znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 121/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., P., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 74/2005, Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   námietke   zaujatosti   zo 16. septembra 2006 proti predsedovi a členom senátu Okresného súdu Kežmarok a návrhu na prikázanie veci do obvodu iného všeobecného súdu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2009 doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp.   zn.   1 T 74/2005,   Krajského   súdu   v Prešove   a Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v súvislosti s rozhodovaním o jeho námietke zaujatosti proti predsedovi a členom senátu okresného súdu.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   vyplynulo,   že   na   sťažovateľa   bola podaná obžaloba 17. mája 2005 pre trestný čin podľa § 215 ods. 1 a 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“).

Trestné   stíhanie   bolo   začaté   15.   júla   2004,   ale konanie   nie   je   do   dnešného   dňa ukončené ani na prvostupňovom súde. Naposledy na pojednávaní konanom 16. septembra 2006   podal   sťažovateľ „písomnú   námietku   voči   predsedovi   senátu   a celému   senátu“ a žiadal,   aby   najvyšší   súd   prikázal   vec   do   pôsobnosti   Krajského   súdu   v Žiline,   resp. Okresnému súdu Liptovský Mikuláš, resp. Okresnému súdu Ružomberok. Do dnešného dňa však nedostal rozhodnutie o jeho námietke.

Sťažovateľ   uviedol,   že   síce   nepodal   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   v konaní predsedovi   okresného súdu,   ale podľa   neho to nemôže byť prekážkou na podanie jeho sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„Okresný súd v Kežmarku (ale asi aj) Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd SR porušili právo sťažovateľa JUDr. O. M. v jeho práve na prejednanie veci v primeranej lehote. Ústavný súd prikazuje Okresnému súd v Kežmarku (resp. súdu čo nekoná hoci by mal) vo veci bezodkladne konať a rozhodnúť.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   právo   na   finančné   zadosťučinenie   v   sume 20.000,-Eur-   (slovom   dvadsaťtisíc),   ktorú   sumu   je   porušovateľ   práva   -   Okresný   súd v Kežmarku (prípadne aj KS Prešov a NS SR) povinný zaplatiť sťažovateľovi do 30 dní odo dna doručenia tohoto nálezu.

Právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. T. B., advokátovi v P. priznáva sa náhrada trov konania vo výške (podľa vyčíslenia advokáta)..., ktorú je povinný porušovateľ práva zaplatiť na účet advokáta do 30 dní odo dňa doručenia tohoto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku (zákona č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov) ak je dôvodný predpoklad, že došlo k prieťahom v príprave prejednania veci súdom,   v   určení   termínu   konania   a   rozhodnutia   alebo   k   prieťahom   vo   vyhotovovaní súdneho   rozhodnutia,   ktorákoľvek   zo   strán   môže   podať   prostredníctvom   tohto   súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd,   aby určil   primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného   úkonu;   ak   sa   nepostupuje   podľa   odseku   4,   súd   musí   bez   meškania   túto sťažnosť   pre   nečinnosť   zaslať spolu   so   spisom   a   svojím   stanoviskom   a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

Ak   súd   urobí   úkony   trestného   konania   uvedené   v   sťažnosti   pre   nečinnosť   do pätnástich pracovných dní potom, ako mu bola doručená, a informuje o tom sťažovateľa, hľadí sa na takúto sťažnosť pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento sťažovateľ v priebehu piatich   pracovných   dní   od   doručenia   oznámenia   nevyhlási,   že   na   svojej   sťažnosti   pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť (§ 55 ods. 4 Trestného poriadku).

O sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3 musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak

a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,

b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu (§ 55 ods. 5 Trestného poriadku).

Proti rozhodnutiu podľa odseku 5 sťažnosť nie je prípustná (§ 55 ods. 6 Trestného poriadku).

Ústavný   súd   so   zreteľom   na   citované   ustanovenie   zákona   o   ústavnom   súde a Trestného poriadku v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním.

V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na obsah sťažnosti, z ktorého nevyplýva, že by bol on sám, prípadne prostredníctvom svojho obhajcu vyvinul akúkoľvek aktivitu vo vzťahu   ku   okresnému   súdu,   prípadne   inému   súdu,   a to   v tom   smere,   že   by   sa   bol dožadoval   rozhodnutia   o jeho   námietke   zaujatosti   zo   septembra   2006   a   jeho   návrhu na prikázanie veci inému súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   mal   predovšetkým   sťažovateľ   v záujme   aktívnej ochrany svojich   práv   povinnosť postupovať naznačeným spôsobom.   V prípade   takéhoto postupu mohli sťažovateľ i jeho obhajca (v rámci zákonom ustanovených práv a povinností) urgovať rozhodnutie o jeho návrhoch, ale oni takto nepostupovali, boli úplne nečinní.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady   subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že   povinnosť   vyčerpania   dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, vyžaduje, aby sťažovateľ nielen konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia, ale logicky zahrňuje tiež povinnosť, aby vyčerpal aj všetky iné bežne dostupné možnosti, ktoré sa mu v okolnostiach daného prípadu na dosiahnutie nápravy porušenia alebo ohrozenia jeho práv alebo slobôd zásahom orgánu verejnej   moci   ponúkajú.   To   znamená,   že   sťažovateľ   musí   vyvinúť   aspoň   minimálnu aktivitu,   ktorej   výsledkom   môže   byť   odstránenie   nepriaznivého   stavu,   v ktorom   vidí porušenie svojich   práv,   a až v prípade,   že by ani takýto postup   neviedol   k pozitívnemu obratu v danej veci, môže podať sťažnosť ústavnému súdu.

Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv alebo slobôd.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ označený účinný a dostupný prostriedok nápravy ním namietaného porušenia jeho práv v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nevyužil.

Sťažovateľ   disponoval   v zmysle   §   55   ods.   3   až   6   Trestného   poriadku   právnym prostriedkom, ktorým sa mohol priamo v rámci konania pred okresným súdom a následne aj pred   nadriadeným   krajským   súdom   domáhať   ochrany   svojho   práva   na   urýchlené prerokovanie svojich návrhov zo septembra 2006. Tento právny prostriedok (sťažnosť pre nečinnosť   podľa   §   55   Trestného   poriadku)   bol   sťažovateľovi   priamo   (bezprostredne) dostupný   a ponúkal   mu   v okolnostiach   daného   prípadu   rozumnú   nádej   na   úspech   – dosiahnutie nápravy vo vzťahu k ním namietanej nečinnosti okresného súdu.

Sťažovateľ   taktiež   nepreukázal,   že   by   bol   okresný   súd   upozornil   na   nečinnosť v konaní o jeho námietke zaujatosti, ktorú pred ústavným súdom namieta, alebo že by sa bol domáhal urýchlenia postupu okresného súdu prípadne iného nadriadeného súdu v označenej veci.   V tomto   smere   nezistil   ústavný   súd   žiadnu   konkrétnu   skutočnosť,   ktorá   by odôvodňovala   záver,   že   podmienku   vyčerpania   dostupných   a účinných   právnych prostriedkov nápravy vo vzťahu k namietanému zásahu do označených práv pred podaním sťažnosti   ústavnému   súdu   (§   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde)   nesplnil   sťažovateľ z dôvodov hodných osobitného zreteľa (existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti).

Na základe uvedeného a konštantnej judikatúry (napr. m. m. IV. ÚS 44/03, IV. ÚS 153/03,   III.   ÚS   155/07,   IV.   ÚS   175/08)   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa nie je prípustná pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, a preto po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodol o jej odmietnutí pre neprípustnosť (§ 53 ods. 1 v spojení s §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Túto   judikatúru   ústavného   súdu   akceptuje   aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemohol akceptovať námietku sťažovateľa, že pozná znenie osobitných právnych predpisov (najmä zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   a zákona o ústavnom súde na vyčerpanie dostupných prostriedkov nápravy), a jeho názor, že ústavný súd v týchto prípadoch porušuje čl. 2 ods. 2 ústavy, keď vyžaduje postup od sťažovateľov upravený v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   uvádza,   že   skúmanie   ďalších zákonom   ustanovených   náležitostí   sťažovateľovej   sťažnosti   (napr.   chýbajúce splnomocnenie pre advokáta), resp. prípadný procesný postup smerujúci k ich odstráneniu, stratili opodstatnenie, preto sa nimi už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2009