znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 123/01-19

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 13.   decembra 2001   predbežne   prerokoval   návrh   na   začatie   konania   P.   Z.,   trvale   bytom   P.,   Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K., pre porušenie práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa vydaním zatýkacieho rozkazu   Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn.   3   Nt   393/96   z 19.   mája   1999,   postupom Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   vo   vydávacom   konaní   v súvislosti s označeným zatýkacím rozkazom a nesprávnym úradným postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave   vo   veci   vedenej   na   Krajskom   úrade   vyšetrovania   Policajného   zboru v Bratislave pod sp. zn. ČVS: VP - 150/93 Ba a takto

r o z h o d o l :

Návrh P. Z.   o d m i e t a   z dôvodu nepríslušnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky na jeho prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

P. Z., občan Slovenskej republiky, ktorý však žije trvalo v Českej republike (ďalej len „navrhovateľ“), sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu obrátil na Ústavný súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podaním   z 5.   októbra   2001   doplneným ďalšími podaniami z 15. novembra a 29. novembra 2001. K podaniam pripojil aj viaceré na jeho   trestnú   vec   sa   vzťahujúce   listiny   (uznesenia   o vznesení   obvinenia,   zatýkacie rozkazy, podania advokáta a pod.).

Navrhovateľ   nazýva   svoje   podania   „podnet   na   začatie   konania   pred   ústavným súdom“. Hoci Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v znení účinnom po 1. júli 2001   už   nepozná   bývalý   inštitút   podnetu   na   začatie   konania   pre   porušenie   práv   podľa čl. 130 ods. 3 ústavy s poukazom najmä na postavenie ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) a potrebu zaručenia základných práv a slobôd v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy, je možné podania navrhovateľa kvalifikovať ako návrh na začatie konania pre porušenie práv podľa § 20 ods. 1 (s poukazom na § 50) zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a zaoberať   sa   s ním   z hľadiska ústavnoprávneho.

Podstata   návrhu   je   vyjadrená   v návrhu   uznesenia,   ktoré   navrhovateľ   žiada,   aby ústavný súd po začatí konania vo veci samej vyniesol. Jeho znenie je nasledovné: „Vydanie zatýkacieho rozkazu Okresného súdu Bratislava I, dňa 19. 5. 1999, sp. zn. 3 Nt 393/96, postup   Ministerstva   spravodlivosti   SR,   ktorým   bolo   Ministerstvo   spravodlivosti   ČR požiadané o začatie vydávacieho konania a nesprávny úradný postup Krajskej prokuratúry v Bratislave   pri   dozore   prípravného   konania   trestného   stíhania   vedeného   voči podnecovateľovi   po   vydaní   uznesenia   o prerušení   trestného   stíhania,   namiesto   použitia inštitútov   predvolania   na   výsluch   podľa   §   90   Trestného   poriadku,   prípadne   dožiadania českých orgánov činných v trestnom konaní podľa § 384 Trestného poriadku je porušením ústavných   práv   podnecovateľa   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej povesti,   na   ochranu   každej   fyzickej   osoby   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   jej súkromného a rodinného života zakotvených v čl. 19 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,   a aj   porušením   práv   jeho   dieťaťa,   ktorému   je   poskytnutá   ochrana   pred svojvoľným   zásahom   do   svojho   súkromného   života,   rodiny   podľa   čl.   16   Dohovoru o právach dieťaťa.“

II.

Z návrhu   a jeho   príloh   vyplýva,   že   navrhovateľ   je   od   roku   1993   trestne   stíhaný v konaní Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Bratislave (predtým Mestského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Bratislave) vedenom pod sp. zn. ČVS: VP – 150/93 Ba pre pokračujúce trestné činy podvodu, sprenevery a zvýhodňovania veriteľa podľa § 250 ods. 1 a 4, § 248 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a § 256a ods. 1 a 3 Trestného zákona, pričom doposiaľ nebolo ukončené ani prípravné konanie a nebola podaná obžaloba. Ide o obvinenie zo 14 čiastkových skutkov, ktoré mali byť spáchané v priebehu rokov 1991-1994 na území Slovenskej republiky.

Navrhovateľ sa v priebehu trestného konania trvale usídlil v Českej republike. Tu sa aj oženil s manželkou I., pričom 16. novembra 1996 sa im narodila dcéra M. (manželka a dcéra sú štátne občianky Českej republiky).

V roku   1995   bol   navrhovateľ   v súvislosti   s jeho   trestným   stíhaním   zadržaný v Slovenskej republike a odovzdaný sudcovi Obvodného súdu Bratislava I s návrhom na vzatie do väzby. Sudca ho však po výsluchu 6. októbra 1995 zo zadržania prepustil s tým, že je povinný rešpektovať predvolania orgánov trestného konania. Navrhovateľ vtedy pri výsluchu okrem iného uviedol, že býva v P., pretože tam podniká, avšak trestnému konaniu sa vyhýbať nebude.

Obvodný súd Bratislava I vydal 4. novembra 1996 pod sp. zn. 3 Nt 393/96 naňho podľa § 376 Trestného poriadku zatýkací rozkaz s tým, aby bol zatknutý a dodaný do väzby tohto súdu (namiesto P. Z. však uviedol nesprávne P. Z.).

Na základe uvedeného zatýkacieho rozkazu, ako aj žiadosti o vydanie navrhovateľa na trestné stíhanie do Slovenskej republiky bol navrhovateľ zatknutý 5. mája 1999 v P. a odovzdaný predsedovi senátu Mestského súdu v Prahe s návrhom na vzatie do vydávacej väzby. Tento ho však po výsluchu 6. mája 1999 do vydávacej väzby nevzal, ale prepustil na slobodu, keďže bol toho názoru, že navrhovateľ nebude vydanie na trestné stíhanie mariť útekom (býva v P. s manželkou a maloletou dcérou).

Obvodný súd Bratislava I vydal podľa § 376 Trestného poriadku 19. mája 1999 pod sp. zn. 3 Nt 393/96 nový zatýkací rozkaz na navrhovateľa, ktorého už označil správne (P. Z.), s tým, aby bol zatknutý a dodaný do väzby súdu. Znenie tohto zatýkacieho rozkazu je inak v podstate rovnaké ako zatýkacieho rozkazu zo 4. novembra 1996, pričom sa v ňom okrem stíhanej trestnej činnosti taktiež neuvádzajú bližšie dôvody jeho vydania.

Navrhovateľ sa oboznámil podľa jeho tvrdenia so zatýkacím rozkazom z 19. mája 1999 na Mestskom štátnom zastupiteľstve v Prahe, ktorému bola 12. marca 2001 odstúpená žiadosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o začatie vydávacieho konania.

Navrhovateľ považuje svoje trestné stíhanie za neopodstatnené a zbytočne dlhé, čo pripisuje aj nesprávnemu úradnému postupu Krajskej prokuratúry v Bratislave pri dozore nad   prípravným   konaním.   Za   neopodstatnené   považuje   aj   vydanie   zatýkacieho   rozkazu Obvodným   súdom   Bratislava   I z 19.   mája 1999,   pretože   trestnému   konaniu   sa   vyhýbať nemienil a nemieni (do úvahy prichádzali skôr jeho predvolanie na výsluch v Slovenskej republike alebo dožiadanie o výsluch v Českej republike). To platí aj pre následný postup Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   v súvislosti   s jeho   žiadosťou   o začatie vydávacieho konania.

Namietaným postupom označených štátnych orgánov Slovenskej republiky sú podľa navrhovateľa porušované jeho základné práva podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a tiež právo jeho maloletej dcéry podľa čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa. Vydaním navrhovateľa do Slovenskej republiky by sa totiž stala jeho rodina neúplnou. Žiadne dieťa však nesmie byť vystavené svojvoľnému zasahovaniu do svojho súkromného života a rodiny a má právo na zákonnú ochranu proti takýmto zásahom.

III.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 16 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa nijaké dieťa nesmie byť vystavené svojvoľnému   alebo   nezákonnému   zasahovaniu   do   vlastného   súkromia,   rodiny,   domova alebo korešpondencie ani nezákonným útokom na svoju česť a povesť.

Podľa   ods.   2   citovaného   ustanovenia   dieťa   má   nárok   na   právnu   ochranu   proti takýmto zásahom alebo útokom.

Navrhovateľ namieta   porušenie týchto práv (jeho,   resp.   jeho maloletej   dcéry)   už opísaným   spôsobom   vymenovaných   štátnych   orgánov   Slovenskej   republiky   v súvislosti s jeho trestným konaním, pričom žiada ústavný súd, aby toto porušenie deklaroval svojím rozhodnutím.

Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti vyslovil napríklad nasledovné právne názory týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a trestného konania. Ústavnému súdu ako nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nebola ústavou zverená právomoc na úseku trestného stíhania a ani nepatrí medzi orgány činné v trestnom konaní (I. ÚS 42/96). Zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní možno napadnúť   opravnými   prostriedkami   podľa   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku. Ústavný   súd   nie   je   oprávnený   rozhodovať   o zákonnosti   postupu   a rozhodnutí   týchto orgánov a ich rozhodnutia zrušovať (II. ÚS 36/94). Občan musí na svoju ochranu využiť predovšetkým právne prostriedky, ktoré mu priznáva Trestný poriadok, a až v prípade, ak by orgány činné v trestnom konaní porušili jeho ústavné práva (druhá hlava ústavy), môže o túto ochranu požiadať ústavný súd (II. ÚS 58/98).

Navrhovateľ namieta neopodstatnenosť a zdĺhavosť jeho trestného stíhania, pripisuje ju   nesprávnemu   úradnému   postupu   Krajskej   prokuratúry   v Bratislave   pri   dozore   nad prípravným konaním a spája ju s porušením označených práv.

Ústavný   súd   je   nepríslušný   na   posúdenie   opodstatnenosti   tvrdení   navrhovateľa v tomto smere už preto, lebo nie je orgánom činným v trestnom konaní. Napokon, pokiaľ bol navrhovateľ toho názoru, že jeho trestné stíhanie je neopodstatnené a zdĺhavé a ako také porušuje ním označené práva, okrem využitia svojich oprávnení podľa Trestného poriadku voči   vyšetrovateľovi   alebo   dozorujúcej   krajskej   prokuratúre   sa   mohol   cestou   podnetu obrátiť za účelom ich ochrany aj na nadriadenú Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (nový Zákon o prokuratúre č. 153/2001 Z. z. je účinný od 1. mája 2001).

Ústavný súd taktiež nie je príslušný, aby posúdil opodstatnenosť vydania zatýkacieho rozkazu   na   navrhovateľa   z 19.   mája   1999,   ako   aj   nadväzujúcu   činnosť   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v súvislosti s vydaním navrhovateľa na trestné konanie do Slovenskej republiky. Bolo na Obvodnom súde Bratislava I, aby zvážil, či je postačujúce navrhovateľa predvolať na výsluch do Slovenskej republiky, resp. požiadať o jeho výsluch v Českej republike alebo je nutné vydať zatýkací rozkaz podľa § 376 Trestného poriadku a požiadať Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o ďalšie opatrenia.

Pokiaľ   je   navrhovateľ   toho   názoru,   že   takáto   činnosť   Obvodného   súdu Bratislava I a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky porušuje jeho práva a práva jeho dcéry, môže ich ochraňovať postupom ako voči orgánom Slovenskej republiky, tak aj Českej republiky, keďže ide o vec s medzinárodným prvkom. Napr. už uvedené výsluchy navrhovateľa pred sudcom Obvodného súdu Bratislava I 6. októbra 1995 a pred predsedom senátu Mestského súdu v Prahe 6. mája 1999 sú názorným dôkazom toho, že jeho predošlé námietky proti vzatiu do väzby boli v oboch prípadoch posúdené ako opodstatnené, pričom zo zadržania bol prepustený na slobodu.

Z vyššie uvedených dôvodov potom ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľa na neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že na jeho prerokovanie nie je príslušný, a preto ho odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2001