znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 122/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. L., P., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., Advokátska kancelária, S., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Poprad   sp.   zn.   7   C   169/2005 z 9. septembra 2008, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14 Co 9/2009 z 25. júna 2009   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo   336/2009 z 13. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2011 doručená sťažnosť M. L. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn. 7   C 169/2005 z 9. septembra 2008, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn.   14   Co 9/2009 z 25.   júna 2009 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 336/2009 z 13. októbra 2010.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   ako   žalobkyňa   podala   na   okresnom   súde žalobu, ktorou sa domáhala, aby súd žalovaného zaviazal na zaplatenie istiny 265 466 Sk s príslušenstvom. Nárok odôvodnila tým, že 29. decembra 2003 došlo k dopravnej nehode – zrážke dvoch vozidiel, ktorú zavinil žalovaný, a preto zodpovedá za škodu. Okresný súd po vykonaní   dokazovania   rozhodol   napadnutým   rozsudkom   sp.   zn.   7   C   169/2005 z 9. septembra 2008, ktorým žalobu sťažovateľky zamietol a zaviazal ju na náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že „súd má za to, že návrh žalobkyne nie je dôvodný, keďže súd nemal preukázané súčasné splnenie všetkých štyroch zákonných predpokladoch vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 OZ....súd nemal preukázané   splnenie   štvrtého   zákonného   predpokladu,   a to   príčinnej   súvislosti   medzi porušením   povinnosti   a vznikom   škody...   Z vykonaného   dokazovania   súd   totiž   nemal jednoznačne preukázané, že škoda za ktorú žalobkyňa žiada náhradu, nastala žalobkyňou uvádzaným spôsobom... preto musel návrh žalobkyne zamietnuť.“.

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, v ktorom nesúhlasila so závermi uvedenými v rozsudku okresného súdu, tvrdila, že „je právne irelevantné, či došlo k priamemu stretu - dotyku vozidiel – tvrdí však, že áno, pre zodpovednosť   odporcu   a tým   aj   vedľajšieho   účastníka   stačí,   že   prípadne   došlo   aj k nepriamemu stretu – vytvorenia prekážky, pre ktorú manžel navrhovateľky z cesty zišiel a narazil do stromu“. Pre prípad, že krajský súd by potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu, žiadala krajský súd, aby vyslovil prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).Krajský   súd   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľky   rozsudkom   sp.   zn.   14   Co   9/2009 z 25. júna 2009 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby a   rozsudok   v časti   výroku   o náhrade   trov   konania   zmenil.   V odôvodnení   svojho rozhodnutia   k odvolaniu   samotnému   uviedol,   že „v   zmysle   ust.   §   153   ods.   1   O.   s.   p. základom pre rozhodnutie súdu o uplatnenom nároku je predovšetkým skutkový stav zistený z vykonaných dôkazov, ako aj skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá súd dôvodné a závažné pochybnosti. Sporové civilné konanie je   ovládané   zásadou   prejednacou,   ktorá   spočíva   v   tom,   že   tvrdenie   skutočnosti a navrhovanie dôkazov ich preukazujúcich je zásadne vecou účastníkov konania... V predmetnej veci ide o žalobu o náhradu škody. Napokon, tak ako to vyplýva aj z podaného odvolania, žalobkyňa v podanej žalobe skutkovo odvádza uplatnený nárok od toho, že žalovaný zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej vozidlá zúčastnené na dopravnej nehode do seba narazili a potom vozidlo žalobkyne narazilo aj do stromu.

Skutočnosť   o náraze bokmi motorových vozidiel   účastných na tvrdenej dopravnej nehode je premietnuté aj do oznámení poistnej udalosti a napokon takto vypovedali na súde aj vodič vozidla žalobkyne svedok B. L. a aj žalovaný. Takýto priamy stret motorových vozidiel   žalobkyne   a žalovaného   je   však   vylúčený   v zmysle   záverov,   aké   vyplynuli z písomného znaleckého posudku i z vyjadrenia znalca Ing. Š. Ž. Tento prakticky zodpovedá aj záveru, ktorý vyplynul z odborného vyjadrenia, ktoré pre potreby vedľajšieho účastníka v konaní spracoval Ing. R. Č. Aj toto odborné vyjadrenie je obsahom spisu a mal ho súd k dispozícii aj vtedy, keď zadával úlohu znalcovi Ing. Š. Ž. Žalobkyňa i jej manžel B. L., ktorý bol účastníkom tvrdenej dopravnej nehody, ani žalovaný nikdy v konaní pred súdom prvého stupňa a ani vo vzťahu k poisťovni netvrdili, že by k dopravnej nehode malo dôjsť tak, že nedošlo k priamemu stretu motorových vozidiel. Opäť sa žiada poukázať na listiny, ktoré boli realizované vo vzťahu k poisťovni, ale aj na vyjadrenia žalovaného či svedka B. L. na pojednávaniach pred súdom prvého stupňa. Ak závery znaleckého posudku Ing. Ž. i závery vyplývajúce   z   odborného   vyjadrenia   Ing.   Č.   svedčili   o   technicky   neprijateľnom   popise nehodového deja ako ho uviedli účastníci tvrdenej dopravnej nehody, tak potom je namieste pri posudzovaní vyjadrení žalobcu a žalovaného vychádzať z druhej časti ust. § 153 ods. 1 O. s. p. a uzavrieť, že pri zhodných vyjadreniach účastníkov konania nemožno na tieto prihliadať, ak o ich pravdivosti sú dôvodné a závažné pochybnosti. Dôvodné a závažné pochybnosti pri týchto vyjadreniach účastníkov konania sú vzhľadom na závery znaleckého posudku i odborného vyjadrenia opodstatnené.

Žalobkyňa nikdy pri zdôvodňovaní svojej žaloby netvrdila pred súdom prvého stupňa že by priebeh dopravnej nehody mal byť taký, že k priamemu stretu motorových vozidiel nedošlo. Ak odôvodňovala podanú žalobu priamym stretom, odvolací súd je toho názoru, že výsledky vykonaného dokazovania jednoznačne odôvodňujú záver, aký urobil súd prvého stupňa, že takýmto žalobkyňou tvrdeným spôsobom k dopravnej nehode nedošlo a teda za takéhoto   stavu   nie   je   ani   príčinná   súvislosť   medzi   porušením   povinnosti   žalovaného a škodou, ktorú žalobkyňa tvrdí a uplatňuje v tomto konaní.

Súdu prvého stupňa sa nedá uprieť ani snaha vysporiadať sa aj s ďalšou možnou alternatívou o priebehu dopravnej nehody, ktorá však odporovala tvrdeniam účastníkov. Súd sa zaoberal v tomto smere aj možnosťou poškodenia motorového vozidla na snehových mantineloch, či na iných terénnych nerovnostiach. V tom záver súdu prvého stupňa o tom, že na mieste dopravnej nehody neexistovali snehové mantinely, má oporu aj v listinných dôkazoch, ktoré mal súd prvého stupňa od Slovenského hydrometeorologického ústavu, či od S. oblasť P.

Žalobkyňa v konaní teda popísala skutkové okolnosti, z ktorých žiadala náhradu škody. Vykonané dokazovanie však svedčí o tom, že k poškodeniu vozidla žalobkyne nedošlo v   dôsledku   skutočností,   ktoré   tvrdila   žalobkyňa.   Pred   súdom   prvého   stupňa   žalobkyňa neodôvodňovala podanú žalobu tým, že došlo k nepriamemu stretu – vytvoreniu prekážky, pre   ktorú   manžel   žalobkyne   musel   s vozidlom   zísť   z cesty   a naraziť   do   stromu.   Všetky vyjadrenia vo vzťahu k polícii, či k poisťovni alebo napokon aj v konaní na súde obsahovali tvrdenie o priamom strete a zrážke motorových vozidiel. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že tento priamy stret – zrážka z vykonaného dokazovania jednoznačne nevyplýva. Ak nepriamym stretom uplatňovaný nárok na náhradu škody nebol žalobcom odôvodňovaný, a napokon nepriamy stret, súvisiaci s prerazením snehových mantinelov bol z dôkazov, ktoré vykonal súd prvého stupňa, vylúčený, správne súd prvého stupňa uzavrel, že   niet   príčinnej   súvislosti   medzi   porušením   povinnosti   žalovaného   a škodou,   ktorú žalobkyňa uplatňuje v konaní.

Výsledky dokazovania jednoznačne svedčia záveru o tom, že tvrdený popis škodnej udalosti ako ju uvádzal žalobca i žalovaný a škoda, ktorú žalobkyňa uplatňuje v konaní, nie sú v priamej príčinnej súvislosti. V civilnom súdnom konaní, kde platí zásada prejednacia s prvkami kontradiktórnosti nie je súd oprávnený ani povinný sám zisťovať ďalšie skutkové okolnosti, ktoré by umožňovali vyhovenie žaloby o náhradu škody. Za takéhoto stavu je odvolací súd toho názoru, že pri absencii kauzálneho nexu, ktorý by vyplynul z popisu dopravnej nehody ako ju popísali žalobca a žalovaný a škodou, ktorú uplatňuje žalobkyňa v konaní,   správne   súd   prvého   stupňa   žalobný   návrh   zamietol.   Nemožno   súhlasiť so žalobkyňou   ani   v   tom,   že   z   dôkazov   pred   súdom   prvého   stupňa   vyplýva,   že   došlo k nepriamemu stretu. Ani svedkovia nevypovedali o terénnych prekážkach cez ktoré muselo auto žalobkyne prejsť. Relevantnými je v tomto smere práve výpoveď B. L. či samotného žalovaného. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj listinné dôkazy, ktoré si zabezpečil preto, či mohli byť pri ceste snehové mantinely. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je tak založené na správnom zistení skutkového stavu, na správnom vyhodnotení realizovaných dôkazov a napokon záver zodpovedá aj právnej kvalifikácii, ktorá vyplýva z ust. § 420 Obč. zák. i § 427 Obč. zák.. Prihliadať na prípadné nové tvrdenia či nové dôkazy neuplatnené pred súdom prvého stupňa v odvolacom konaní neprichádza v systéme neúplnej apelácie do úvahy (§ 205a O. s. p.). Účastníci boli pred súdom prvého stupňa poučení podľa § 120 ods. 4 O. s. p.“.

K návrhu žalobkyne, aby odvolací súd pripustil proti prípadnému potvrdzujúcemu rozsudku dovolanie, krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „celá vec bola postavená na hodnotení dôkazov a na posudzovaní príčinnej súvislosti medzi tvrdenou škodnou udalosťou a škodou. Neišlo teda o nejaký výklad ustanovenia zákona, ktorý by bol zásadným či prelomovým v porovnaní s doterajšou súdnou praxou.“. Z uvedeného dôvodu návrhu žalobkyne nevyhovel.

Sťažovateľka   s napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   nesúhlasila   a podala   proti nemu dovolanie, ktoré odôvodnila tým, že odvolací súd označil v rozsudku za vedľajšieho účastníka Č., a. s., hoci takto označený účastník v priebehu konania stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, teda vadu podľa § 237 písm. b) OSP a tým, že odvolací súd nesprávne v rozpore   s ustanovením   §   214   ods.   1   OSP   prerokoval   jej   odvolanie   bez   nariadenia pojednávania, čím jej odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol uznesením sp. zn. 4 Cdo 336/2009 z 13.   októbra   2010   ako   dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento opravný prostriedok neprípustný, pretože nezistil dôvody prípustnosti uvedené v § 237 OSP a prípustnosť   dovolania   nebolo   možné   vyvodiť   ani   z iných   do   úvahy   prichádzajúcich ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku.   K tvrdeniu   sťažovateľky,   že   konanie   bolo postihnuté vadou podľa § 237 písm. b) OSP v odôvodnení svojho rozhodnutia, uviedol, že „... právnym nástupcom spoločnosti Č., a. s. sa stala v priebehu konania G., a. s... V konaní na strane vedľajšej účastníčky teda vystupovala právnická osoba s vlastnou subjektivitou, z ktorého dôvodu je spôsobilá byť aj účastníkom súdneho konania. Nesprávne označenie vedľajšej účastníčky v záhlaví rozsudku odvolacieho súdu treba preto považovať za zrejmú nesprávnosť, ktorú je možné opraviť postupom v zmysle § 164 O. s. p. Žalobkyňou tvrdená existencia   vady   uvedenej   §   237   písm. b/   O.   s.   p.   je   preto   nenáležitá.“. K námietke sťažovateľky,   že   odvolací   súd   jej   odňal   možnosti   konať   pred   súdom,   keď   nenariadil pojednávanie, uviedol, že je neopodstatnená, pretože „z obsahu spisu nevyplýva, že boli dané   dôvody   pre   nariadenie   pojednávania   podľa   §   214   ods.   1   OSP,“ preto   k odňatiu možnosti žalobkyni pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f) OSP nedošlo.

Sťažovateľka   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namietala,   že   napadnutým rozsudkom okresného súdu sp. zn. „7C 169/2005 zo dňa 9. 9. 2008 bolo porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“. Porušenie týchto práv odôvodňovala nedostatočným odôvodnením rozsudku, a tým aj jeho nepreskúmateľnosťou.

Ďalej   sťažovateľka   v sťažnosti   namietala,   že   aj   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 14 Co 9/2009 z 25. júna 2009 bolo „porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

- pre porušenie základného práva sťažovateľky na verejné prerokovanie veci a v jej prítomnosti v dôsledku porušenia ustanovení OSP o nariadení pojednávania;

- pre arbitrárnosť a svojvôľu ohľadom

1.vysporiadania   sa   s   návrhom   sťažovateľky   na   nariadenie   pojednávania na prejednanie odvolania,

2.vysporiadania   sa   s   návrhom   sťažovateľky   na   pripustenie   dovolania   v prípade potvrdzujúceho rozhodnutia“.

Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu tiež tvrdila, že je arbitrárny, pretože krajský súd «svoje skutkové zistenia a právne závery riadne neodôvodnil.... Najzávažnejšou chybnou skutočnosťou odvolacieho rozsudku je to, že si osvojil záver prvostupňového súdu, že absentuje kauzálny nexus popisu škodnej udalosti a škody, ktorú sťažovateľka uplatňovala v konaní.

Takýto záver však absolútne nevyplýva z vykonaného dokazovania (viď v krátkosti popísanie skutkového stavu v bode I. ústavnej sťažnosti) a ak prvostupňový a odvolací súd dospeli k vyššie uvedenému záveru, tak tieto závery mali riadne odôvodniť a popísať, kde a kedy (ak to podľa súdov nebolo pri dopravnej nehode dňa 29. 12. 2003) vlastne došlo k poškodeniam   motorového   vozidla   V.,   ktoré   boli   zaznamenané   v   zápise   o poškodení motorového vozidla vykonaným pracovníkom poisťovne. Sťažovateľka opätovne poukazuje, že predmetné vozidlo bolo po dopravnej nehode absolútne nepojazdné, takže z tohto dôvodu je veľmi prekvapivé, ak prvostupňový a odvolací súd „nevideli“ príčinnú súvislosť medzi škodnou udalosťou a vznikom škody.».

Sťažovateľka   svojou   sťažnosťou   napadla   aj   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Cdo 336/2009   z 13.   októbra   2010,   ktorým „bolo   porušené   právo   sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“. Porušenie označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu odôvodňovala tým,   že „rozhodnutie   súdu   je   nepreskúmateľné   a neodôvodnené   v jeho   I.   výroku“, poukazujúc na judikatúru ústavného súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že: „1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR uznesením Najvyššieho   súdu   SR   č.   k.   4Cdo 336/2009   zo dňa   13.   10.   2010,   rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 14Co 9/2009 zo dňa 25. 6. 2009 a rozsudkom Okresného súdu Poprad č. k. 7C 169/2005 zo dňa 9. 9. 2008 právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie porušené bolo.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   č.   k.   4Cdo   336/2009   zo   dňa   13.   10.   2010, rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 14Co 9/2009 zo dňa 25. 6. 2009 a rozsudok Okresného súdu Poprad č. k. 7C 169/2005 zo dňa 9. 9. 2008 sa zrušujú a vec sa Okresnému súdu Poprad vracia na ďalšia konanie.

3. Najvyšší súd SR j e povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jej právnemu zástupcovi.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s alternatívnym petitom sťažnosti, keďže sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla tri alternatívne petity, pričom ústavný súd vychádzajúc z ich   obsahu   predmet   tohto   konania   ustálil   podľa   najširšieho   z nich,   ktorý zahrňoval v sebe aj ostatné dve alternatívy petitu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže zákonom ustanoveným postupom domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc preskúmať   rozhodnutie   okresného   súdu,   keďže   ho   už   preskúmal   na   základe   odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05, IV. ÚS 155/2010).

2. Sťažovateľka   napádala   svojou   sťažnosťou   rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 14 Co 9/2009   z 25.   júna   2009   potom,   čo   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie sťažovateľky uznesením sp. zn. 4 Cdo 336/2009 z 13. októbra 2010.

Ústavný   súd   aj   vo   vzťahu   k napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   opätovne poukazuje na princíp subsidiarity a konštatuje, že námietky sťažovateľky smerujúce proti napadnutému rozsudku krajského súdu preskúmal na základe dovolania najvyšší súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam, ak je navyše zrejmé, že právny základ dovolacích námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského   súdu   je   totožný   s námietkami   uvedenými   v tejto   sťažnosti.   Skutočnosť,   že o uplatnených námietkach proti napadnutému rozsudku krajského súdu rozhodoval najvyšší súd   v dovolacom   konaní,   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   preskúmať   napadnutý rozsudok   krajského   súdu.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný   súd poznamenáva, že v uvedených   okolnostiach   prípadu   si   sťažovateľka sama   v rámci   svojich   dispozičných   práv   zvolila   postup,   pri   ktorom   sa   so   svojimi námietkami voči právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu obrátila na najvyšší súd ako súd dovolací. Pre prípad sťažnosti na ústavný súd sa tak vystavila riziku, že dovolanie bude v dôsledku   taxatívneho   vymedzenia   dôvodov   jeho   prípustnosti   v ustanoveniach   §   236 a nasl.   OSP   odmietnuté,   čo   sa   aj   stalo.   V dôsledku   tohto   postupu   následnú sťažnosť ústavnému súdu podala sťažovateľka až 14. januára 2011, t. j. zjavne po uplynutí 2-mesačnej   lehoty   (§   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde)   od   právoplatnosti   rozsudku krajského   súdu.   V tejto   časti   bolo   teda   možné   sťažnosť   sťažovateľky   odmietnuť   aj z dôvodov jej oneskorenosti.

3. Ústavný súd napokon pristúpil k preskúmaniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp.   zn.   4   Cdo   336/2009   z 13.   októbra   2010   z hľadiska namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými   súdmi   bol, alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96,   II.   ÚS   134/09).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). V súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé   súdne   konanie   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Námietky sťažovateľky proti porušeniu označených práv vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 336/2009 z 13. októbra 2010 sa týkajú údajnej arbitrárnosti   napadnutého   uznesenia.   Sťažovateľka   v sťažnosti   tvrdila,   že   napadnuté uznesenie   je „nepreskúmateľné   a neodôvodnené   v jeho   I.   výroku“. Sťažovateľka prípustnosť dovolania videla   v dvoch   dôvodoch,   a to,   že   odvolací   súd jej nenariadením pojednávania   na   prerokovanie   odvolania   (v   podaní   z 15.   decembra   2008   nesúhlasila s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania, pozn.) odňal možnosť konať pred súdom [podľa § 237 písm. f) OSP], a tiež v skutočnosti, že odvolací súd v rozsudku označil za vedľajšieho účastníka Č., a. s., hoci v priebehu konania táto spoločnosť zanikla a jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť G., a. s. Odvolací súd sa preto podľa názoru sťažovateľky   dopustil   (procesných)   chýb, a preto napadnutý   rozsudok   odvolacieho súdu podľa sťažovateľky trpí aj vadou podľa § 237 písm. b) OSP.

K uvedeným   námietkam   sťažovateľky   ústavný   súd   odkazuje   na   citované   časti napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   uvedené   v prvej   časti   odôvodnenia   tohto rozhodnutia a konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nie je arbitrárne ani svojvoľné a interpretácia na vec vzťahujúcich sa noriem v ňom uvedená je ústavne akceptovateľná a nepopiera ich účel a zmysel.

K námietke prerokovania a rozhodnutia krajského súdu o odvolaní sťažovateľky bez nariadenia   pojednávania   najvyšší   súd   po   preskúmaní   postupu   krajského   súdu   dospel k záveru, že krajský súd plne rešpektoval platnú úpravu Občianskeho súdneho poriadku a preto nedošlo k odňatiu možnosti sťažovateľky pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f) OSP. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že dôvody na obligatórne nariadenie pojednávania v odvolacom   konaní sú   upravené v § 214 ods.   1 OSP. Keďže v prípade sťažovateľky krajský a rovnako aj najvyšší súd zhodnotil, že nejde o ani jednu zo situácii upravenú v § 214 ods. 1 OSP, nebol daný dôvod na nariadenie pojednávania v rámci odvolacieho konania.

K námietke   existencie   vady   podľa   §   237   písm.   b)   OSP   uviedol,   že   nesprávne označenie vedľajšej účastníčky v záhlaví rozsudku odvolacieho súdu treba považovať za zrejmú nesprávnosť, ktorú možno opraviť postupom v zmysle § 164 OSP. Najvyšší súd sa teda obidvoma námietkami sťažovateľky zaoberal, primerane na ne reagoval, a tým podľa názoru   ústavného   súdu   poskytol   náležitú   ochranu   označeným   právam   sťažovateľky v dostatočnej miere.

O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by zásadne poprel   ich   účel   a význam (m.   m.   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v rozsudku   najvyššieho   súdu   nezistil.   Sťažovateľkin   nesúhlas   s obsahom   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   uvedené   nedomnieva,   že   by   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné so sťažovateľkou označenými článkami ústavy a dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola sťažovateľke ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana tak, ako to vo svojej sťažnosti namietala, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľka nastolila.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011