znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 121/2015-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júla 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríkavo veci   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Janou   Fridrichovou,   advokátska   kancelária,   Jakubovonámestie 9, Bratislava, pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právana prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenompod sp. zn. 24 C 217/2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jejzáležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.24 C 217/2007   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina   p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.24 C 217/2007 konať bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť jejdo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia ⬛⬛⬛⬛ v sume 340,89 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiatdeväťcentov) na účet jej advokátky JUDr. Jany Fridrichovej, advokátska kancelária, Jakubovonámestie 9, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súduSlovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   121/2015-20z 8. apríla 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   v časti   pre   namietané   porušenie   základného   právana prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehotepodľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len„dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 24 C 217/2007.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že predmetné konanie začalo na základe jej návrhuzo 14. septembra 2006, ktorým sa od odporcov domáhala zaplatenia náhrady nákladovna pohreb   jej nebohého   manžela.   Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   v uvedenomkonaní „pracuje váhavo, pomaly a neurčito“ a „neefektívne vedeným procesom, ktorý nie je ospravedlniteľný   žiadnou   zložitosťou   kauzy“, spôsobuje   zbytočné   prieťahy,   pretože   ajpo uplynutí   viac   ako   ôsmich   rokov   od   jeho   začatia   sa   predmetná   vec   stále   nachádzana prvostupňovom súde, ktorý o nej meritórne nerozhodol, čím neúmerne predlžuje stavprávnej neistoty sťažovateľky a porušuje jej základné právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavya právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   1   SprS/217/2015z 18. júna 2015 vyjadril podpredseda okresného súdu, v ktorom okrem iného uviedol, žesťažnosť je nedôvodná, pretože:

„Spor   a konanie   považuje   po   právnej   veci   veľmi   skutkovo   zložité,   nakoľko   pre rozhodnutie   o nárokoch   navrhovateľky   na   náhradu   škody   je   potrebné   vyriešiť   odborné otázky, a to nie len príčinu smrti manžela sťažovateľky, ale aj posúdenie či zistené porušenia povinností   odporcu   ako   zdravotníckeho   zariadenia   sú   v príčinne   súvislosti   so smrťou odporcu a uplatnenými nárokmi... V konaní bolo vykonané znalecké dokazovanie, znalecké dokazovanie   inou   osobou,   kontrolné   znalecké   dokazovanie   z dôvodu   nevyhnutnosti preverení nie len výsledkov znalca, ale aj posúdenia odborných skutočností vo vyjadreniach účastníkov. Mám za to, že v konaní nedochádzalo k neodôvodneným prieťahom a aj dĺžka konania je primeraná k zložitosti konania...

Nevyhnutné je však spomenúť, že na tunajšom súde prebiehajú celkovo tri konania, v ktorých si navrhovateľka uplatňuje nároky z dôvodu porušení povinností pri úmrtí jej manžela, kde rozhodujú rôzni zákonní sudcovia...

Celé   konanie   je   vedené   ako   reštančné   konanie,   v ktorom   je   vykonávaný   dohľad predsedu súdu a jednotlivé úkony sú kontrolované, aby nedochádzalo k prieťahom... Vo   všeobecnosti   možno   konštatovať,   že   doba   prejednávania   veci   je   dlhá a očakávania účastníka sú legitímne. Je potrebné posúdiť, v čom sú príčiny a kto je za čo zodpovedný...

Súd vykonával rozsiahle dokazovanie (listinné dôkazy, svedecké výpovede, iné spisy, iné posudky, záznam z CD, telefonické hovory...) a to aj na návrh samotnej navrhovateľky. To všetko bolo vykonané za účelom komplexného zistenia skutkových okolností a až po takomto dokazovaní mohla byť nastolená otázka znaleckého dokazovania...

Navrhovateľka nemala overený okruh účastníkov, ujasnený rámec LSPP a RZS, pri zmene návrhu zrejme urobila chybu..., kvôli čomu proces stojí, zahlcuje súd rozsiahlymi podaniami a memorovaním textov bez spájania s konkrétnosťami prípadu, čo následne musí z týchto podaní a pripojených článkov odvodzovať prácne súd...

Sťažnosť len vo všeobecnosti odkazuje na dlhší čas od odania žaloby, vymedzeniu konkrétnych období sa sťažovateľka vyhýba...“

Sťažovateľka   v sťažnosti   z 8.   augusta   2014   a   predseda   okresného   súdu   v listez 18. júna 2015 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní. Ústavný súd pretoso súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danejveci od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožnoočakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 24 C/21/2007 ústavný súd zistil, ževo veci boli vykonané tieto procesné úkony:

Dňa   13.   októbra   2006   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   sťažovateľkyzo 14. septembra   2006,   ktorým   sa   proti ⬛⬛⬛⬛ ako   odporkyniv 1. rade a obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ako odporkyni v 2. rade (ďalej aj„žalované“) domáhala vydania platobného rozkazu na sumu 42 888,42 Sk z titulu náhradyškody predstavujúcej výdavky na pohreb jej manžela, ktorý zomrel 19. februára 2006. Okresný   súd   platobným   rozkazom   č.   k.   24   Ro/4/2006-45   z 19.   januára   2007žalovaným uložil, aby požadovanú sumu sťažovateľke spoločne a nerozdielne zaplatili. Dňa   7.   februára   2007   bol   okresnému   súdu   doručený   odpor   žalovaných   protiplatobnému rozkazu.

Dňa 14. septembra 2007 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky, ktorýmupravila   petit   tak,   že   od   žalovaných   požadovala uhradiť aj   náklady   na pomník   v sume86 312 Sk, t. j. spolu sumu 129 200,42 Sk.

Dňa   27.   septembra   2007   sa   na   okresnom   súde   konalo   pojednávanie,   ktoré   boloodročené na 4. december 2007 pre účely doplnenia dokazovania.

Na   pojednávaní   konanom   4.   decembra   2007   okresný   súd   uznesenímč. k. 24 C 217/2007-151   pripustil   zmenu   návrhu   v časti   týkajúcej   sa   žalovanej   sumya po vykonaní navrhnutých dôkazov rozhodol o odročení pojednávania na 17. január 2008pre účely doplnenia dokazovania.

Dňa 15. januára 2008 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky, ktorýmžiadala rozšíriť okruh žalovaných o ⬛⬛⬛⬛.

Okresný súd uznesením č. k. 24 C 217/2007-197 z 18. januára 2008 pripustil, abydo konania   na   strane   odporcov   vstúpil ⬛⬛⬛⬛ ako   odporca   v 3.   radea zároveň pripustil zmenu návrhu tohto znenia: „Odporcovia 1), 2) a 3) sú povinní spoločne a nerozdielne   zaplatiť   navrhovateľke   sumu   42.888,42,-   Sk   do   troch   dní   odo   dňa právoplatnosti   rozsudku. V tento   deň   okresný   súd   určil   termín   ďalšieho   pojednávaniana 26. február 2008.

Dňa 4. februára 2008 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporkyne v 2. radeproti uzneseniu č. k. 24 C 217/2007-197 z 18. januára 2008, v dôsledku ktorého okresný súd7. februára 2008 zrušil termín pojednávania určený na 26. február 2008.

Dňa 17. marca 2008 bola vec predložená Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajskýsúd“),   ktorý   uznesením   č.   k.   5   Co/85/2008-254   z 8.   júla   2008   odvolaním   napadnutéuznesenie okresného súdu potvrdil. Spis bol vrátený okresnému súdu 7. augusta 2008.Dňa 15. decembra 2008 sa na okresnom súde konalo pojednávanie, ktoré bolo pre„prekážku mlčanlivosti“ predvolaných   svedkov   odročené   na 29. január 2009   s tým,   žedovtedy bude potrebné zabezpečiť ďalšie dôkazy.

Dňa   29.   januára   2009   sa   na   okresnom   súde   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolopo vypočutí svedkov odročené na 2. apríl 2009 pre účely doplnenia dokazovania.

Dňa 2. apríla 2009 sa na okresnom súde konalo pojednávanie, ktoré bolo po vypočutísvedkov odročené na 19. máj 2009 s tým, že „účastníci môžu prípadne predložiť súdu stručné zhrňujúce stanovisko“.

Dňa 19. mája 2009 sa na okresnom súde konalo pojednávanie, ktoré bolo odročenéna   neurčito   pre   účely   nariadenia   znaleckého   dokazovania   v odbore   zdravotníctva(kardiológie/kardiochirurgie).

Listami z 28. augusta 2009 sa okresný súd obrátil na 14 zdravotníckych zariadenís požiadavkou, či by mohli vypracovať znalecký posudok napriek tomu, že nie sú zapísanév zozname znalcov.

Dňa 18. septembra 2009 bola okresnému súdu doručená kladná odpoveď z ⬛⬛⬛⬛ s uvedením,   že   časový   rozsah   na   vypracovanieznaleckého posudku nevie dopredu určiť.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   24   C/217/2007-478   z 19.   februára   2010   nariadilznalecké   dokazovanie   v odbore   zdravotníctva   a farmácie,   pričom

určil 12-mesačnú lehotu na vypracovanie znaleckého posudku.Proti tomuto uzneseniu podala odporkyňa v 2. rade a odporca v 3. rade 18. marca 2010odvolanie. Dňa 19. apríla   2010 bola   vec   predložená   krajskému   súdu, ktorý uznesenímč. k. 5 Co/132/2010-506 z 28. júla 2010 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdupotvrdil.   Spis   bol   vrátený   okresnému   súdu   8.   septembra   2010.   Dňa   8.   októbra   2010odporkyňa v 2. rade a 12. októbra 2010 odporca v 3. rade uhradili zálohu za znaleckédokazovanie.   Dňa   20.   októbra   2010   okresný   súd   zaslal   spisový   materiál ⬛⬛⬛⬛ s uvedením, že lehota na vypracovanie znaleckéhoposudku   začína   plynúť   jeho   doručením.   Dňa   9.   novembra   2011   bol   okresnému   súdudoručený „Odborný lekársky posudok...“ z 20. októbra 2011, ktorý bol na základe pokynu zákonného sudcu z toho istého dňa zaslanýna vyjadrenie účastníkom konania; odporkyňa v 1. rade tak urobila podaním doručenýmokresnému súdu 21. novembra 2011 a sťažovateľka 6. decembra 2011. Listom z 3. februára2012 okresný súd vyzval ⬛⬛⬛⬛ na doplneniepredloženého posudku v zmysle § 17 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkocha prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,a to v lehote 2 mesiacov od doručenia tohto prípisu. Listom z 27. apríla 2012 okresný súdurgoval ⬛⬛⬛⬛ na   predloženie   doplnenéhoposudku.   Listom   z 18.   júna   2012   okresný   súd   opätovne   urgoval

na predloženie doplneného posudku. Dňa 4. júla 2012 bolookresnému súdu doručené oznámenie ⬛⬛⬛⬛, žepožiadavke okresného súdu nevie vyhovieť, pretože ani ona ako právnická osoba, ani jejzamestnanci   nie   sú   znalcami   zapísanými   v   zozname   znalcov   vedenom   Ministerstvomspravodlivosti Slovenskej republiky.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   24   C/217/2007-647   z 10.   októbra   2012   nariadilznalecké   dokazovanie   v odbore   zdravotníctva   a farmácie,   pričom

,   určil   4-mesačnú   lehotu   na   vypracovanie   znaleckého   posudku.   Spisovýmateriál   bol   znalcovi   expedovaný   22.   novembra   2012.   Na   základe   žiadosti   znalcaz 1. marca 2013 okresný súd uznesením č. k. 24 C/217/2007-663 z 19. marca 2013 predĺžillehotu na vypracovanie znaleckého posudku do 31. mája 2013. Dňa 10. apríla 2013 bolokresnému súdu znalcom vrátený spisový materiál bez vypracovania znaleckého posudkuz dôvodu „prítomnosti   početných   neprekonateľných   prekážok   a nemožnosti   vypracovať vyžiadaný posudok v intenciách zákonom stanovených jeho nevyhnutných predpokladov“.Okresný súd uznesením č. k. 24 C/217/2007-670 z 18. júna 2013 uložil znalcovi poriadkovúpokutu v sume 150 €.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   24   C/217/2007-675   z 18.   júna   2013   nariadilznalecké dokazovanie v odbore zdravotníctva a farmácie, pričom ⬛⬛⬛⬛ určil6-mesačnú   lehotu   na   vypracovanie   znaleckého   posudku.   Spisový   materiál   bol   znalcoviexpedovaný 17. júla 2013. Dňa 23. januára 2014 bol okresnému súdu doručený znaleckýposudok ⬛⬛⬛⬛ č. 1/14 zo 17. januára 2014, ktorý bol na základe pokynuzákonného sudcu z toho istého dňa zaslaný na vyjadrenie účastníkom konania. Sťažovateľkatak   urobila   podaním   doručeným   okresnému   súdu   10.   februára   2014,   v ktorom   zároveňpožiadala o úpravu petitu s tým, že odporcovia „sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľke sumu 4.288,67 €“ s príslušenstvom. Dňa 12. marca 2014 bolo okresnémusúdu doručené vyjadrenie odporkyne v 2. rade a odporcu v 3. rade k znaleckému posudku.Listom z 31. marca 2014 okresný súd požiadal ⬛⬛⬛⬛ o doplnenie znaleckéhoposudku na základe vyjadrení účastníkov konania. Dňa 28. marca 2014 bolo okresnémusúdu doručené vyjadrenie odporkyne v 1. rade k znaleckému posudku. Dňa 31. marca 2014bola okresnému súdu doručená námietka zaujatosti znalca vznesená odporkyňou v 2. radea odporcom v 3. rade. Dňa 8. apríla 2014 bolo okresnému súdu doručené oznámenie znalca,že v danej veci sa necíti byť zaujatý. Okresný súd uznesením č. k. 24 C/217/2007-808z 21. mája 2014 priznal znalcovi znalečné a zároveň rozhodol, že znalec nie je vylúčenýzo znaleckého   dokazovania   vo   veci.   Dňa   19.   júna   2014   okresný   súd   vyzval   znalcana oznámenie,   dokedy   je   schopný   vypracovať   doplnenie   znaleckého   posudku.Dňa 4. júla 2014   bolo   okresnému   súdu   doručené   doplnenie   znaleckého   posudkuz 2. júla 2014, ktoré bolo 7. júla 2014 zaslané účastníkom konania na vyjadrenie. Okresnýsúd   uznesením   č.   k.   24   C/217/2007-847   z 24.   júla   2014   priznal   znalcovi   znalečnéza doplnenie   znaleckého   posudku.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   24   C/217/2007-856z 21. augusta   2014   uložil   odporcom   povinnosť   uhradiť   preddavok   na   trovy   znaleckéhodokazovania – výsluch znalca.

Dňa   25.   septembra   2014   sa   na   okresnom   súde   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolopo vypočutí   znalca   odročené   na   30.   október   2014   pre   účely   doplnenia   dokazovania   –výsluchu   svedkov.   Okresný   súd   zároveň   uznesením   č.   k.   24   C/217/2007-903   pripustilzmenu návrhu v tomto znení: „Odporcovia v 1/ rade, v 2/ rade a v 3/ rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľke sumu 4.288,67 Eur“ s príslušenstvom. Dňa   30.   októbra   2014   sa   na   okresnom   súde   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolopo vypočutí   svedkov   odročené   na   13.   november   2014   s tým,   že „účastníci   prednesú na pojednávaní svoje záverečné reči“. Termín tohto pojednávania bol okresným súdom6. novembra   2014   zmenený   na   20.   november   2014   z dôvodu   neprítomnosti   zákonnéhosudcu.Dňa   20.   novembra   2014   sa   na   okresnom   súde   konalo   pojednávanie,   na   ktoromúčastníci   prostredníctvom   svojich   právnych   zástupcov   predniesli   záverečné   reči,okresný súd   uznesením   vyhlásil   dokazovanie   za   skončené   a pojednávanie   odročilna 11. december 2014 pre účely vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.

Dňa 26. novembra 2014 bolo okresnému súdu doručené „Doplnenie vyjadrenia“odporkyne   v 2.   rade   a odporcu   v 3.   rade,   v ktorom   upozornili   na   to,   že „po   poslednej navrhovanej zmene návrhu už nedošlo zo strany navrhovateľky k úprave návrhu, a teda súd môže konať len o ňou uplatnenej sume vo výške 42.888,42 Sk, t. j. 1.423,63 €.“ Z opatrnosti,pokiaľ   by   sťažovateľka   uplatnila   svoj   nárok   po   tomto   podaní   vo   vyššej   sume,   vznieslinámietku premlčania s tým, že primárne trvajú na nedôvodnosti podanej žaloby. Uvedenépodanie bolo 27. novembra 2014 zaslané právnej zástupkyni sťažovateľky, ktorá v odpovediz toho   istého   dňa   pripustila,   že „chyba   nastala   na   našej   strane“,   s uvedením,   že   išloo zrejmú nesprávnosť.

Okresný súd uznesením č. k. 24 C/217/2007-1065 z 28. novembra 2014 rozhodol tak,že:

- opravil uznesenie č. k. 24 C/217/2007-197 z 18. januára 2008 vo výrokovej častiv odseku 3 tak, že namiesto nesprávnej sumy „42.888,42,- Sk“ má byť uvedená správnasuma „4.288,67 eur (129.200,42,- Sk)“ a celé odseky 2 a 3 potom správne znejú:

„Súd pripúšťa zmenu návrhu navrhovateľa nasledovného znenia: Odporcovia 1), 2) a 3)   sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľke sumu   4.288,67   eur   (129.200,42,-   Sk)   do   troch   dní   odo   dňa   právoplatnosti   rozsudku“,a zároveň

-   zrušil   uznesenie   sp.   zn.   24   C/217/2007   z 20.   novembra   2014,   ktorým   odročilpojednávanie na 11. december 2014 pre účely vyhlásenia rozsudku vo veci samej.

Dňa   17.   decembra   2014   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   odporkynev 2. rade a odporcu v 3. rade proti uzneseniu č. k. 24 C/217/2007-1065 z 28. novembra2014. Dňa   15.   januára   2015   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľkyk odvolaniu odporkyne v 2. rade a odporcu v 3. rade.

Dňa 16. januára 2015 bola vec predložená krajskému súdu, kde jej bola pridelenásp. zn. 10 Co/31/2015; krajský súd vo veci dosiaľ nerozhodol.

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľkyzaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C/217/07.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 20/02,III. ÚS 344/2011).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zosvojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),ktorý súdom prikazuje postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniatak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého lenčo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čonajrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiťvhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonaniedôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a týmaj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšoujudikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   75/07,   III. ÚS 118/07)   ústavný   súd   zohľadňujetri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd(obdobne   ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva)   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   je   rozhodovanie   o návrhu   sťažovateľkyna zaplatenie sumy 4 288,67 € z titulu náhrady škody predstavujúcej výdavky na pohrebjej nebohého   manžela.   Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s názorom   okresného   súdu,   žezo skutkového hľadiska ide o zložitejší spor, pretože v priebehu konania bolo potrebnéviackrát rozhodovať o zmene žalobného petitu, o zmene okruhu účastníkov, vo veci muselobyť niekoľkokrát nariadené znalecké dokazovanie, čo čiastočne ovplyvnilo doterajšiu dĺžkukonania, avšak zároveň konštatuje, že jeho zdĺhavý priebeh bez akéhokoľvek rozhodnutiavo veci samej nemôže pripísať iba na vrub prípadnej faktickej, resp. aj s ňou súvisiacejprávnej náročnosti prerokovávanej veci.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní ústavného súduo   tom,   či   v   konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k porušeniuzákladného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. Pri hodnotení tohto kritéria ústavný súd zistil, že k predĺženiu predmetnéhokonania prispela aj samotná sťažovateľka, ktorá prostredníctvom kvalifikovaného právnehozástupcu   podala   neperfektný   návrh   na   začatie   konania,   ktorého   nedostatky   v priebehusúdneho konania dodatočne odstraňovala; uvedenú skutočnosť ústavný súd zohľadnil prirozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinia sťažovateľke. Na druhej strane sťažovateľkenemožno uprieť, že v súdnom konaní bola aktívna, o stav veci sa nepretržite zaujímala, a čiuž   osobne   alebo   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   sa   zúčastnila   všetkých   okresnýmsúdom nariadených pojednávaní. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že ak vdôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania dochádza k predĺženiu konania,zodpovednosť za tento stav neznáša oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemuorgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci.Ako vyplýva z prehľadu procesných úkonov uvedených v I. časti tohto nálezu, predmetnékonanie začalo ešte v roku 2006, keď bol návrh sťažovateľky doručený okresnému súdu,avšak   dosiaľ,   t. j. ani   po   uplynutí   viac   ako   ôsmich   rokoch,   nie   je   o ňom   meritórnerozhodnuté, a teda posudzované konanie nie je právoplatne skončené.

V súlade so svojou stabilnou judikatúrou (napr. IV. ÚS 280/2011, III. ÚS 231/2012,III. ÚS 473/2012) ústavný súd zastáva názor, že takéto konanie prvostupňového súdu už lenvzhľadom na dĺžku jeho trvania nie je potrebné osobitne vyhodnocovať takým spôsobom, žebude uvádzať jednotlivé obdobia jeho nečinnosti, resp. podrobne rozoberať jeho neefektívny,resp. nesústredený postup, pretože už len poukazom na doterajšiu dobu konania možnokonštatovať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,resp.   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote.   Takáto   zdĺhavosť   konaniapredlžuje stav právnej neistoty účastníka do takej miery, že sa jeho právo na súdnu ochranustáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 39/00,I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07).

Napriek uvedenému ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že aj poslednéopravné   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   24   C/217/2007-1065   z 28.   novembra   2014poukazuje na jeho nesústredený postup, keďže už na pojednávaní konanom 25. septembra2014 uznesením nachádzajúcim sa na č. l. 903 spisu pripustil zmenu návrhu navrhovateľkyv identickom znení, t. j. že odporcovia v 1., 2. a 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielnezaplatiť   sťažovateľke   sumu   4   288,67   € s príslušenstvom.   S dopadom   tejto   skutočnostina vecnú správnosť opravného uznesenia sa však bude musieť v rámci zákonom zverenýchkompetencií   vysporiadať   krajský   súd   pri   rozhodovaní   o odvolaní   odporkyne   v 2. radea odporcu v 3. rade zo 16. decembra 2014.

Vychádzajúc   zo   samotnej   dĺžky   napadnutého   konania   a   z dosiaľ   dosiahnutýchvýsledkov okresného súdu preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 24 C/217/2007 bolo porušené základné právo sťažovateľkyna prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právona prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokunálezu).

Pretože ústavný súd zistil porušenie označených práv sťažovateľky okresným súdomv konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   C/217/2007,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bezzbytočných   prieťahov,   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádzasťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (bod 2 výroku nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli porušené,primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov   saho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   rozhodnutiaústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 12 500 €, čoodôvodnila   tým,   že   v dôsledku   zbytočných   prieťahov   spôsobených   okresným   súdomv konaní o jej návrhu sa dlhodobo nachádza v stave právnej neistoty.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásadspravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivéfinančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnostiprípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil   zásadou,   že   cieľom   primeraného   finančnéhozadosťučinenia je reparácia nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sapo splnení   zákonných   podmienok   mohla   uplatňovať   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi(m. m. IV. ÚS 84/02, IV. ÚS 210/04). Vzhľadom na uvedené okolnosti daného prípaduústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   2   000   €   sťažovateľke   za   primerané   finančnézadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde a podľa§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde uložil okresnému súdu, ktorý označené práva porušil,vyplatiť ho sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu(bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jejvznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Sťažovateľka   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   v závere   sťažnosti   požiadalao náhradu trov konania pred ústavným súdom v celkovej sume 340,89 € pozostávajúcejz odmeny za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti –uskutočnené v roku 2014) v sume po 134 € a z dvoch režijných paušálov v sume po 8,04 €plus 20 % DPH.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnenýchprípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Keďže   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   vypočítaná   právnou   zástupkyňousťažovateľky   zodpovedá   výpočtu   ústavného   súdu   v zmysle   vyhlášky   Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, rozhodol o jej priznanív sťažovateľkou požadovanej sume, tak ako to je uvedené vo štvrtom bode výroku tohtonálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015