znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 122/09-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval sťažnosť A. H., P., zastúpenej advokátom JUDr. V. P., H., vo veci namietaného porušenia   práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 230/2002 a takto

r o z h o d o l :

1. Právo A. H. na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 230/2002 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Humenné p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 11 C 230/2002 konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. H. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Humenné p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Humenné j e   p o v i n n ý   uhradiť A.   H.   trovy   konania v sume 245,70   €   (slovom   dvestoštyridsaťpäť   eur   a sedemdesiat   centov)   na   účet   jej   právneho zástupcu advokáta JUDr. V. P., H., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 122/09-12 z 28. apríla 2009 v časti prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   svojho práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Humenné (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 230/2002.

Na základe výzvy ústavného súdu z 5. mája 2009 sa k sťažnosti písomne vyjadril okresný súd podaním sp. zn. Spr. 4006/09 z 19. mája 2009, v ktorom okrem iného uviedol:„Predmetná vec napadla na Okresný súd Humenné dňa 25. 2. 2002, pričom žalobu podala toho času už nebohá E. K., ktorá zomrela v priebehu konania a to dňa..., pričom rozhodnutie - osvedčenie o dedičstve nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 2. 2006, avšak toto bolo predložené súdu až dňa 22. 9. 2008. Predmetom konania po upresnení žaloby bolo určiť, že do dedičstva po nebohej E. K. zomrelej dňa... patria parcely KN č.... zastavaná plocha o výmere 703 m2, KN č.... záhrada o výmere 120 m2, KN č.... záhrada o výmere 100 m2, KN č.... záhrada o výmere 150 m2, KN č.... záhrada o výmere 500 m2 kat. územie S.,   vytvorené z pôvodnej parcely E-KN č....   kat.   územie S.   zapísanej   na LV č....   súd rozsudkom zo dňa 31. 3. 2009 takto podanej žalobe po úprave petitu v celom rozsahu vyhovel.

Pokiaľ sa týka procesných úkonov, ktoré súd vykonal ide o tieto úkony: Dňa 25. 2. 2002 bola na Okresný súd Humenné podaná žaloba žalobkyňou E. K. proti žalovaným K. K. a spol. na určenie vlastníckeho práva nadobudnutého vydržaním. Vec bola pridelená JUDr. M. K. a zapísaná pod sp. zn. 11 C 230/02.

Dňa 5. 3. 2002 bol vo veci nariadený termín pojednávania na deň 4. 4. 2002 a zároveň   bola   žalobkyňa   vyzvaná   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podanú   žalobu. Žalovaní A. H. a M. K. sa podaniami doručenými Okresnému súdu Humenné dňa 26. 3. 2002 písomne k žalobe vyjadrili. Pojednávanie určené na deň 4. 4. 2002 bolo odročené na deň 13. 5. 2002.

Dňa 10. 5. 2002 bol na Okresný súd Humenné podaný vzájomný návrh zástupcom žalovanej v 7. rade JUDr. V. P. Pojednávanie určené na deň 13. 5. 2002 bolo odročené na neurčito s tým, že bolo uložené právnemu zástupcovi žalovanej v 7. rade, aby predložil súdu potrebný počet rovnopisov vzájomného návrhu. Zároveň bol požiadaný Obecný úrad S. o zaslanie správy, či sa žalobkyni E. K. rod. M. narodil v roku 1946 syn J. K., kedy zomrel a kde. Po doručení vzájomného návrhu a dôjdení správy z O. S., dňa   23. 9. 2002 bol určený termín pojednávania na deň 17. 10. 2002. Na pojednávaní dňa 17. 10. 2002 bol vzájomný návrh žalovanej v 7. rade vylúčený na samostatné konanie. Pojednávanie bolo odročené na deň 5. 11. 2002.

Dňa   5.   11.   2002   bol   vo   veci   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   súd   žalobe   žalobkyne vyhovel.

Dňa 2. 1. 2003 podali proti rozsudku č. k. 11 C/230/02-59 žalovaní v 1. až 6. rade odvolanie. Taktiež zástupca žalovanej v 7. rade dňa 15. 1. 2003 podal odvolanie proti rozsudku. Následne boli žalovaní vyzvaní na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie. Dňa 26. 6. 2003 žalobkyňa zaslala súdu vyjadrenie k odvolaniu žalovaných. Po zaplatení poplatkov za odvolanie bol spis dňa 4. 3. 2004 predložený Krajskému súdu v Prešove na rozhodnutie o odvolaní žalovaných.

Uznesením zo dňa 7. 4. 2004 č. k. 9 Co 65/04-97 Krajský súd v Prešove zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a v napadnutej časti a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie.

Spis bol Okresnému súdu Humenné vrátený dňa 12. 5. 2004 a následne dňa 17. 5. 2004   dal   sudca   pokyn   na   doručenie   uznesenia   Krajského   súdu   v   Prešove   účastníkom konania a vyzval zástupcu žalobkyne, aby oznámil súdu návrhy na ďalšie dokazovanie. Podaním zo dňa 11. 6. 2004, ktoré bolo súdu doručené dňa 14. 6. 2004 zástupca žalobkyne doplnil návrh na dokazovanie.

Dňa 13. 4. 2005 bola vyzvaná žalobkyňa, aby oznámila súdu v lehote 15 dní mená a adresy dedičov po žalovanej v 1. rade K. K., ktorá podľa oznámenia pošty zomrela. Zároveň bola požiadaná dedičská kancelária Okresného súdu Humenné o podanie správy o stave konania dedičstva po neb. K. K., naposledy bytom S.,..., ktorá zomrela asi v roku 2003- 2004. Dňa 5. 6. 2006 dal konajúci sudca pokyn pripojiť dedičský spis a zároveň bol O. v S. požiadaný,   či   žalobkyňa E.   K.   zomrela   kde   a kedy.   Následne bola   požiadaná dedičská kancelária, či bolo vedené dedičské konanie po neb. E. K.

Dňa 7. 6. 2006 došlo na súd podanie B. K. označené ako dohoda a vyjadrenie M. K. Dňa 6. 9. 2006 došlo na súd podanie P. D., zástupcu žalobkyne zo dňa 31. 8. 2006. Dňa   27.   2.   2007   bol   požiadaný   Okresný   súd   Zvolen   o   poskytnutie   súčinnosti v predmetnom konaní a to o oznámenie, ktorý notársky úrad vedie dedičské konanie po neb. M. K. Dňa   27.   2.   2007   bol   požiadaný   Okresný   súd   Martin   o   poskytnutie   súčinnosti v predmetnom konaní a o to oznámenie, ktorý notársky úrad vedie dedičské konanie po neb. J. Č. Dňa 12. 3. 2007 bola tunajšiemu súdu Okresným súdom Zvolen doručená fotokópia právoplatného osvedčenia o dedičstve č. k. 16 D/378/2005-16 po neb. M. K. zomrelom... Dňa 2. 4. 2007 bolo tunajšiemu súdu Okresným súdom Martin doručené právoplatné osvedčenie o dedičstve 21 D/912/2005 v dedičskej veci po neb. J. Č. zomrelom...

Uznesením zo dňa 13. 4. 2007 č. k. 11 C/230/2002-124 boli do konania pribratí na strane žalovaných ďalší účastníci konania. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 5. 2007.

Dňa 30. 7. 2007 súd určil vo veci termín pojednávania na deň 23. 9. 2008. Dňa 22. 9. 2008 došlo na súd podanie zástupcu žalobkyne P. D. označené ako návrh na zmenu žalobného návrhu.

Pojednávanie určené na deň 23. 9. 2008 bolo odročené na neurčito s tým, že súd vyhotovil uznesenie o zmene žaloby, doručil ho všetkým účastníkom a po nadobudnutí jeho právoplatnosti mal určiť termín pojednávania. Pri doručení uznesenia však súd zistil, že nie je   známy   pobyt   žalovaného   v   9.   rade   J.   K.   Súd   preto   požiadal   P.   P.   o   oznámenie,   či žalovaný   v   9.   rade   má   povolený   dlhodobý   pobyt   cudzinca   na   území   ČR.   Zároveň   bol požiadaný aj M. a O. M. o oznámenie adresy, na ktorej by sa mal žalovaný v 9. rade zdržiavať.

Z oznámenia P. Českej republiky a M. vyplýva, že žalovaný v 9. rade zomrel... Dňa 25. 11. 2008 bol požiadaný Okresný súd Most, dedičské oddelenie, aby oznámili dedičov po nebohom J. K., ktorý zomrel dňa...., resp. aby zaslali dedičské rozhodnutie. Dňa 7. 1. 2009 bol urgovaný Okresný súd Most, dedičské oddelenie, pretože k tomuto dňu nereagovali na žiadosť o oznámenie dedičov, resp. ani nezaslali dedičské rozhodnutie. Dňa 15. 1. 2009 došlo na Okresný súd Humenné podanie z Okresného súdu Most, v ktorom oznámili tunajšiemu súdu meno dediča po žalovanom v 9. rade. Tomuto dedičovi bolo následne doručené uznesenie č. 1. 145.

Dňa 17. 2. 2009 bol vo veci určený termín pojednávania na deň 5. 3. 2009. Toto pojednávanie   bolo   odročené   na   deň   31.   3.   2009   s   tým,   že   na   toto   pojednávanie   boli predvolaní aj svedkovia V. M., J. M., J. P. a M. M.

Na pojednávaní dňa 31. 3. 2009 bolo Okresným súdom Humenné vo veci rozhodnuté. Čo sa týka skutkovej i právnej zložitosti sporu môžem ho hodnotiť ako skutkovo náročný   spor   na   dokazovanie,   nakoľko   žalobcovia   mali   preukázať   na   základe   akých právnych skutočnosti predmetné nehnuteľnosti užívali, preukázať dobromyseľnosť pôvodnej žalobkyne k užívaniu predmetných nehnuteľnosti po smrti svojho manžela a to najmä v 50- tých   rokoch,   nakoľko   žalovaní   namietajú   okolnosti   spochybňujúce   dobromyseľnosť žalobkyne a užívanie predmetných nehnuteľnosti.

Pokiaľ sa týka prekážok postupu konania podľa § 107, súd mohol konanie prerušiť pokiaľ   sa   riešili   otázky   dedičských   konaní,   nakoľko   počas   konania   zomrelo   niekoľko účastníkov, predovšetkým pôvodná žalobkyňa, súd tak však neurobil a vykonával úkony vedúce k tomu, aby vo veci mohol konať a rozhodnúť.

Je potrebné uviesť aj to, že právni nástupcovia žalobkyne boli dlhšiu dobu po zrušení veci Krajským súdom v Prešove dňa 7. 4. 2004 do 31. 8. 2006 nečinní, pričom reagovali až na výzvu súdu a ani žalobcovia ani žalovaní nežiadali resp. neurgovali súd, aby vo veci konal a rozhodol, nakoľko všetkým boli známe skutočnosti, že niektorí pôvodne označení účastníci konania zomreli.

Podľa môjho názoru aj keď sa dlhšiu dobu nekonalo vo veci z vyššie uvedených dôvodov, súdne prieťahy spôsobené neboli a v podstate súd reagoval na stav, ktorý vznikol. Po   odstránení   všetkých nedostatkov (bez   prerušenia konania)   súd   konal a   rozhodol po vykonaní všetkých navrhovaných dôkazov.“

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa chronológie úkonov okresného súdu, ktoré uviedol predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti, zistil aj ústavný súd z obsahu súdneho spisu, ktorý mu bol predložený k previerke 28. mája 2009.

Ústavnému   súdu   bolo   3.   júna   2009   doručené   vyjadrenie   právneho   zástupcu sťažovateľky z 28. mája 2009, v ktorom okrem iného uviedol:

«Už zo samotného vyjadrenia Okresného súdu v Humenné je zrejme, že súd urobil prieťahy v konaní, ako to uvádza na str. 3 predmetného vyjadrenie, tým, že dňa 30. 7. 2007 „údajne“ určil vo veci termín pojednávania na deň 23. 9. 2008, teda viac ako rok dopredu, pričom predvolanie súdu zo dňa 4. 8. 2008 na pojednávanie sme obdržali dňa 13. 8. 2008. Fotokópiu predvolania Vám v prílohe predkladáme. S takýmto postupom súdu som sa vo svojej doterajšej praxi ešte nestretol.

Okresný súd v Humennom uviedol na str. 2 vyjadrenia, že dňa 17. 10. 2002 bol vzájomný návrh žalovanej v 7. rade vylúčený na samostatné konanie.

Ak v zmysle § 97 ods. 2 O. s. p. Okresný súd v Humennom vylúčil vzájomný návrh na samostatné konanie, tak potom nám o tom nebolo doručené uznesenie a doposiaľ nevieme, pod akou spisovom značkou sa vedie samostatné konanie vo veci protinávrhu. Súd vôbec vo veci protinávrhu nekonal.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, v zmysle   ktorého   má   každý   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom..., ktoré je takmer totožné s jej základným právom zaručeným v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého ustanovenia každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ak sa sťažovateľka domáhala iba vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná, a ak v obsahu uvedených práv a slobôd nie je významový rozdiel, zistením a vyslovením porušenia práva alebo slobody podľa dohovoru sa v takýchto prípadoch naplní aj účel ochrany, ktorú ústavný súd môže poskytnúť základnému právu alebo slobode podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, III. ÚS 176/06, IV. ÚS 40/09).

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   rozhodoval   iba   o namietanom   porušení   jej   práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že čl. 6 ods. 1 dohovoru ustanovuje rýchlosť súdnych konaní so súčasným ustanovením všeobecnejšieho princípu - riadneho výkonu spravodlivosti (napr. Süßmann c. Nemecko, rozsudok zo 16. septembra 1996, § 57), resp. že požiadavka na prejednanie a rozhodnutie veci „v primeranej lehote“ tvorí jeden z osobitných aspektov práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. Sovtransavto Holding c. Ukrajina, rozsudok z 25. júla 2002, § 83).

Účastníci   súdneho   konania   pred   všeobecným   súdom   musia   byť   chránení   proti nadmernej zdĺhavosti výkonu spravodlivosti obzvlášť vtedy, keď predmet konania sa dotýka ich ľudských práv a základných slobôd zaručených medzinárodnými dohovormi. Európsky súd   pre   ľudské   práva   opakovane   zdôraznil   „dôležitosť   toho,   aby   spravodlivosť   nebola vykonávaná s prieťahmi, ktoré môžu ohroziť jej účinnosť a dôveryhodnosť“ (napr. rozsudok Katte   Klitsche   de   la   Grange   c. Taliansko   z 27.   októbra   1994,   §   61).   Článok   6   ods.   1 dohovoru   preto   „zaväzuje   zmluvné   štáty   organizovať   svoj   súdny   systém   tak,   aby   bol schopný   vyhovieť   požiadavkám   tohto   článku“   (napr.   rozsudok   H.   c.   Francúzsko z 24. októbra 1989, § 58; rozsudok Salesi c. Taliansko z 26. februára 1993, § 24), resp. „zmluvné štáty majú organizovať svoj právny systém takým spôsobom, aby súdy mohli zaručiť   každému   právo   dostať   konečné   rozhodnutie   v sporoch   o občianskych   právach a povinnostiach   v primeranej   lehote“   (správa   Európskej   komisie   pre   ľudské   práva z 3. decembra 1997 vo veci I. Preložníka c. Slovenská republika, sťažnosť č. 25189/94).

Podľa   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   primeranosť   dĺžky   konania   musí   byť posudzovaná podľa konkrétnych okolností prípadu berúc do úvahy kritériá uvedené v jeho judikatúre,   a to   najmä   zložitosť   veci,   správanie   sťažovateľa   a postup   orgánov prejednávajúcich   vec,   ako   aj   význam   predmetu   sporu   pre   sťažovateľa   (napr.   Jóri c. Slovenská republika, rozsudok z 9. novembra 2000, § 51).

Aj ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru posudzuje nároky sťažovateľa podľa konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu z hľadiska povahy a zložitosti veci (1), ktorá môže byť skutková alebo právna, z hľadiska správania účastníkov konania (2) a z hľadiska správania orgánov štátu (3), v danom prípade okresného súdu.

1. Ústavný súd konštatuje, že v predmetom konaní ide o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré začalo na základe návrhu žalobkyne ešte vo februári 2002 a dosiaľ nie je právoplatne skončené. Sťažovateľka v ňom vystupuje ako žalovaná v siedmom rade. V konaní podala sťažovateľka aj vzájomný návrh 7. mája 2002, o ktorom okresný súde ešte nerozhodoval. Takéto typy konania možno považovať za bežnú súčasť sporovej agendy všeobecných   súdov,   podklad   na   rozhodnutie   tvorí   súdnou   praxou   ustálená   a používaná právna   úprava   obsiahnutá   najmä   v Občianskom   zákonníku.   Výklad   a používanie   tejto právnej   úpravy   sú   stabilizované   v pomerne   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov, kde je upravená   aj   metodika   postupu   všeobecných   súdov   v týchto   sporoch.   Istú   právnu zložitosť indikuje iba to, že vo veci sa koná nielen o žalobe žalobkyne, ktorá v priebehu konania zomrela, ale malo by sa konať aj o vzájomnej žalobe, ktorú podala sťažovateľka. I keď na priebeh konania mohol mať vplyv väčší počet účastníkov (a zmeny v dôsledku ich úmrtí),   ako   to   uviedol   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   okresný   súd,   ústavný   súd vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho priebehu a doteraz dosiahnutých výsledkov však konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali doterajší takmer 7-ročný priebeh konania jeho zložitosťou.

2. Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri hodnotení postupu podľa tohto kritéria ústavný súd nezistil, že by sa sťažovateľka podstatne podieľala na predĺžení tohto konania, aj keď využívala právne prostriedky na ochranu svojich práv (podala vzájomný návrh, odvolanie proti rozsudku okresného súdu a podobne).   Jej   konanie   ústavný   súd   hodnotí   ako   aktívne,   pretože   sa   zúčastňovala   aj všetkých   relevantných   pojednávaní.   Sporu   pripisovala   veľký   význam   už   od   začiatku, pretože   bola   právne   zastúpená   advokátom.   Ani   okresný   súd   nemal   k   správaniu sťažovateľky námietky.

3. Napokon   ústavný   súd   z hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Na základe prehľadu úkonov okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v priebehu konania boli zistené dve obdobia nečinnosti, ktoré mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Okresný súd bol nečinný 17 mesiacov už na začiatku konania, od 5. novembra 2002, keď vyhlásil rozsudok, až do 4. marca 2004, keď zaslal spis na odvolací súd na rozhodnutie o odvolaní (v tomto období okresný súd urobil iba jednoduché úkony - vyzval žalovaných na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie). Ďalšie obdobie nečinnosti bolo zistené aj od vrátenia   spisu   z odvolacieho   súdu   (máj   2004)   až   do   23.   septembra   2008,   keď   súd   na pojednávaní pripustil zmenu žaloby. V tomto období okresný súd iba 13. apríla 2007 pribral do konania ďalších účastníkov a zisťoval jednoduchými výzvami (napr. v apríli 2005 vyzval žalobkyňu na oznámenie dedičov po žalovanej v prvom rade, resp. v júni 2006 a vo februári 2007   prostredníctvom   všeobecných   súdov)   stav   dedičských   konaní   po   zomrelých účastníkoch.

Okrem tejto nečinnosti bol postup okresného súdu aj neefektívny, pretože odvolací súd v apríli 2004 zrušil jeho rozsudok z 5. novembra 2002 z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci.

Hoci okresný súd neskôr 31.   marca 2009 rozhodol rozsudkom už druhýkrát, jeho rozhodnutie   nenadobudlo   právoplatnosť,   teda   stav   právnej   neistoty   nie   je   odstránený, pretože sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala 20. mája 2009 proti tomuto rozhodnutiu odvolanie.

Ústavný súd preto nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   230/2002   bolo   porušené právo   sťažovateľky na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v záujme zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľky prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 11 C 230/2002 konal   bez   zbytočných   prieťahov,   a to   bez   ohľadu   na   výsledok odvolacieho konania.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € za ujmu, ktorá jej bola spôsobená v priebehu sedemročného sporu, osobitne s ohľadom aj na to, že o jej vzájomnom návrhu, ktorý s vecou súvisí, nebolo na všeobecnom súde ešte rozhodnuté, aj keď bol podaný ešte v máji 2002.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Pri   jeho   priznaní   ústavný   súd   vychádzal zo skutočnosti,   že   sťažovateľka   si   uplatnila   nárok   na   ochranu   práva   na prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   v spore,   ktorého   doterajšie   trvanie   nemožno   ničím ospravedlniť. Podľa názoru ústavného súdu nemožno od sťažovateľky spravodlivo žiadať, aby čakala na výsledok súdneho sporu takú neprimerane dlhú dobu, a nie je akceptovateľné ani to, aby bol stav konania ku dňu vydania tohto nálezu taký, aký bol zistený v jej prípade.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku predmetného sporu a zistené zbytočné prieťahy, berúc do úvahy   aj   konkrétne   okolnosti   prípadu   (stav   konania   o vzájomnom   návrhu,   o ktorom okresný   súd   dosiaľ   nekonal)   ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde v sume 2 000 €, ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľky, ktoré   jej   vznikli   v dôsledku   jej   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom advokátom JUDr. V. P.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 20 950 Sk, t. j. 695,41 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   v   sume   115,90   €   (za   jeden   úkon   právnej   služby) a 2 x 6,95 € Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd tak priznal úhradu trov konania v sume 245,70 €, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2009