znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 121/2013-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. mája 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti Ing. B. Š., Č., zastúpenej JUDr. C. S., Č., vo veci namietaného porušenia jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Čadca   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C/917/1998   v   období   po   vydaní   nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 78/2011-17 z 13. apríla 2011 takto

r o z h o d o l :

Základné právo Ing. B. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/917/1998 v období po vydaní nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. k. I. ÚS 78/2011-17   z   13.   apríla   2011 p o r u š e n é   n e b o l o.O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 121/2013-14 z 12. marca 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. B. Š. (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/917/1998 (ďalej aj „napadnuté konania“) v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 78/2011-17 z 13. apríla 2011, ktorým ústavný súd už raz rozhodol, že sťažovateľkou označené práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   boli   postupom   okresného   súdu   v uvedenom   súdnom   konaní   porušené,   a   súčasne   sťažovateľke   priznal   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €.

Sťažovateľka sa   v konaní   vedenom na   okresnom   súde   pod sp.   zn.   8   C/917/1998 v procesnom   postavení   žalobkyne   domáhala   zrušenia   a   vyporiadania   podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam a vyplatenia finančnej sumy za odpredané motorové vozidlá, ako aj úspor na vkladných knižkách a účtoch odporcu. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že hoci návrh na okresný súd podala ešte v roku 1998, doteraz v jej veci nebolo vydané meritórne rozhodnutie, hoci ústavný súd „už konštatoval, že po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a ktorá nie je právne zložitá. Taktiež   konštatoval,   že   nezistil   žiadnu   takú   okolnosť,   ktorou   by   sťažovateľka   prispela k zbytočným prieťahom v konaní.

Ako som už uviedla občianskoprávnou žalobou sa domáham vyplatenia finančných súm z úspor na vkladných knižkách a účtoch vedených v peňažných ústavoch, ktoré som v priebehu súdneho konania konkretizovala a žiadala súd, aby zaistil výpisy z týchto účtov. Naposledy takýto návrh na vykonanie dôkazov som podala dňa 16. 11. 2010. OS v Čadci v priebehu konania od roku 1998 tieto výpisy z peňažných ústavov z účtov nezabezpečil a väčšina   peňažných   ústavov   súdu   oznámila,   že   účty   evidujú   len   po   dobu   10   rokov a v súčasnej dobe sú už tieto škartované. Podľa mojich vedomostí na týchto účtoch malo byť asi   1.000.000,-   Sk/asi   33.200,-   eur/.   V   dôsledku   nečinnosti   OS   Čadca   som   sa   ocitla v dôkaznej núdzi a zrejme v tejto časti svojho návrhu z viny súdu nebudem úspešná. Taktiež som viackrát žiadala o vypočutie viacerých svedkov, avšak medzitým mnou navrhnutí svedkovia a to M. H., O. H. starší a O. H. mladší zomreli. Taktiež zomrela aj súdna   znalkyňa   Ing.   K...   Časový   horizont   toho,   kedy   sa   účastníkovi   dostáva   konečné rozhodnutie   vo   veci,   je   neoddeliteľnou   súčasťou   celkovej   spravodlivosti   konania. Požiadavka rýchlosti konania sa stáva ústavným princípom, ktorý musia všeobecné súdy rešpektovať.“.

Primerané   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľka   žiadala   v   sume   45   000   €,   a   to „z dôvodu, že v dôsledku neprimeraného skoro 15 ročného predlžovania súdneho konania... stratila   možnosť   preukázať   svoje   tvrdenia   a   to   hlavne   výpismi   z   peňažných   ústavov a výsluchmi zomretých svedkov“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal vo veci rozhodnutie, v ktorom vysloví porušenie jej   základného   práva „na   prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov podľa článku 48 odsek 2 Ústavy“ a práva „na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod spisovou značkou 8 C/917/1998“, priznal jej „finančné zadosťučinenie v sume 45.000,- eur“ a   zaviazal   okresný   súd   uhradiť   sťažovateľke   trovy   konania   v   sume   331,12   € do 2 mesiacov od doručenia nálezu.

II.

Okresný   súd   vo   vyjadrení   sp.   zn.   Spr   181/13   z   12.   februára   2013   k   doručenej sťažnosti uviedol prehľad týchto procesných úkonov vykonaných vo veci po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 78/2011 z 13. apríla 2011:

«- 4. 5. 2011 - pojednávanie, odročené na 22. 6. 2011 za účelom rozhodnutia o procesných   návrhoch   účastníkov   tak,   ako   boli   rekapitulované   a   konštatované   na pojednávaní, súčasne na ďalšie doplnenie dokazovania dopytom na peňažné ústavy podľa návrhov účastníkov, zloženie preddavku na takéto dokazovanie

- 20. 6. 2011 - navrhovateľka predložila doklady

- 21.   6.   2011   -   sudca   zrušil   termín   pojednávania   z   dôvodu   na   strane   súdu (nepripravenosť pojednávania na prejednanie veci samej 13. 9. 2011 - referát sudcu - žiadané správy)

- 7. 10. 2011 - záznam kancelárie - spis sa nachádzal od 16. 9. 2011 do 6. 10. 2011 na revízii - kontrole pracovníkov KS Žilina

- 13.   9.   2011   -   uznesenie   (súd   konanie   v   časti   o   návrhu   navrhovateľky   proti odporcovi o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva k nehnuteľnosti - pozemku zastavuje, v   časti   o   vzájomnom   návrhu   odporcu   proti   navrhovateľke   zastavuje,   navrhovateľka   a odporca boli zaviazaní zložiť preddavok na trovy dokazovania)

- 19. 10. 2011 - doručená posledná žiadaná správa

- 11. 11. 2011 - referát sudcu - vytýčený termín pojednávania na deň 17. 1. 2012, pojednávanie odročené na 14. 3. 2012 na žiadosť oboch strán s cieľom poskytnutia lehoty na mimosúdne urovnanie

- 3. 2. 2012 - oznámenie o ukončení mimosúdnych jednaní - podal odporca

- 7.   3.   2012   -   odporca   požiadal   o   prerušenie   konania   na   účelom   uzatvorenia mimosúdneho zmieru

- 13. 3. 2012 - sudca zrušil termín pojednávania

- 23. 3. 2012 - podanie navrhovateľky - súhlas k návrhu na prerušenie konania

- 30.   4.   2012   -   podanie   navrhovateľky   -   vyjadrenia   k   „oznámeniu   odporcu   o ukončení mimosúdnych jednaní“

- 16. 5. 2012 - uznesenie - konanie prerušené do 30. 9. 2012, nariadený termín pojednávania na deň 2. 10. 2012

- 28.   9.   2012   -   podanie   navrhovateľky   -   oznámenie   o   ukončení   mimosúdneho jednania

- 2. 10. 2012 - pojednávanie - odročené na 18. 12. 2012

- 18. 12. 2012 - vytýčený termín ohliadky na mieste samom na deň 5. 2. 2013

- 18. 12. 2012 - pojednávanie - odročené na účelom vykonania ohliadky

- 23. 1. 2013 - podanie navrhovateľky označené ako odvolanie proti nariadeniu domovej ohliadky domu, termín ohliadky zrušený

- 11. 2. 2013 - referát sudcu - nariadené znalecké dokazovanie.»

K   uvedenému   prehľadu   procesných   úkonov   pripojil   okresný   súd   vyjadrenie zákonného sudcu z 11. februára 2013, ktorý okrem opisu vykonaných procesných úkonov súdu uviedol, že veci venuje zvýšenú pozornosť „v medziach možností daných reálnymi vytvorenými podmienkami pre výkon funkcie sudcu a súdnictva na tunajšom súde, v rámci dlhodobo   pretrvávajúcich   nedostatočných   podmienok   pre   výkon   všeobecného   súdnictva v Slovenskej   republike,   ktorá   situácia   je   nielen   správe   tunajšieho   súdu,   ale   i   jej nadriadeným   orgánom   správy   súdnictva   známa,   ktorá   sa   v   priebehu   posledných   dvoch rokov na tunajšom súde výrazne zhoršila (najmä v dôsledku postupného odchodu dnes už štyroch sudcov z občianskoprávneho úseku súdu a to bez náhrady, s prerozdelením ich agendy   medzi   zostávajúcich   štyroch   sudcov   občianskoprávneho   úseku   a   pri   súčasnom zvýšení počtu novonapadnutých vecí na súde) a za ktorej objektívne ani pri zvýšenom úsilí nie je možné vo všetkých veciach súčasne konať bez prieťahov v konaní.

Poznamenávam (i s odkazom na posledné rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto veci), že napriek dovtedajšej dĺžke konania po prevzatí predmetnej veci som sa ako zákonný sudca v tejto veci musel primárne vysporiadať s jednoznačným ujasnením predmetu konania - vzájomných nárokov oboch účastníkov, v priebehu konania postupne opakovane menených, zužovaných a rozširovaných, bez príslušných právoplatných procesných rozhodnutí súdu o nich - predmet konania a rozhodovania súdu bol takto nakoniec nevyhnutne ustálený (§ 103 OSP) uznesením zo dňa 13. 9. 2011.“.

Sťažovateľka už priamo v sťažnosti uviedla, že netrvá na ústnom prerokovaní veci a okresný   súd   súhlasil   s   upustením   od   ústneho   pojednávania   listom   z   22.   marca   2013. Ústavný súd po oboznámení s obsahom sťažnosti a nadväzujúcich vyjadrení účastníkov konania, ako aj s obsahom vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 8 C/917/1998 dospel k názoru,   že   od   ústneho   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci,   preto podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, keďže podmienky na tento postup považoval za splnené.

III.

Ústavný súd preveril v spise okresného súdu vedenom v napadnutom konaní prehľad procesných   úkonov,   ako   vyplývajú   z   vyjadrenia   okresného   súdu   z   12.   februára   2013, a vzhľadom na to, že citovaný prehľad procesných úkonov zodpovedá skutočnosti, od ich opätovného opisu v tomto náleze ústavný súd upustil a v plnom rozsahu na neho odkazuje.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovanom v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 813/00), pričom „k naplneniu práva na súdnu ochranu v rozhodovaní o veci samej dochádza zásadne právoplatným rozhodnutím...“ (IV. ÚS 68/02).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesno-právnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať.

Uvedeným východiskám zodpovedá aj judikatúra ústavného súdu, ktorá sa ustálila v tom,   že   otázka,   či   v   konkrétnom   prípade   bolo   alebo   nebolo   porušené   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 154/06 a iné).

1. Pokiaľ ide o posúdenie právnej a faktickej zložitosť veci, ústavný súd zotrváva na svojom stanovisku formulovanom v náleze sp. zn. I. ÚS 78/2011 z 13. apríla 2011, že vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na časté menenie   procesných   návrhov   účastníkmi   konania   možno   napadnuté   konanie   považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Po právnej stránke však ide o vec patriacu k štandardnej agende všeobecných súdov, ktorá nie je právne zložitá.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky v konaní (druhé ústavne relevantné kritérium) v období po vydaní nálezu sp. zn. I. ÚS 78/2011 z 13. apríla 2011, ústavný súd je nútený konštatovať, že toto správanie prispelo k predĺženiu napadnutého konania. Sťažovateľka totiž 23. marca 2012 súhlasila s návrhom odporcu na prerušenie konania do 30. septembra 2012, a tým sama prispela k tomu, že v období od 17. januára 2012 do 2. októbra 2012 okresný súd v predloženej veci nepojednával a v zásade nevykonával žiadne dokazovanie. Rovnako možno sťažovateľke pripísať zodpovednosť aj za zrušenie ohliadky na mieste samom   (Č.)   nariadenej   na   5.   február   2013   na pojednávaní   konanom   okresným   súdom 18. decembra 2012, s ktorou sťažovateľka vyjadrila nesúhlas.

3. Aj v súvislosti s hodnotením tretieho kritéria slúžiaceho na posúdenie existencie prípadných prieťahov v konaní (postupu samotného okresného súdu) je uvedená okolnosť prerušenia konania na návrh, resp. so súhlasom účastníkov konania na základe uznesenia okresného súdu   č. k. 8 C/917/1998-744 zo 16. mája 2012 právne významná. V súlade so svojou doterajšou judikatúrou ústavný súd zastáva názor, že ide o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený a je potrebné ho posudzovať podľa situácie, ktorá existovala v čase, keď   sa   realizoval.   K   jej   posúdeniu   majú   zásadne   lepšie   predpoklady   všeobecné   súdy než ústavný súd, prihliadajúc pritom na princíp subsidiarity, ktorým sa riadi jeho vzťah k všeobecným súdom a ktorému viac zodpovedá, aby ústavný súd, ak je to nevyhnutné, sám neposudzoval   vhodnosť   a   účelnosť   zvoleného   procesného   postupu.   To   však   ešte neznamená, že táto voľnosť je bez obmedzenia a že je ústavným súdom nekontrolovateľná. Aj ustanovenie   §   110   Občianskeho   súdneho   poriadku,   tak   ako   napokon   každé   zákonné ustanovenie, sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy), pretože zo žiadneho   ustanovenia   ústavy   nemožno vyvodiť,   že   prerušením   konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 21/00, III. ÚS 221/2010).

V   prerušenom   konaní   sa   nemohli   vykonávať   žiadne   procesné   úkony   smerujúce k odstráneniu právnej neistoty jeho účastníkov, a tým nemohlo dôjsť ani k naplneniu účelu označených   práv.   Podľa   konštantnej judikatúry   ústavný súd nečinnosť súdu   v dôsledku existencie prekážky jeho postupu vytvorenej zákonom ustanoveným postupom - tak ako to je v danom prípade právoplatným uznesením o prerušení konania, nemôže posudzovať ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (m. m. II. ÚS 3/00, I. ÚS 78/02, III. ÚS 42/02).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu k zbytočným prieťahom v konaní, a teda k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   môže   dôjsť   nielen   samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v danej veci mimo obdobia prerušenia konania, ústavný súd okrem obdobia od 5. mája 2011 do 13. septembra 2011 konštatuje v zásade plynulý   procesný   postup,   v   rámci   ktorého   okresný   súd   vykonal   niekoľko   pojednávaní (4. mája   2011,   17.   januára   2012,   2.   októbra   2012,   18.   decembra   2012),   na   ktorých sa sústredil na ustálenie rozsiahleho (a viacerými úkonmi účastníkov meneného) predmetu konania, ale súčasne aj na zabezpečenie dôkazov okrem pojednávaní aj vyžiadaním správ o existencii a pohyboch peňažných prostriedkov na účtoch uvedených stranami súdneho sporu.

Vo vzťahu k objektívnym dôvodom uvádzaným zákonným sudcom okresného súdu, pre   ktoré   predmetná   vec nie je právoplatne skončená,   ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (pozri napr. I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa   na   ten   účel   prijali   včas   adekvátne   opatrenia.   Námietka   neprimeraného   zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci (III. ÚS 155/2010). To isté platí aj pre prípad organizačných   zmien   v   súdnictve,   ktoré   nemôžu   byť   dôvodom   na   ospravedlnenie prípadného porušenia označeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Prihliadajúc   na   uvedené   zistenia   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   období   po   vydaní nálezu ústavného súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   78/2011   z 13.   apríla 2011   v sťažovateľkinej   veci nezistil   také   závažné   nedostatky   v   postupe   okresného   súdu   (dlhodobú   nečinnosť, neefektívny   postup),   ktoré   by   vo   svojom   súhrne   dosahovali   mieru   ústavnej   relevancie. Nesústredenou   činnosťou   sa   okresný   súd   síce   čiastočne   podieľal   na   predĺžení posudzovaného   konania   v rozsahu   asi   4   mesiacov   (najmä   v   období   od   5.   mája   2011 do 13. septembra 2011), avšak aj správanie sťažovateľky (napr. prerušenie konania s jej súhlasom)   prispelo   k   tomu,   že   dosiaľ   nebolo   vo   veci   meritórne   rozhodnuté.   Uvedené zistenia viedli ústavný súd k záveru, že v posudzovanom období (t. j. od 13. apríla 2011 do dňa   vydania   tohto   nálezu)   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu porušené nebolo.

Zistené   prieťahy   v   posudzovanom   konaní,   za   ktoré   zodpovedá   okresný   súd, vyhodnotil ústavný súd v zásade ako ojedinelé (m. m. III. ÚS 162/2012). To ale neznamená, že ďalší postup okresného súdu,majúci charakter prípadnej nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti,   by   v   budúcnosti   nemohol   odôvodňovať   záver   o   porušení   sťažovateľkou označených práv.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil,   že   označené   práva,   porušenie   ktorých   sťažovateľka namietala, porušené neboli, návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia a na úhradu trov   konania   sa   už   nezaoberal,   pretože   rozhodovanie   o   týchto   návrhoch   je   viazané na vyslovenie porušenia označených základných práv.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je opravný   prostriedok   prípustný,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013