znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 122/2016-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Mandzák a spol, s. r. o., Zámocká 5,Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal Mandzák, vo vecinamietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetkuzaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k. Er 1699/2001-62 z 20. mája 2015 a jeho postupom v tomto konaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola13. augusta 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „súdny exekútor“), vo veci namietaného porušeniazákladného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, právana spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručenéhočl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalejlen „okresný súd“) č. k. Er 1699/2001-62 z 20. mája 2015 a jeho postupom v tomto konaní.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako súdny exekútorv exekučnom konaní vedenom na návrh spoločnosti Tatrainvest Real, s. r. o.,Lovinského 22, Bratislava (ďalej len „oprávnený“), o vymoženie 995,82 € s príslušenstvompoverená výkonom exekúcie.

Na návrh oprávneného podľa § 44 ods. 8 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len„Exekučný poriadok“) okresný súd ako súd exekučný uznesením vyššieho súdnehoúradníka č. k. Er 1699/2001-52 zo 17. marca 2015 rozhodol tak, že namiesto sťažovateľkypoveril výkonom exekúcie súdneho exekútora JUDr. Huga Hýbala, Jašíkova 2, Bratislava.Súčasne okresný súd určil trovy sťažovateľky ako pôvodného súdneho exekútora v sume97,96 €. Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že pri určovaní trovsťažovateľky vychádzal z § 44 ods. 9 poslednej vety Exekučného poriadku v spojení s § 14ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z.o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len„vyhláška“). Suma trov sťažovateľky bola teda určená podľa počtu hodín účelnevynaložených na exekúciu, ako aj paušálnou sumou za jednotlivé exekučné činnosti.Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom namietalanevykonateľnosť výroku napadnutého uznesenia okresného súdu o trovách súdnehoexekútora. Nesúhlasila ani so sumou priznaných trov, pretože podľa jej názoru okresný súd„vychádzal z ničím nepodloženého subjektívneho odhadu časovej náročnosti jednotlivých úkonov“. Poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) z 28. apríla 2006 v konaní sp. zn. 2 M Cdo 16/2005, ktoré je podľa nej„záväzným judikátom“.

Aplikujúc § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) okresný súd uznesenímč. k. Er 1699/2001-62 z 20. mája 2015 rozhodol takto:„Určuje trovy pôvodného súdneho exekútora ⬛⬛⬛⬛ vo výške 97,96 eur.“

K sťažovateľkinej námietke o nevykonateľnosti výroku o určení jej trov okresný súduviedol, že„pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora súd len určuje trovy pôvodného exekútora vo výške, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie. Pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora súd nemôže zaviazať účastníkov exekučného konania na náhradu trov exekúcie pôvodného exekútora, zaviazať na náhradu trov exekúcie možno... účastníka exekučného konania len v prípade zastavenia exekúcie, prípadne rozhodovania o trovách exekúcie podľa § 203 ods. 3 E.P., ak bol na majetok povinného vyhlásený konkurz. V danej veci však žiadna z uvedených situácií nenastala, preto nebolo možné zaviazať na náhradu trov exekúcie pôvodného súdneho exekútora oprávneného, ako to žiadal vo svojom odvolaní pôvodný exekútor. Rozhodnutie, ktorým súd určí trovy pôvodného exekútora pri zmene súdneho exekútora pritom v plnom rozsahu korešponduje so zákonnou právnou úpravou uvedenou v § 44 ods. 8 a 9 E. P. Z uvedených zákonných ustanovení nevyplýva povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie pôvodného exekútora účastníka exekučného konania, resp. oprávneného... Trovy pôvodného súdneho exekútora sú pritom súčasťou pohľadávky, ktorá sa má v ďalšom priebehu exekučného konania vymôcť, a to v rámci položky trovy exekúcie.“.

Vo vzťahu k sťažovateľkinej argumentácii o záväznosti konkretizovaného judikátunajvyššieho súdu okresný súd uviedol, že„Slovenská republika je... súčasťou kontinentálneho právneho systému, preto nie je možné tvrdiť, že judikáty sú právne záväzné“.

Okresný súd neuznal ani ďalšie odvolacie námietky sťažovateľky, ktoré sa týkalisamotnej sumy určených trov exekúcie.

Podstata sťažnosti sa koncentruje do dvoch námietok. Prvou je tvrdeniesťažovateľky, podľa ktorého„všeobecný súd... vydal rozhodnutie o zmene súdneho exekútora a iba určil jeho trovy bez toho, aby uviedol, kto je oprávnený tieto trovy ďalej vymáhať, a teda vydal nevykonateľné rozhodnutie, ktoré jednak neodôvodnil a týmto postupom zamedzil sťažovateľovi v jeho prístupe k súdu, pričom sťažovateľ legitímne očakával, že na náhradu trov konania bude zaviazaný práve oprávnený.“. Druhá námietkatkvie v kritike, podľa ktorej„všeobecný súd nepriznal sťažovateľovi všetky výdavky, ktoré vynaložil v inkriminovanom exekučnom konaní, a to bez náležitého odôvodnenia“.

K prvej námietke sťažovateľka cituje § 44 ods. 9 (v súčasnosti už odsek 11, pozn.),§ 200 ods. 5 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a tvrdí, že„všeobecný súd... v danom prípade ústavne konformný výklad aplikovanej právnej normy nevykonal a zaťažil tak svoje rozhodnutie arbitrárnosťou“. Podľa sťažovateľky trovy pôvodného súdneho exekútoranemožno chápať ako príslušenstvo vymáhanej pohľadávky. Okresný súd mal v jej prípadeaplikovať § 203 od. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúciezavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.Vychádzal však len z jazykového výkladu relevantnej právnej normy,„pričom nezohľadnil najmä teleologický výklad aplikovanej právnej normy ako i výklad logický“. Interpretáciaokresného súdu nie je ústavne konformná, lebo„ak by sme pripustili výklad prezentovaný všeobecným súdom, tak súčasťou trov exekúcie by sa stali aj náklady pôvodného súdneho exekútora vyvolané v príčinnej súvislosti so zmenou exekútora. V prípade úplného vymoženia pohľadávky a jej príslušenstva (a teda i trov pôvodného exekútora) by povinný znášal nielen odmenu nového exekútora, vrátane hotových výdavkov, ale i pôvodného exekútora, ktorých výška by bola určená ako v prípade zastavenia exekúcie (§ 44 ods. 10 tretia veta Exekučného poriadku) a tieto by boli vyvolané len tým, že oprávnený realizoval svoje právo vymeniť súdneho exekútora. Najmä v prípade viacnásobnej zmeny súdneho exekútora (vyvolané len návrhmi oprávneného) by sa exekučné trovy neúmerne a bezdôvodne navyšovali... V danom prípade nie je dodržaný princíp proporcionality, keďže medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom nie je uplatňovaná zásada primeranosti. Inými slovami povedané, zmena súdneho exekútora nie je vyvolaná žiadnymi objektívnymi okolnosťami..., ale práve iniciatívou oprávneného, a preto je dôvodné, aby práve oprávnený znášal náhradu týchto trov. Z procesného hľadiska možno hovoriť o zavinení, a preto bolo potrebné primerane aplikovať ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku...“.

Druhú vymedzenú námietku sťažovateľka zakladá na tvrdení o nedostatočnomodôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorý„sa vôbec s argumentáciou sťažovateľa... nevysporiadal a už vôbec neuviedol, prečo sa odklonil od stabilizovanej judikatúry Najvyššieho súdu SR lakonickým odkazom na to, že Slovenská republika nie je angloamerickým právnym systémom a vyčítal sťažovateľovi, že judikát Najvyššieho súdu nepredložil. Takéto odôvodnenie nemôže v právnom štáte obstáť.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Okresného súdu Bratislava IV, spis. zn. Er/1699/2001-62 zo dňa 20. 05. 2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v celom rozsahu Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV, spis. zn. Er/1699/2001-62 zo dňa 20. 05. 2015 a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Okresný súd Bratislava IV je povinný uhradiť sťažovateľovi

do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavneneopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistížiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdupri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie vecipredloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôdzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvekmožnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javíako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

1. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Aj vo sfére exekučného konania platí stabilizovaný názor ústavného súdu,podľa ktorého formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnomprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnuochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedenéhodôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahovústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ichprávomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumnýmsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bolalebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislostivo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôžezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha chrániťprincípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasnea zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práva slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecnýmsúdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného právana súdnu ochranu (a práva na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisovs ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmäv tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie súarbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02,I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

1.1 Zásadnou čiastkovou námietkou ústavno-právnej relevancie je tvrdeniesťažovateľky o nevykonateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu, keďže z nehonevyplýva, voči komu má sťažovateľka ako pôvodný súdny exekútor nárok na náhraduurčených trov exekúcie.

Podľa § 44 ods. 11 Exekučného poriadku súd v rozhodnutí o zmene exekútorapodľa odseku 10 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhneoprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bolvykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávnenéhona vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora savypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Jazykovým výkladom citovaného ustanovenia (jeho poslednej vety) možnobez akýchkoľvek nezrovnalostí dospieť k záveru identickému s tým, na akom založilokresný súd svoje rozhodnutie. Ide tu len o spôsob výpočtu trov exekúcie u pôvodnéhoexekútora, nie o určenie subjektu, ktorý bude určené trovy exekúcie znášať. Podstatnejšievšak je, že všeobecnou zásadou pri nahrádzaní trov exekúcie je požiadavka, aby tietov konečnom dôsledku znášal povinný (§ 197 ods. 1 v spojení s § 196 Exekučnéhoporiadku). Len vo výnimočných prípadoch, explicitne identifikovaných zákonom budúnáklady exekučnej činnosti (ich časť) ťažiť oprávneného. K takým situáciám patríaj zastavenie exekúcie zavinením oprávneného podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.

Najvyšší súd už judikoval, že využitie, resp. uplatnenie práva na zmenu v osobeexekútora nemožno považovať za zavinenia oprávneného, a teda ani za dôvod, pre ktorý byoprávnený mal znášať trovy exekúcie v zmysle ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučnéhoporiadku (rozsudok z 22. decembra 2004 vo veci sp. zn. 2 M Cdo 12/2004). V uvedenomrozsudku najvyšší súd dôvodil, že„pod zavinením oprávnenej v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia treba rozumieť také porušenie procesných predpisov zo strany oprávnenej, ktoré má za následok buď neodôvodnený vznik trov exekúcie, alebo také jej konanie (úkony), ktoré by spôsobilo zastavenie exekúcie. Samotné uplatnenie (resp. využitie) práva na zmenu v osobe exekútora nezakladá zavinenie vo vyššie uvedenom zmysle. Navyše, v predmetnej veci nedošlo ani k zastaveniu exekúcie, teda konanie v tejto veci sa neskončilo relevantným spôsobom a nie je dané ani zavinenie oprávnenej; nemožno preto hovoriť o existencii príčinnej súvislosti medzi uvedenými predpokladmi použitia ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Vzhľadom na skutočnosť, že povinný si dobrovoľne neplnil povinnosť, ktorá mu bola uložená vykonateľným rozhodnutím a oprávnená bola nútená domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky v exekučnom konaní, trovy exekúcie by boli vznikli u každého exekútora.“.

Právny záver okresného súdu (aj s ohľadom na citované právne názory najvyššiehosúdu) sťažovateľku nijako nezbavuje nároku na náhradu trov potrebných na účelnévymáhanie nároku oprávneného. Sťažovateľka si ho bude môcť uspokojiť z výťažkuexekúcie v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku. S ohľadomna uvedené ústavný súd nezistil v prístupe okresného súdu k uplatneniu relevantnýchzákonných noriem o náhrade trov exekúcie žiadne signály excesívnosti, ktorá byodôvodňovala očakávanie, že po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie možno dospieť k záveruo porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivésúdne konanie.

Ústavný súd neopomenul ani ďalšiu argumentáciu ústavného rozmeru. Tá je založenána tvrdení, že pri presadení právneho názoru okresného súdu by„v prípade úplného vymoženia pohľadávky a jej príslušenstva (a teda i trov pôvodného exekútora)... povinný znášal nielen odmenu nového exekútora, vrátane hotových výdavkov, ale i pôvodného exekútora, ktorých výška by bola určená ako v prípade zastavenia exekúcie (§ 44 ods. 10 tretia veta Exekučného poriadku) a tieto by boli vyvolané len tým, že oprávnený realizoval svoje právo vymeniť súdneho exekútora. Najmä v prípade viacnásobnej zmeny súdneho exekútora (vyvolané len návrhmi oprávneného) by sa exekučné trovy neúmerne a bezdôvodne navyšovali...“.

Citovaný argument ústavný súd nemôže vo väzbe na fakt, že sťažnosťou sa ochranysvojich základných práv domáha súdny exekútor, akceptovať. Sťažovateľkou popísanánerovnosť, ktorá by v dôsledku využívania práva na zmenu súdneho exekútora podľa jejnázoru nastala v porovnaní s prípadmi, keď by oprávnený toto právo nevyužíval, by mohlamať za následok eventuálny dopad iba na základné práva povinného, z ktorého majetku satrovy exekúcie v konečnom dôsledku uspokojujú. Sťažovateľka sa tak v podstate domáhaochrany základných práv subjektu od nej odlišného. V tejto podobe jej argumentáciuústavný súd nemôže priznať žiadnu relevanciu, keďže sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavyslúži výlučne ochrane individuálnych práv sťažovateľa, nie práv iných subjektov,či dokonca ochrane zákonnosti v objektívno-právnom nazeraní.

1.2 Druhá sťažovateľkina námietka sa zakladá na tvrdení, že okresný súdbez náležitého odôvodnenia nepriznal sťažovateľke náhradu všetkých výdavkovvynaložených v predmetnom exekučnom konaní. K tejto námietke ústavný súd uvádza,že sťažovateľka sa ako pôvodný súdny exekútor domáhala priznania náhrady trov exekúciev sume 196,10 €. Okresný súd jej priznal iba sumu 97,96 €.

Zo sťažnosti a z k nej priloženej dokumentácie teda vyplýva, že spor, v súvislostis ktorým sa sťažovateľka uchádza o ústavnú ochranu v konaní pred ústavným súdom, satýka sumy necelých 100 € (rozdiel medzi požadovanou a priznanou sumou). V nadväznostina túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku,z ktorého okrem iného vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie jeprípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie neprevyšujúcetrojnásobok minimálnej mzdy, t. j. táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecnéhosúdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadomna to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013).

Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadokvylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, boloby proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavnéhosúdnictva (IV. ÚS 431/2012, III. ÚS 400/2015). Aj preto ústavný súd v prípadoch,keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavneo bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkomvýnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základnýchpráv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010,IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)].

Sporný rozdiel spočívajúci v sume 98,14 € zjavne nepresahuje trojnásobokminimálnej mzdy (380 € v roku 2015). Aj keby teda v rámci meritórneho prerokovaniasťažnosti v tejto časti ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie okresného súdubolo z hľadiska formálneho nezákonné, z ústavno-právneho hľadiska na prvý pohľadpredstavuje zásah materiálne sa vyznačujúci zanedbateľnou intenzitoubagateľnosťou.Preto ani druhú sťažovateľkinu námietku z pohľadu jej dopadu na základné právo na súdnuochranu a na právo na spravodlivé súdne konanie nemožno vyhodnotiť ako dôvodnú.

1.3 V časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a právana spravodlivé súdne konanie je sťažovateľkina sťažnosť zjavne neopodstatnená.

2. Sťažovateľka tiež namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkovéhoprotokolu napadnutým uznesením okresného súdu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva.

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práva práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasneporušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípadeby ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánomochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd bytakým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecnýchsúdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpciapod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavnýsúd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením okresného súdu odmietolz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľkanamietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 1ods. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcimzo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnýmiprincípmi z perspektívy ich možného porušenia.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v jej sťažnostnom petite (návrhna zrušenie napadnutého uznesenia okresného súdu, návrh na priznanie náhrady trovkonania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016