znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 122/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, vo veci namietaného porušenia v sťažnosti bližšie neurčených práv uznesenímOkresného súdu Levice sp. zn. 4 Nt 40/2014 zo 16. júna 2014 a uznesením Krajského súduv Nitre sp. zn. 4 Tos 98/2014 z 27. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Žiadosti ⬛⬛⬛⬛ o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavnýmsúdom Slovenskej republiky   n e v y h o v u j e.

2. Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušeniabližšie   neurčených   práv   uznesením   Okresného   súdu   Levice   (ďalej   len   „okresný   súd“)sp. zn. 4 Nt 40/2014 zo 16. júna 2014 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a uznesenímKrajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 98/2014 z 27. augusta 2014(ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného sp. zn. 2 T 46/2011z 18.   apríla   2011   uznaný   za   vinného   zo   spáchania   prečinu   marenia   výkonu   úradnéhorozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona a vzhľadom na zbiehajúcu satrestnú činnosť odôvodňujúcu uloženie súhrnného trestu podľa § 42 ods. 1 Trestného zákonamu bol s použitím § 172 ods. 2, § 36 písm. l), § 37 písm. h) a m), § 38 ods. 7, § 39 ods. 1 a §41 ods. 2 uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov a na výkon tohto trestubol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Keďže pri ukladanítrestu sa v jeho prípade malo postupovať podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znenímúčinnom   pred   publikovaním   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011z 28. novembra   2012   (ďalej   aj   „nález   ústavného   súdu“)   v Zbierke   zákonov   Slovenskejrepubliky,   sťažovateľ   s poukazom   na   §   41b   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   vzhľadom   na uvedený   nález   ústavného   súdu   a stanoviskoTrestnoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   Tpj   44/2013z 26. novembra   2013   (ďalej   aj   „stanovisko   trestnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu“)podal návrh na obnovu konania. Okresný súd uznesením sp. zn. 4 Nt 40/2014 zo 16. júna2014 však sťažovateľov návrh na obnovu konania zamietol, avšak aj krajský súd sťažnosťproti tomuto uzneseniu okresného súdu uznesením sp. zn. 4 Tos 98/2014 z 27. augusta 2014podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku rovnako zamietol.

Sťažovateľ po opise postupu označených súdov vo veci jeho návrhu na povolenie obnovy   konania   uvádza,   že   označenými   uzneseniami „došlo   k porušeniu   zákona, resp. k nerešpektovaniu Nálezu Ústavného súdu SR, PL. ÚS 106/2011 ako aj Stanoviska trestnoprávneho kolégia NS SR č. Tpj 44/2013.

Okresný súd Levice... v spojení s uznesením Krajského súdu Nitra... sa v podstate zhodli na tom, že Nález Ústavného súdu SR ako i Stanovisko NS SR nie sú dostatočné podmienky podľa § 394 ods. 1 Tr. poriadku, resp. aby na tomto základe bola povolená obnova konania a trest uložený rozsudkom Okr. Súdu Levice... je primeraný.

Som toho názoru, že podmienky pre povolenie obnovy konania boli a sú splnené samotným nálezom ÚS SR ako i Stanoviskom NS SR a zároveň mám za to, že či už okresný súd Levice alebo Kraj. súd Nitra sa nemali zaoberať výškou trestu v tom zmysle, že trest je primeraný, ale mali sa zaoberať tým, či sú, alebo nie sú splnené zákonné podmienky pre prijatie môjho návrhu na povolenie obnovy konania.“

V doplnení   sťažnosti   z 9.   februára   2015   doručenom   po   výzve   ústavného   súduzo 14. januára   2015 sťažovateľ poukazuje na skutočnosť,   že   v jeho   prípade boli „úplne kontraproduktívne“ použité   ustanovenia   §   41   ods.   2   Trestného   zákona   a   §   39   ods.   1Trestného zákona, poukazujúc na to, že „platnosť asperácie podľa § 41 ods. 2 Tr. zákona, ktorá bola   ešte   použitá   a ktorá   údajne   neguje   §   39,   skončila   a bola   účinná   len do 21. decembra 2012“. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby bolo rozhodovanieo jeho   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   vrátené   do   štádia   konania   pred   okresnýmsúdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súdrozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušeniesvojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôdvyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujeiný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh vrátane sťažnostipredbežne prerokuje   na   neverejnom zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Pripredbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na ďalšie   konanie.   Podľa   tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané   niekým   zjavne   neoprávneným,   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   napredbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1   K dôvodom   nevyhovenia   žiadosti   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

Podľa zaužívanej praxe (napr. I. ÚS 337/08, I. ÚS 311/2012) môže ústavný súdustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak takáosoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejmé bezúspešné uplatňovanienároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcuv konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchtopredpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

Aj keď sťažovateľom deklarované osobné, majetkové a zárobkové pomery na účelyustanovenia   právneho   zástupcu   v konaní   by   mohli   ustanovenie   právneho   zástupcuodôvodňovať, ústavný súd dospel k záveru o zrejmej bezúspešnosti uplatňovania jeho právana ochranu ústavnosti, keďže preskúmaním obsahu napadnutých uznesení a s prihliadnutímna doterajšiu judikatúru ústavného súdu vzťahujúcu sa na obdobné sťažnosti smerujúce protirozhodnutiam všeobecných súdov o návrhoch na povolenie obnovy konania v prípadoch,v ktorých bola použitá tzv. asperačná zásada (napríklad IV. ÚS 97/2014, III. ÚS 265/2014,III. ÚS 352/2014 a iné) dospel ústavný súd sčasti k záveru o nedostatku právomoci naprerokovanie sťažnosti a sčasti k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti (k týmto záverompozri bližšie body 2.2.1 a 2.2.2 odôvodnenia tohto uznesenia). Vzhľadom na to, že jedenz predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred   ústavným súdom   splnenýnebol, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd nevyhovel, tak akoto vyplýva z bodu 1 výrokovej časti uznesenia.

2.2 K dôvodom odmietnutia sťažnosti

Skôr,   ako   ústavný   súd   podrobnejšie   uvedie   svoje   úvahy,   ktoré   ho   viedlik odmietnutiu sťažnosti, považuje za potrebné poukázať na nedostatky jej náležitostí, ktorévyplývajú predovšetkým z absencie kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa.

Z ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   uplatnenie   jeho   právomocí   jeviazané   na   splnenie   viacerých   formálnych   aj   obsahových   náležitostí   sťažnosti.   Ažna zákonom   presne   definované   výnimky   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   na   začatiekonania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výrokurozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom,čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne,určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takýmspôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci(III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na obsah § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm.a) zákona o ústavnom súde, podľa ktorých musí byť z návrhu zrejmé, akej veci sa týka, ktoho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,odôvodnenie   návrhu   a   navrhované   dôkazy.   Ústavný   súd   je   pritom   návrhom   na začatiekonania viazaný, okrem prípadov výslovne uvedených v zákone o ústavnom súde. Okremvšeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí návrh obsahovať aj označenie základnéhopráva alebo slobody, ktoré sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušilo.

Ústavný súd konštatuje, že predložená sťažnosť aj napriek výzve ústavného súduna jej doplnenie z 10. januára 2015 neobsahuje náležitosti vyžadované § 20 a § 50 ods. 1zákona o ústavnom súde, pretože v ňom absentuje označenie základných práv a slobôd,ktoré mali byť uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu porušené a sťažnosťneobsahuje ani dostatočne určitý návrh, ako má vo veci ústavný súd rozhodnúť (t. j. petitsťažnosti), ktorý by mal byť základom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci samej.

Z dôvodu   absencie   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   a jeho   žiadosti   o ustanovenieprávneho   zástupcu   však   ústavný   súd   neprihliadal   len   na   uvedené   formálne   nedostatkysťažnosti, ale zameral sa aj na preskúmanie jej dôvodov a celkového obsahu, ktoré spočívajúv nespokojnosti   sťažovateľa   s výsledkom   konania   o   jeho návrhu   na   povolenie   obnovykonania pred označenými všeobecnými súdmi. V tejto súvislosti sa zaoberal aj otázkou, čivýsledkom napadnutého konania nebolo zjavne zasiahnuté do základných práv a slobôd, priktorých by v súvislosti s obnovou trestného konania pred všeobecnými súdmi mohlo podľadoterajšej praxe ústavného súdu prichádzať do úvahy ich porušenie – v danom prípadepredovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva naspravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

2.2.1   Pokiaľ   ide   o ústavný   prieskum   uznesenia   okresného   súdu,   ústavný   súdpoukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého jepravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavnýmsúdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárnezodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebomedzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu   podľa   zásad   uvedených   v § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,IV. ÚS 135/05).

V sťažovateľovej kauze mal pred zásahom do základných práv a slobôd okresnýmsúdom právomoc poskytnúť právnu ochranu krajský súd, ktorý konal o riadnom opravnomprostriedku. Právo podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu pritom sťažovateľ využil.Pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   je   teda   podstatné,   že existoval   „iný   súd“,   na   ktorýpoukazuje   čl.   127   ods.   1   ústavy,   a to   krajský   súd   ako   súd   sťažnostný (obdobneIII. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosťsťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie.

2.2.2 Pokiaľ ide   o sťažovateľom navrhovaný prieskum uznesenia krajského súdu,ústavný súd dospel k záveru o ústavnej akceptovateľnosti označeného uznesenia, pričom priposudzovaní   uznesenia   krajského   súdu   vychádzal   zo   vzájomnej   spojitosti   jeho   obsahus obsahom   uznesenia   okresného   súdu.   Odôvodnenie   rozhodnutia   prvostupňového   súdua odvolacieho   súdu,   resp.   sťažnostného   súdu totiž nemožno   posudzovať   izolovane(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, II. ÚS 522/2014), pretože prvostupňové a odvolacie(resp. sťažnostné) konanie tvoria z hľadiska predmetu konania jeden celok.

V danom   prípade   okresný   súd   sťažovateľov   návrh   na   obnovu   konania   pôvodnevedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   2   T   46/2011   uznesením   sp.   zn.   4   Nt 40/2014zo 16. júna 2014 podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku zamietol z dôvodu, že okresný súd„pri ukladaní trestu síce použil ust. § 41 odsek 2 Tr. zákona, teda tzv. asperačnú zásadu, avšak zároveň použil aj ustanovenie § 39 odsek 1 Tr. zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody a uložil trest v trvaní 12 rokov, pri spodnej hranici trestnej sadzby“, a preto   sprísnená   trestná   sadzba   v sťažovateľovom   prípade „nebola   použitá   a   pôvodne uložený trest nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa a nie je v zrejmom rozpore s účelom trestu“. Nadväzne na to poukázal na zbiehajúcu sa trestnúčinnosť „najmä   drogového   a   majetkového   charakteru,   ktorej   sa   dopustil   viacerými skutkami, ide o páchateľa, ktorý sa v minulosti viac krát dostal do rozporu so zákonom, pričom mu boli uložené aj nepodmienečné tresty odňatia slobody, ktoré nesplnili svoj účel. Uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov je vzhľadom na charakter trestnej činnosti a počet skutkov primeraný a zákonný. V tomto prípade súd považuje výmeru trestu uloženého   v pôvodnom   konaní   za   plne   rešpektujúcu   účel   trestu,   ktorým   je   zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti, ako aj vychovať ho k tomu, aby viedol riadny   život   a zohľadňuje   účel   trestu   aj   z hľadiska   generálnej   prevencie   a vyjadruje   aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.“.

Krajský súd k dôvodom zamietnutia návrhu na povolenie obnovy konania doplnil, že zo stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vyplýva aj výklad, podľa ktorého ak bolo pri ukladaní trestu odňatia slobody síce použité ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, ale súčasne bolo použité aj mimoriadne zmierňovacie ustanovenie podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, potom bol odsúdenému uložený trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby upravenej postupom podľa § 41 ods. 2 Trestného   zákona.   Preto   označený   nález   ústavného   súdu   nemôže   byť   dôvodom   obnovy konania „ex lege“ t. j. na základe § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde a v danom prípade je v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania potrebné z tohto dôvodu „skúmať aj splnenie   ďalšej   materiálnej   podmienky   požadovanej   citovaným   ustanovením   Trestného poriadku, a to že pôvodne uložený trest by bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Ani   jedna   z   taxatívne   vymenovaných   podmienok   druhej   materiálnej   podmienky ustanovenia § 394 odsek 1 Trestného poriadku však v prípade odsúdeného splnená nebola. Pôvodne uložený trest odňatia slobody odsúdenému vo výmere 12 rokov nie je v zrejmom nepomere ani k závažnosti činu, ani k pomerom odsúdeného a ani jeho výmera nie je v zrejmom nepomere s účelom trestu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 34 odsek 1 Trestného zákona a to z dôvodov uvedených v dôvodoch napadnutého uznesenia, s ktorými sa aj krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje a na ne ako na vecne správne a zákonné poukazuje.

Nie je správna úvaha odsúdeného, že v prípade, ak by mu bol ukladaný trest odňatia slobody v obnovenom konaní, musel by súd vychádzať z trestnej sadzby 10 až 15 rokov. Krajský súd k týmto námietkam odsúdeného udáva, že v prípade zrušenia ustanovenia § 41 odsek 2 Trestného zákona citovaným Nálezom bol vyslovený nesúlad s ústavou len v časti tohto ustanovenia a to v tej časti, v ktorej podľa ustanovenia § 41 odsek 2 Trestného zákona musel súd ukladať páchateľovi trest nad jednu polovicu zvýšenej trestnej sadzby určenej podľa postupu uvedeného v § 41 odsek 2 Trestného zákona. To znamená, že za súčasného právneho   stavu   by   sa   odsúdenému   opätovne   ukladal   trest   za   použitia   §   41   odsek   2 Trestného zákona, teda tzv. asperačnej zásady a horná hranica by sa opätovne zvýšila o jednu tretinu, avšak nebolo by povinnosťou súdu I. stupňa ukladať odsúdenému trest nad jednu polovicu zvýšenej trestnej sadzby a preto by sa odsúdenému ukladal trest v sadzbe 10 až 20 rokov.“

Ústavný   súd   oboznámiac   sa   s   obsahom   uznesenia   krajského   súdu,   ktoréhopreskúmaniu nebránil nedostatok právomoci ústavného súdu, zistil, že krajským súdomformulované právne závery o tom, že označený nález ústavného súdu nemôže byť dôvodomobnovy konania „ex lege“ na základe § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde a že pôvodneuložený   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   12   rokov   nie   je   v zrejmom   nepomere   anik závažnosti   činu alebo k pomerom páchateľa, sú ústavne udržateľné a súčasne v zhodes rozhodovacou praxou všeobecných súdov v obdobných veciach, ktorá bola zjednotená ajsťažovateľom   označeným   stanoviskom   trestnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu.Sťažovateľovi bol v danej veci umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd nazáklade   ním   podaného   návrhu   na   obnovu   konania   vo   veci   konal,   rozhodol   a   svojerozhodnutie   jasne   a zrozumiteľne   odôvodnil.   Odôvodnenie   namietaného   uzneseniakrajského súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovu konania ústavný súd hodnotí akovýstižné a nemožno ho považovať za rozporné so zárukami vyplývajúcimi zo základnéhopráva   na   súdnu   ochranu   (m. m. II. ÚS 106/05).   Reálne   garantovanie   a   uplatneniezákladného práva na súdnu ochranu v konaní o obnovu konania totiž neznamená právo, abyvšeobecné   súdy   preberali   skutkové   a právne   názory   strany   trestného   konania,   ktorá   sadomáha jeho obnovy, a ani právo na úspech v konaní.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciouv systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavnýsúd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné aleboarbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).

Z   obsahu   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   stratu   účinnosti   časti   právnehopredpisu (časti § 41 ods. 2 Trestného zákona) krajský súd nepovažoval za dopadajúcuna prípad sťažovateľa, keďže aj v pôvodnom trestnom konaní (ktorého obnovy sa sťažovateľdomáhal) vychádzal krajský súd pri rozhodovaní o výške trestu z rozpätia trestnej sadzby od5 rokov až do 20 rokov [použitím § 39 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona umožňujúcichmimoriadne zníženie trestu]. V dôsledku nepoužitia tej časti § 41 ods. 2 Trestného zákonao uložení trestu nad jednu polovicu upravenej trestnej sadzby, ktorá bola vyhlásená zanesúladnú s čl. 1 ods. 1 ústavy, by teda aj v prípade obnovenia konania všeobecný súd opäťrozhodoval o uložení trestu v rovnako stanovenom rozpätí trestnej sadzby. Preto možnosťdôslednej individualizácie trestu všeobecným súdom odňatá nebola, na základe čoho bolasťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým nebolo návrhu sťažovateľa na povolenieobnovy konania vyhovené, krajským súdom zamietnutá.

Z hľadiska obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyústavný   súd   nedospel   k záveru   o arbitrárnosti   napadnutého   uznesenia   ani   z dôvodustotožnenia sa krajského súdu s obsahom stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššiehosúdu sp. zn. Tpj 44/2013, podľa ktorého sú účinky použitia § 41 ods. 2 Trestného zákonav znení účinnom pred 21. decembrom 2012 časti prvej vety za bodkočiarkou použitímustanovenia § 39 ods. 1 alebo 2 písm. a) až c) alebo písm. e) Trestného zákona negované.Sprísnená trestná sadzba v tomto prípade totiž nemohla byť použitá pre jej neprimeranúprísnosť vzhľadom na okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa alebo z iného zákonomurčeného dôvodu.

Vzhľadom na uvedené a s prihliadnutím na dopadajúcu judikatúru ústavného súduv obdobných   veciach   (m.   m.   IV.   ÚS   97/2014,   III.   ÚS   264/2014,   III.   ÚS   265/2014,III. ÚS 352/2014)   považoval   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   uzneseniukrajského súdu za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho bolo potrebné aj vo zvyšnej častisťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť, tak ako to vyplýva z bodu 2výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015