znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 122/06-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., bytom D., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd   konaním   a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 10 C 264/96-68 z 27. marca 2001 a konaním a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 16 Co 59/02-99 zo 6. novembra 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním a rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn.   10   C   264/96-68   z 27.   marca   2001 a konaním a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 16 Co 59/02-99 zo 6. novembra 2003,   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2005 doručená sťažnosť J. B., bytom D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) konaním a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)   sp. zn. 10 C 264/96-68 z 27 marca 2001 a konaním a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 59/02-99 zo 6. novembra 2003.  

Porušenie uvedeného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ vidí v tom, že krajský súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 59/02 konal nesprávne, keď svojím rozsudkom č. k. 16 Co 59/02-99 zo 6. novembra 2003 potvrdil ako správny rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 264/96-68 z 27. marca 2001. Uvedeným rozsudkom okresný súd zamietol   žalobu   sťažovateľa   proti   Ministerstvu   hospodárstva   Slovenskej   republiky o neplatné rozviazanie pracovného pomeru. Proti rozsudku krajského súdu zo 6. novembra 2003   podal   sťažovateľ   na   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dovolanie,   ktoré   bolo rozhodnutím č. i. 4 Cdo 2002/2005 z 25. septembra 2005 odmietnuté ako neprípustné.

Sťažovateľ okrem iného v sťažnosti zdôraznil, že krajský súd, proti ktorému podáva sťažnosť, neprihliadol vo svojom rozhodovaní na jeho písomné podanie, ktoré adresoval okresnému súdu a v ktorom poukázal na neplatnosť skončenia   jeho pracovného pomeru výpoveďou   z organizačných   dôvodov.   Neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru sťažovateľ   zdôvodnil   tým,   že zamestnávateľ, t.   j. Ministerstvo   hospodárstva   Slovenskej republiky, nesplnil voči nemu oznamovaciu povinnosť o organizačnej zmene, majúcej vplyv aj na jeho pracovný pomer.

Okrem toho sťažovateľ nesúhlasil s tvrdením krajského súdu, že jeho zamestnávateľ nemal   pre   neho   v čase   skončenia   pracovného   pomeru   vzhľadom   na   jeho   kvalifikáciu vhodné náhradné pracovné miesto a taktiež spochybnil dôkazy získané výsluchom svedkov a interpretáciu   obsahu   jeho   listu   z 20.   júna   1996,   ktorý   adresoval   riaditeľovi   odboru personalistiky. Taktiež poukázal na nepravdivé tvrdenie o tom, že mu bolo ponúknuté iné pracovné miesto, ktoré odmietol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 264/96-68 z 27. marca 2001 a rozsudok krajského súdu č. k. 16 Co   59/02-99   zo   6.   novembra   2003,   vyhovel   jeho   žalobe   o neplatnosti   skončenia pracovného   pomeru   výpoveďou   a priznal   mu   aj   náhradu   mzdy   po   dobu   jeho nezamestnanosti spôsobenej Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky. Taktiež si uplatnil   nárok   na   úroky   z omeškania   a úhradu   všetkých   výdajov   spojených   so   súdnymi konaniami   na   vyššie   uvedených   súdoch.   Okrem   toho   žiadal   o   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom   súde,   či   nie   je   neprípustná,   podaná   niekým   zjavne   neoprávneným   alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená. Jedným z dôvodov na odmietnutie sťažnosti v rámci predbežného prerokovania je podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj jej oneskorené podanie.

Podľa ustanovenia § 53 ods.   3 zákona o ústavnom   súde možno sťažnosť podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Ústavný súd v rozhodnutí I. ÚS 22/02 uvádza: „Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať za časovo neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   pre   prijatie sťažnosti   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej   v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.“

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu „Ústavná sťažnosť, ktorá bola podaná Ústavnému súdu SR po uplynutí lehoty upravenej v § 53 ods. 3 citovaného zákona, nespĺňa jednu z kogentne ustanovených podmienok pre prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie (citované   ustanovenie   neumožňuje   odpustiť   ani   predĺžiť   lehotu   na   podanie   ústavnej sťažnosti)“ – rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 38/98.

Ústavný   súd   zo   sťažnosti   zistil,   že   namietané   konania   pred   okresným   súdom a krajským   súdom   a   rozhodnutia,   ktorými   vyústili   uvedené   konania   boli   právoplatne ukončené oveľa skôr   ako v zákonnej   dvojmesačnej   lehote.   Vyplýva   to   aj z rozhodnutia Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 25.   septembra   2005,   ktorým   bolo   odmietnuté dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 59/02-99 zo 6. novembra 2003. Preto ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 53 ods. 3   zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na to, že ústavný súd je viazaný petitom sťažnosti, v ktorom sťažovateľ nenamietal   porušenie   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   rozhodnutím   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo 2002/2005 z 25. septembra   2005,   ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   uvedeným rozhodnutím nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2006