znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 121/2010-67

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. júla 2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti J. Ď., S., zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. Š. B., Advokátska kancelária, Ž., pre   namietané   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 262/2002 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Ď. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 262/2002 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina   p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 262/2002 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   Ď. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   2   500   €   (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   J.   Ď.   v   sume   254,88   €   (slovom   dvestopäťdesiatštyri   eur a osemdesiatosem centov) na účet advokáta JUDr. Mgr. Š. B., Advokátska kancelária, Ž., č.... vedený v..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia J. Ď. v sume   254,88   €   (slovom   dvestopäťdesiatštyri   eur   a osemdesiatosem   centov)   na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.... vedený v... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   121/2010-45 z 3. mája 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. Ď., S. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 262/2002.

Sťažovateľ uviedol, že predmetné konanie trvá viac ako deväť rokov a vo veci dosiaľ nebolo meritórne rozhodnuté, a preto žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 262/2002 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť mu finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 649,17 €.

V predmetnom konaní boli vykonané tieto úkony:Dňa   18.   júla   2002   bola   okresnému   súdu   doručená   žaloba   sťažovateľa   (a jeho manželky)   o náhradu   škody.   Sťažovateľ   požiadal   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Dňa   2.   augusta   2002   okresný   súd   zaslal   sťažovateľovi   na   vyplnenie   tlačivo o osobných a majetkových pomeroch (ďalej len „tlačivo“), ktoré predložil 28. augusta 2002.Dňa   16.   septembra   2002   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 5. mája 2005 okresný súd opäť žiadal sťažovateľa o preukázanie aktuálnych osobných a majetkových pomerov, ktoré predložil 16. mája 2005.

Okresný   súd   uznesením   z 18.   mája   2005   žiadal   sťažovateľa   o odstránenie nedostatkov návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Dňa 1.   júna 2005   sťažovateľ   rozšíril   návrh   vo   veci   samej   a uviedol,   že   vydanie predbežného opatrenia je pre odstup času neaktuálne.

Okresný   súd   uznesením   z 29.   júla   2005   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od súdnych poplatkov a neustanovil mu zástupcu z radov advokátov.

Dňa 5. augusta 2005 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti jeho uzneseniu z 29. júla 2005.

Krajský   súd   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   č.   k.   5   Co   390/05-84 zo 16. decembra 2005 uznesenie okresného súdu potvrdil.

Dňa 6. februára 2006 bolo okresnému súdu doručené dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu zo 16. decembra 2005 v spojení s uznesením okresného súdu z 29. júla 2005.

Dňa 10. februára 2006 okresný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie dovolania – zabezpečenie právneho zástupcu.

Dňa 16. februára 2006 sťažovateľ podal námietku predpojatosti proti „Okresnému súdu v Žiline“ a 20. februára 2006 požiadal o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie.Dňa 25. mája 2006 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za námietku predpojatosti.

Dňa 2. júna 2006 sťažovateľ požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov.Dňa   6.   júna   2006   okresný   súd   zaslal   sťažovateľovi   na   vyplnenie   tlačivo,   ktoré predložil 14. júna 2006.

Uznesením z 24. augusta 2006 okresný súd nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a neustanovil mu zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie.Dňa 11. septembra 2006 podal sťažovateľ odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 24. augusta 2006.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   30   Co   63/2006   zo   4.   decembra   2006   uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa   16.   marca   2007   okresný   súd   predložil   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o námietke predpojatosti.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   NcC   18/2007   z 28.   júna   2007   nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdneho poplatku za námietku predpojatosti.

Dňa 12. júla 2007 bolo krajskému súdu doručené dovolanie sťažovateľa proti jeho uzneseniu z 28. júna 2007.

Dňa   13.   septembra   2007   okresný   súd   opäť   predložil   spis   krajskému   súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti, pretože ide o takú prekážku, ktorá mu bráni vo veci konať.

Krajský súd uznesením č. k. 5 NcC 137/2007-189 z 20. decembra 2007 rozhodol o ne/vylúčení sudcov okresného súdu.

Dňa 15. januára 2008 predseda okresného súdu opatrením rozhodol o pridelení veci inému sudcovi.

Dňa   2.   októbra   2008   okresný   súd   opäť   požiadal   sťažovateľa   o preukázanie aktuálnych   osobných   a majetkových   pomerov,   na   čo   sťažovateľ   reagoval   podaním z 13. októbra 2008.

Dňa   18.   mája   2009   okresný   súd   uznesením   neustanovil   sťažovateľovi   zástupcu z radov   advokátov   pre   dovolacie   konanie   (dovolanie   proti   uzneseniam   krajského   súdu č. k. 5 Co 390/05-84 zo 16. decembra 2005 a sp. zn. 5 NcC 18/2007 z 28. júna 2007). Proti tomuto uzneseniu podal 11. júna 2009 sťažovateľ odvolanie.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   10   Co   168/2009   z 29.   októbra   2009   rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Dňa 14. decembra 2009 okresný súd predložil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   na   účely   rozhodnutia   o dovolaní   sťažovateľa proti uzneseniam   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   390/05-84   zo   16.   decembra   2005   a č.   k. 5 NcC 18/2007-179 z 28. júna 2007.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 344/2009, 2 Cdo 345/2009 z 26. mája 2010 uznesenie krajského súdu   zo 16. decembra   2005 v spojení s uznesením okresného súdu z 29. júla 2005 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a dovolacie konanie proti uzneseniu krajského súdu z 28. júna 2007 zastavil.

Dňa   9.   júna   2010   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   sťažovateľa   a jeho manželky „o vypracovanie predbežného stanoviska a grafickej polohy stavieb“.

Dňa 13. augusta 2010 vo veci konajúci sudca predložil predsedovi okresného súdu námietku predpojatosti.

Dňa 10. septembra 2010 sťažovateľ doručil okresnému súdu „Žiadosť na pripojenie listín k spisu a vydanie uznesenia“.

Dňa 22. septembra 2010 predseda okresného súdu opatrením rozhodol o pridelení veci inému sudcovi.

Dňa   24.   januára   2011   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   preukázanie   osobných a majetkových pomerov, ktoré predložil 10. februára 2011.

Okresný   súd   uznesením   z 8.   júna   2011   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych poplatkov nepriznal a jeho žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov advokátov zamietol.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. 1 SprS 221/2011 z 10. júna 2011 vyjadril JUDr. J. M. poverený riadením okresného súdu, ktorý uviedol, že v danej veci súhlasí   s upustením   od   ústneho   pojednávania   a   stotožňuje   sa   s pripojeným   vyjadrením zákonnej   sudkyne   Mgr.   M.   K.,   ktorá   v tomto   okrem   podrobného   prehľadu   procesných úkonov uviedla:

„Vec sp. zn. 14 C 262/2002 mi bola pridelená na prejedanie a rozhodnutie dňa 22. 9. 2010 po vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci zákonného sudcu JUDr. A. K. Predmetom konania je uvedenie do pôvodného stavu PKN parc. č.... a... v k. ú. S., náhrada škody vo výške 10.000,- Sk, zaplatenie sumy určenie znalcom. Podaním došlým súdu dňa 1. 6. 2005 sa navrhovatelia domáhajú 1.) odstránenia kanalizačného potrubia uloženého na pozemku navrhovateľov parc. č...., predtým č.... k. ú. S. a pozemok uviedol do pôvodného stavu, 2.) zaplatenie daňovej náhrady za dobu užívania pozemku od 2. 5. 2000   do zaplatenia sumu 405,-   Sk   s 16,6   %   úrokom z omeškania   od začatia výstavby rodinného domu č.... do doby zaplatenia, 3.) náhrada škody 33.685,32 Sk s 16 % úrokom z omeškania od podania návrhu do zaplatenia, 4.) odporcovi a jeho rodinným príslušníkom zakázať vstupovať na pozemok parc. č...., predtým č.... o výmere 113 m2 susediaceho s pozemkom č.... v k. ú. S. s okamžitou platnosťou od vynesenia rozsudku...

Od doby pridelenia mi veci som sa snažila vo veci priebežne konať v primeranej lehote s poukazom na ostatné veci vybavujúce v mojom senáte. V októbri 2007 pri nástupe do funkcie mi boli zo všetkých občianskoprávnych senátov pridelených 250 neskončených vecí napadnutých do konca roka 2006, z ktorých asi 60 spisov išlo o spisy staršie ako 5 rokov. Jednalo sa skutkovo a právne náročné veci, ako aj po obsahovej stránke každého spisu, ktoré bolo potrebné najskôr podrobne naštudovať, oboznámiť s doposiaľ vykonaným dokazovaním vo veci, aby mohol byť vo veci zvolený ďalší postup. Predmetom konania v týchto   veciach   bolo   predovšetkým   určenie   vlastníckeho   práva,   vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva,   uplatňované   nároky   podľa   zák.   č.   87/1992   Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, pracovné spory. Popri tom mi bežal tiež nápad nových vecí. Od októbra 2008 popri občianskoprávnej agendy vybavujem aj exekučnú agendu, ktorá v poslednom období narástla, predovšetkým nápadom exekučných konaní na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku. Od r. 2007 pracujem v preťaženom oddelení. Je   pravdou,   že   doposiaľ   neboli   robené   v   konaní   žiadne   úkony   smerujúce   ku skončeniu veci vo veci samej, nakoľko sa doposiaľ robili úkony na prípravu pojednávania. Po uskutočnení   všetkých   úkonov   potrebných   na   prípravu   pojednávania,   bude   vo   ihneď stanovený termín pojednávania.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   v podaní   zo 14.   júla   2011   uviedol,   že   netrvá na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“)   k čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   75/07,   III. ÚS 118/07)   ústavný   súd   zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne   ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva)   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom posudzovaného konania je občianskoprávny spor o náhradu škody a odstránenie stavby (kanalizácie), ktorý začal podaním návrhu sťažovateľa ešte vo februári 2002. Ústavný súd zo súdneho spisu ani z vyjadrenia   okresného   súdu   nezistil   skutočnosti,   ktoré   by   poukazovali   na   prípadnú právnu a skutkovú zložitosť danej veci, ktorá by mohla ovplyvniť doterajšiu dĺžku konania.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto konania.

Ako   vyplýva   z obsahu   súdneho   spisu,   sťažovateľ   už   pri   podaní   svojho   návrhu požiadal okresný súd o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. V ďalšom priebehu konania podal ďalšie procesné návrhy (na vydanie predbežného   opatrenia,   na   zmenu   petitu)   a vzniesol   aj   námietku   predpojatosti   sudcov okresného   súdu,   pričom   opätovne   žiadal   o oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov. Sťažovateľ   bol   okresným   súdom   viackrát   vyzývaný   na   odstránenie   nedostatkov   svojich návrhov.   Keďže okresný   súd   návrhom   sťažovateľa   nevyhovel, t.   j. od platenia   súdnych poplatkov ho neoslobodil a právneho zástupcu mu neustanovil, sťažovateľ podal proti týmto rozhodnutiam   odvolania,   resp.   po   rozhodnutiach   odvolacieho   súdu   dovolania.   Taktiež v konaniach pred krajským súdom a najvyšším súdom sťažovateľ žiadal o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ako aj o ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   po   vydaní   (a nadobudnutí   právoplatnosti) procesných   rozhodnutí   všeobecných   súdov   nedostatky   svojich   návrhov   neodstránil (čím v končenom dôsledku neboli splnené podmienky konania) a sám sa značnou mierou podieľal na predĺžení posudzovaného konania, v ktorom po viac ako deviatich rokoch od jeho začatia nebolo meritórne rozhodnuté, ale stále sa nachádza v prípravnej fáze. Ústavný súd   pripomína,   že   rozhodovanie   o oslobodení   účastníka   konania   od   platenia   súdnych poplatkov   a o ustanovení   mu   zástupcu   z radov   advokátov   je   vzhľadom   na   konkrétne okolnosti toho-ktorého prípadu plne v kompetencii všeobecných súdov. Uvedený postup sťažovateľa   preto   nemožno   hodnotiť   ako   účinné   bránenie   jeho   práv.   Tieto   skutočnosti ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia sťažovateľovi.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania (viac ako deväť rokov) je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané. Konanie, ktoré trvá tak neobyčajne dlho, ako to bolo v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia ako celku   považovať   za   nezlučiteľné   s   imperatívom   ustanoveným   v   čl.   48   ods.   2   ústavy (obdobne napr. IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 251/05, II. ÚS 3/09). Z tohto dôvodu ústavný súd nepristúpil k podrobnému hodnoteniu celého konania pred okresným súdom, ale považoval za potrebné poukázať najmä na to, že v napadnutom konaní dosiaľ nebolo vykonané žiadne pojednávanie, nebol vykonaný žiadny dôkazný prostriedok, a teda nebolo rozhodované ani o merite   veci,   ani žiadne   úkony   smerujúce   k takýmto   rozhodnutiam.   Navyše,   v čase   od 2. augusta 2002 do 5. mája 2005 (t. j. dva roky a deväť mesiacov), keď okresný súd vyzýval sťažovateľa   na   preukázanie   jeho   osobných   a majetkových   pomerov,   bol   okresný   súd absolútne nečinný. Taktiež postup okresného súdu pri vydávaní procesných rozhodnutí je poznačený   neefektívnosťou   spočívajúcou   v tom,   že   tieto   rozhodnutia   boli   po   podaní opravných   prostriedkov   sťažovateľom   ako   zo   strany   odvolacieho   súdu   (z   dôvodu predčasného rozhodnutia pre vznesenú námietku predpojatosti), tak aj zo strany dovolacieho súdu (z dôvodu rozhodovania vylúčeného sudcu) zrušené. Do dňa rozhodnutia ústavného súdu okresný súd vo veci samej právoplatne nerozhodol a nenariadil vo veci pojednávanie, a teda   právnu   neistotu   sťažovateľa   neodstránil.   Okresný   súd   neustanovil   ani   právneho zástupcu sťažovateľa a o tomto návrhu rozhodol až najvyšší súd.

Ústavný súd vo viacerých svojich veciach uviedol, že pre zdĺhavosť konania, a tým aj predlžovanie právnej neistoty dotknutej osoby v takom dlhom období sa jej právo na súdnu   ochranu stáva   iluzórnym   a môže   mať aj   znaky odmietnutia   spravodlivosti   (napr. I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07).

Obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokom počte vecí, zmenách sudcov a ich preťaženosti   ústavný   súd   neakceptoval.   V súlade   s medzinárodným   štandardom uplatňovania   dohovoru   platí,   že   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (I.   ÚS   39/00,   I.   ÚS   55/02,   III.   ÚS   17/02).   Námietka   pretrvávajúceho vysokého nápadu   pracovných   vecí   či   námietka   neprimeraného   zaťaženia   sudcov   pri   vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 262/2002 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   rozhodnutie   o   porušení   označených   práv   sťažovateľa,   ústavný   súd v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 262/2002 konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €, čo odôvodnil najmä   doterajšou   dĺžku   napadnutého   konania,   právnou   neistotou,   nespravodlivosťou a svojimi zdravotnými problémami.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   zistený   stav   posudzovaného   konania   pri   zohľadnení   ostatných okolností prípadu (najmä správania sťažovateľa) ústavný súd považoval priznanie sumy 2 500 € sťažovateľovi za primerané zadosťučinenie, ktoré zaviazal uhradiť okresný súd (bod 3 výroku nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si v podaní zo 14. júla 2011 uplatnil trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 649,17 €.

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 254,88 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby – príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti (vykonané v roku 2010) v hodnote po 120,23 € a dva režijné paušály v hodnote po 7,21 €, ktoré zaviazal uhradiť prostredníctvom   Kancelárie ústavného súdu okresný súd (body 4 a 5 výroku nálezu).

Ústavný   súd   sťažovateľovi   náhradu   za   právny   úkon   –   doplnenie   sťažnosti z 22. decembra 2010 nepriznal, pretože týmto na základe výzvy ústavného súdu čiastočne odstránil nedostatky zákonom predpísaných náležitostí návrhu na začatie konania, čo bolo predpokladom jeho prijatia na ďalšie konanie (bližšie uznesenie č. k. III. ÚS 121/2010-45 z 3.   mája   2011).   Rovnako   rozhodol   aj   pri   posúdení   právneho   úkonu   –   stanovisko k vyjadreniu okresného súdu zo 14. júla 2011, pretože toto okrem súhlasu s upustením od ústneho   prerokovania   veci   neobsahovalo   žiadne   nové   skutočnosti   významné   pre rozhodnutie   ústavného   súdu,   ako   aj   právnych   úkonov   –   ďalšia   porada   s klientom z 21. decembra 2010 a 13. júla 2011.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011