znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 121/07-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   M.,   trvale   bytom   Ž.,   toho   času   bytom   S.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6 ods.   1 a čl. 8 ods.   1 a 2   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina   uznesením Odboru skráteného   vyšetrovania   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru   v Žiline sp.   zn. ČVS:   ORP-998/1-OSV-Z1-2005 zo   14.   apríla 2005, uznesením Okresnej prokuratúry Martin sp. zn. 1 Pn 2149/05 z 9. júna 2005, postupom Krajskej   prokuratúry   v Žiline   č. k. 1 Kn   2112/05-27   z 9.   septembra   2005   a   postupmi Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/2 Gn 4019/06-12 z 27. apríla 2006 a č. k. IV/2 Gn 4019/06-25 zo 14. júna 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2007 doručená sťažnosť J. M., trvale bytom Ž., toho času bytom S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2 a 3 a čl. 22 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“), základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Odboru skráteného vyšetrovania Úradu   justičnej   a kriminálnej polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v   Žiline (ďalej   len   „odbor   skráteného   vyšetrovania“)   sp.   zn.   ČVS:   ORP-998/1-OSV-Z1-2005 zo 14. apríla   2005,   uznesením   Okresnej   prokuratúry   Martin   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“) sp. zn. 1 Pn 2149/05 z 9. júna 2005, postupom Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. 1 Kn 2112/05-27 z 9. septembra 2005 a postupmi Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“) č. k. IV/2 Gn 4019/06-12 z 27. apríla 2006 a č. k. IV/2 Gn 4019/06-25 zo 14. júna 2006.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že je trestne stíhaný za trestný čin týrania blízkej   a zverenej   osoby   podľa   §   215   ods.   1   písm.   a)   Trestného   zákona   účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) a trestný čin znásilnenia podľa § 241 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona. Podľa jeho vyjadrenia obvinenie za uvedené trestné činy   mu   bolo   vznesené   16.   januára   2004   a 22.   marca   2004.   Sťažovateľ   uviedol, že na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Tp 7/04 z 19. januára 2004 bol vzatý do väzby   z dôvodov   podľa   §   67   ods.   1   písm.   b)   a c)   Trestného   poriadku   účinného do 31. decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa prokurátor   príslušnej   prokuratúry   podal   naňho 12.   júla   2004   okresnému   súdu   obžalobu za trestné činy, za ktoré mu bolo vznesené obvinenie.  

Sťažovateľ ďalej uviedol, že počas výkonu väzby požiadal Daňový úrad Žilina II (ďalej   len   „daňový   úrad“)   o   oznámenie   určitých   skutočností.   Sťažovateľ   namietal, že 3. marca 2005 mu bola do Ústavu na výkon väzby Žilina (ďalej len „ústav“) doručená zásielka z daňového úradu. Zásielka však bola hneď na ďalší deň zaslaná okresnému súdu z dôvodu   kontroly   korešpondencie   pri   kolúznej   väzbe.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa okresný   súd   8.   marca   2005   zásielku   skontroloval   a 9.   marca   2005   mu   bola   doručená. Sťažovateľ ďalej uviedol, že uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 96/04 zo 17. marca 2005 boli dôvody jeho väzby zúžené tak, že dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (kolúzna väzba) bol vypustený.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   podal   trestné   oznámenie na neznámeho   páchateľa,   ktorý   na   okresnom   súde   podľa   jeho   názoru   otvoril   zásielku z daňového úradu protiprávne. Na základe uznesenia odboru skráteného vyšetrovania sp. zn. ČVS: ORP-998/1-OSV-Z1-2005 zo 14. apríla 2005 bola táto vec odmietnutá. Sťažovateľ uviedol,   že   proti   predmetnému   uzneseniu   podal   sťažnosť,   ale   okresná   prokuratúra ju uznesením   sp.   zn.   1   Pn   2149/05   z 9.   júna   2005   ako   nedôvodnú   zamietla.   Keďže sťažovateľ nebol spokojný s vybavením veci, podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   požiadal   krajskú prokuratúru o preskúmanie postupu odboru skráteného vyšetrovania a okresnej prokuratúry. Krajská   prokuratúra   listom   č.   k.   1   Kn   2112/05-27   z 9. septembra   2005   vybavila sťažovateľov   podnet   a oznámila   mu,   že   postup   uvedených   orgánov   činných   v trestnom konaní   považuje   za správny   a jeho   argumenty   za neopodstatnené.   Po   vybavení   podnetu krajskou prokuratúrou sťažovateľ požiadal generálnu prokuratúru o preskúmanie zákonnosti postupu orgánov   skôr   rozhodujúcich   v danej   veci.   Generálna   prokuratúra   mu   listom č. k. IV/2 Gn 4019/06-12 z 27. apríla 2006 oznámila, že postup krajskej prokuratúry, ako aj ďalší   tomu   predchádzajúci   postup   považuje   za   správny,   a preto   jeho   podnet   odložila. Sťažovateľ   však   nebol   spokojný   ani   s takýmto   prešetrením   svojich   podnetov,   a preto sa opäť   obrátil   na   generálnu   prokuratúru.   Na   základe   toho   ho   generálny   prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) listom č. k. IV/2 Gn 4019/06-25 zo 14. júna 2006 upovedomil o tom, že jeho podnet odkladá a v prípade, ak v budúcnosti nebude   uvádzať   nové   skutočnosti,   jeho   podnety   nebudú   viac   vybavované.   Vzhľadom na to sa   sťažovateľ   domnieval,   že   je   potrebné   generálnej   prokuratúre   ozrejmiť   nové skutočnosti   týkajúce   sa   danej   veci   a   12.   októbra   2006   jej   adresoval   ďalšie   podanie. Generálna prokuratúra na to reagovala listom č. k. IV/2 Gn 4019/06-33 z 20. marca 2007, v ktorom uviedla, že podanie neobsahuje nové skutočnosti, a tým ho považuje za vybavené.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil, že postupom okresného súdu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2 a 3 a čl. 22 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 2 a 4 a čl. 152 ods. 4 ústavy a právo podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a uznesením odboru skráteného vyšetrovania sp. zn. ČVS: ORP-998/1-OSV-Z1-2005 zo 14. apríla 2005, uznesením okresnej prokuratúry sp.   zn.   1   Pn   2149/05   z 9.   júna   2005,   listom   o vybavení   podnetu   krajskej   prokuratúry č. k. 1 Kn   2112/05-27   z 9.   septembra   2005   a listami   o vybavení   podnetu   generálnej prokuratúry   č.   k.   IV/2   Gn   4019/06-12   z 27.   apríla   2006   a č.   k.   IV/2   Gn   4019/06-25 zo 14. júna 2006 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, namietané „rozhodnutia“ zrušil a vec vrátil odboru skráteného vyšetrovania na ďalšie konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume 600 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľ v žiadosti z 10. apríla 2007 doručenej ústavnému súdu 12. apríla 2007 žiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred   ústavným   súdom,   čo   odôvodnil svojou nepriaznivou finančnou situáciou.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúmal, či sťažnosť bola podaná v zákonom stanovenej lehote. Už na predbežnom prerokovaní ústavný súd zistil, že sťažnosť v takejto lehote nebola podaná, a preto ju odmietol ako podanú oneskorene.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný súd napr. v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 22/02 uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou   zo   zákonných   podmienok   pre   prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   na   ďalšie konanie je jej podanie v lehote   ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že k porušeniu základného práva na listové tajomstvo, ako aj ďalších označených práv malo dôjsť 8. marca 2005 postupom okresného   súdu   v súvislosti   s kontrolou   došlej   korešpondencie   sťažovateľa   v ústave, v ktorom vykonával väzbu. V tomto čase bol sťažovateľ vo väzbe z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku (kolúzna väzba a preventívna väzba). Dôvod kolúznej   väzby sťažovateľovi   odpadol   až na   základe   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn. 3 T 96/04   zo   17.   marca   2005.   Po   tom,   čo   bola   sťažovateľovi   9.   marca   2005   doručená predtým   skontrolovaná   zásielka   z daňového   úradu,   sťažovateľ   podal   trestné   oznámenie na neznámeho   páchateľa   –   zamestnanca   okresného   súdu,   ktorý   podľa   jeho   názoru protiprávne túto zásielku otvoril, čím sa dopustil trestného činu. Toto trestné oznámenie bolo uznesením odboru skráteného vyšetrovania zo 14. apríla 2005 odmietnuté, pričom túto skutočnosť na základe sťažovateľom podanej sťažnosti 9. júna 2005 potvrdila aj okresná prokuratúra.   V dôsledku   sťažovateľom   podaného   podnetu   sa   danou   trestnou   vecou zaoberala aj krajská prokuratúra, ktorá mu svoje stanovisko oznámila listom z 9. septembra 2005.   Keďže   sťažovateľ   nebol   spokojný   s vybavením   podnetu   krajskou   prokuratúrou, obrátil sa na generálnu prokuratúru, ktorá mu listami z 27. apríla 2006 a 14. júna 2006 oznámila, že jeho podnet odkladá, pretože sa stotožnila so zákonnosťou postupu orgánov rozhodujúcich   v danej   veci.   Napokon   sa   sťažovateľ   ďalším   podaním   adresovaným generálnej   prokuratúre   domáhal   preskúmania   zákonnosti   vybavenia   svojho   skoršieho podnetu.   V tejto   súvislosti   mu   generálna   prokuratúra   listom   č.   k.   IV/2   Gn   4019/06-33 z 20. marca 2007 oznámila: „Takéto vybavenie podnetu už nie je možné preskúmať žiadnym zákonným   spôsobom,   jedine   za   predpokladu,   že   Váš   podnet   bude   obsahovať   nové skutočnosti.“ Vzhľadom na to, že generálna prokuratúra posúdila, že podnety sťažovateľa neobsahujú nové skutočnosti, neboli ani vybavené.

Keďže ústavný súd je v súlade s ustanovením § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania a sťažovateľ v petite sťažnosti nenamietal porušenie označených práv aj listom generálnej prokuratúry č. k. IV/2 Gn 4019/06-33 z 20. marca 2007, ako aj vzhľadom na to, že v danom prípade lehotu na podanie sťažnosti nemožno odvíjať   odo   dňa   doručenia   tohto   upovedomenia   sťažovateľovi   z dôvodu,   že   už   nešlo o vybavenie jeho podnetov v merite veci, pre ústavný súd bolo z hľadiska včasnosti podania sťažnosti   podstatné   a určujúce   vybavenie   sťažovateľovho   podnetu   listom   generálnej prokuratúry č. k. IV/2 Gn 4019/06-25 zo 14. júna 2006.

Z uvedeného   jednoznačne   vyplýva,   že   sťažovateľ   namietal   uvedené   skutočnosti, a tým aj porušenie označených práv v sťažnosti z 10. apríla 2007 doručenej ústavnému súdu 12. apríla 2007. Je nepochybné, že orgánom verejnej moci, ktorý ako posledný preskúmal v merite   veci   sťažovateľove   námietky   týkajúce   sa   otvorenia   jemu   adresovanej   zásielky počas   kolúznej   väzby   okresným   súdom   8.   marca   2005,   bola   generálna   prokuratúra. Tá mu svoje   stanovisko   oznámila   listom   č.   k.   IV/2   Gn   4019/06-25   zo   14.   júna   2006, v ktorom uviedla, že postup vo veci konajúcich orgánov považuje za zákonný, a preto jeho podnet odložila. Ústavný súd zistil, že predmetné upovedomenie generálnej prokuratúry bolo za účelom doručenia sťažovateľovi odoslané na poštovú prepravu obyčajnou zásielkou 20.   júna   2006.   Ústavný   súd   konštatuje,   že je nepochybné,   že   o tomto   upovedomení sťažovateľ   musel   mať   vedomosť   už   12.   októbra   2006,   čo   vyplýva   z upovedomenia generálnej prokuratúry č. k. IV/2 Gn 4019/06-33 z 20. marca 2007, v ktorom reagovala aj na   podanie   sťažovateľa   z 12. októbra   2006,   ktorým   žiadal   preskúmať   zákonnosť vybavenia podnetu generálnou prokuratúrou práve zo 14. júna 2006.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok   ochrany ústavnosti,   a s prihliadnutím na uvedené skutočnosti,   ako aj so zreteľom   na   deň   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu,   ústavný   súd   považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 315/05, III. ÚS 215/06). Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť odmietol ako podanú oneskorene.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa jeho návrhom o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2007