znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 121/03-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. E. Ö., K., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného   súdu   v   Komárne   sp.   zn.   6   C   312/02   zo   4.   decembra   2002   a uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co 7/03-16 z 31. januára 2003, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť MUDr. E. Ö. v časti namietajúcej porušenie práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažnosť MUDr. E. Ö. vo zvyšnej časti   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2003 doručená   sťažnosť   MUDr.   E.   Ö.,   K.,   D.   (ďalej   len   „navrhovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojich práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Okresného   súdu v Komárne (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 312/02 zo 4. decembra 2002 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 7/03-16 z 31. januára 2003.

Navrhovateľka   podala   5.   novembra   2002   okresnému   súdu   žalobu   o ochranu osobnosti proti MUDr. J. K. Tvrdila v nej, že MUDr. J. K. vo funkcii okresného štátneho lekára oznámil krajskému štátnemu lekárovi nepravdivé informácie, čo malo pre ňu závažné negatívne dôsledky. Na tom istom skutkovom základe a proti rovnakému odporcovi podala 11. novembra 2002 na okresnom súde „Návrh na rozhodnutie vo veci nemajetkovej ujmy v peniazoch“, pričom sa odvoláva na § 11 a nasl. a § 13 Občianskeho zákonníka.

Dňa   21.   januára 2003   podala   navrhovateľka   ministrovi   vnútra   trestné   oznámenie na MUDr. J. K., ktoré bolo postupne odstúpené až Obvodnému oddeleniu Policajného zboru v Komárne.

Podanie   navrhovateľky   z 11.   novembra   2002   okresný   súd   vyhodnotil   ako   návrh na konanie o   ochrane osobnosti spojený s   náhradou nemajetkovej ujmy a   uznesením č. k. 6 C 312/02-11 zo 4. decembra 2002 konanie o ňom zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľka toto uznesenie napadla odvolaním 23. decembra 2002. Krajský súd uznesením   č.   k.   9   Co   7/03-16   z   31.   januára   2003   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu č. k. 6 C 312/02-11 zo 4. decembra 2002. Navrhovateľka uznesenie krajského súdu napadla 23. marca 2003 dovolaním, o ktorom nebolo do podania sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavnému súdu rozhodnuté.

Navrhovateľka tvrdí, že krajský súd nemal konanie zastaviť, ale prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), lebo vedel a mohol vedieť, že vo veci bolo podané trestné oznámenie, o ktorom sa koná. Krajský súd nemal riešiť otázku, ktorá sa riešila na základe trestného oznámenia a od ktorej záviselo i jeho rozhodnutie.

Navrhovateľka   tvrdí,   že   v jej   podaní   okresnému   súdu   z 3.   novembra   2002   zatiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté.

Navrhovateľka   sa   domáha   deklarovania   porušenia   svojich   uvedených   práv uznesením okresného súdu č. k. 6 C 312/02-11 zo 4. decembra 2002 a krajského súdu č. k. 9 Co   7/03-16   z 31.   januára   2003,   zrušenia   týchto   uznesení   a priznania   primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3 mil. Sk.

II.

Pre rozhodnutie ústavného súdu boli v danom prípade zvlášť významné nasledovné ustanovenia ústavy:

čl. 48 ods. 2: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.“

čl.   127   ods.   1:   „Ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. „Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania“   [§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (III. ÚS 14/03)].

III.

V sťažnosti je jasne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   sa   vzťahuje zvlášť na   návrh   výroku   rozhodnutia   ústavného súdu   (petit). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa navrhovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a ostatné údaje pokladá za súčasť jej argumentácie.

Mimo   petitu   sťažnosti   navrhovateľka   uvádza   aj   svoje   podanie   okresnému   súdu z 5. novembra 2002 vo veci sp. zn. 4 C 66/02, o ktorom sa však nezmieňuje v petite. Preto o ňom ani ústavný súd nerozhodoval.

Navrhovateľka sa podľa vlastného tvrdenia obrátila v novembri 2002 na okresný súd. Polročná   doba,   ktorá   uplynula medzi   novembrom   2002   a podaním   sťažnosti   ústavnému súdu, je v okolnostiach prípadu príliš krátka na to, aby v nej mohlo dôjsť ku zbytočným prieťahom v konaní majúcim charakter porušenia základného práva navrhovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 102/02). Okresný súd a krajský súd naviac vo veci urobili viacej   úkonov.   Preto   je   sťažnosť   v časti   namietajúcej   porušenie   práva   navrhovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zjavne neopodstatnená.

Vo   veci   navrhovateľky   vedenej   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   6   C   312/02 a na krajskom   súde   pod   sp.   zn.   9   Co   7/03   podala   navrhovateľka   dovolanie   proti rozhodnutiam o zastavení konania. To znamená, že o veci, s ktorou sa obrátila na ústavný súd, v súčasnosti koná všeobecný súd. Podľa zásady subsidiarity zakotvenej v čl. 127 ods. 1 ústavy je právomoc ústavného súdu daná len vtedy, keď o namietanom porušení základných práv a slobôd nie je oprávnený konať všeobecný súd: „Ústavný súd Slovenskej republiky zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, ak existuje všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Prijatie takej sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako princíp subsidiarity“ (II.   ÚS   130/02).   Navrhovateľka   vidí   porušenie   svojich   práv   v zastavení   konania   pre nezaplatenie súdneho poplatku, proti ktorému sa v súčasnosti bráni dovolaním. Je vylúčené, aby vo veci konal zároveň všeobecný súd aj ústavný súd. Preto bolo potrebné odmietnuť sťažnosť   okrem   časti   týkajúcej   sa   námietky   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2003