SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 122/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, vo veci namietaného porušenia v sťažnosti bližšie neurčených práv uznesenímOkresného súdu Levice sp. zn. 4 Nt 40/2014 zo 16. júna 2014 a uznesením Krajského súduv Nitre sp. zn. 4 Tos 98/2014 z 27. augusta 2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Žiadosti ⬛⬛⬛⬛ o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavnýmsúdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.
2. Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušeniabližšie neurčených práv uznesením Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“)sp. zn. 4 Nt 40/2014 zo 16. júna 2014 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a uznesenímKrajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 98/2014 z 27. augusta 2014(ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného sp. zn. 2 T 46/2011z 18. apríla 2011 uznaný za vinného zo spáchania prečinu marenia výkonu úradnéhorozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona a vzhľadom na zbiehajúcu satrestnú činnosť odôvodňujúcu uloženie súhrnného trestu podľa § 42 ods. 1 Trestného zákonamu bol s použitím § 172 ods. 2, § 36 písm. l), § 37 písm. h) a m), § 38 ods. 7, § 39 ods. 1 a §41 ods. 2 uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov a na výkon tohto trestubol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Keďže pri ukladanítrestu sa v jeho prípade malo postupovať podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znenímúčinnom pred publikovaním nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011z 28. novembra 2012 (ďalej aj „nález ústavného súdu“) v Zbierke zákonov Slovenskejrepubliky, sťažovateľ s poukazom na § 41b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) vzhľadom na uvedený nález ústavného súdu a stanoviskoTrestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013z 26. novembra 2013 (ďalej aj „stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu“)podal návrh na obnovu konania. Okresný súd uznesením sp. zn. 4 Nt 40/2014 zo 16. júna2014 však sťažovateľov návrh na obnovu konania zamietol, avšak aj krajský súd sťažnosťproti tomuto uzneseniu okresného súdu uznesením sp. zn. 4 Tos 98/2014 z 27. augusta 2014podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku rovnako zamietol.
Sťažovateľ po opise postupu označených súdov vo veci jeho návrhu na povolenie obnovy konania uvádza, že označenými uzneseniami „došlo k porušeniu zákona, resp. k nerešpektovaniu Nálezu Ústavného súdu SR, PL. ÚS 106/2011 ako aj Stanoviska trestnoprávneho kolégia NS SR č. Tpj 44/2013.
Okresný súd Levice... v spojení s uznesením Krajského súdu Nitra... sa v podstate zhodli na tom, že Nález Ústavného súdu SR ako i Stanovisko NS SR nie sú dostatočné podmienky podľa § 394 ods. 1 Tr. poriadku, resp. aby na tomto základe bola povolená obnova konania a trest uložený rozsudkom Okr. Súdu Levice... je primeraný.
Som toho názoru, že podmienky pre povolenie obnovy konania boli a sú splnené samotným nálezom ÚS SR ako i Stanoviskom NS SR a zároveň mám za to, že či už okresný súd Levice alebo Kraj. súd Nitra sa nemali zaoberať výškou trestu v tom zmysle, že trest je primeraný, ale mali sa zaoberať tým, či sú, alebo nie sú splnené zákonné podmienky pre prijatie môjho návrhu na povolenie obnovy konania.“
V doplnení sťažnosti z 9. februára 2015 doručenom po výzve ústavného súduzo 14. januára 2015 sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že v jeho prípade boli „úplne kontraproduktívne“ použité ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona a § 39 ods. 1Trestného zákona, poukazujúc na to, že „platnosť asperácie podľa § 41 ods. 2 Tr. zákona, ktorá bola ešte použitá a ktorá údajne neguje § 39, skončila a bola účinná len do 21. decembra 2012“. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby bolo rozhodovanieo jeho návrhu na povolenie obnovy konania vrátené do štádia konania pred okresnýmsúdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súdrozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušeniesvojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôdvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujeiný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh vrátane sťažnostipredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pripredbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, alebo podané oneskorene môže ústavný súd napredbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.1 K dôvodom nevyhovenia žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
Podľa zaužívanej praxe (napr. I. ÚS 337/08, I. ÚS 311/2012) môže ústavný súdustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak takáosoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejmé bezúspešné uplatňovanienároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcuv konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchtopredpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.
Aj keď sťažovateľom deklarované osobné, majetkové a zárobkové pomery na účelyustanovenia právneho zástupcu v konaní by mohli ustanovenie právneho zástupcuodôvodňovať, ústavný súd dospel k záveru o zrejmej bezúspešnosti uplatňovania jeho právana ochranu ústavnosti, keďže preskúmaním obsahu napadnutých uznesení a s prihliadnutímna doterajšiu judikatúru ústavného súdu vzťahujúcu sa na obdobné sťažnosti smerujúce protirozhodnutiam všeobecných súdov o návrhoch na povolenie obnovy konania v prípadoch,v ktorých bola použitá tzv. asperačná zásada (napríklad IV. ÚS 97/2014, III. ÚS 265/2014,III. ÚS 352/2014 a iné) dospel ústavný súd sčasti k záveru o nedostatku právomoci naprerokovanie sťažnosti a sčasti k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti (k týmto záverompozri bližšie body 2.2.1 a 2.2.2 odôvodnenia tohto uznesenia). Vzhľadom na to, že jedenz predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom splnenýnebol, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd nevyhovel, tak akoto vyplýva z bodu 1 výrokovej časti uznesenia.
2.2 K dôvodom odmietnutia sťažnosti
Skôr, ako ústavný súd podrobnejšie uvedie svoje úvahy, ktoré ho viedlik odmietnutiu sťažnosti, považuje za potrebné poukázať na nedostatky jej náležitostí, ktorévyplývajú predovšetkým z absencie kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že uplatnenie jeho právomocí jeviazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Ažna zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatiekonania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výrokurozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom,čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne,určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takýmspôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci(III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na obsah § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm.a) zákona o ústavnom súde, podľa ktorých musí byť z návrhu zrejmé, akej veci sa týka, ktoho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Ústavný súd je pritom návrhom na začatiekonania viazaný, okrem prípadov výslovne uvedených v zákone o ústavnom súde. Okremvšeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí návrh obsahovať aj označenie základnéhopráva alebo slobody, ktoré sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušilo.
Ústavný súd konštatuje, že predložená sťažnosť aj napriek výzve ústavného súduna jej doplnenie z 10. januára 2015 neobsahuje náležitosti vyžadované § 20 a § 50 ods. 1zákona o ústavnom súde, pretože v ňom absentuje označenie základných práv a slobôd,ktoré mali byť uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu porušené a sťažnosťneobsahuje ani dostatočne určitý návrh, ako má vo veci ústavný súd rozhodnúť (t. j. petitsťažnosti), ktorý by mal byť základom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci samej.
Z dôvodu absencie právneho zastúpenia sťažovateľa a jeho žiadosti o ustanovenieprávneho zástupcu však ústavný súd neprihliadal len na uvedené formálne nedostatkysťažnosti, ale zameral sa aj na preskúmanie jej dôvodov a celkového obsahu, ktoré spočívajúv nespokojnosti sťažovateľa s výsledkom konania o jeho návrhu na povolenie obnovykonania pred označenými všeobecnými súdmi. V tejto súvislosti sa zaoberal aj otázkou, čivýsledkom napadnutého konania nebolo zjavne zasiahnuté do základných práv a slobôd, priktorých by v súvislosti s obnovou trestného konania pred všeobecnými súdmi mohlo podľadoterajšej praxe ústavného súdu prichádzať do úvahy ich porušenie – v danom prípadepredovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
2.2.1 Pokiaľ ide o ústavný prieskum uznesenia okresného súdu, ústavný súdpoukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého jepravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavnýmsúdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárnezodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebomedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).
V sťažovateľovej kauze mal pred zásahom do základných práv a slobôd okresnýmsúdom právomoc poskytnúť právnu ochranu krajský súd, ktorý konal o riadnom opravnomprostriedku. Právo podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu pritom sťažovateľ využil.Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorýpoukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy, a to krajský súd ako súd sťažnostný (obdobneIII. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosťsťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie.
2.2.2 Pokiaľ ide o sťažovateľom navrhovaný prieskum uznesenia krajského súdu,ústavný súd dospel k záveru o ústavnej akceptovateľnosti označeného uznesenia, pričom priposudzovaní uznesenia krajského súdu vychádzal zo vzájomnej spojitosti jeho obsahus obsahom uznesenia okresného súdu. Odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdua odvolacieho súdu, resp. sťažnostného súdu totiž nemožno posudzovať izolovane(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, II. ÚS 522/2014), pretože prvostupňové a odvolacie(resp. sťažnostné) konanie tvoria z hľadiska predmetu konania jeden celok.
V danom prípade okresný súd sťažovateľov návrh na obnovu konania pôvodnevedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 T 46/2011 uznesením sp. zn. 4 Nt 40/2014zo 16. júna 2014 podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku zamietol z dôvodu, že okresný súd„pri ukladaní trestu síce použil ust. § 41 odsek 2 Tr. zákona, teda tzv. asperačnú zásadu, avšak zároveň použil aj ustanovenie § 39 odsek 1 Tr. zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody a uložil trest v trvaní 12 rokov, pri spodnej hranici trestnej sadzby“, a preto sprísnená trestná sadzba v sťažovateľovom prípade „nebola použitá a pôvodne uložený trest nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa a nie je v zrejmom rozpore s účelom trestu“. Nadväzne na to poukázal na zbiehajúcu sa trestnúčinnosť „najmä drogového a majetkového charakteru, ktorej sa dopustil viacerými skutkami, ide o páchateľa, ktorý sa v minulosti viac krát dostal do rozporu so zákonom, pričom mu boli uložené aj nepodmienečné tresty odňatia slobody, ktoré nesplnili svoj účel. Uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov je vzhľadom na charakter trestnej činnosti a počet skutkov primeraný a zákonný. V tomto prípade súd považuje výmeru trestu uloženého v pôvodnom konaní za plne rešpektujúcu účel trestu, ktorým je zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti, ako aj vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život a zohľadňuje účel trestu aj z hľadiska generálnej prevencie a vyjadruje aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.“.
Krajský súd k dôvodom zamietnutia návrhu na povolenie obnovy konania doplnil, že zo stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vyplýva aj výklad, podľa ktorého ak bolo pri ukladaní trestu odňatia slobody síce použité ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, ale súčasne bolo použité aj mimoriadne zmierňovacie ustanovenie podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, potom bol odsúdenému uložený trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby upravenej postupom podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona. Preto označený nález ústavného súdu nemôže byť dôvodom obnovy konania „ex lege“ t. j. na základe § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde a v danom prípade je v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania potrebné z tohto dôvodu „skúmať aj splnenie ďalšej materiálnej podmienky požadovanej citovaným ustanovením Trestného poriadku, a to že pôvodne uložený trest by bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Ani jedna z taxatívne vymenovaných podmienok druhej materiálnej podmienky ustanovenia § 394 odsek 1 Trestného poriadku však v prípade odsúdeného splnená nebola. Pôvodne uložený trest odňatia slobody odsúdenému vo výmere 12 rokov nie je v zrejmom nepomere ani k závažnosti činu, ani k pomerom odsúdeného a ani jeho výmera nie je v zrejmom nepomere s účelom trestu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 34 odsek 1 Trestného zákona a to z dôvodov uvedených v dôvodoch napadnutého uznesenia, s ktorými sa aj krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje a na ne ako na vecne správne a zákonné poukazuje.
Nie je správna úvaha odsúdeného, že v prípade, ak by mu bol ukladaný trest odňatia slobody v obnovenom konaní, musel by súd vychádzať z trestnej sadzby 10 až 15 rokov. Krajský súd k týmto námietkam odsúdeného udáva, že v prípade zrušenia ustanovenia § 41 odsek 2 Trestného zákona citovaným Nálezom bol vyslovený nesúlad s ústavou len v časti tohto ustanovenia a to v tej časti, v ktorej podľa ustanovenia § 41 odsek 2 Trestného zákona musel súd ukladať páchateľovi trest nad jednu polovicu zvýšenej trestnej sadzby určenej podľa postupu uvedeného v § 41 odsek 2 Trestného zákona. To znamená, že za súčasného právneho stavu by sa odsúdenému opätovne ukladal trest za použitia § 41 odsek 2 Trestného zákona, teda tzv. asperačnej zásady a horná hranica by sa opätovne zvýšila o jednu tretinu, avšak nebolo by povinnosťou súdu I. stupňa ukladať odsúdenému trest nad jednu polovicu zvýšenej trestnej sadzby a preto by sa odsúdenému ukladal trest v sadzbe 10 až 20 rokov.“
Ústavný súd oboznámiac sa s obsahom uznesenia krajského súdu, ktoréhopreskúmaniu nebránil nedostatok právomoci ústavného súdu, zistil, že krajským súdomformulované právne závery o tom, že označený nález ústavného súdu nemôže byť dôvodomobnovy konania „ex lege“ na základe § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde a že pôvodneuložený trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov nie je v zrejmom nepomere anik závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, sú ústavne udržateľné a súčasne v zhodes rozhodovacou praxou všeobecných súdov v obdobných veciach, ktorá bola zjednotená ajsťažovateľom označeným stanoviskom trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu.Sťažovateľovi bol v danej veci umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd nazáklade ním podaného návrhu na obnovu konania vo veci konal, rozhodol a svojerozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodnil. Odôvodnenie namietaného uzneseniakrajského súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovu konania ústavný súd hodnotí akovýstižné a nemožno ho považovať za rozporné so zárukami vyplývajúcimi zo základnéhopráva na súdnu ochranu (m. m. II. ÚS 106/05). Reálne garantovanie a uplatneniezákladného práva na súdnu ochranu v konaní o obnovu konania totiž neznamená právo, abyvšeobecné súdy preberali skutkové a právne názory strany trestného konania, ktorá sadomáha jeho obnovy, a ani právo na úspech v konaní.
Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciouv systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavnýsúd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné aleboarbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).
Z obsahu uznesenia krajského súdu vyplýva, že stratu účinnosti časti právnehopredpisu (časti § 41 ods. 2 Trestného zákona) krajský súd nepovažoval za dopadajúcuna prípad sťažovateľa, keďže aj v pôvodnom trestnom konaní (ktorého obnovy sa sťažovateľdomáhal) vychádzal krajský súd pri rozhodovaní o výške trestu z rozpätia trestnej sadzby od5 rokov až do 20 rokov [použitím § 39 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona umožňujúcichmimoriadne zníženie trestu]. V dôsledku nepoužitia tej časti § 41 ods. 2 Trestného zákonao uložení trestu nad jednu polovicu upravenej trestnej sadzby, ktorá bola vyhlásená zanesúladnú s čl. 1 ods. 1 ústavy, by teda aj v prípade obnovenia konania všeobecný súd opäťrozhodoval o uložení trestu v rovnako stanovenom rozpätí trestnej sadzby. Preto možnosťdôslednej individualizácie trestu všeobecným súdom odňatá nebola, na základe čoho bolasťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým nebolo návrhu sťažovateľa na povolenieobnovy konania vyhovené, krajským súdom zamietnutá.
Z hľadiska obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyústavný súd nedospel k záveru o arbitrárnosti napadnutého uznesenia ani z dôvodustotožnenia sa krajského súdu s obsahom stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššiehosúdu sp. zn. Tpj 44/2013, podľa ktorého sú účinky použitia § 41 ods. 2 Trestného zákonav znení účinnom pred 21. decembrom 2012 časti prvej vety za bodkočiarkou použitímustanovenia § 39 ods. 1 alebo 2 písm. a) až c) alebo písm. e) Trestného zákona negované.Sprísnená trestná sadzba v tomto prípade totiž nemohla byť použitá pre jej neprimeranúprísnosť vzhľadom na okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa alebo z iného zákonomurčeného dôvodu.
Vzhľadom na uvedené a s prihliadnutím na dopadajúcu judikatúru ústavného súduv obdobných veciach (m. m. IV. ÚS 97/2014, III. ÚS 264/2014, III. ÚS 265/2014,III. ÚS 352/2014) považoval ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniukrajského súdu za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho bolo potrebné aj vo zvyšnej častisťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť, tak ako to vyplýva z bodu 2výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. apríla 2015