znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 122/03

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. Š., N. Z., zastúpeného advokátom JUDr. V. L., N. Z., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 35 ods. 3, čl. 36 písm. b) v spojení s čl. 12 ods. 1, 2, 3, 4, čl. 19 ods. 1, 2, 3 a čl. 32 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   pri   jeho   prepustení   zo   služobného   pomeru príslušníka Policajného zboru, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. Š.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2003 doručená sťažnosť JUDr. J. Š., N. Z., (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V. L., N. Z., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 35 ods. 3, čl. 36 písm. b) v spojení s čl. 12 ods. 1, 2, 3, 4, čl. 19 ods. 1, 2, 3 a čl. 32 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) pri jeho prepustení zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru (ďalej aj „polícia“).

Porušenie svojich práv vidí navrhovateľ v nasledovnom, ním opísanom skutkovom stave. Z polície bol prepustený na základe vlastnej žiadosti personálnym rozkazom riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre č. 2 z 24. januára 2001 ku dňu 31. marca 2001, a nie ku dňu 1. júna 2001, ako uviedol vo svojej žiadosti o prepustenie zo služobného pomeru. Žiadosť o prepustenie zo služobného pomeru údajne podal na základe psychického nátlaku   nadriadeného.   Rozdiel   v dobe   prepustenia   zo   služobného   pomeru   viedol k podstatnému zníženiu jeho jednorazových aj trvalých nárokov vyplývajúcich zo služby (odchodné, dôchodok etc.).

Proti   personálnemu   rozkazu   o jeho   prepustení   zo   služobného   pomeru   podal navrhovateľ   odvolanie,   ktoré   prezident   Policajného   zboru   rozhodnutím   č.   p. KM-27/PK-2001   zo   14.   marca   2001   zamietol.   V rámci   preskúmania   rozhodnutia   mimo odvolacieho   konania   na   navrhovateľov   podnet   minister   vnútra   rozhodnutím   č.   p. SPC 484/1-2001 z 25. júla 2001 toto rozhodnutie potvrdil.

Navrhovateľ neuspel ani s podaním zo 4. decembra 2002, ktoré pokladal za návrh na obnovu konania. Prezident Policajného zboru mu listom z 3. marca 2003 doručeným navrhovateľovi   13.   marca   2003   oznámil,   že   jeho   návrh   nemôže   považovať   za   návrh na obnovu konania v zmysle § 245 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“), lebo neuviedol žiadne mimoriadne závažné okolnosti, ktoré nemohol bez svojej viny v konaní uplatniť a ktoré odôvodňujú podstatne priaznivejšie rozhodnutie v jeho prospech, keby sa o nich bol dozvedel.

Navrhovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom zrušil

„1) personálny rozkaz riaditeľ KRPZ v Nitre č. 2/24.1.2001 plk. Ing. J. R. o uvoľnení podľa   §   191   ods.   1   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   v platnom   znení   zo   služobného   pomeru príslušníka PZ plk. JUDr. J. Š. – 24. 01. 1946 – 197254 vtedy zaradeného v stálej štátnej službe   vo   funkcii   zástupcu   riaditeľ   Okresného   riaditeľstva   PZ   v Šali,   ktorým   služobný pomer končil 3l. 03. 2001.

2)   Rozhodnutie   č.   p.:   KM-27/PK-2001   zo   14.   03.   2001   prezidenta   PZ gen. JUDr. J. P., ktorým bolo zamietnuté odvolanie proti rozhodnutiu uvedeného v bode 1.

3) Oznámenie č. p.: SPC-484/1-01 z 25. 07. 2001 ministra vnútra JUDr. Ing. I. Š. o zamietnutí podnetu na mimoriadny opravný prostriedok proti rozhodnutiam uvedeným v bodoch 1. a 2.

4) Žiadosť o doplnenie návrhu na obnovu konania Prezídia PZ PPZ-70-1/VOO-PO-2003 z 24. 1. 2003.

5) Oznámenie prezidenta PZ o nepovolení obnovy konania PPZ – 70 – 3/VOO – PO z 03. 03. 2003“

a priznal   mu   primerané   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   10-miliónov   Sk a náhradu trov konania.  

II.

Pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   boli   zvlášť   významné   tieto   ustanovenia   ústavy a iných zákonov:

čl. 46 ods. 2 ústavy: „Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“

čl. 127 ods. 1 ústavy: „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“

§ 248 zákona č. 73/1998 Z. z.: „Policajt môže podať na súde návrh   na preskúmanie právoplatného rozhodnutia vydaného nadriadeným.“

§ 248 ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“): „Súdy   ďalej   nepreskúmavajú.....   d)   rozkazy   funkcionárov   ozbrojených   síl a ozbrojených zborov.“

Pri   rozhodnutí   ústavný   súd   nadviazal   na   svoj   právny   názor   vyslovený v predchádzajúcich   rozhodnutiach:   „Základnému   právu   podľa   čl.   46   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   preto   zodpovedá   taký   postup   súdu,   v rámci ktorého   skúma nielen formálne znaky (povahu) rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmanie, ale takisto aj či   sa   toto   rozhodnutie   svojím   obsahom   nedotýka   niektorého   zo   základných   práv   alebo slobôd účastníka konania“ (II. ÚS 50/01 a mutatis mutandis II. ÚS 236/02 a I. ÚS 3/01).

III.

Navrhovateľ   sa   v žiadnom   štádiu   konania   neobrátil   na   všeobecný   súd,   aby   sa domáhal   ochrany   pred   porušením   svojich   práv,   ku   ktorému   došlo   podľa   jeho   mienky pri jeho prepustení zo služobného pomeru príslušníka polície. Podľa zásady subsidiarity zakotvenej   v čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   má   právomoc   poskytnúť   ochranu pred porušením   základných   práv   a slobôd   len   vtedy,   keď   sa   jej   navrhovateľ   nemohol v minulosti,   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti   domáhať pred všeobecnými súdmi.

V danom prípade je právomoc ústavného súdu vylúčená, lebo navrhovateľ sa mohol domáhať ochrany svojich práv pred všeobecnými súdmi, a to hneď z dvoch dôvodov.

Ustanovenie   §   248   ods.   2   písm.   d)   OSP   síce   vylučuje   rozkazy   funkcionárov ozbrojených síl a ozbrojených zborov zo súdneho preskúmania a o prepustení navrhovateľa zo služobného pomeru sa rozhodlo personálnym rozkazom funkcionára polície, ustanovenie § 248 zákona č. 73/1998 Z. z. však výslovne priznáva policajtovi právo podať na súde návrh na preskúmanie právoplatného rozhodnutia vydaného nadriadeným. Zo zaradenia § 248 na záver dvanástej časti zákona č. 73/1998 Z. z. nazvanej „Konanie vo veciach služobného pomeru“   vyplýva,   že   sa   vzťahuje   aj   na   rozhodnutia   (personálne   rozkazy)   o prepustení zo služobného pomeru. Paragraf 248 zákona č. 73/1998 Z. z. je lex specialis vo vzťahu k § 248 ods. 2 písm. d) OSP, a teda má prednosť pred všeobecným ustanovením Občiaskeho súdneho poriadku. Naviac, zákony sa vykladajú tak, aby ich výklad umožňoval čo najširšiu ochranu základných práv a slobôd.

Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo iných zákonov, ktoré vylučujú niektoré rozhodnutia orgánov verejnej správy zo súdneho preskúmania, nemôžu vylúčiť z preskúmania všeobecnými súdmi rozhodnutia, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd. Vyplýva to z čl. 46 ods. 2, druhej vety ústavy, podľa ktorej „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd“. Ak boli v súvislosti   s prepustením   navrhovateľa   zo   služobného   pomeru   porušené   jeho   základné práva a slobody, tak právomoc rozhodovať vo veci mali všeobecné súdy (II. ÚS 50/01, II. ÚS 236/02, I. ÚS 3/01).

Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   rozhodnúť   o navrhovateľovej   sťažnosti nemožno odstrániť.   Preto   ústavný súd nevyzýval navrhovateľa   ani na upresnenie petitu sťažnosti,   ani   neriešil   otázku,   či   možno   oznámenie   prezidenta   Policajného   zboru   č.   p. PPZ 70-3/VOO-PO-2003 doručené sťažovateľovi 13. marca 2003 považovať za právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), od ktorého začína plynúť dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd neskúmal ani to, či navrhovateľom   opísaným   skutkovým   stavom   možno   zasiahnuť do   všetkých   základných práv a slobôd, ktorých porušenie namieta.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2003