znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 122/2012-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. V., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., B. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 4/2012 z 1. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2012   doručená   sťažnosť   M.   V.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   Ľ.   H.,   B.   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva   na   slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 3 Tost 4/2012 z 1. februára 2012.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   uznesením   Špecializovaného   trestného   súdu, pracovisko B. B. (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. Tp 20/2011 z 3. marca 2011 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 6/2011 z 11. marca 2011 bol vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom týmto uznesením nedošlo k nahradeniu väzby jeho písomným sľubom ani peňažnou zárukou.

Dňa   18.   januára   2012   prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „špeciálna   prokuratúra“)   podal   návrh na predĺženie   lehoty   trvania   sťažovateľovej   väzby.   O návrhu   rozhodol   špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. Tp 20/2011 z 27. januára 2012 tak, že lehotu väzby predĺžil do 1. septembra   2012.   Sťažovateľ   uviedol,   že   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   podal sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tost 4/2012 z 1. februára 2012 tak, že ju zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   v namietanom   rozhodnutí «... nevysporiadal so všetkými skutočnosťami potrebnými pre svoje rozhodnutie tak, ako ich majú na mysli ustanovenia Trestného poriadku. V zmysle § 72 ods. 2 druhá veta Tr. por. „odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok   rozhodnutia   o väzbe   opiera“  ...   Odôvodnenie   predmetného   rozhodnutia   nie   je podložené   a opreté   o žiadne   argumenty,   ktoré   by   zakladali   takéto   rozhodnutie   súdu... Najvyšší   súd...   sa   obmedzil   len   na   paušálne   argumenty   bez   venovania   dostatočnej pozornosti a náležitej starostlivosti pri posudzovaní konkrétneho individuálneho prípadu sťažovateľa.».

Sťažovateľ   vyslovil   názor,   že   najvyšší   súd   rozhodujúci   o väzbe   mal   starostlivo a dôkladne skúmať okolnosti daného prípadu a prijať rozhodnutie, ktoré by bolo založené na konkrétnych dôvodoch, aby bolo preskúmateľné a náležite odôvodnené. Podľa názoru sťažovateľa sa však v danom prípade tak nestalo.

Sťažovateľ taktiež namietal, že najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že   sťažovateľ   svoju   sťažnosť   proti   rozhodnutiu   špecializovaného   trestného   súdu nezdôvodnil. Sťažovateľ poukázal na to, že toto tvrdenie sa nezakladá na pravde. V tejto súvislosti dodal, že špecializovaný trestný súd o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby rozhodol v piatok 27. januára 2012. Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil podaním doručeným prvostupňovému súdu v pondelok 30. januára 2012. Napriek tomu, že sťažnosť   odôvodnil   v zákonnej   lehote,   najvyšší   súd   konštatoval,   že   tak   neučinil.   Podľa názoru sťažovateľa aj táto skutočnosť svedčí o tom, „že o väzbe sťažovateľa je rozhodované paušálne, arbitrárne, bez náležitého skúmania priebehu vyšetrovania vo vzťahu k existencii, či neexistencii dôvodov väzby, resp. dôvodov na predĺženie lehoty jej trvania“.

Vychádzajúc z uvedeného sa sťažovateľ domnieva, že rozhodnutie najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, a tým aj odporujúce základným právam podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právam podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   prijal jeho sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a aby   v náleze   vyslovil,   že   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 3 Tost 4/2012 z 1. februára 2012 porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenie   najvyššieho   súdu   zrušil   a prikázal   mu   bezodkladne   ho   prepustiť   z väzby na slobodu a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 320,44 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Pokiaľ   ide   o   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   porušenia   jeho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby, ústavný súd ich už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej   osobnú   slobodu   chráni   v   zásade   čl.   5   dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73,   § 75,   §   76,   §   77   atď.),   respektíve   čl.   17   ústavy,   pretože   predstavujú   prísnejšiu a špeciálnu úpravu   dodržania zásad spravodlivého procesu   u   osoby   pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy   garantujúce   základné   právo   na   súdnu   ochranu   (obdobne   napr.   III.   ÚS   155/09, III. ÚS 287/2010).

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   ďalej   sa   venoval   už   len preskúmaniu rozhodnutia najvyššieho súdu z hľadiska dodržania záruk zakotvených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru.

Z   obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   uvedených   práv rozhodnutím   najvyššieho   súdu   jednak   z dôvodu,   že   toto   rozhodnutie   považoval za rozhodnutie   neobsahujúce   konkrétne   dôvody   pre   ďalšie   trvanie   väzby,   a tým   aj za nedostatočne   odôvodnené,   a zároveň   namietal,   že   najvyšší   súd   nezohľadnil   jeho argumenty   proti   väzbe,   keď   konštatoval,   že   svoju   sťažnosť   proti   rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu neodôvodnil.

V súvislosti   s námietkami   sťažovateľa   ústavný   súd   zistil,   že   uznesením   sudcu pre prípravné   konanie   sp.   zn.   Tp   20/2011   z 3.   marca   2011   v spojení   s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 6/2011 z 11. marca 2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Dňa 19. januára 2012 prokurátor špeciálnej prokuratúry podal návrh na predĺženie sťažovateľovej   väzby   do   1.   septembra   2012.   Svoj   návrh   odôvodnil   tým,   že   dôvody sťažovateľovej väzby aj naďalej trvajú a že 10. januára 2012 mu bolo vznesené obvinenie za čiastkový útok pokračujúceho zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 4 Trestného   zákona   za   obdobie   december   2010   a január   2011.   Poukázal   na   rozsiahlosť vyšetrovania, keď je potrebné pretlmočiť dožiadania z Maďarskej republiky, ako aj vykonať ďalšie úkony proti osobám z Maďarskej republiky. Prokurátor ďalej argumentoval tým, že v priebehu   vyšetrovania   je   potrebné   vypočuť   veľký   počet   svedkov,   zamestnancov sťažovateľa a zamestnancov daňových úradov. Z tohto dôvodu považoval predĺženie lehoty trvania   sťažovateľovej   väzby do   1.   septembra 2012   za   adekvátne vo   vzťahu k   rozsahu a potrebám vyšetrovania.

Pred rozhodnutím špecializovaného trestného súdu o návrhu prokurátora špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby bol sťažovateľ vypočutý. Predtým ho sudca pre prípravné konanie oboznámil s argumentmi prokurátora obsiahnutými v jeho návrhu. V rámci   svojho   výsluchu,   ktorý   sa   uskutočnil   27.   januára 2012,   sťažovateľ   uviedol,   že nevidí dôvod, aby bol väzobne stíhaný, že vyšetrovanie prebieha dlho a podľa jeho názoru ešte dlho prebiehať bude. Navrhol, aby špecializovaný trestný súd lehotu trvania jeho väzby nepredĺžil, pričom dodal, že žiadnu trestnú činnosť nespáchal, že len podnikal tak, ako „tisíce firiem na Slovensku“. K návrhu prokurátora sa vyjadril aj obhajca sťažovateľa, ktorý okrem   iného   poukázal na to,   že väzobné stíhanie sťažovateľa trvá   už rok   a že   v rámci vyšetrovania dochádza k prieťahom v konaní a že podľa jeho názoru dôvody preventívnej väzby nie sú dané, väzba je neopodstatnená, a preto podľa neho nič nebráni tomu, aby bol sťažovateľ stíhaný na slobode.

O návrhu   prokurátora   špeciálnej   prokuratúry   rozhodol   špecializovaný   trestný   súd uznesením sp. zn. Tp 20/2011 z 27. januára 2012 tak, že lehotu trvania sťažovateľovej väzby predĺžil do 1. septembra 2012.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   špecializovaný   trestný   súd   konštatoval,   že dôvodnosť podozrenia zo spáchania daňovej trestnej činnosti nebola dosiaľ rozptýlená a že aj naďalej existuje dôvodná obava, že sťažovateľ by mohol pokračovať v danej trestnej činnosti, ktorá mala byť realizovaná sofistikovaným spôsobom a predstavovala zdroj jeho príjmov. Špecializovaný trestný súd ďalej poukázal na to, že existuje dôvodné podozrenie, že k páchaniu trestnej činnosti tohto charakteru malo zo strany sťažovateľa dôjsť aj počas vedenia trestného stíhania. Vzhľadom na osobu sťažovateľa, jeho osobné pomery, ako aj s poukazom na dôvodnú obavu v pokračovaní v trestnej činnosti špecializovaný trestný súd vyslovil, že sú   dané dôvody   preventívnej väzby podľa   § 71 ods.   1 písm.   c)   Trestného poriadku. Okrem toho špecializovaný trestný súd konštatoval, že ide o rozsiahlu trestnú vec, ktorá   siaha   aj   za   hranice   Slovenskej   republiky   a   v rámci   ktorej   je   potrebné   vykonať množstvo úkonov, medzi inými podrobiť dôkazy znaleckému skúmaniu. Špecializovaný trestný súd ďalej uviedol, že prepustením sťažovateľa z väzby na slobodu by bolo podstatne zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu Trestného zákona, preto predĺženie lehoty trvania jeho väzby do 1. septembra 2012 považoval za dôvodné. Zároveň však vyslovil názor, že väzba sťažovateľa nemusí nevyhnutne trvať do tohto dátumu, ale že bude povinnosťou orgánov   činných   v trestnom   konaní   postupovať   tak,   aby   vyšetrovanie   bolo   čo   najskôr ukončené   a že   lehotu   sťažovateľovej   väzby   trvajúcu   do   1.   septembra   2012   považuje za hraničnú.

Po   krátkom   odôvodnení   tohto   rozhodnutia   a poučení   o opravnom   prostriedku sťažovateľ zahlásil proti nemu sťažnosť. Zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa nevyplýva, že by sťažovateľ uviedol, že túto sťažnosť dodatočne písomne zdôvodní.

Podaním doručeným špecializovanému trestnému súdu 30. januára 2012 sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť písomne odôvodnil. V rámci dôvodov sťažnosti sťažovateľ   uviedol,   že   podľa   neho   predpokladom   preventívnej   väzby   nemôže   byť skutočnosť, že za obdobnú trestnú činnosť bol už stíhaný, pretože poukázal na to, že dosiaľ sa nepodarilo preukázať jeho vinu. Taktiež namietal tvrdenie, že dôvodom na predĺženie väzby by mala byť rozsiahlosť trestnej veci, a v tejto súvislosti uviedol, že väzobné stíhanie trvajúce 1 rok by malo stačiť orgánom činným v trestnom konaní na objasnenie trestnej činnosti,   a preto   zotrvanie   vo   väzbe považuje za   nedôvodné.   Tiež   dodal,   že   vykonanie procesných úkonov a znaleckého dokazovania nemôže podporovať jeho zotrvanie vo väzbe. Sťažovateľ taktiež namietal, že rozhodnutie špecializovaného trestného súdu neobsahuje žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by odôvodňovali predĺženie lehoty trvania jeho väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

O sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tost   4/2012 z 1. februára   2012   tak,   že   ju   zamietol.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   poukázal na podstatu vznesenia obvinenia sťažovateľovi, stručne popísal genézu prípadu v súvislosti s podaním   návrhu   prokurátora   špeciálnej   prokuratúry   na   predĺženie   lehoty   trvania sťažovateľovej   väzby   a konštatoval,   že   proti   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ale túto bližšie neodôvodnil. Najvyšší súd ďalej uviedol: „Sudca   pre   prípravné   konanie   po   konštatovaní   pretrvávajúceho   dôvodu   väzby u obvineného V. v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. a dodržaní lehoty na podanie návrhu na predĺženie lehoty väzby (§ 76 ods. 2 Tr. por.) správne ustálil tiež existenciu dôvodov pre takéto predĺženie trvania väzby tak, ako ich predpokladá ustanovenie § 76 ods. 3 Tr. por. Obsahová   náročnosť   predmetnej   trestnej   veci   v   rovine   právnej   ale   tiež   jej narastajúca   rozsiahlosť   aj   pri   plynulosti   doposiaľ   vykonaných   procesných   úkonov neumožňovala ukončenie prípravného konania ani v časovom úseku doterajšieho predĺženia lehoty   väzby.   Pritom   početnosť   procesných   úkonov   aj   cezhraničnej   povahy,   ktoré   je potrebné vykonať, si vyžaduje ďalší časový priestor.

Keďže za tejto situácie aj podľa názoru Najvyššieho súdu prepustením obvineného M.   V. na slobodu hrozí zmarenie alebo podstatné sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania, dôvodne sudca pre prípravné konanie rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby u tohto obvineného do 1. septembra 2012.“

Pri preskúmaní námietok sťažovateľa mal ústavný súd na pamäti, že účelom čl. 5 ods.   4   dohovoru   aj   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   je   poskytnutie   práva   osobám,   ktoré   boli pozbavené   osobnej   slobody,   spočívajúceho   v   možnosti   súdnej   kontroly   rozhodnutí a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky, ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Princíp   spravodlivosti   pritom   zaväzuje   súdy, aby pre svoje   rozhodnutia   poskytli   dostatočné   a relevantné   dôvody   (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

Sťažovateľ popri neodôvodnenosti rozhodnutia najvyššieho súdu tvrdil, že najvyšší súd nezohľadnil jeho argumenty, ktoré predostrel proti predĺženiu lehoty trvania jeho väzby, pretože   vo   svojom   rozhodnutí   konštatoval,   že   sťažnosť   zahlásenú   proti   uzneseniu špecializovaného trestného súdu bližšie neodôvodnil.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľove tvrdenia sa zakladajú na pravde. Otázkou však ostáva,   či   a   do   akej   miery   mohol   najvyšší   súd   uvedeným   postupom   a   následným rozhodnutím porušiť označené práva sťažovateľa.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   vychádzal   z   toho,   že   podnetom   pre   rozhodovanie špecializovaného   trestného   súdu   bol   návrh   špeciálnej   prokuratúry   na   predĺženie   lehoty trvania   sťažovateľovej   väzby, s ktorým   bol   sťažovateľ   oboznámený a pred   rozhodnutím špecializovaného trestného súdu bol k tomuto návrhu, a tým aj k dôvodom svojej väzby vypočutý.   V rámci   výsluchu   nielen   on,   ale   aj   jeho   obhajca   uviedli,   že   nie   je   dôvod na predĺženie lehoty preventívnej väzby, že nič nebráni tomu, aby bol stíhaný na slobode, sťažovateľ zároveň popieral spáchanie trestnej činnosti, namietal zdĺhavosť vyšetrovania a žiadal nevyhovieť návrhu špeciálnej prokuratúry.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť,   ktorú   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho obhajcu   podal   proti   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu,   neobsahovala   zásadne odlišné argumenty, ktoré by najvyššiemu súdu neboli známe z jeho výsluchu. V písomných dôvodoch   sťažnosti   síce   sťažovateľ   poukazoval   na   to,   že   v rámci   predchádzajúcich trestných stíhaní vedených proti nemu mu nebola preukázaná vina. Podľa názoru ústavného súdu   sa   však   tento   argument   v naznačených   súvislostiach   javí   ako   irelevantný.   Totiž prvostupňový súd dôvod preventívnej väzby neodôvodňoval predchádzajúcimi trestnými stíhaniami, ale skutočnosťou, že aj počas vedenia trestného stíhania proti sťažovateľovi malo dochádzať z jeho strany k páchaniu rovnakej trestnej činnosti. Na túto okolnosť však sťažovateľ v sťažnosti proti špecializovanému trestnému súdu   explicitne nereagoval, len popieral   spáchanie   trestnej   činnosti.   Pritom   tento   jeho   argument   bol   najvyššiemu   súdu rozhodujúcemu   o sťažnosti   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   známy   z jeho   výsluchu, ktorý rozhodnutiu o väzbe v danom prípade predchádzal.

Ústavný   súd   považoval   za   významné   skonfrontovať   postup   a   rozhodnutie najvyššieho   súdu   s   následkom,   o   ktorom   sťažovateľ   tvrdil,   že   zasiahol   do   jeho   práv. Na jednej strane teda stojí zistenie, že najvyšší súd konštatoval, že aj napriek písomnému zdôvodneniu sťažnosti sťažovateľ takéto zdôvodnenie neposkytol, na druhej strane však stojí podstata rozhodnutia najvyššieho súdu. Čo sa týka produkcie textu a jeho kvantity, je potrebné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   označiť   ako   minimalistické,   avšak   vzhľadom na jeho   zámer   spočívajúci   vo   vyslovení   súhlasu   so   skutkovými   a právnymi   závermi špecializovaného trestného súdu sa namietané rozhodnutie javí ako prehľadné a dostatočne odôvodnené.   Najvyšší   súd   poznajúc   argumenty   prokurátora   špeciálnej   prokuratúry odzrkadlené v návrhu na predĺženie lehoty trvania sťažovateľovej väzby, ako aj argumenty sťažovateľa   a jeho   obhajcu   prednesené   v rámci   výsluchu,   na   základe   podanej   sťažnosti preskúmal prvostupňové rozhodnutie a stotožnil sa s ním. Pritom súd prvého stupňa veľmi zreteľne vyslovil názor o tom, že dôvody sťažovateľovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj naďalej trvajú, a preto lehotu väzby predĺžil do 1. septembra 2012. Podľa   názoru   ústavného   súdu   dôvody   väzby   tak,   ako   ich   videl   súd   prvého   stupňa a najvyšší súd,   sú   celkom   logické   a akceptovateľné.   Z týchto   dôvodov   prezentovaných špecializovaným   trestným   súdom   by   ústavný   súd   upriamil   pozornosť   predovšetkým na vyslovené podozrenie   o tom,   že   počas   trestného   stíhania   sa   mal   sťažovateľ   dopustiť rovnakej trestnej činnosti. Túto okolnosť, ktorú v danom štádiu trestného konania nemá ústavný   súd   právomoc   skúmať,   možno   bez   akýchkoľvek   pochybností   subsumovať   pod zákonný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Najvyšší súd, ktorý zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu, sa teda stotožnil so zisteniami súdu nižšieho stupňa, ktoré podľa názoru ústavného súdu nespochybňujú tvrdenia o tom, že dôvod preventívnej väzby u sťažovateľa aj naďalej trvá. Okrem toho najvyšší súd poukázal aj na zložitosť vyšetrovanej trestnej veci, v rámci ktorej je potrebné vykonávať mnohé dôkazy aj mimo hraníc Slovenskej republiky.

Ústavný   súd zastáva   názor,   že   najvyšší   súd   výrok svojho rozhodnutia   odôvodnil veľmi   stručne,   ale   jeho   podstatu   vystihol   tým,   že   sa   odvolal   na   správnosť   tvrdení špecializovaného trestného súdu. Spôsob formulácie odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu   považuje   ústavný   súd   z hľadiska   jeho   preskúmateľnosti   za   prípustný,   pretože sťažovateľovi   bol   obsah   rozhodnutia   špecializovaného   trestného   súdu,   s ktorým   sa stotožnil najvyšší   súd   a na   ktorého   závery   sa   v podstate   odvolal,   známy   (obdobne napr. III. ÚS 271/07).

Ústavný súd zároveň tvrdí, že aj keď najvyšší súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu o predĺžení lehoty trvania jeho väzby bez toho,   aby   disponoval   písomnými   dôvodmi   jeho   sťažnosti,   nedopustil   sa   tak   zásadného pochybenia,   ktoré   by   viedlo   k jednoznačnému   záveru   o tom,   že   došlo   k namietanému porušeniu   označených   práv.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   upriamuje   pozornosť na argumenty sťažovateľa a jeho obhajcu, ktoré predniesli v rámci výsluchu 27. januára 2012. Tieto argumenty najvyšší súd poznal. Ide pritom o argumenty, v ktorých nemožno vidieť zásadnú odlišnosť s tými, ktoré sťažovateľ uviedol v písomnej sťažnosti. Najvyšší súd ako súd druhého stupňa rozhodoval o zákonnosti sťažovateľovej väzby na základe ním podanej   sťažnosti,   ktorú   zahlásil   do   zápisnice   hneď   po   svojom   výsluchu   a následnom vyhlásení uznesenia súdu prvého stupňa. Sťažovateľ svoj nesúhlas s ďalším trvaním väzby predstavil   už   počas   svojho   výsluchu   a neskôr   ho   v podobe   totožných   argumentov pretransformoval   aj   do   písomnej   sťažnosti.   Preto   ak   aj   najvyšší   súd   neskúmal   nanovo podané argumenty sťažovateľa týkajúce sa danej veci, keďže jeho skoršie vyjadrenia v tejto konkrétnej veci – v konaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania jeho väzby poznal, z toho pohľadu nemohol porušiť základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako ani jeho právo podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 1/2011).

Podľa názoru ústavného súdu by bolo v okolnostiach daného prípadu veľmi formálne konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa. Iná situácia by nastala, ak by najvyšší súd   rozhodujúci   o   zákonnosti   väzby   nepoznal   v   relevantnom   čase   aktuálne   námietky sťažovateľa. K takej situácii by mohlo dôjsť napríklad pri rozhodovaní o takomto návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby za predpokladu, že by sťažovateľovi nebolo umožnené sa k nemu vyjadriť a zároveň ak by podal proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažnosť, ale druhostupňový súd by ju ignoroval. Taká alebo obdobná situácia však v danom prípade nenastala.

Otázkou, ktorú musel ústavný súd zodpovedať, bolo, aký vplyv malo na posúdenie prípadu   tvrdenie   najvyššieho   súdu,   ktoré   ale   nezodpovedalo   skutočnosti,   že   sťažovateľ svoju sťažnosť neodôvodnil. Je nutné konštatovať, že uvedené tvrdenie najvyššieho súdu sa nezakladalo na pravde. Na druhej strane je však potrebné zodpovedať, čo by sa zmenilo, ak by rozhodnutie najvyššieho súdu takéto tvrdenie neobsahovalo. Ústavný súd je toho názoru, že daná konštatácia najvyššieho súdu nemá v okolnostiach toho prípadu zásadný význam. Ako   už   ústavný   súd   uviedol,   najvyšší   súd   poznal   názor   sťažovateľa,   ktorý   vyjadril vo vzťahu k návrhu špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby, tento bol totožný s tým, ktorý sťažovateľ predložil v písomných dôvodoch sťažnosti. Toto zistenie v konečnom   dôsledku   znamená,   že   sťažovateľovi   nebolo   upreté   právo   predložiť   svoje argumenty proti ďalšiemu trvaniu väzby.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ako   aj   s poukazom   na   akceptovateľnosť   odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 4/2012 z 1. februára 2012 z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru ústavný súd už na predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012