znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 120/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť A., spol. s r. o., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl. 47   ods.   3   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo V 9/2010 a neskôr pod sp. zn. 1 M Obdo V 11/2011 z 24. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A., spol. s r. o.,   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2013 doručená sťažnosť A., spol. s r. o. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných   práv podľa   čl.   46   ods.   1, čl.   47   ods.   3   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo V 9/2010 a neskôr pod sp. zn. 1 M Obdo V 11/2011 (ďalej len „namietané konanie“) z 24. novembra 2011.

Ústavný súd sa v predmetnej veci najskôr musí vysporiadať s otázkou sťažovateľa (teda s účastníctvom konania pred ústavným súdom), za ktorého považuje A., spol. s r. o. Pri   tomto   hodnotení   vychádzal   ústavný   súd   zo   sťažnosti,   kde   v záhlaví   je   označená spoločnosť   A.,   spol.   s r.   o.,   N.,   a v takomto   označení   sťažovateľ   sťažnosť,   v zastúpení konateľom spoločnosti JUDr. J. S., aj podpísal.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v právnej veci, v ktorej je navrhovateľom spoločnosť   G.,   podal   8.   februára   2010   sťažovateľ   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Z-2-34 Cb 481/96 z 1. októbra 2008 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 4/2009 z 29. októbra 2009.

Generálna prokuratúra následne podala mimoriadne dovolanie na najvyššom súde, ktoré bolo zaevidované pod sp. zn. 1 M Obdo V 9/2010 a neskôr pod spisovú značku 1 M Obdo   V   11/2011,   ale   žiadne   rozhodnutie   nebolo   dosiaľ   z najvyššieho   súdu sťažovateľovi doručené.

Sťažovateľ   sa   na   najvyššom   súde   viackrát   domáhal,   aby   mu   doručil   obidve rozhodnutia,   pretože   v   dovolacom   konaní   právne   zastúpenie   nemal,   ale   tento   na   jeho podania nereagoval.

Predseda najvyššieho súdu až 4. mája 2012 sťažovateľovi oznámil, že rozhodnutia mu neboli doručené z dôvodu, že boli doručené advokátovi, ktorý zastupoval obchodnú spoločnosť, ktorej bol sťažovateľ konateľom v pôvodnom konaní.

Sťažovateľ v reakcii na oznámenie predsedu najvyššieho súdu v podaní z 2. júla 2012 uviedol, že „Podnet na podanie mimoriadneho dovolania som podal sám, teda nikoho som na tento úkon nesplnomocnil a nikoho som nesplnomocnil ani na zastupovanie v dovolavom konaní, pričom je všeobecne známe, že na zastupovanie v dovolacom konaní sa vyžaduje osobitné   plnomocenstvo.   Také   plnomocenstvo   najvyšší   súd   vo   svojich   spisoch   nemá a nemohol   mať.   Je pravdou,   že v   odvolacom   konaní   ma   zastupoval,   JUDr.   M.   K.,   ale skončením odvolacieho konania skončilo aj jeho plnomocenstvo. S jeho zastupovaním som nebol spokojný...

Podľa   §   243j   OSP   rozhodnutie   o   mimoriadnom   dovolaní   doručí   dovolací   súd účastníkom konania a generálnemu prokurátorovi.

Na   generálnej   prokuratúre   som   zistil,   že   rozsudok   1   M   Obdo   11/2011   im   bol doručený a advokát JUDr. M. K. mi uviedol, že on ma v dovolacom konaní nezastupoval a preto ani nevidoval také rozhodnutie.“.

Súčasne   v   tomto   podaní   požiadal   sťažovateľ   o   opätovné   doručenie   obidvoch rozhodnutí.

Sťažovateľ v závere sťažnosti tiež uviedol, že „Ja, ako konateľ som sa domáhal iba doručenia listín, ktoré mi neboli doručené ani dodnes a doručené mi mali byť“, a preto ústavnému   súdu   navrhol,   aby   rozhodol   o   porušení „základného   práva   na   spravodlivý proces“, prikázal najvyššiemu súdu, aby mu doručil doklady, a to mimoriadne dovolanie generálnej prokuratúry, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu, pretože sa v tejto veci nevie domôcť nápravy.

Sťažovateľ zvažuje aj to, že proti „Najvyššiemu súdu SR“ podá „občianskoprávnu žalobu podľa § 80 písm. b OSP o vydanie týchto rozhodnutí a ústavný súd konanie preruší do skončenia sporu. Je to ale hanbou pre taký úrad, ako je ako je najvyšší súd.“.

Sťažovateľ na základe uvedeného ústavnému súdu navrhol, aby vyslovil, že: „1.   Základné   právo   sťažovateľa   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., a práva vyplývajúce z článku 47 ods. 3 Ústavy... a článku 37 ods. 3 Listiny... rozhodnutiami NS SR č. k. 1 M Obdo V 9/2010 a 1 M Obdo V 11/2011 porušené boli. 2/ Zrušujú sa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 M Obdo V 9/2010 a 1 M Obdo V 11/2011 a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3/ Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 EUR, ktoré mu porušovateľ povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak

K porušeniu označených základných práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu sťažovateľa malo dôjsť postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní tým, že najvyšší súd mu dosiaľ nedoručil ako účastníkovi konania rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní, aj keď sa jeho doručenia viackrát písomne domáhal (najvyšší súd podľa neho nepostupoval v súlade s § 243e Občianskeho súdneho poriadku).

Ústavný súd je v prvom rade nútený sťažovateľovi pripomenúť, že jeho úlohou je len ochrana ústavnosti (čl. 124 ústavy), a nie „bežnej“ zákonnosti. Aj napriek tomu, že ústavný súd je súčasťou súdnej moci upravenej v siedmej hlave ústavy, je vyčlenený zo sústavy všeobecných súdov; nie je im preto nadriadený a neprislúcha mu spravidla prehodnocovať nimi vykonávané postupy, pokiaľ tým nedošlo k porušeniu ústavou, listinou a dohovorom zaručených základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal zrušenia rozhodnutia najvyššieho súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1 M Obdo   V 9/2010   a neskôr   pod   sp.   zn.   1   M   Obdo V 11/2011, ktoré mu dosiaľ podľa jeho tvrdenia nebolo doručené.

Ústavný   súd   zo   spisu   zistil,   že   najvyšší   súd   doručil   rozhodnutie   sp.   zn. 1 M Obdo V 11/2011   z   24.   novembra   2011   advokátskej   kancelárii   JUDr. M.   K.   už 18. januára 2012, ktorý bol právnym zástupcom odporcu v druhom rade ešte pred podaním mimoriadneho dovolania v konaní pred všeobecnými súdmi. V okolnostiach danej veci je tiež nepochybné, že najvyšší súd toto rozhodnutie, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie, doručil aj právnemu zástupcovi navrhovateľa JUDr. M. B. (20. januára 2012) a doručil ho aj generálnej prokuratúre 8. februára 2012, čím jeho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

Sťažovateľ ako konateľ odporcu po doručení vyjadrenia najvyššieho súdu si teda mohol   toto   rozhodnutie   vyžiadať   predovšetkým   od   svojho   právneho   zástupcu,   navyše ak v konaní pred ústavným súdom riadne nepreukázal, že by nejakým zákonným spôsobom bolo skončené jeho právne zastupovanie ako odporcu v druhom rade týmto advokátom v konaní pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa je tiež toho názoru, že v konaní o mimoriadnom dovolaní, ktoré je plne v dispozícii generálneho prokurátora podľa   štvrtej   hlavy štvrtej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (§   243e   až § 243j),   sa povinné zastupovanie účastníka podľa Občianskeho súdneho poriadku nevyžaduje, tak ako to je v dovolacom konaní podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 236 až § 243d OSP), ktorého podstata spočíva v tom, že oprávnením na jeho začatie disponuje   za   podmienok   uvedených   v   zákone   priamo   účastník   konania   a   najvyšší   súd správne postupoval, ak doručil rozhodnutie tomu právnemu zástupcovi, ktorý zastupoval sťažovateľa v tejto veci ešte pred podaním podnetu na mimoriadne dovolanie. Vyplýva to aj z ustanovenia § 49 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej ak má účastník   zástupcu   so   splnomocnením   pre   celé   konanie   (sťažovateľ   v   sťažnosti   riadne nepreukázal   skončenie   právneho   vzťahu   so   svojím   právnym   zástupcom),   doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi.

O   doručení   rozhodnutia   jeho advokátovi   bol   sťažovateľ   upovedomený   najvyšším súdom 11. mája 2012.

Sťažovateľ sa teda obrátil so svojou sťažnosťou na ústavný súd zjavne oneskorene, pretože jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ako zo sťažnosti vyplýva, sťažovateľ už od 11. mája 2012 vedel, že rozhodnutie najvyššieho   súdu   bolo   doručené   jeho   právnemu   zástupcovi   v   pôvodnom   konaní   a   tiež generálnej prokuratúre, a keďže sa so sťažnosťou obrátil na ústavný súd až 7. januára 2013 (medzitým nevyužil ani možnosť požiadať tohto právneho zástupcu o zaslanie rozsudku alebo   nahliadnuť   do   spisu   najvyššieho   súdu),   ústavný   súd   neakceptujúc   jeho   námietky dospel k záveru, že jeho sťažnosť proti postupu najvyššieho súdu v namietanom konaní bola podaná oneskorene, a preto jeho sťažnosť ústavný súd z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2013