znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 120/2015-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   QLEMOOSLEY   VENTURESLTD c/o Trident Trust Co. BVI Ltd, Trident Chambers, Wickhams Cay, P. O. Box 146,Road Town, Tortola, Britské panenské ostrovy, zastúpenej advokátkou JUDr. DanielouSuchánkovou,   M.   Waltariho   4,   Piešťany,   pre   namietané   porušenie   základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob/312/2012-307 z 11. decembra 2013a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti QLEMOOSLEY VENTURES LTD c/o Trident TrustCo. BVI Ltd o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2014faxom a 25. apríla 2014 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti QLEMOOSLEYVENTURES   LTD   c/o Trident Trust Co. BVI Ltd,   Trident Chambers, Wickhams Cay,P. O. Box 146, Road Town, Tortola, Britské panenské ostrovy (ďalej len „sťažovateľka“),pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob/312/2012-307z 11. decembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z   príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   13.   januára   2010   bolaOkresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) doručená žaloba sťažovateľky,ktorou sa proti obchodnej spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, a. s., Mlynskénivy 44/a, Bratislava (ďalej len „žalovaný“), domáhala zaplatenia sumy 17 447 205 CZKspolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 25. decembra 2009 do zaplatenia z titulupostúpenej pohľadávky na zaplatenie podielovej odmeny advokáta podľa čl. 2 odseku 2.1.2zmluvy o poskytnutí právnych služieb z 18. septembra 2006 uzatvorenej medzi žalovaným(ako klientom) a obchodnou spoločnosťou ULC Čarnogurský, s. r. o., Jelenia 4, Bratislava(ako advokátom).

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   25   Cb/83/2010-258   z 23.   februára   2012   návrhsťažovateľky   zamietol   po   tom,   ako „...vyhodnotil   návrhom   uplatnený   nárok   v   súlade s predloženými dôkazmi, ako aj citovanými zákonnými ustanoveniami a dospel k záveru, že tento je skutkovo i právne neopodstatnený. Medzi účastníkmi konania došlo k platnému uzavretiu   Zmluvy   o   poskytnutí   právnych   služieb,   ktorá   sa   spravuje   príslušnými ustanoveniami   Obchodného   zákonníka   o   mandátnej   zmluve   (§   566   a nasl.),   keďže upravovala   poskytovanie   právnej   pomoci   advokátom   pre   podnikateľský   subjekt, a v konečnom dôsledku ich záväzkový vzťah v samotnej zmluve podriadili ustanoveniam Obchodného   zákonníka.   Uvedenú   zmluvu   súd   považuje   za   platne   uzavretú,   nakoľko obsahuje všetky podstatné náležitosti. V zmluve si zároveň v článku 2 upravili jednak druh odmeny, a to ako kombinovanú odmenu paušálnu a podielovú, jej výšku ako aj vznik nároku na tú ktorú odmenu. Keďže odporca zmluvu platne vypovedal, advokátovi mohol vzniknúť nárok na podielovú odmenu iba v tom prípade, ak budú splnené podmienky v zmysle odseku 2.8 článku 2 Zmluvy. Tieto podmienky však naplnené neboli, nakoľko po vypovedaní Zmluvy listom zo dňa 15. 7. 2008 sa uskutočnili ďalšie dve pojednávania pred Krajským súdom v Bratislave ako súdom prvého stupňa (dňa 14. 11. 2008 – právni zástupcovia predniesli svoje vyjadrenia k veci, 19. 12. 2008 – právni zástupcovia predniesli záverečné vyjadrenia, dokazovanie bolo skončené a vyhlásený rozsudok). K vyneseniu konečného rozsudku tak nedošlo na najbližšom pojednávaní po výpovedi zmluvy. Nárok advokátovi na podielovú odmenu   nevznikol,   čím   nemohlo   ani   dôjsť   k   postúpeniu   pohľadávky,   keďže   predmetom postúpenia môže byť iba existujúca pohľadávka... Odporcova výpoveď zmluvy nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko možnosť zmluvu vypovedať bez uvedenia dôvodu pripúšťa jednak zákon, ako aj samotná Zmluva v článku 3 ods. 3.3.“.

Proti uvedenému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, ktoré odôvodnila tým,že postupom okresného súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, že okresný súdneúplne zistil skutkový stav veci a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právnehoposúdenia veci.

Krajský súd rozsudkom č. k. 3 Cob/312/2012-307 z 11. decembra 2013 rozsudoksúdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že v rámci   prvostupňového,   ako   ajdruhostupňového   konania   predložila „rozsiahlu   argumentáciu...   týkajúcu   sa   dohody o kombinovanej odmene advokáta, t. j. nároku advokáta na podielovú odmenu a eventuálne tarifnú odmenu, ako aj argumenty preukazujúce, že Odporca konal v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, s ktorými sa ani jeden súd v rámci Prvostupňového Rozsudku a/alebo   Druhostupňového   Rozsudku   presvedčivým   spôsobom   nevyporiadal...,   resp.   oba súdy tieto argumenty... arbitrárne odignorovali... Jednou zo záruk spravodlivého súdneho rozhodnutia je aj právo na jeho odôvodnenie. Nutnosť odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, lebo je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný,   a   že   rozhodovanie   súdov   je   kontrolované   verejnosťou.“. Podľa   názorusťažovateľky „Krajský súd v Bratislave sa vyššie uvedenými determinantmi a princípmi právneho   štátu   (riadnym   zdôvodnením   Druhostupňového   Rozsudku   v   zmysle   práva   na súdnu   ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivý   súdny   proces)   neriadil,   a   preto   je Druhostupňový Rozsudok arbitrárny a neodôvodnený...“, porušujúci jej označené práva.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,že rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob/312/2012-307 z 11. decembra 2013 bolo porušenéjej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, abynapadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľkepriznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   3   Cob/312/2012-307   z 11.   decembra   2013,ktorým potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   o zamietnutí   žaloby   sťažovateľky,   ktorousa domáhala zaplatenia sumy 17 447 205 CZK spolu s 9 % ročným úrokom z omeškaniaod 25. decembra 2009 do zaplatenia z titulu postúpenej pohľadávky na zaplatenie podielovejodmeny advokáta podľa čl. 2 odseku 2.1.2 zmluvy o poskytnutí právnych služieb z 18.septembra 2006 (pozri I. časť odôvodnenia tohto uznesenia). Napadnutý rozsudok považujesťažovateľka   za   arbitrárny   a zjavne   neodôvodnený,   nezodpovedajúci   požiadavkámvyplývajúcim z § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, pričom krajskému vyčíta, žejej odňal možnosť konať pred súdom tým, že sa nevysporiadal so všetkými ňou vznesenýmiargumentmi preukazujúcimi opodstatnenosť uplatneného žalobného nároku.

Keďže sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávneniapreskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecných   súdov   vo   vzťahu   k obsahu   ňouoznačených práv, ktorých porušenie namieta, nepovažoval v danom prípade za potrebnétúto duplicitne citovať.

Ústavný súd však pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoréjasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama osebenepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydanéhorozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05,II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdnekonanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súdnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátaneich dôvodov a námietok.

Všeobecný   súd   je   teda   povinný   na procesné   úkony   účastníkov   primeraným,zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnymporiadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastníkkonania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06).

Z relevantnej časti odôvodenia napadnutého rozsudku vyplýva:„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, a to z dôvodov   uvedených   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku,   ktoré   vzhľadom   na   zásadu hospodárnosti nepovažoval za dôvodné opakovať, a preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Podľa čl. 2.8 zmluvy o poskytnutí právnych služieb, ak dôjde k vypovedaniu tejto zmluvy a/alebo k ukončeniu zastupovania klienta advokátom v súdnom konaní, advokát má nárok   na   dohodnutú   podielovú   odmenu   podľa   výsledku   súdneho   konania,   len   ak   k ukončeniu   zastupovania   došlo   (a)   pred   prvým   pojednávaním   vo   veci,   na   ktorom   bol vynesený konečný rozsudok, alebo (b) po vynesení konečného rozsudku pred nadobudnutím jeho právoplatnosti a/alebo vykonateľnosti.

Podľa čl. 2.3 zmluvy sa za konečné rozhodnutie považuje rozhodnutie, ktoré nie je možné   napadnúť   žiadnym   riadnym   opravným   prostriedkom   ani   dovolaním   alebo mimoriadnym dovolaním.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že v zmysle citovaného ustanovenia zmluvy neboli splnené podmienky pre vznik nároku advokáta na podielovú odmenu, pretože plná moc udelená advokátovi bola vypovedaná v čase, po ktorom nielenže nasledovali ďalšie pojednávania na Krajskom súde v Bratislave, ale vo veci na základe žalobcom podaného odvolania rozhodoval aj Najvyšší súd SR.

Vychádzajúc z citovaného ustanovenia 2.8 zmluvy o poskytnutí právnych služieb je bez právneho významu pre priznanie podielovej odmeny skutočnosť, že advokát žalovaného sa   bránil   zásadným   právnym   argumentom,   pre   ktorý   bola   žaloba   proti   žalovanému zamietnutá, prípadne, že konanie o mimoriadnom dovolaní bolo zastavené.“

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutého   rozsudku   ústavný   súd   konštatuje,že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné hmotno-právne, ako ajprocesno-právne   ustanovenia   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktoré   bolipodstatné   pre   posúdenie   danej   veci,   interpretoval   a aplikoval   ústavne   konformnýmspôsobom,   pričom   jeho   záver   o nevzniknutí   nároku   sťažovateľky   na   podielovú   odmenuzo zmluvy   o   poskytnutí   právnych   služieb   z 18.   septembra   2006 vychádza   z právnerelevantných faktov (zmluvných dojednaní), je logický, zrozumiteľný, a preto aj legitímnya ústavne akceptovateľný. Krajský súd svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodnil, a preto sanemožno   sa   stotožniť   s argumentáciou   sťažovateľky   o arbitrárnej   podstate   napadnutéhorozhodnutia,   keďže   vychádza   z konkrétnych   (skutkových)   okolností   prípaduzohľadňovaných pri rozhodovaní v tomto type konania.

Napadnutým rozsudkom krajského súdu nebola nijakým spôsobom potretá zásadazmluvnej voľnosti, v rámci ktorej sa pôvodní účastníci obchodnoprávneho vzťahu dohodlina kombinovanej zmluvnej odmene za poskytnutie právneho poradenstva pozostávajúcejnielen z podielovej odmeny, ale aj z paušálnej odmeny „za zastupovanie klienta v právnej veci na súdoch všetkých stupňov... a za vykonanie činností uvedených v čl. 1.2 vo výške 2.000.000,-   Sk“,   ktorá   bola   zo   strany   žalovaného   advokátovi   aj   zaplatená,   a taktiežna možnosti   (oprávnení) každého z nich túto zmluvu vypovedať. Naopak, podľa názoruústavného   súdu   je   to   práve   sťažovateľka,   ktorá   si „čl.   2.8   zmluvy“svojvoľne   vykladás cieľom získať ničím nepodložený majetkový prospech, opomínajúc dispozitívny charakterustanovení právnych predpisov, podľa ktorých bola táto zmluva uzavretá.

Na základe uvedených skutočností ústavný dospel k záveru, že medzi namietanýmporušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   napadnutým   rozsudkomkrajského súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, preto sťažnosť sťažovateľky podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015