znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 122/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., B., a JUDr. J. T., B., zastúpených advokátom Mgr. R. K., B., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžz 2/2009 z 26. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   a   JUDr.   J.   T.   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   B.,   a   JUDr.   J.   T.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“, „sťažovateľ“ alebo „sťažovatelia“), zastúpených advokátom Mgr. R. K., B., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžz 2/2009 z 26. novembra 2009.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že 14. apríla 2009 faxom a následne 15. apríla 2009 osobne podali do podateľne Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu o ochranu   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy   podľa   §   250v   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Žaloba   smerovala   proti   postupu   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   Prezídia Policajného zboru Úradu boja proti korupcii (ďalej „ministerstvo vnútra“ alebo „úrad boja proti   korupcii“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-308/BPK-B-2008.   Podľa vyjadrenia   sťažovateľov   krajský   súd   po   zistení   vecnej   nepríslušnosti   uznesením   sp.   zn. 4 S 64/2009 z 29. mája 2009 postúpil vec najvyššiemu súdu ako súdu vecne príslušnému. Následne najvyšší súd určil termín pojednávania na 17. september 2009, na ktorom uložil sťažovateľom   povinnosť   predložiť   dôkazy   preukazujúce   právomoc   najvyššieho   súdu v danej   veci   konať   a   rozhodnúť.   Po   tom,   ako   mu   boli   doručené   potrebné   vyjadrenia, najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Sžz   2/2009   z   26.   novembra   2009   konanie   zastavil a vyslovil, že po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“).

Sťažovatelia   s   konečným   záverom   a   odôvodnením   napadnutého   uznesenia najvyššieho   súdu   prejavili   výraznú   nespokojnosť   a   označili   ho   za   arbitrárne a nepreskúmateľné   a   ako   také,   ktoré   nedalo   odpoveď   na   všetky   podstatné   argumenty. Vo vzťahu   k   uvedenému   sťažovatelia   dodali: «...   so   záverom   Najvyššieho   súdu   SR   sa vonkoncom nemožno stotožniť, nakoľko jeho výklad ust. § 7 ods. 2 v spojení s ust. § 250v OSP je napriek neexistencii zákonného dôvodu nedôvodné reštriktívny. NS SR nepreukázal na   základe   akého   zákonného   ustanovenia   by   malo   byť   prejedanie   nezákonnosti   zásahu OČTK (pričom sa však nejedná o preskúmavanie akýchkoľvek rozhodnutí vydaných OČTK) vylúčené z prejednávania v rámci správneho súdnictva; nakoľko žiadny dôvod vylúčenia prejednania veci zo správneho súdnictva daný nie je, bolo a je povinnosťou NS SR vec prejednať a meritórne rozhodnúť.

NS   SR   vychádzal   zo   skutočnosti,   že   konajúci   policajti   a   prokurátor   v   prípade žalovanom v správnej žalobe podľa jeho názoru nemajú byť v postavení orgánu verejnej správy, ale jednoducho sú len orgánmi činnými v trestnom konaní. Tento svoj názor NS SR však nepodložil žiadnym relevantným právnym argumentom, podľa akého by úkony orgánov činných v trestnom konaní nemali byť úkonmi orgánu verejnej správy. Verejnou správou je totiž každá činnosť vykonávaná orgánmi štátnej správy, samosprávy a verejnoprávnymi inštitúciami   pri   zabezpečovaní   plnenia   verejných   úloh.   Je   zrejmé   že   činnosť   orgánov činných v trestnom konaní vychádza z plnenia verejných úloh a preto toto tvrdenie NS SR že policajt   či   prokurátor   konajúci   podľa   trestného   poriadku   v   už   začatom   konaní   nie   je orgánom verejnej správy je nepodložené a robí napadnuté uznesenie NS SR arbitrárnym.»

Sťažovatelia   v   sťažnosti   poukázali   aj   na   okolnosti,   na   základe   ktorých   došlo k podaniu tejto žaloby. V tejto súvislosti poukázali na nimi tvrdené pochybenia, ku ktorým došlo   v   rámci   trestného   konania   vedeného   úradom   boja   proti   korupcii   pod   sp.   zn. ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008,   keď   konštatovali: «Odvolávajúc   sa   na   príkaz   prokurátora OČTK odňali sťažovateľom HARD DISK Barracuda ES 160 GB 7200 RPM SATA SIN 6RX12COB obsahujúci údaje, (znázornenia faktov, informácii alebo pojmov vo forme, ktorá je   vhodná   na   spracovanie   v   počítačovom   systéme)   [ďalej   v   texte   aj   ako   „počítačové vybavenie“]   o   klientoch   advokátskej   kancelárie   sťažovateľov   1   a   2   ako   aj   ďalších advokátov sídliacich na uvedenej adrese, ktoré s predmetnou právnou vecou na ktorú bol vydaný   príkaz   prokurátora   (nekonkrétne   popísaná   trestná   vec   údajnej   korupcie   a   iné nepodložené   a vykonštruované   ekonomické   činy,   dokonca   v   štádiu   prípravy!)   absolútne nijako vecne ani personálne nesúvisia. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať že:

-   príkaz   na   vyhotovenie   a   ponechanie   si   kópie   počítačových   údajov   vydaný... prokurátorom   ÚŠP   GP   SR   pod   sp.   zn.   VII/1   Gv   191/08-25   dňa   09.   03.   2009  ...   je v absolútnom   a   očividnom   rozpore   so   zákonom   -   ust.   §   90   ods.   2   Tr.   por.,   nakoľko neobsahuje   čas   po   ktorý   bude   uchovávanie   údajov   vykonávané   (obligatórna   náležitosť rozhodnutia). Túto príkru protiprávnosť OČTK využili v tom smere že na základe tohto nezákonného   príkazu   z   09.   03.   2009   sú   ako   odňaté   hardware   tak   aj   vykonané   kópie počítačových údajov uchovávané OČTK dodnes (takmer jeden rok!!!)...,

-   vyššie   uvedený   príkaz...   je   v   rozpore   so   zákonom   nakoľko   trestný   poriadok neumožňuje prokurátorovi aby poveril policajta vykonaním úkonu podľa ust. § 90 ods. 5 Tr. por.,...

-   vyššie   uvedený   príkaz...   umožňoval   vykonanie   kópie   a   uchovanie   počítačových údajov, avšak zasahujúci policajti sa ani tohto príkazu nedržali nakoľko v advokátskych kanceláriách odnímali priamo hardware (počítače a pevné disky),

-   konajúce   OČTK   bez   vysvetlenia   ignorovali   obmedzenú   edičnú   povinnosť   osôb, ktoré   majú   zákonom   uloženú   povinnosť   mlčanlivosti   (u   advokáta   na   základe   ust.   §   23 zákona   č. 586/2003   Z.   z.   o   advokácii   v   znení   neskorších   predpisov),   ktorá   je   daná   ku všetkým veciam a informáciám získaných pri výkone advokácie (ust. § 89 ods. 2 Tr. por. v spojení s ust. § 129 ods. 2 Tr. por.), pričom na toto boli ako advokátmi tak aj prítomným členom predsedníctva SAK opätovne upozorňovaní, takže OČTK v zásade neboli oprávnené odnímať   akékoľvek   doklady   či   informácie   získané   advokátom   v   súvislosti   s   výkonom advokácie   a   určite   už   nie   informácie   a/alebo   doklady   týkajúce   sa   tretích   osôb   - nezúčastnených klientov advokátov....

Dňa 10. 03. 2009 bola sťažovateľovi 2 obmedzená jeho osobná sloboda, pričom obmedzenie sa začalo o 09.20 hod. kedy OČTK započali s prehliadkou iných priestorov - advokátskej   kancelárie   sťažovateľov.   Sťažovateľovi   2   bolo   oznámené   že   je   podozrivý zo spáchania   trestných   činov   podplácania   (nepreukázaného   a   neexistujúceho   skutku   sa mala dopustiť nezistená osoba na nezistenom mieste a v nezistenom čase, ktorá mala za nezistených okolností poskytnúť alebo sľúbiť úplatok v nezistenej výške - takto popísaný „skutok“ nepotrebuje ďalší komentár...) a podvodného úpadku v štádiu prípravy (rovnaký nesplniteľný   výmysel,   kde   je   dokonca   sťažovateľ   2   absolútne   trestne   nespôsobilým subjektom !!!) avšak bez akéhokoľvek vysvetlenia, najmä skutočností ktoré tieto podozrenia majú skutočne odôvodňovať. Sťažovateľ 2 bol následne umiestnený v CPZ a na slobodu bol prepustený   až   dňa   12.   03.   2009   o   cca   11.00   hod.,   teda   jeho   osobná   sloboda   bola obmedzovaná po dobu takmer 50 hodín, čím by bol prekročený maximálny zákonný rámec aj v prípade ak by bol ostatný postup OČTK v súlade so zákonom!»

Okrem   toho,   že   sťažovatelia   namietali   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z hľadiska nedodržania zásad spravodlivého procesu, namietali aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, čo odôvodnili tým, že najvyšší súd bol reálne jediným orgánom verejnej moci, ktorý mohol v danom prípade zjednať nápravu, ale napriek tomu konanie o ich žalobe o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy s odvolaním sa na nedostatok svojej právomoci vo veci konať a rozhodnúť zastavil.

V   závere   sťažnosti   sťažovatelia   uviedli: „Je   v   záujme   právneho   štátu,   aby   jeho orgány riadne a dôsledne plnili úlohy, ktoré sú im dané. Tam, kde by štátne orgány svojou činnosťou zasiahli neoprávnene do práv a právom chránených záujmov právnických osôb a fyzických   osôb,   štát   má   povinnosť   vytvoriť   systém   kontrolných   mechanizmov   na   ich ochranu.   Jedným   z   nich   je   správne   súdnictvo.   Jeho   miesto   v   kontrolnom   systéme   je nezastupiteľné a má svoje opodstatnenie a nakoľko právomoc správneho súdu v tejto veci nie je vylúčená nemôže sa konajúci správny súd (NS SR) veci takýmto spôsobom zbaviť, pretože tým porušuje ďalšie základné práva a slobody sťažovateľov. V tejto súvislosti je teda   neochota   NS   SR   prejednať   vec,   ktorá   nepochybne   patrí   do   právomoci   správneho súdnictva, neospravedlniteľná, najmä keď ohrozuje práva a právom chránené záujmy nielen sťažovateľov ako advokátov ale v konečnom dôsledku následne aj veľkého množstva tretích osôb,   ktoré   sú   svojvôľou   OČTK,   podporenou   neochotou   a   nezáujmom   NS   SR   splniť   si zákonnú povinnosť prejednať vec patriacu do právomoci správneho súdu, bezprostredne ohrozené.“

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prerokoval ich sťažnosť prednostne, aby ju prijal na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1.   Základné   právo   (sloboda)   sťažovateľov:   právo   domáhať   sa   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanoveným zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky upravené v čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo domáhať sa ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne upravené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy upravené v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   Rozhodnutím   - uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.   zn.:   3 Sžz 2/2009 zo dňa 26. 11. 2009, ktorým zastavil konanie o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, porušené bolo.

2.   Rozhodnutie - uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.   zn.: 3 Sžz 2/2009 zo dňa 26. 11. 2009, ktorým zastavil konanie o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy zrušuje pre jeho nezákonnosť

3. Najvyššiemu súdu SR ukladá aby právnu vec konania o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, vedenú na Najvyššom súde SR pod sp. zn.: 3 Sžz prejednal a vo veci meritórne rozhodol.

4. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania na účet právneho zástupcu sťažovateľov Mgr. R, K. vo výške 416,04 €.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že 10. marca 2009 príslušníci úradu boja proti korupcii vykonali na základe príkazu úradu špeciálnej prokuratúry z 27. februára 2009   prehliadku   iných   priestorov   v B.   Išlo   o   priestory   sťažovateľky,   teda   advokátskej kancelárie poskytujúcej právne služby. Pri tejto prehliadke sa príslušníci úradu boja proti korupcii preukázali aj príkazom úradu špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1 Gv 191/08-25 z 9. marca 2009 vydaným podľa § 90 ods. 1 písm. b) a e) Trestného poriadku, na základe ktorého im mala sťažovateľka umožniť vyhotoviť a následne ponechať kópie počítačových záznamov pre potreby trestného konania. Zasahujúci príslušníci však namiesto vyhotovenia kópií týchto záznamov odňali sťažovateľke harddisk Barracuda ES 160 GB č. 6RX12COB odôvodňujúc to tým, že nebol k dispozícii technik, ktorý by bol odborne disponovaný na vyhotovenie kópií požadovaných záznamov. Aj napriek tomu, že príslušníci úradu boja proti   korupcii   boli   zamestnancami   sťažovateľky   upozornení,   že   sú   oprávnení   len   na vyhotovenie kópií, ako aj na to, že na harddisku sa nachádzajú aj údaje o iných klientoch, ktoré vôbec nesúviseli s predmetom daného trestného konania, predmetný harddisk odňali. Zároveň 10. marca 2009 došlo príslušníkmi úradu boja proti korupcii k obmedzeniu osobnej slobody   sťažovateľa.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   v   prípade   obmedzenia   jeho   osobnej slobody nebola dodržaná lehota podľa § 85 ods. 4 Trestného poriadku.

V dôsledku uvedených okolností podali sťažovatelia krajskému súdu 15. apríla 2009 žalobu podľa § 250v OSP, ktorej petit takto:

«Súd určuje, že konaním Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii pod spisovou značkou ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 a to odňatím počítačového vybavenia - hard disk Barracuda ES 160 GB č. 6RX12COB žalobcovi I dňa 10. 03. 2009 bol porušený zákon.

Súd zakazuje žalovanému a Prezídiu Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii aby v konaní pod spisovou značkou ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 pokračoval   v   porušovaní   práv   žalobcu   I,   najmä   mu   zakazuje   spracúvať   akékoľvek informácie nachádzajúce sa na počítačovom vybavení žalovaného I - hard disku Barracuda ES   160   GB   č.   6RX12COB   ako   aj   akékoľvek   údaje   z   tohto   počítačového   vybavenia skopírované.

Súd ukladá žalovanému a Prezídiu Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii aby v konaní pod spisovou značkou ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 obnovil pôvodný stav a to vydaním počítačového vybavenia - hard disk Barracuda ES 160 GB č. 6RX12COB žalobcovi I ako aj aby súčasne bezodkladne odstránil všetky kópie údajov z tohto počítačového vybavenia získané a tieto údaje zničil.

Súd   určuje,   že   konaním   Prezídia   Policajného   zboru,   Úradu   boja   proti   korupcii, Odboru   boja   proti   korupcii   pod   spisovou   značkou   ČVS:   PPZ-308/BPK-B-2008 spočívajúcom v obmedzení osobnej slobody žalovaného II od 10. 03. 2009 09.20 hod. do 12. 03. 2009 10.50 hod. bol porušený zákon.

Súd zakazuje žalovanému a Prezídiu Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii aby v konaní pod spisovou značkou ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 pokračoval v porušovaní práv žalobcu II.

Žalovaný   je   povinný   nahradiť   žalobcom   I   a   II   trovy   konania   do   troch   dní   od právoplatnosti rozsudku.»

Uznesením krajského súdu č. k. 4 S 64/2009-55 z 29. mája 2009 bola právna vec sťažovateľov z dôvodu vecnej príslušnosti postúpená najvyššiemu súdu.

Po postúpení veci a vykonaní pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 17. septembra 2009, najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Szž   2/2009   z   26.   novembra   2009   konanie   zastavil a vyslovil, že po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená úradu špeciálnej prokuratúry. Žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol: «Podľa § 250v ods. 1 O. s. p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany   proti   zásahu,   ak   taký   zásah,   alebo   jeho   dôsledky   trvajú,   alebo   hrozí   jeho opakovanie.

Podľa § 250v ods. 2 O. s. p. orgán, proti ktorému návrh smeruje, je orgán, ktorý podľa   tvrdenia   uvedeného   v   návrhu   vykonal   zásah;   v   prípade   zásahu   ozbrojených   síl, ozbrojeného zboru alebo iného verejného zboru je to orgán, ktorý tento zbor riadi, alebo ktorému je taký zbor podriadený.

Najvyšší súd zistil, že tvrdený nezákonný zásah podľa návrhu spočíva v tvrdenom excesnom   konaní   t.   j.   nad   rámec   príkazu   Úradu   Špeciálnej   Prokuratúry   Generálnej prokuratúry SR č. VII/1/Gv 191/08-25 zo dňa 09. 03. 2009 vydaného podľa § 90 ods. 1, písm. b), písm. e) Trestného poriadku, príslušníkmi Policajného zboru SR, Odboru boja proti   korupcii   Úradu   boja   proti   korupcii   Prezídia   PZ   SR   pri   výkone   prehliadky   iných priestorov - nebytových priestorov v B., v advokátskej kancelárii žalobcu 1), na základe príkazu Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR IGO-V-681-1/2009-3 zo dňa 27. 02 2009. Obsahom excesného konania malo byť odňatie počítačového vybavenia hard disk Barracuda ES 160 GB č. 6RX12COB žalobcovi 1) a obmedzenie osobnej slobody žalobcu 2) od 10. 03. 2009 09.20 hod. do 12. 03. 2009 10.50 hod.

Najvyšší   súd   hodnotil   ako   nesporné,   že   predmetné   konanie   príslušníkov   polície nastalo a malo priamu súvislosť s úkonmi v trestnom konaní, ktoré bolo začaté uznesením Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii o začatí trestného stíhania zo dňa 28. 11. 2009 ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008 zo dňa 28. 11. 2008 a uznesením o začatí trestného stíhania zo dňa 20. 01. 2009 ČVS: PPZ-308/BPK-B-2008. Je nesporné,   že   príslušníci   polície   vystupovali   vo   vzťahu   k   žalobcom   1)   a   2)   v   postavení orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   orgánov   ktoré   vykonávali   úkony   podľa   Trestného poriadku.

Podľa   §   1   zák.   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   zmien a doplnkov trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak,   aby   trestné   činy   boli   náležité   zistené   a   ich   páchatelia   podľa   zákona   spravodlivo potrestaní,   pričom   treba   rešpektovať   základné   práva   a   slobody   fyzických   osôb a právnických osôb.

Podľa § 10 ods. 1 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní sú prokurátor a policajt.

Podľa   §   10   ods.   15   Trestného   poriadku   trestné   konanie   je   konanie   podľa   tohto zákona, trestné stíhame úsek od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti rozsudku, pripadne iného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vo veci samej a prípravným konaním sa rozumie úsek od začatia trestného stíhania do podania obžaloby, návrhu na schválenie dohody o uznaní viny a prijatí trestu (ďalej len „dohoda o vine a treste“)   alebo   právoplatnosti   rozhodnutia   orgánu   činného   v   trestnom   konaní   vo   veci samej.

Podľa § 2 ods.2 zák. č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore v znení neskorších zmien a doplnkov policajný zbor plní úlohy štátnej správy a iné úlohy, ak tak ustanovujú osobitné predpisy.

Za   rozhodujúcu   v   danom   prípade   najvyšší   súd   považoval   okolnosť,   že   policajti v danom prípade nevystupovali v postavení orgánov verejnej správy (resp. orgánov verejnej moci), ale v postavení orgánu činného v trestnom konaní, ktorý vykonával úkony v začatom trestnom konaní. V konaní vznikla doteraz nejudikovaná otázka pre oblasť nezákonných zásahov orgánov verejnej správy (resp. orgánov verejnej moci - s prihliadnutím na ust. § 7 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 O. s. p.), aký je vzťah medzi orgánom verejnej správy a orgánom činným v trestnom konaní, ak je týmto dotknutým orgánom príslušník policajného zboru.

Najvyšší súd dospel k záveru, že postavenie policajta ako orgánu činného v trestnom konaní je v pomere špeciality k jeho subsidiárnemu postaveniu ako orgánu verejnej správy. Orgánom činným v trestnom konaní je policajt (§ 10 ods. 1 Tr. Por.), ak vykonáva úkony podľa   Trestného   poriadku   (§   1   Tr.   Por.).   Zo   zápisnice   o   vykonaní   prehliadky   iných priestorov ČVS: PPZ-308/BPK B-2008 (čl. 13 pripojeného vyšetrovacieho spisu) vyplýva, že hard disk Barracuda ES 160 GB č. 6RX12COB bol odňatý pri tejto prehliadke. Úkon bol vykonaný   podľa   Trestného   poriadku.   Rovnako   žalovaný   bol   zadržaný   podľa   Trestného poriadku, konkrétne podľa § 85 ods. 1 Tr. por., ktorý úkon je zaznamenaný v zázname o odovzdaní osoby na umiestnenie do cely policajného zaistenia č.   p.   402/2009 (čl. 11 pripojeného vyšetrovacieho spisu).

Podľa   §   7   ods.   2   O.   s.   p.   v   občianskom   súdnom   konaní   súdy   preskúmavajú   aj zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   a   zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej   správy   aj   s   nariadením   vlády   a   so   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi ministerstiev   a   ostatných   ústredných   orgánov   štátnej   správy,   pokiaľ   ich   podľa   zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Ak   koná   príslušník   policajného   zboru   v   procesnom   postavení   orgánu   činného v trestnom konaní, jeho procesný postup sa spravuje Trestným poriadkom, preto i vady v jeho   procesnom   postupe   (vrátane   excesov)   možno   preskúmať   iba   podľa   Trestného poriadku a nie v správnom súdnictve v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Preskúmanie vád totiž spočíva v zistení, ako mal policajt konať pri zaistení osôb a vecí podľa Trestného poriadku na základe rozhodnutí a príkazov a ako v skutočnosti konal. Podľa § 210 Tr. por. (Žiadosť o preskúmanie postupu policajta) obvinený, poškodený a   zúčastnená   osoba   majú   právo   kedykoľvek   v   priebehu   vyšetrovania   alebo   skráteného vyšetrovania žiadať prokurátora,   aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli odstránené   prieťahy   alebo   iné   nedostatky   vo   vyšetrovaní   alebo   skrátenom   vyšetrovaní. Policajt musí žiadosť prokurátorovi bez meškania predložiť. Prokurátor je povinný žiadosť preskúmať a o výsledku žiadateľa upovedomiť.

Pokiaľ ide o námietky žalobcov 1) a 2) vo vyjadrení zo dňa 09. 09. 2009 (čl. 80), že v zmysle § 210 Tr. por. explicitne nepatria medzi aktívne legitimované subjekty na podanie žiadosti o preskúmanie postupu policajta najvyšší súd konštatuje, že dikcia zákona do tohto ustanovenia   žalobcov   nezahrnula.   Povinnosť   ústavne   konformného   výkladu   sa   však vzťahuje i na orgány činné v trestnom konaní, a preto podľa čl. 152 ods.4 Ústavy SR je prípustné okruh aktívne legitimovaných osôb vykladať extenzívne. Na výklad § 210 Tr. por. je však povolaný orgán aplikujúci toto ustanovenie t j. prokurátor a kontrola správnosti ústavne   konformného   výkladu   podľa   čl.   152   ods.   4   Ústavy   SR   patrí   do   kompetencie Ústavného súdu SR. Žalobcovia 1) a 2) však možnosť podať žiadosť podľa § 210 Tr. por. pred podaním návrhu na súd nevyužili.

Najvyšší   súd   konštatuje,   že   v konaní zistil   neodstrániteľný nedostatok   podmienky konania, ide o nedostatok právomoci v zmysle § 7 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246 c ods. 1 O. s. p. a § 250v O. s. p., spočívajúci v tom, ide o tvrdené vady v postupe policajného orgánu   v   procesnom   postavení   orgánu   činného   v   trestnom   konaní,   ktoré   podľa   §   210 Tr. por. v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR preskúmava prokurátor. Preto konanie podľa § 104 ods. 1, prvá veta O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 O. s. p. zastavil. Po právoplatnosti uznesenia   o   zastavení   konania   bude   vec   postúpená   Úradu   špeciálnej   prokuratúry Generálnej   prokuratúry   na   postup   podľa   §   210   Tr.   por.,   pričom   aktívnu   legitimáciu žalobcov 1) a 2) najvyšší súd vidí v extenzívnom výklade pojmu obvinený, ktorý podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR pre tento účely obsahuje v sebe i pojem podozrivý z trestného činu. V   opačnom   prípade   by   musel   najvyšší   súd   konštatovať   že   ak   neexistuje   orgán, ktorému má a môže vec postúpiť v zmysle zákona, musí takúto vec prejednať súd sám. Podľa § 2 ods. 3 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnkov súd rozhoduje o tom, či vec predložená súdu patrí do právomoci súdu. Súd nemôže vysloviť, že vec nepatrí do právomoci súdu, ak ju nemôže postúpiť na konanie a rozhodnutie inému orgánu verejnej moci.

Najvyšší súd súčasne poznamenáva, že určovacie petity návrhu pod bodom 1 a 4 návrhu   sú   neprípustné   v   zmysle   §   250   v   ods.   3,   prvá   veta   O.   s.   p.,   podľa   ktorého ustanovenia návrh nie je prípustný, ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný.»

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (obdobne I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04, III. ÚS 58/09).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc   zo   svojej   judikatúry   a   s   prihliadnutím   na   výsledok   ústavnej konfrontácie medzi námietkami sťažovateľov a napadnutým uznesením najvyššieho súdu z hľadiska možného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že uznesenie   najvyššieho   súdu   je   ústavne   konformné   a riadne   odôvodnené.   Na   rozdiel   od sťažovateľov   totiž   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   najvyšší   súd   zreteľne a   veľmi   presne zdôvodnil,   na   základe   ktorých   zákonných   ustanovení   a   akého   skutkového   stavu   dospel k záveru,   že   na   rozhodnutie   a prerokovanie   žalobného   návrhu   nemá   právomoc.   V   tejto súvislosti dáva ústavný súd do pozornosti najvyšším súdom citované ustanovenia Trestného poriadku o postavení a činnosti orgánov činných v trestnom konaní, o možnosti dotknutých osôb namietať postup orgánov činných v trestnom konaní, zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, o postavení Policajného   zboru   na   úseku   štátnej   správy,   Občianskom   súdnom   poriadku   o   správnom súdnictve, konkrétne o žalobe o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy či o právomoci všeobecných súdov rozhodovať a prejednávať veci v občianskom súdnom konaní.

Ústavný súd konštatuje, že v prípade konania o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v OSP ide predovšetkým o to, aby sa odporcovi, ktorý sa dopustil porušenia zákona, zakázalo pokračovať v protiprávnom konaní a aby sa podľa možností obnovil stav pred nezákonným zásahom takéhoto orgánu do práv osoby, ktorá sa ochrany domáha. Podľa názoru ústavného súdu je absolútne neprípustné, aby súdny orgán rozhodujúci   v   rámci   správneho   súdnictva   akýmkoľvek   spôsobom   na   základe   návrhu dotknutej osoby zasahoval do aktuálnej činnosti orgánov činných v trestnom konaní alebo im niečo prikazoval, hoci aj keď sa tieto orgány dopustili porušenia zákona. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd s poukazom na citované právne predpisy správne konštatoval, že   v   danom   prípade   policajt   nevystupoval   v   postavení   orgánu   verejnej   správy,   ale v postavení orgánu činného v trestnom konaní, ktorý svoju právomoc uplatňoval v rámci prípravného trestného konania. V danej veci išlo o postup orgánov činných v trestnom konaní,   ktoré   pri   vykonávaní   úkonov   postupujú   v   súlade   s   Trestným   poriadkom. Mechanizmus kontroly   zameraný   na   dodržanie   zákonnosti   takýchto   postupov   je   taktiež súčasťou   právnej   normy   upravujúcej   trestný   proces,   a to   aj v   podobe §   210   Trestného poriadku, ktorý pri použití extenzívneho výkladu, ktorého použitie tento právny predpis umožňuje (na   rozdiel   od   hmotnoprávnej   normy   –   Trestného   zákona),   ponúka   aj   osobe podozrivej   z   trestného   činu   právo   žiadať   prokurátora   o   preskúmanie   postupu   policajta. Ústavný súd pre dokreslenie svojho právneho názoru uvádza, že jedným z prípadov, keď Policajný zbor, respektíve policajný útvar plní úlohy štátnej správy, je napríklad jeho postup podľa zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keď v súlade s § 78 ods. 1 sa na konanie podľa tohto zákona subsidiárne použije všeobecný predpis o správnom konaní, alebo v konaní o dokladoch, zbraniach a strelive, vodičských preukazoch, kde všade policajný orgán pôsobí ako správny orgán   a jeho   konanie   v týchto   agendách   je   upravené   právnym   poriadkom   a podlieha prieskumu   správneho   súdnictva.   Na   preskúmanie   zákonnosti   výsledkov   rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní, ich postupov či zásahov však dané ustanovenia nemožno aplikovať. Preto akákoľvek intervencia orgánu verejnej moci v priebehu a do priebehu trestného konania, než aká vyplýva z ustanovení Trestného poriadku, prípadne zo zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (§ 31 a násl.), s výnimkou zásahov ústavného súdu, nie je možná.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj s   poukazom   na   to,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   práva   na spravodlivé   súdne   konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Napokon sťažovatelia namietali aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžz 2/2009 z 26. novembra 2009. Ústavný súd však nezistil žiadnu súvislosť medzi namietaným porušením tohto práva a   označeným   uznesením   najvyššieho   súdu,   pretože   najvyšší   súd   skúmajúc   splnenie procesných podmienok konania dospel k záveru, že na prerokovanie a rozhodnutie danej veci nemá právomoc. Svoj právny názor dostatočne zdôvodnil. Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že najvyšší súd svojím rozhodnutím, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti, nenaplnil očakávania sťažovateľov, nemožno zamieňať s nutnosťou vysloviť porušenie tohto práva.

K uvedenému ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V danom prípade však ústavný súd k takémuto záveru nedospel, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že uznesením č. k. II. ÚS 96/2010-17   zo   4.   marca   2010   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   sťažovateľov   pre   namietané porušenie viacerých práv, medzi inými aj základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny postupom úradu boja proti korupcii v konaní vedenom pod sp. zn.   ČVS:   PPZ-308/BPK-B-2008   a   príkazom   úradu   špeciálnej   prokuratúry   č.   k. VII/1 Gv 191/08-25 z 9. marca 2009. Predmetom tohto konania bude posúdenie zákonnosti a   ústavnej   konformnosti   namietaných   postupov,   rozhodnutí   a   zásahov   orgánov   činných v trestnom konaní, pričom ide o totožné postupy či zásahy, ktorých elimináciu a následné zjednanie nápravy žiadali sťažovatelia v rámci konania pred najvyšším súdom.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2010