znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 121/05-28

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov   Eduarda   Báránya a Juraja Babjaka vo veci   sťažnosti E.   G.,   bytom H.,   Š., zastúpenej advokátom Mgr. I. R., R., v ktorej namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Revúca   (v súčasnosti   Okresného   súdu   Rimavská Sobota) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 437/01, na neverejnom zasadnutí 17. augusta 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Revúca v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 437/01 (v súčasnosti vedenom na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. RA-3 C 437/01)   p o r u š i l základné právo E. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 437/01 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   E.   G.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000   Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Rimavská   Sobota p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Rimavská Sobota   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania E. G. v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na adresu jej právneho zástupcu advokáta Mgr. I. R., R., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti E. G. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 121/05-10 z 29. apríla 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť E. G., bytom H., Š. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. I. R., R., v ktorej namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Revúca   [(ďalej   aj   „okresný   súd“)   v   súčasnosti Okresného súdu Rimavská Sobota] v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 437/01.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   10.   augusta   2001   sťažovateľka prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podala   na okresnom   súde   žalobu, ktorou   sa domáhala, aby jej bývalý zamestnávateľ S., a. s., L. (ďalej len „žalovaná“), bol zaviazaný „uhradiť rozdiel na mzde po skončení práceneschopnosti“.

Od   podania   predmetnej   žaloby   okresný   súd   podľa   názoru   sťažovateľky   vôbec nekonal.   Podaním   z 5.   februára   2004   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu   požiadala   okresný   súd   o urýchlenie   konania   v predmetnej   veci.   Okresný   súd následne zaslal žalobu sťažovateľky žalovanej, aby sa k nej v lehote 15 dní vyjadrila. Keďže i v ďalšom   priebehu   konania   zostával   okresný   súd   nečinný,   sťažovateľka   bola   nútená obrátiť   sa   so   sťažnosťou   na   prieťahy   v konaní zo   14.   apríla   2004   priamo   na   predsedu okresného   súdu.   Predseda   okresného   súdu   na   sťažovateľkinu   sťažnosť   reagoval   listom z 20. mája 2004, v ktorom   jej oznámil, že uvedenú   sťažnosť považuje za opodstatnenú, pričom jediným dôvodom prieťahov súdu v konaní je podľa neho nedostatočné obsadenie súdu   sudcami,   a súčasne   sťažovateľke   oznámil,   že   príslušnému   zákonnému sudcovi   dal príkaz v predmetnej veci urýchlene konať.

Pojednávanie v predmetnej   veci   uskutočnené   17.   júna 2004   veci   bolo   uznesením okresného   súdu   odročené   na   neurčito   a   od   tohto   dátumu   okresný   súd   vo   veci   podľa sťažovateľky opätovne nekonal.

Ďalej vo svojej sťažnosti sťažovateľka taktiež poukázala na skutočnosť, že celkovo okresný súd od podania žaloby „potreboval 34 mesiacov na to, aby vo veci vytýčil jedno pojednávanie a nestačilo mu ani viac ako štyridsať mesiacov na to, aby vo veci rozhodol“. Podľa názoru sťažovateľky prieťahy trvajúce takú dlhú dobu nie je možné ospravedlniť ani nedostatkom sudcov na okresnom súde.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala,   aby ústavný súd nálezom rozhodol, že okresný súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 437/01 porušil sťažovateľkine základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby zaviazal Okresný súd Rimavská Sobota, na ktorý prešli od 1. januára 2005 všetky práva a povinnosti zrušeného okresného súdu, konať v predmetnej veci (vec je na Okresnom súde Rimavská Sobota vedená pod sp. zn. RA-3 C 347/01) bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000 Sk, ako aj náhradu trov konania vo výške 5 302 Sk.

Sťažovateľka priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo svojej sťažnosti odôvodnila dĺžkou trvania zbytočných prieťahov v konaní, ako aj ich negatívnym dopadom na jej psychický stav.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľka taktiež uviedla, že v konaní pred ústavným súdom súhlasí s upustením od konania verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Okresný súd Rimavská Sobota sa na základe výzvy ústavného súdu k predmetnej sťažnosti vyjadril listom č. Spr. 714/2005 prostredníctvom svojej predsedníčky. Vo svojom vyjadrení predsedníčka Okresného súdu Rimavská Sobota chronologicky popísala priebeh predmetného konania a v jeho závere uviedla:

„Sťažnosť   považujem za opodstatnenú,   pričom prieťahy v konaní   spôsobil bývalý Okresný   súd   v Revúcej,   hoci   mi   je   známa   skutočnosť,   že   tento   súd   bol   nedostatočne personálne obsadený.

Netrvám na verejnom ústnom pojednávaní o prijatej sťažnosti.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Okresnému súdu bola 16. augusta 2001 doručená žaloba „o vyplácanie straty na zárobku za chorobu z povolania po skončení prac. pomeru“ sťažovateľky proti žalovanej.

Právny   zástupca   sťažovateľky   podaním   z 5.   februára   2004   požiadal   okresný   súd o urýchlenie súdneho konania v predmetnej veci. Pokynom zo 17. februára 2004 nechal vo veci konajúci sudca doručiť podaný návrh žalovanej s výzvou na vyjadrenie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Výzva bola realizovaná 18. februára 2004 a doručená 20. februára 2004.

Okresný súd listom z 18. februára 2004 právnemu zástupcovi sťažovateľky oznámil, že v predmetnej veci bola v nadväznosti na jeho list z 5. februára 2004 žaloba doručená žalovanej, aby sa k nej v lehote 15 dní vyjadrila, a súčasne že súd je od svojho vzniku personálne   nedostatočne   obsadený,   a preto   nie   je   možné   jednotlivé   veci   vybavovať priebežne.

Podaním z 1. marca 2004 sa k podanej žalobe vyjadrila žalovaná prostredníctvom svojho   právneho   zástupcu.   Okresnému   súdu   vo   svojom   vyjadrení   oznámila,   že   nárok sťažovateľky   považuje   za   nedôvodný,   navrhla,   aby   do   konania   vstúpila   ako   vedľajší účastník   S.   p.   (pobočka   R.),   ktorá   realizuje   poskytovanie   náhrad za   straty   na   zárobku, a súčasne mu oznámila, že t. č. došlo k zmene vo vyplácaní náhrad za straty na zárobku a svoje stanovisko k predmetnej veci predloží po rokovaní so S. p. do 15. marca 2004.

Listom doručeným 12. marca 2004 okresný súd zaslal S. p., ústrediu   B., podanú žalobu sťažovateľky, ako aj vyjadrenie žalovanej z 1. marca 2004 a súčasne ju podľa § 93 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) požiadal o oznámenie, či súhlasí so   vstupom   do   konania   ako   vedľajší   účastník   na   strane   žalovanej,   v lehote   12   dní   od doručenia výzvy.

S. p., pobočka R., reagovala na výzvu okresného súdu listom z 23. marca 2004, v ktorom mu oznámila, že v predmetnej veci vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane žalovanej podľa § 93 ods. 2 OSP.

Pokynom z 26. apríla 2004 nariadil vo veci konajúci sudca pojednávanie na 17. jún 2004 a nechal naň predvolať účastníkov konania. Právneho zástupcu sťažovateľky súčasne vyzval   na   predloženie   viacerých   dôkazov,   ako   aj   aby   špecifikoval,   akým   spôsobom vypočítal   v žalobe   požadovanú   sumu,   s rozpísaním   za   každý   mesiac   od   1.   júna   2001 osobitne.

Okresný   súd   na pojednávaní konanom 17.   júna 2004   uznesením   pripustil   zmenu žaloby   podľa   návrhu   právneho   zástupcu   sťažovateľky,   vypočul   sťažovateľku,   právnych zástupcov   účastníkov   konania   aj   vedľajšieho   účastníka   konania   (S.   p.,   pobočku   R.) a následne uznesením pojednávanie v predmetnej veci za účelom doplnenia dokazovania odročil na neurčito.

Právny zástupca sťažovateľky v prílohe svojho podania z 2. júla 2004 zaslal súdu listinné dôkazy požadované súdom na pojednávaní 17. júna 2004. S. p., pobočka R., listom zo 6. júla 2004 okresnému súdu zaslala podklady k výpočtu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti.

Žalovaná v prílohe listu z 27. júla 2004 okresnému súdu zaslala doklady požadované od nej na pojednávaní v predmetnej veci.

Podľa   úradného   záznamu   spísaného   zákonnou   sudkyňou   5.   novembra   2004 vzhľadom na reorganizáciu súdnictva k určeniu termínu pojednávania v predmetnej veci malo dôjsť už len na Okresnom súde Rimavská Sobota.

Okresný súd Rimavská Sobota uznesením č. k. RA-3 C 437/01-37 zo 14. marca 2005 konanie v predmetnej veci zastavil a po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia mala byť   predmetná   vec   postúpená   na   konanie   S.   p.,   pobočke   R.   Uvedené   uznesenie   bolo doručené 17. marca 2005 právnym zástupcom sťažovateľky a žalovanej.

Právny zástupca sťažovateľky podal 31. marca 2005 proti uzneseniu zo 14. marca 2005   odvolanie.   Vo   veci   konajúci   sudca   nechal   pokynom   zo   6.   apríla   2005   predložiť predmetný spis Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o podanom odvolaní (spis mu bol doručený 12. apríla 2005). V prílohe listu doručeného 18. mája 2005 krajský súd spisový materiál v predmetnej veci Okresnému súdu Rimavská Sobota   vrátil   ako   predčasne   predložený.   Zákonný   sudca   nechal   následne   pokynom z 18. mája 2005 uznesenie zo 14. marca 2005 doručiť vedľajšiemu účastníkovi konania.

V spisovom materiáli bolo ďalej pripojené vyjadrenie predsedníčky Okresného súdu Rimavská Sobota k podanej ústavnej sťažnosti z 3. júna 2005.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o náhradu za stratu   na   zárobku   v dôsledku   choroby   z   povolania.   Z hľadiska   povahy   veci   ide o pracovnoprávny   spor,   ktorý   má   súvis   s existenčnou   otázkou   sťažovateľky,   a preto   by v ňom mal okresný súd postupovať čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. Z obsahu súdneho spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľky   a   okresného   súdu   ani   z nimi   predložených   na   vec   sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci,   avšak   po   skutkovej   stránke   možno   konštatovať,   že   v danom   prípade   ide   o vec skutkovo   zložitú,   vyžadujúcu   si   vykonanie   rozsiahlejšieho   dokazovania,   ktoré   môže spôsobiť predĺženie konania najmä v prípade, ak zistenie skutkového stavu je závislé aj od zabezpečenia znaleckého dokazovania. Spomínaná skutková zložitosť veci však nemôže ospravedlniť obdobia nečinnosti okresného súdu v konaní o žalobe sťažovateľky.

B)   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   ústavný   súd   hodnotí   ako súčinnostné. Sťažovateľka bola v konaní zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, reagovala na výzvy okresného súdu a na ochranu svojich práv využila účinný prostriedok nápravy, ktorý jej zákon na ochranu práv poskytuje. V správaní sťažovateľky teda ústavný súd   nezistil   žiadne   okolnosti,   v   dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   v preskúmavanom   konaní   zistil   dlhé   obdobia   nečinnosti   v postupe okresného súdu,   ktoré   mali výrazný vplyv na doterajšiu   dĺžku   konania. Prvé,   viac ako tridsaťmesačné   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   začalo   ihneď   po   doručení   žaloby v predmetnej veci okresnému súdu, t. j. 16. augusta 2001, a trvalo do 17. februára 2004, keď zákonný   sudca   nechal   doručiť   podanú   žalobu   žalovanej.   Okresný   súd   bol   nečinný   aj v päťmesačnom   období   od   27.   júla   2004,   keď   mu   boli   žalovanou   doručené   podklady požadované na uskutočnenom pojednávaní, a trvalo do 1. januára 2005, keď podľa § 15 ods. 2 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane   prechodu   správy   majetku   štátu,   práv   a povinností   z   pracovnoprávnych   vzťahov a štátnozamestnaneckých   vzťahov   a iných   právnych   vzťahov   a   práv   a   povinností z osobitných   vzťahov   sudcu   k   štátu   prešli   z Okresného   súdu   Revúca   na   Okresný   súd Rimavská   Sobota.   Počas   uvedeného   obdobia   bol   zákonným   sudcom   v predmetnej   veci spísaný   5.   novembra   2004   iba   úradný   záznam,   podľa   ktorého   z dôvodu   reorganizácie súdnictva mal následne v uvedenej veci konať Okresný súd Rimavská Sobota. Nečinnosť okresného   súdu   vo   vyššie   označených   obdobiach   bez   toho,   aby   jeho   postupu   bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Okresný súd Rimavská Sobota, ktorý bol príslušný na prerokovanie a rozhodnutie predmetnej veci od 1. januára 2005, uznesením č. k. RA- 3 C 437/01-37 zo 14. marca 2005 konanie   v predmetnej   veci   zastavil.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   bol   ďalší   postup Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   v predmetnej   veci   poznačený   nedôslednosťou, v dôsledku ktorej uznesenie zo 14. marca 2005 nebolo doručené vedľajšiemu účastníkovi konania.   Krajský   súd   bol   následne   nútený   z uvedeného   dôvodu   spisový   materiál v predmetnej   veci   vrátiť   Okresnému   súdu   Rimavská   Sobota   ako   predčasne   predložený 18. mája 2005. Odstránenie uvedeného nedostatku konania si však podľa zistenia ústavného súdu   nevyžiadalo   takú   dlhú   dobu,   aby   podstatne   ovplyvnilo   celkovú   dĺžku   uvedeného konania [vo veci konajúci sudca nechal uznesenie zo 14. marca 2005 pokynom z toho istého dňa 18. mája 2005 (deň vrátenia predčasne predloženého spisu z krajského súdu) doručiť vedľajšiemu účastníkovi konania].

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci, dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), argumenty   predsedníčky   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   súvisiace   s   personálnymi problémami ústavný súd neakceptoval.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako tri roky a jedenásť mesiacov. Z uvedenej doby podstatnú časť (tridsaťpäť mesiacov, teda dva   roky   a jedenásť   mesiacov)   tvoria   obdobia,   v ktorých   dochádzalo   k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľky bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa rozhodnutia   súdu   vo   svojej   veci (predovšetkým   vo   vzťahu   k podanému   odvolaniu sťažovateľky proti uzneseniu č. k. RA-3 C 437/01-37 zo 14. marca 2005, pri vykonávaní procesných   úkonov   súvisiacich   so   zákonnou   povinnosťou   Okresného   súdu   Rimavská Sobota predložiť spis v predmetnej veci odvolaciemu súdu, ako aj pri vykonávaní ďalších úkonov, ktoré preň z ďalšieho postupu vo veci vyplynú).

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 40 000 Sk, ktorú odôvodnila dĺžkou trvania zbytočných prieťahov v konaní, ako aj ich negatívnym dopadom na jej psychický stav.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 30 000 Sk. Táto suma zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu dĺžku zbytočných prieťahov v uvedenom konaní (trvajúcu dva roky a jedenásť mesiacov), ako aj s tým spojenú ujmu sťažovateľky.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

4. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 5 302 Sk za dva úkony právnej pomoci (2 x 2 501 Sk = 5 002 Sk) vrátane režijného paušálu (2 x 150 Sk = 300 Sk).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení   §   1,   §   11,   §   14   ods.   1   písm.   c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľka namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

Ústavný   súd   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   za   dva   úkony   právnej   služby uskutočnené   v roku   2005   (príprava   a prevzatie   veci,   písomné   podanie   na   súd)   priznal odmenu vo výške 5 002 Sk (2 x 2 501 Sk), ako aj náhradu režijného paušálu vo výške 300 Sk (2 x 150 Sk), spolu teda vo výške 5 302 Sk, t. j. ústavný súd v celom rozsahu vyhovel právnym zástupcom sťažovateľky uplatnenému nároku na priznanie náhrady trov konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2005