znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 122/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2005 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., bytom S., zastúpenej advokátkou prom. práv. J. K., Advokátska   kancelária,   S.,   ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 163/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2004 doručená sťažnosť A. B., bytom S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou prom. práv. J. K., Advokátska kancelária, S., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 163/04.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že 5. februára 2002 podala na Okresnom súde Galanta (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zaplatenie 280 000 Sk spolu s návrhom na vydanie   predbežného   opatrenia.   Konanie   v uvedenej   veci   bolo   vedené   pod   sp.   zn. 11 C 20/2002. Okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 20/02-90 z 15. decembra 2003 žalobe sťažovateľky vyhovel a zaviazal žalovaných zaplatiť jej istinu spolu s úrokom z omeškania, ako aj trovy konania. Dňa 12. marca 2004 podali žalovaní proti rozsudku z 15. decembra 2003 odvolanie. Sťažovateľka sa k podanému odvolaniu vyjadrila listom z 24. mája 2004. Predmetná   vec   bola   8.   júna   2004   predložená   krajskému   súdu   za   účelom   rozhodnutia o podanom odvolaní, ktorý ju viedol pod sp. zn. 10 Co 163/04. Krajský súd v predmetnej veci od doručenia spisového materiálu vôbec nekonal.

Sťažovateľka listami zo 4. augusta 2004 a 27. októbra 2004 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala krajský súd o nariadenie pojednávania v predmetnej veci, avšak tento   na   jej   žiadosti   vôbec   nereagoval.   Listom   z 21.   februára   2005   právna   zástupkyňa sťažovateľky opätovne požiadala predsedu krajského súdu, aby „vykonal opatrenia, ktoré by   viedli   k odstráneniu   prieťahov   v konaní“. Ani   na   uvedený   list   však   krajský   súd nereagoval a v predmetnej veci nekonal až do podania tejto sťažnosti.

Z uvedených skutočností podľa sťažovateľky vyplýva, že jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené, pretože krajský súd svojim konaním, resp. nekonaním evidentne spôsobil prieťahy v konaní, predmetná vec nie je   ani   právne   ani   fakticky   zložitá   a správanie   sťažovateľky   bolo   počas   celého   konania aktívne a súčinné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka požiadala ústavný súd, aby vyniesol rozhodnutie, ktorým vysloví:

„V konaní Krajského súdu v Trnave došlo k porušeniu článku 48 ods. 2 Ústavy SR a článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a priznáva sťažovateľke   primerané   zadosťučinenie   v sume   100.000,-   Sk.   Súčasne   žiadam   priznať náhradu trov konania za 2 úkony po 3.650,- Sk a 2x režijný paušál po 150,- Sk.“

II.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...).“

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd si je vedomí existencie zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zodpovednosti“).   Napriek   tomu   však   v okolnostiach   prípadu   uznal   svoju   právomoc prerokovať sťažnosť, a to z nasledovných dôvodov:

Zákonodarca   vymedzil   predmet   úpravy,   a tým   nepriamo   aj   účel   zákona o zodpovednosti v § 1 tak, že je ním zodpovednosť orgánov verejnej moci za škodu, a nie rozhodovanie o porušení ústavných práv občanov.

V zákone o zodpovednosti iba § 17 ods. 2 pripúšťa sám osebe, bez zohľadnenia jeho ústavného kontextu   aj výklad,   že na prerokovanie   sťažnosti   má právomoc Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).

Ak ustanovenie právneho predpisu pripúšťa samo osebe viacero výkladov, tak treba vylúčiť ten, ktorý vedie k protiústavnosti. Za takýto považuje ústavný súd výklad § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti, podľa ktorého v prvom stupni o tom, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy súdom, rozhoduje ministerstvo, ktoré môže priznať i náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Ak rozhodne, že súd porušil právo a prizná náhradu škody, čím uspokojí sťažovateľa, tak vec je právoplatne skončená. Na všeobecný súd sa dostane, len ak sťažovateľa neuspokojí, a tento sa obráti na súd.

Uvedený   výklad   §   17   ods.   2   znamená   ústavne   neakceptovateľný   zásah   do nezávislosti súdnej moci (deľby moci), keď ministerstvo – súčasť výkonnej moci rozhoduje, či súd porušil čl. 48 ods. 2 ústavy. Správny orgán nemôže hodnotiť postup súdu. Navyše, ide o príliš voľný a asi aj rozširujúci výklad, ktorý by sa nemal použiť na založenie ústavne problematickej právomoci ministerstva.

Podľa názoru ústavného súdu o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy súdom rozhoduje naďalej len ústavný súd. Minister   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   a následne   všeobecný   súd   rozhodujú   po vyslovení porušenia práva ústavným súdom o náhrade škody.

Preto ústavný súd posúdil sťažnosť a dospel k záveru, že je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03) alebo sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS   17/01,   I.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   27/02,   III.   ÚS   199/02,   I.   ÚS   197/03,   I.   ÚS   35/04, I. ÚS 38/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   postup   krajského   súdu   v posudzovanom   konaní nemožno považovať za postup, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (obdobne   napr.   I.   ÚS   197/03,   I.   ÚS   35/04, I. ÚS 38/04), alebo ako postup porušujúci právo sťažovateľky na prejednanie predmetnej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Postup krajského súdu v predmetnom konaní v období od doručenia spisu vo veci 8. júna 2004 na odvolacie konanie do 29. apríla 2005, keď vo veci rozhodoval ústavný súd nemôže hodnotiť ako konanie s prieťahmi, ktoré by malo za následok porušenie základných práv sťažovateľky. Takýto postup ústavný súd hodnotí ako ojedinelý prieťah v konaní, ktorý však v prípade, že krajský súd urýchlene nerozhodne, môže nadobudnúť intenzitu porušenia základných práv sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k uzneseniu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2005