znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 122/2013-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. H., N., zastúpeného advokátkou Mgr. E. S., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa „čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 až 4, čl. 20 ods. 1, 4 a 5, čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 čl. 48 ods. 2, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ postupom Krajského súdu v Nitre a jeho rozhodnutím z 29. novembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 155/2011, 9 Co/156/2011, 9 Co/333/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. B. H.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 6., 7. a 13. februára 2013 doručená sťažnosť Ing.   B. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa „čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 1 až 4, čl. 20 ods. 1, 4 a 5, čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 čl. 48 ods. 2, čl.   152   ods.   4“ Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa „čl.   6 a čl. 13“ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)   a jeho rozhodnutím z 29. novembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 155/2011, 9 Co/156/2011, 9 Co/333/2012.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   podrobne   opisuje   priebeh   konania   o   určenie   vlastníctva k nehnuteľnostiam vedeného Okresným súdom   Komárno (ďalej len „okresný súd“)   pod sp. zn.   6   C/132/1999,   v   ktorom   vystupoval   ako   žalovaný,   vytýka   mu   viaceré   procesné pochybenia a porušenia Občianskeho súdneho poriadku a v závere tvrdí, že aj krajský súd tým, že sa po jeho odvolaní stotožnil s rozhodnutím okresného súdu bez odpovede na jeho námietky   uvedené   v   odvolaní,   porušil   jeho   označené   práva   podľa   ústavy,   dohovoru a dodatkového protokolu, a preto považuje jeho rozhodnutie za svojvoľné a nezákonné.

Sťažovateľ sa v petite sťažnosti doručenej 13. februára 2013, ktorou doplnil svoje predchádzajúce podania, domáha, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu, vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že je „povinný konať bez zbytočných prieťahov, zabezpečiť dôkazy potrebné pre rozhodnutie a vec čo najrýchlejšie prejednať a rozhodnúť“, a žiada aj priznanie finančného zadosťučinenia v sume 65 000 € (po 5 000 € za každé konštatované porušené základné právo) a náhradu trov konania v konaní pred ústavným súdom.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp   subsidiarity   zakotvený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy   znamená,   že   ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých   orgánov verejnej moci   v rámci im   zverených kompetencií.   Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V sťažnosti   sťažovateľ   výslovne   uviedol,   aby   ústavný   súd „rozhodnutie o prípustnosti sťažnosti   odložil na dobu, kedy bude známy výsledok konania o dovolaní, ktoré inicioval“.

Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací, pretože sťažovateľ svoje námietky uplatnil okrem v sťažnosti podanej ústavnému súdu aj na najvyššom súde a v čase rozhodovania   ústavného   súdu   nebolo   dovolacie   konanie   ešte   skončené   (k   podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 26/09, III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011).  

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol (obdobne III. ÚS 20/2012).

Ústavný   súd   nad   rámec   ešte   konštatuje,   že   v   prípade   procesného   rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu namietanému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2013