. júna 2003 doručeným ústavnému súdu 4. júna 2003 zmenil sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu petit sťažnosti tak, že žiadal, aby ústavný súd nerozhodoval o časti sťažnosti týkajúcej sa výroku prikazujúceho okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Cb 221/98 konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že uznesením   krajského   súdu   č.   k.   9   Co   429/02-112   z 31.   januára   2003   bolo   právoplatne rozhodnuté o zastavení označeného konania.

Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v podaní sp. zn. Spr 1701/02 zo 17. mája 2002, v ktorom okrem iného uviedol, že 27. apríla 1993 bola na okresnom súde podaná žaloba Ing. P. H. (žalobcu v prvom rade), M. H. (žalobkyne v druhom rade), Ing. J. K.   (žalobcu   v treťom   rade)   a F.   P.   (žalobcu   v štvrtom   rade),   zastúpených   komerčnou právničkou   JUDr.   D.   T.,   B.,   proti   sťažovateľovi   ako   žalovanému   v prvom   rade   a jeho manželke Ing. B. K. ako žalovanej v druhom rade o určenie platnosti vylúčenia z konzorcia. Okresný súd vydal 30. júla 1993 uznesenie o svojej nepríslušnosti na konanie a po jeho právoplatnosti postúpil spis krajskému súdu. V registri okresného súdu bola vec sp. zn. 9 Cb 147/93 zaevidovaná ako právoplatne skončená. Po rozhodnutí najvyššieho súdu bol spisový   materiál   prostredníctvom   krajského   súdu   vrátený   okresnému   súdu   7.   decembra 1998. Spis bol zaradený do nového nápadu a pridelený v súlade s rozvrhom práce na rok 1998   sudcovi,   ktorý   vybavoval   „Cb“ agendu   pod   spisovou   značkou   9   Cb   221/98.   Ten 12. októbra   1999   vo   veci   vytýčil   termín   pojednávania   na   7.   december   1999.   Na pojednávanie   predvolal   žalobcov   aj   žalovaných   s tým,   že   v zmysle   úpravy   sudcu   sa žalovaným   v prvom   a v   druhom   rade   mala   doručiť   aj   žaloba.   Ešte   pred   termínom pojednávania   (10.   novembra   1999)   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   žalobcu v prvom   rade,   ktorým   zobral   žalobu späť.   Žalobcovia   ani ich   právna zástupkyňa sa   na pojednávanie   nedostavili.   Podľa   zápisnice   z pojednávania   bol   prítomný   iba   sťažovateľ, ktorý v tom čase nenamietal, že by mu žaloba nebola doručená. Pojednávanie bolo odročené okrem iného aj kvôli zisteniu sídla a pobytu právnej zástupkyne žalobcov. Vo veci konajúci sudca JUDr. J. H. ukončil svoje sudcovské povolanie odchodom do dôchodku 31. januára 2000. Veci, v ktorých konal ako zákonný sudca, boli rovnomerne pridelené dvom sudcom vybavujúcim   príslušnú   agendu.   Nie   je   pravdivé   tvrdenie   sťažovateľa,   že   jeho   vec   bola pridelená   novému   sudcovi   až   po   roku   a pol.   Okresný   súd   sa   procesným   úkonom   už 21. novembra 2000 snažil zistiť stanovisko právnej zástupkyne žalobcov ohľadne späťvzatia žaloby žalobcom v prvom rade. Okresný súd zistil jej novú adresu v priebehu januára 2001 a vo   februári   2001   jej   doručil   výzvu   na   písomné   vyjadrenie   v uvedenej   veci.   Právna zástupkyňa   žalobcov   na   výzvu   reagovala   až   po   tom,   ako   ju   okresný   súd   urgoval   pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty 3 000 Sk, a písomné vyjadrenie doručila 11. mája 2001. Oznámila v ňom, že v júni 1993 ukončila zastupovanie žalobcov v uvedenej veci. Na základe   uvedenej   odpovede   doručoval   okresný   súd   podanie   žalobcu   v prvom   rade o späťvzatí   žaloby   ostatným   žalobcom   priamo.   Žalobkyňa   v druhom   rade   a žalobca v treťom rade v septembri a decembri 2001 okresnému súdu oznámili, že na podanej žalobe netrvajú a súhlasia z jej späťvzatím. Žalobca v štvrtom   rade oznámil, že nepozná obsah žaloby, nevie presne, o čo ide, preto sa nemôže k veci vyjadriť. Okresný súd sa mu preto pokúsil   v januári   2002   doručiť   žalobu,   zásielka   sa   však   vrátila   vo   februári   2002   ako nedoručená. Sťažovateľ podal vo februári 2002 sťažnosť na prieťahy v konaní a táto bola riešená do 16. apríla 2002 predsedom Krajského súdu v Trnave, kam bol zaslaný aj spisový materiál sp. zn. 9 Cb 221/98.

V prílohe podania Spr 118/03 z 30. januára 2003 predseda okresného súdu predložil ústavnému súdu chronologický prehľad úkonov v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 221/98. Oznámil taktiež, že netrvá na tom, aby ústavný súd prerokoval vec na verejnom ústnom pojednávaní, a súhlasí s upustením od neho v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Predsedníčka   krajského   súdu   sa   vyjadrila   k sťažnosti   podaním   Spr   3098/03 z 18. marca   2003,   v ktorom   okrem   iného   uviedla: „(...)   Spis   došiel   na   Krajský   súd v Bratislave dňa 30. 8. 1993 a vec bola zapísaná pod sp. zn. 28 Cb 1257/93. Dňa 23. 5. 1996 (!) Krajský súd v Bratislave urobil dotaz na Obchodný register býv. Okresného súdu Bratislava – vidiek, či je konzorcium zapísané v obchodnom registri (č. l. 49). Odpoveď bola urgovaná dňa 30. 7. 1996 (č. l. 50) a dňa 27. 9. 1996 (č. l. 51) bola zaslaná žiadosť o zaslanie   výpisu   z Obchodného   registra   býv.   Obvodného   súdu   Bratislava   I,   ktorý odpovedal dňa 4. 11. 1996 (č. l. 52). Dňa 22. 5. 1998 ! predkladá Krajský súd v Bratislave vec   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (už   sp.   zn.   Z-2-28   Cb   1257/93   –   po reorganizácii   súdov)   na   rozhodnutie   podľa   §   104a   ods.   3,   O.   s.   p.   (č.   l.   55).   Dňa 29. septembra 1998 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. Ndob 743/98-56, prikazuje vec na rozhodnutie Okresnému súdu v Galante. Spis bol vrátený dňa 21. 10. 1998 Okresnému súdu v Galante. Z uvedeného je jasné, že bývalý Krajský súd v Bratislave vo veci   prakticky   vôbec   nekonal   a jeho   nečinnosťou   došlo   k neodôvodnenému   prieťahu v konaní a prakticky od dôjdenia veci až po jej predloženie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, nakoľko, ak mal krajský súd za to, že jeho vecná príslušnosť na konanie vo veci nie je daná, mal spis predložiť Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ihneď po dôjdení veci a nie až po piatich rokoch. (...)“

Predsedníčka   krajského   súdu   sa   aj   napriek   výslovnej   výzve   ústavného   súdu nevyjadrila k otázke konania verejného ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti. Ústavný súd   preto   podľa   §   30   ods.   1   a   3   zákona   o ústavnom   súde   nariadil   vo   veci   ústne pojednávanie, ktoré sa konalo 6. júna 2003.

Predsedníčka krajského súdu sa listom z 21. mája 2003 ospravedlnila za neúčasť na pojednávaní. Predseda okresného súdu sa ospravedlnil za neúčasť na pojednávaní listom zo 4. júna 2003.

Právny   zástupca   sťažovateľa   na   pojednávaní   zopakoval   podstatné   skutočnosti uvedené už v predchádzajúcich   písomných   podaniach   sťažovateľa   a v jeho mene taktiež uviedol,   že   na   sťažnosti   trvá   v celom   rozsahu   v zmysle   uvedených   predchádzajúcich písomných podaní. Zároveň upravil výšku požadovanej náhrady trov sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom, ktorú vyčíslil na 28 284 Sk.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Dňa   27.   apríla   1993   bola   okresnému   súdu   doručená   žaloba   o určenie   platnosti vylúčenia z K. E. G. R. B. bez nároku na finančné vyporiadanie z 26. apríla 1994, v ktorej bol sťažovateľ označený ako žalovaný v prvom rade.

Okresný súd uznesením č. k. 9 Cb 147/93-48 z 3. júla 1993 vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť   na   konanie   v tejto   veci   a rozhodol   o postúpení   spisu   krajskému   súdu. Pokynom   súdnej   kancelárii   z 26.   augusta   1993   dal   vo   veci   konajúci   sudca   zaslať   spis krajskému súdu, ktorému bol predmetný spis doručený 30. augusta 1993.

Vo   veci   konajúca   sudkyňa   na   krajskom   súde   dožiadaním   na   obchodný   register z 26. mája   1996   zisťovala,   či   K.   E.   G.   R.   B.   bolo   ku   dňu   podania   žaloby   zapísané v obchodnom registri, ako aj prípadné ďalšie zmeny týkajúce sa ho. Uvedená výzva bola doručená Okresnému súdu Bratislava – vidiek, obchodnému registru, 3. júna 1996.

Dňa 30. júla 1996 dala vo veci konajúca sudkyňa pokyn súdnej kancelárii urgovať odpoveď od Okresného súdu Bratislava – vidiek, obchodného registra. Urgencia mu bola doručená 6. augusta 1998.

Pokynom   súdnej   kancelárii   dala   vo   veci   konajúca   sudkyňa   vyžiadať   výpis z obchodného registra týkajúci sa subjektu označeného ako „K. E. G. R. B.“, príp. zaslať uznesenie o výmaze tohto subjektu z obchodného registra. Uvedená výzva bola Obvodnému súdu Bratislava I, obchodnému registru, doručená 11. októbra 1996.

Obvodný súd Bratislava I, obchodný register, v prílohe svojho listu z 30. júna 1996 doručeného krajskému súdu 4. novembra 1996 zaslal výpis z obchodného registra týkajúci sa spoločnosti K., s. r. o., a zároveň oznámil, že ku dňu vyhotovenia výpisu je u neho v registri zapísaná len uvedená spoločnosť.

Listom zo 6. mája 1998 vo veci konajúca sudkyňa predložila v zmysle § 104a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) spis na rozhodnutie najvyššiemu súdu, ktorému bol doručený 22. mája 1998.

Najvyšší súd uznesením č. k. Ndob 743/98-56 z 29. septembra 1998 rozhodol, že na prejednanie predmetnej veci je príslušný okresný súd. Rozhodnutie bolo (spolu so spisom) krajskému súdu doručené 21. októbra 1998.

Vo veci konajúca sudkyňa dala 23. októbra 1998 pokyn súdnej kancelárii doručiť uznesenie najvyššieho súdu č. k. Ndob 742/98-56 z 29. septembra 1998 právnej zástupkyni žalobcov,   ako   aj   obom   žalovaným.   Krajský   súd   doručil   uznesenie   sťažovateľovi 3. novembra   1998,   Ing.   B.   K.   5.   novembra   1998   a   právnej   zástupkyni   žalobcov 13. novembra 1998.

Na   základe   právoplatného   uznesenia   najvyššieho   súdu   č.   k.   Ndob   742/98-56 z 29. septembra   1998   nechala   vo   veci   konajúca   sudkyňa   zaslať   spis   okresnému   súdu (pokynom zo 7. decembra 1998). Spis bol okresnému súdu doručený 14. decembra 1998.

Vo veci konajúci sudca pokynom súdnej kancelárii z 12. októbra 1999 vytýčil termín pojednávania na 7. december 1999 a nariadil predvolať účastníkov, ako aj doručiť žalobu žalovaným (zásielky okresného súdu podľa doručeniek prevzali: F. P. 19. októbra 1999, Ing. P. H. 18. októbra 1999, Ing. B. K. 18. októbra 1999, Ing. J. K. 25. októbra 1999, sťažovateľ 18. októbra 1999).

Listom z 9. novembra 1999 doručeným okresnému súdu 10. novembra 1999 zobral žalobca Ing. P. H. žalobu späť.

Pojednávanie   konané   7.   decembra   1999   okresný   súd   odročil   za   účelom   zistenia adresy žalobkyne v druhom rade, ako aj adresy právnej zástupkyne žalobcov.

Opatrením z 13. novembra 2000 pridelil predseda okresného súdu vec vedenú pod sp. zn. 9 Cb 221/98 novému sudcovi JUDr. Ľ. Sz. (predsedovi okresného súdu).

Vo veci konajúci sudca dal pokynom súdnej kancelárii z 21. novembra 2000 doručiť späťvzatie návrhu Ing. P. H. právnej zástupkyni žalobcov v lehote 10 dní. Uvedený list sa okresnému súdu ako nedoručený (adresát neznámy) vrátil 4. decembra 2000.

Dňa 16. februára 2001 uložil vo veci konajúci sudca pokynom súdnej kancelárii zaslať   dožiadanie   ohľadne   sídla   a bydliska   právnej   zástupkyne   žalobcov   na   Komoru komerčných právnikov.

Dňa 19. februára 2001 nechal vo veci konajúci sudca doručiť právnej zástupkyni žalobcov späťvzatie žaloby žalobcom v prvom rade a vyzval ju, aby sa vyjadrila, či ostatní žalobcovia   zotrvávajú   na   podanej   žalobe.   Výzva   bola   právnej   zástupkyni   doručená 23. februára 2001.

Dňa   2.   apríla   2001   dal   vo   veci   konajúci   sudca   pokyn   súdnej   kancelárii   urgovať vyjadrenie   právnej   zástupkyne   v zmysle   listu   z 19.   februára   2001.   Výzva   bola   právnej zástupkyni žalobcov doručená 7. mája 2001.

Odpoveď právnej zástupkyne z 9. mája 2001 bola okresnému súdu doručená 11. mája 2001. Z obsahu odpovede vyplynulo, že JUDr. D. T. vypovedala plnomocenstvo listom z 21. júna 1993. Výpoveď plnomocenstva zaslala súdu v prílohe svojho listu.

Vo   veci   konajúci   sudca   dal   30.   augusta   2001   súdnej   kancelárii   pokyn   doručiť žalobcom v druhom až štvrtom   rade výzvu, či na podanej žalobe aj napriek späťvzatiu žaloby   žalobcom   v prvom   rade   zotrvávajú   (výzvu   podľa   doručeniek   prevzali:   F.   P. 11. septembra 2001, M. H. 11. septembra 2001 a Ing. J. K. 18. septembra 2001).

Dňa   24.   septembra   2001   bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď   žalovanej v druhom   rade   (M.   H.),   ktorá   uviedla,   že   na   podanej   žalobe   netrvá   a o jej   podaní   ani nevedela.

Vo veci konajúci sudca nechal pokynom z 23. novembra 2001 zaslať urgenciu výzvy (z 30. augusta 2001) žalobcovi v treťom rade (Ing. J. K.) pod hrozbou sankcie (uloženia poriadkovej pokuty 5 000 Sk). Nariadil taktiež opätovne doručiť výzvu žalobcovi v štvrtom rade (F. P.). Uvedené výzvy boli doručené Ing. J. K. 5. decembra 2001 a F. P. 5. decembra 2001.

Dňa   10.   decembra   2001   bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď   žalovaného v treťom   rade (Ing.   J.   K.),   v ktorej   uviedol,   že na podanej   žalobe netrvá   a súhlasí s jej späťvzatím.

Odpoveď   od   žalovaného   v štvrtom   rade   (F.   P.)   bola   okresnému   súdu   doručená 12. decembra 2001. Žalovaný v nej uviedol, že nepozná obsah žaloby, a preto sa k veci nemôže vyjadriť.

Vo veci konajúci sudca nechal 7. februára 2002 zaslať podanú žalobu žalobcovi v štvrtom   rade spolu   s výzvou   na vyjadrenie,   či trvá   na podanom   návrhu vzhľadom   na skutočnosť, že ostatní žalobcovia vzali žalobu späť.

Dňa   22.   mája   2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľa k predmetnému sporu.

Pokynom súdnej kancelárii z 23. mája 2002 dal vo veci konajúci sudca opätovne zaslať   žalobu   žalobcovi   v štvrtom   rade   a vyzval   ho   na vyjadrenie   (v lehote   15   dní),   či zotrváva na podanom návrhu, vzhľadom na to, že ostatní žalobcovia vzali žalobu späť. Výzva bola úspešne doručená F. P. 28. mája 2002.

Dňa 24. júna 2002 bola okresnému súdu doručená odpoveď žalobcu v štvrtom rade, v ktorej uviedol, že na podanej žalobe netrvá, a teda že ju berie späť, ako to urobili aj ostatní žalobcovia.

Pokynom súdnej kancelárii z 15. júla 2002 nechal vo veci konajúci sudca   zaslať výzvu žalovaným v prvom a druhom rade, aby oznámili, či súhlasia so zastavením konania, vzhľadom na to, že žalobcovia vzali žalobu späť, a v prípade nesúhlasu nech uvedú dôvody. Výzva bola doručená sťažovateľovi 2. augusta 2002 a Ing. B. K. 3. augusta 2002.

Žalovaní   odpovedali   okresnému   súdu   listom   zo 7.   augusta   2002   doručeným   mu 8. augusta 2002, v ktorom uviedli, že sa k veci nevedia vyjadriť, pretože im ešte nebola doručená žaloba.

Zákonný sudca pokynom z 26. augusta 2002 uložil súdnej kancelárii zaslať žalobu žalovaným a vyzvať ich, aby sa vyjadrili, či súhlasia so zastavením konania. V prípade nesúhlasu   aby uviedli   dôvody   a aby zároveň   vyčíslili prípadné   trovy   konania, ktoré im vznikli. Výzva bola doručená sťažovateľovi 16. septembra 2002 a Ing. B. K. 18. septembra 2002.

Žalovaní   na   výzvu   okresného   súdu   odpovedali   listom   z 18.   septembra   2002 (doručeným okresnému súdu 19. septembra 2002), v ktorom uviedli, že trvajú na svojom stanovisku uvedenom v liste okresnému súdu zo 7. augusta 2002.

Uznesením č. k. 9 Cb 221/98-101 zo 17. októbra 2002 okresný súd konanie zastavil a žalovaným   v prvom   a druhom   rade   nepriznal   právo   na   náhradu   trov   konania.   Obaja žalovaní podali 4. novembra 2002 proti vyššie uvedenému rozhodnutiu odvolanie.

Pokynom súdnej kancelárii dal vo veci konajúci sudca 26. novembra 2002 zaslať spis s predkladacou   správou   Krajskému   súdu   v Trnave   na   rozhodnutie   o odvolaní.   Spis   bol Krajskému súdu v Trnave doručený 2. decembra 2002.

Uznesením č.   k.   9 Co 429/02-112 z 31.   januára 2003 Krajský súd v Trnave ako odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo okresnému súdu doručené 21. februára 2003.

III.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...).“

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu, pričom k naplneniu tohto práva dochádza až právoplatným súdnym rozhodnutím (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97). Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu 1. podľa právnej a faktickej zložitosti veci, 2. podľa správania účastníka konania a 3. podľa spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri   kritériá   zohľadňuje   pri   namietanom   porušení   práva   na   prerokovanie   veci   súdom v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva v Štrasburgu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

1. Predmetom konania sp. zn. 9 Cb 221/98 vedeného na okresnom súde bola žaloba podľa   §   80   písm.   c)   OSP,   ktorou   sa   žalobcovia   domáhali   určenia   platnosti   vylúčenia sťažovateľa   a jeho   manželky   z K.   E.   G.   R.   B.   bez   nároku   na   finančné   vyporiadanie. Predmetnú vec nemožno považovať za právne zložitú. Dĺžka konania nemohla byť v danom prípade podmienená ani skutkovou zložitosťou veci, ktorá by teoreticky mohla prichádzať do úvahy, pretože okresný súd rozhodol o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby skôr, ako pristúpil k zabezpečovaniu dôkazných prostriedkov alebo dokazovaniu vo veci samej.

Krajský   súd   sa   uvedenou   vecou   zaoberal   iba   z hľadiska   posúdenia   svojej   vecnej príslušnosti. Riešenie tejto otázky, týkajúcej sa podmienok konania nemožno považovať za právne alebo fakticky zložité.

2. Ústavný   súd   konštatuje,   že   ani   správanie   sťažovateľa   (ako   jedného   zo žalovaných)   v konaní   pred   okresným   súdom   ani   v konaní   pred   krajským   súdom neovplyvnilo jeho dĺžku tak, aby mu bolo možné pričítať podiel na stave, v akom sa vec v čase podania ústavnej sťažnosti nachádzala.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 221/98 a postup krajského súdu v konaní sp. zn. Z-2-28 Cb 1257/93, ústavný súd zistil v oboch prípadoch   obdobia,   keď   označené   súdy   vo   veci   nekonali   bez   toho,   aby   ich   plynulému postupu bránila zákonná prekážka.

Okresný súd bol v konaní sp. zn. 9 Cb 221/98 nečinný v období od 14. decembra 1998, keď mu bol po rozhodnutí najvyššieho súdu o vecnej príslušnosti prostredníctvom krajského   súdu   vrátený   spisový   materiál   na   ďalšie   konanie,   do   12.   októbra   1999,   keď zákonný sudca vytýčil termín pojednávania a pokynom súdnej kancelárii nariadil predvolať účastníkov konania (u žalobcov ich právnu zástupkyňu) a doručiť žalobu žalovaným (t. j. takmer desať mesiacov), a v období od 7. decembra 1999, po odročení pojednávania, do 13. novembra 2000, keď zákonný sudca uložil súdnej kancelárii doručiť späťvzatie žaloby žalobcom   v prvom   rade   právnej   zástupkyni   žalobcov   s   výzvou,   aby   sa   vyjadrila,   či žalobcovia v druhom až štvrtom rade na žalobe trvajú (viac ako jedenásť mesiacov).

Krajský súd bol v konaní sp. zn. Z-2-28 Cb 1257/93 nečinný v období od 30. augusta 1993, keď mu bola okresným súdom predmetná vec postúpená z dôvodu vecnej príslušnosti, do 26. mája 1996, keď krajský súd dožiadaním zisťoval, či subjekt pod názvom K. E. G. R. B. bol ku dňu podania žaloby zapísaný v obchodnom registri (takmer dva roky a deväť mesiacov), a v období od 4. novembra 1996, keď bola krajskému súdu doručená odpoveď registrového súdu, do 6. mája 1998, keď krajský súd predložil vec na rozhodnutie o otázke príslušnosti najvyššiemu súdu vzhľadom na svoj nesúhlas s jej postúpením (viac ako jeden a pol roka).

Obdobia nečinnosti okresného súdu v konaní sp. zn. 9 Cb 221/98 spolu cca jeden rok a deväť mesiacov ani nečinnosť krajského súdu v konaní sp. zn. Z-2-28 Cb 1257/93 spolu cca štyri roky a tri mesiace nemožno rozumne odôvodniť okolnosťami prípadu (faktická alebo   právna   zložitosť   veci)   ani   správaním   niektorého   z účastníkov   konania.   Uvedené obdobia   nesvedčia   o tom,   že   by   okresný   súd   a krajský   súd   organizovali   svoj   procesný postup   v uvedených   konaniach   v súlade   s   §   6   a   §   100   OSP   tak,   aby   bol   čo   najskôr odstránený stav právnej neistoty účastníkov konania ohľadne práv, ktorých sa žaloba týkala.Ústavný súd posúdil preto uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu a krajského súdu ako zbytočné prieťahy v konaní, v dôsledku ktorých došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote v zmysle čl.   6   ods.   1   dohovoru   tak   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 Cb 221/98, ako aj postupom krajského súdu v konaní sp. zn. Z-2-28 Cb 1257/93.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk z dôvodu   značnej   právnej   neistoty   a s ňou   spojených   pocitov   krivdy a úzkosti, ktoré doliehali na neho aj jeho rodinu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Súčasťou   zadosťučinenia   sťažovateľa   je   aj   samotné   deklarovanie   porušenia   jeho práv. Pretože porušenie základných práv sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením   stavu   pred   ich   porušením   a výrok   ústavného súdu   deklarujúci   toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej   ujmy,   nie   prípadná   náhrada   škody (II. ÚS 58/02).

Ústavný   súd   považoval   v oboch   posudzovaných   prípadoch   za   primerané   priznať sumu 15 000 Sk. Pri posúdení závažnosti nemajetkovej ujmy sťažovateľa, a tým aj výšky primeraného finančného zadosťučinenia prihliadal ústavný súd okrem dĺžky zbytočných prieťahov   aj   na   ďalšie   konkrétne   okolnosti   posudzovaných   prípadov,   predovšetkým   na predmet sporu a jeho závažnosť pre sťažovateľa, ako aj na skutočnosť, že sťažovateľ ako žalovaný nevyvíjal výraznejšiu iniciatívu, aby prispel k rýchlemu a efektívnemu priebehu konania   pred   všeobecnými   súdmi.   Neprimeranosť   dĺžky   konania   označených   súdov a zbytočné prieťahy v konaní začal sťažovateľ namietať až v období, ktoré bezprostredne predchádzalo jeho sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Sťažovateľ žiadal prostredníctvom právneho zástupcu priznať náhradu trov konania vo výške trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie - 27. januára 2003, účasť na pojednávaní pred ústavným súdom 6. júna 2003) vo výške 3 x 4 270 Sk, trikrát hodnotu paušálnej náhrady výdavkov vo výške 128 Sk (spolu 384 Sk), náhradu nákladov na cestovné 4 410 Sk a náhradu za stratu času 10 680 Sk.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 citovaného zákona, preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia podľa § 22 ods. 1, § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a), c) a d), § 18 písm. a) a b), § 19 ods. 3 a 4, § 20 a § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. v spojení s § 7 zákona č. 283/2002 Zb. o cestovných náhradách s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia, pokiaľ ide o náklady na cestovné a náhradu za stratu času, neodporuje platným právnym predpisom. Pokiaľ ide o vyčíslenie odmeny za tri úkony právnej služby a paušálnu náhradu výdavkov, ústavný súd vychádzal zo zistenia, že prvý úkon právnej služby bol realizovaný 25. októbra 2002. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. apríla 2002 do 31. decembra 2002 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 3 900 Sk (základom pre výpočet bola priemerná mesačná mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2001   vo   výške 11 693 Sk) a hodnota režijného paušálu 100 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2003 v konaní pred ústavným súdom   predstavuje   4   270   Sk   (základom   pre   výpočet   je   priemerná   mesačná   mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk) a hodnota   režijného   paušálu   128   Sk.   Ústavný   súd   preto   priznal   náhradu   trov   právneho zastúpenia, pokiaľ ide o odmenu za právne zastupovanie vo výške 12 440 Sk (3 900 Sk + 2 x 4 270 Sk) a paušálnu náhradu výdavkov vo výške 356 Sk (100 Sk + 2 x 128 Sk).

Na základe uvedeného priznal ústavný súd náhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume   27   886   Sk,   ktorú   uložil   uhradiť   okresnému   súdu   a krajskému   súdu   (každému v podiele jednej polovice) na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2003