znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 121/02-23Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2003   v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka   a zo   sudcov   Eduarda   Báránya   a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť E.   H.,   bytom K.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   E.   Ľ.,   B., ktorou   namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   Okresným   súdom   Bratislava   IV   v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 603/99, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo E. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 603/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava IV   p r i k a z u j e,   aby v konaní sp. zn. 21 C 603/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava IV je   p o v i n n ý   uhradiť   trovy právneho zastúpenia advokátke   JUDr.   E.   Ľ.,   B.,   vo   výške   2   970   Sk   (slovom   dvetisícdeväťstosedemdesiat slovenských korún) na účet č. 515 71 006/8080, variabilný symbol 525416268, vedený v HVB Slovakia Bratislava, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2002   doručená   sťažnosť   E.   H.,   bytom   K.,   (ďalej   len   „navrhovateľka“),   zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 603/99.

Ústavný   súd   28.   augusta   2002   prijal   sťažnosť   navrhovateľky   na   ďalšie   konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 121/02.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 20. novembra 2002. Podala v ňom stručný prehľad konania vedeného pod sp. zn. 21 C 603/99 a uviedla, že podľa názoru okresného súdu prieťahy v konaní nastali až od 1. februára 2001. Okrem toho poukázala na to, že plynulosť   konania   je   negatívne   ovplyvnená   vysokým   nápadom   vecí   a pojednávajúca sudkyňa vybavuje aj ďalší druh agendy a okrem toho bola dlhodobo práceneschopná.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   navrhovateľky,   vyjadrenia   predsedu   okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 21 C 603/99 zistil následovný priebeh a stav konania:

Predmetom konania je žaloba navrhovateľky o zaplatenie sumy 13 835 Sk a prísl. voči bývalému manželovi, ktorú 11. októbra 2000 rozšírila o sumu vyčíslenú na 11 841 Sk a prísl. Žaloba bola okresnému súdu doručená 24. marca 1998 a okresný súd 27. marca 1998 vydal platobný rozkaz. Tento bol žalovanému doručený 8. marca 1999. Dňa 22. marca 1999 bol   okresnému   súdu   doručený   odpor   odporcu   proti   platobnému   rozkazu.   Vyjadrenie navrhovateľky   k   odporu bolo okresnému súdu doručené 20. apríla 1999. Navrhovateľka 17.   septembra   1999   žiadala   okresný   súd   o vytýčenie   termínu   pojednávania.   Prvé pojednávanie   sa   konalo   13.   decembra   1999,   bolo   odročené   z dôvodu   neprítomnosti účastníkov konania. Právna zástupkyňa navrhovateľky ospravedlnila jej neprítomnosť na pojednávaní. Právny zástupca odporcu nemal doručenú zásielku. Na druhom pojednávaní, ktoré sa konalo 29. mája   2000, sa nezúčastnila navrhovateľka. Jej neúčasť ospravedlnila právna   zástupkyňa   a žiadala   okresný   súd,   aby   navrhovateľka   bola   vypočutá   cestou dožiadaného Okresného súdu vo Zvolene. Na pojednávaní bol vypočutý odporca. Dňa 13. októbra 2000 bolo okresnému súdu doručené rozšírenie žalobného návrhu o sumu 11   841   Sk   a prísl.   Odporca   sa   k rozšírenému   návrhu   vyjadril   17.   októbra   2000. Pojednávanie,   ktoré   bolo   vytýčené   na   18.   október   2000   bolo   odročené   z dôvodu práceneschopnosti sudkyne a neúčasti právnej zástupkyne žalobkyne, ktorá svoju neúčasť ospravedlnila. Odporca oznámil súdu novú adresu svojho bydliska. Okresný súd uznesením č. k. 21 C 603/99-42 zo 17. novembra 2000   rozhodol,   že   súhlasí   so   zmenou   návrhu z 24. marca 1998. Dňa 15. januára 2001 sa konalo v poradí štvrté pojednávanie, na ktorom bola vypočutá navrhovateľka a odporca. Pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu vypočutia   svedkov.   Navrhovateľka   žiadala,   aby   svedkovia   ňou   navrhnutí   boli   vypočutí prostredníctvom Okresného súdu vo Zvolene. Okresný súd vo Zvolene 15. februára 2001 vypočul svedkov a dožiadaná vec bola okresnému súdu vrátená 16. februára 2001. Dňa 1.   októbra   2001   navrhovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   urgovala vytýčenie   termínu   pojednávania.   Túto   urgenciu   kvalifikoval   ústavný   súd   ako   právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov.

Posledné pojednávanie vo veci sa konalo 11. novembra 2002, bolo však odročené z dôvodu neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu.

III.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Iba prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným   rozhodnutím   bez   ohľadu   na   to,   či   vyznie   v prospech   alebo   neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol o nej s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia. Základné právo na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní,   ako   to   konštantne   judikuje ústavný súd, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99 a ďalšie).

Navrhovateľka   využila   právny   prostriedok,   ktorého   uplatnenie   sa   vyžaduje   pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podala sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní podľa § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov, čo jej však nezabezpečilo odstránenie stavu právnej neistoty vo veci, s ktorou sa obrátil na okresný súd.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú   pre   rozhodnutie.   Na   základe   týchto   hľadísk   konanie   o žalobnom   návrhu   na zaplatenie sumy 13 835 Sk a prísl., ktorý bol 11. októbra 2000 rozšírený o sumu vyčíslenú na 11 841 Sk a prísl., ústavný súd nehodnotil skutkovo a právne ako zložité konanie. Správanie navrhovateľky po celú dobu konania vo veci sp. zn. 21 C 603/99 možno hodnotiť   ako   aktívne   a súčinnostné,   v dôsledku   čoho   neprispela   k jeho   predĺženiu.   Zo zápisníc o súdnom konaní obsiahnutých vo vyžiadanom súdnom spise v tejto veci ústavný súd zistil, že navrhovateľka sa síce nezúčastnila na prvých dvoch pojednávaniach, ale jej právna   zástupkyňa   bola   prítomná   a neúčasť   navrhovateľky   ospravedlnila.   Navrhovala dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a žiadala súd o vytýčenie pojednávaní a prerušenie zbytočných prieťahov.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd zistil prvé obdobie jeho nečinnosti v rozsahu 9 mesiacov, a to v súvislosti s doručením platobného rozkazu, pretože platobný rozkaz bol vydaný 27. marca 1998 a odporcovi bol zaslaný až 9. septembra 1998. Po tom, ako si odporca neprebral uloženú zásielku, tá bola okresnému súdu vrátená 6. októbra 1998 a okresný súd sa znova pokúsil ju doručiť odporcovi až 4. marca 1999. Aj keď okresný súd vydal platobný rozkaz do troch dní od doručenia žaloby, jeho doručenie odporcovi trvalo takmer jeden rok. Ďalšie obdobie nečinnosti okresného súdu bolo zistené v období od 16. februára 2001 (keď boli okresnému súdu doručené svedecké výpovede z dožiadaného Okresného súdu vo Zvolene)   do   vytýčenia posledného pojednávania vo veci, a   to 17. septembra 2002.

Okresný súd sa v konaní, ktoré trvá takmer päť rokov, dopustil v celom rozsahu 27 mesiacov zbytočných prieťahov, čo je doba, ktorá nežiadúcim spôsobom ovplyvnila celkovú dĺžku konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva navrhovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súdu   v predmetnom občianskoprávnom konaní, tak ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 603/99 konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Navrhovateľka   žiadala   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   20   000   Sk a zdôvodnila to tým, že za každý rok konania žiada finančné zadosťučinenie v minimálnej výške, a to 5 000 Sk. Poukázala na to, že v dôsledku nečinnosti súdu sa dostala do veľmi ťaživej sociálnej situácie, pretože musela zaplatiť dlh na nájomnom po bývalom manželovi, okrem toho musela zabezpečiť náhradný jednoizbový byt pre bývalého manžela v Bratislave a platiť zaň nájomné a zabezpečovať svoju domácnosť s maloletým dieťaťom, ktoré má vážne zdravotné problémy (epilepsiu).

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva navrhovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci   ústavného súdu. V dôsledku   toho   bolo   potrebné   rozhodnúť   aj   o náhrade   nemajetkovej   ujmy,   ktorá navrhovateľke vznikla predovšetkým v pocitoch neistoty a krivdy. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu, na rozsah zbytočných prieťahov v jej rámci, berúc do úvahy skutočnosť, že navrhovateľka sa o zbytočné prieťahy nijako nepričinila, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu, možno sumu 20 000 Sk považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V.

Navrhovateľka vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy konania jej právnej zástupkyni vo výške 2 700 Sk (odmena za dva úkony právnej pomoci á 1 250 Sk za úkon a 2-krát 100 Sk paušál).

Podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 6. februára 2003, právna zástupkyňa vyčíslila trovy právneho zastúpenia vo výške 3 042 Sk, a to za dva právne úkony 2 842 Sk a 2-krát režijný paušál po 100 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou navrhovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Navrhovateľka bola vo veci úspešná, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Ústavný súd vychádzajúc z návrhu právnej zástupkyne navrhovateľky priznal trovy právneho zastúpenia vo výške 2 970 Sk (odmena za úkony vo výške 2 842 Sk a 128 Sk ako náhrada   výdavkov   na miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb).   Požadovaná   výška   trov   neprekračuje   sumu   stanovenú   citovanou vyhláškou pre odmenu za právne zastupovanie pred ústavným súdom.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 19. februára 2003